Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v „hierarchii právd“ viery.
Cirkevní Otcovia rozlišujú medzi „Teológiou“ a „Ekonómiou“. Prvým termínom označujú tajomstvo vnútorného života Boha-Trojice a druhým všetky Božie diela, ktorými sa Boh zjavuje a dáva svoj život. Prostredníctvom Ekonómie je nám zjavená Teológia a Teológia zasa objasňuje celú Ekonómiu. Božie diela zjavujú, kto je Boh sám v sebe, a naopak, tajomstvo jeho vnútorného bytia osvetľuje chápanie všetkých jeho diel. Podobne je to aj medzi ľudskými osobami.
Trojica je tajomstvom viery v úzkom zmysle slova, totiž jedným z tajomstiev skrytých v Bohu, „ktoré nemôžu byť poznané, ak ich Boh nezjaví“. Boh nepochybne zanechal určité stopy svojho trojičného Bytia vo svojom stvoriteľskom diele a vo svojom Zjavení za čias Starej zmluvy.
Zjavenie Trojice
Vzývanie Boha ako „Otca“ je známe v mnohých náboženstvách. Božstvo sa často považuje za „otca bohov i ľudí“. V Izraeli je Boh nazvaný Otcom ako Stvoriteľ sveta. Ešte väčšmi je Boh Otcom na základe Zmluvy a Zákona darovaného ľudu, o ktorom hovorí: „Izrael je môj prvorodený syn“ (Ex 4,22). Je nazvaný aj Otcom kráľa Izraela.
Keď reč viery označuje Boha menom „Otec“, poukazuje predovšetkým na dva aspekty: že Boh je prvopočiatkom všetkého a transcendentnou autoritou a že zároveň je dobrotou a starostlivosťou, ktorá miluje všetky svoje deti. Túto otcovskú nežnosť Boha možno vyjadriť aj obrazom materstva, ktorý lepšie zvýrazňuje Božiu imanentnosť a dôvernosť vzťahu medzi Bohom a jeho stvorením. Takto reč viery čerpá z ľudskej skúsenosti týkajúcej sa rodičov, ktorí sú pre človeka v istom zmysle prvými zástupcami Boha. Ale z tejto skúsenosti vyplýva aj to, že ľudskí rodičia sú omylní a môžu znetvoriť podobu otcovstva a materstva. Preto treba pripomenúť, že Boh presahuje ľudské rozlišovanie pohlaví. On nie je ani muž, ani žena, on je Boh.
Ježiš pred svojou Veľkou nocou (Paschou) zvestuje, že pošle „iného Tešiteľa“ (Obrancu), Ducha Svätého. Duch, ktorý pôsobí už od stvorenia a kedysi „hovoril skrze prorokov“, bude teraz s učeníkmi a v nich, aby ich učil a uviedol „do plnej pravdy“. Večný pôvod Ducha sa zjavuje v jeho poslaní v čase. Ducha Svätého poslal apoštolom a Cirkvi tak Otec v mene Syna, ako aj Syn osobne, keď sa vrátil k Otcovi.
Apoštolskú vieru, pokiaľ ide o Ducha Svätého, vyznal druhý ekumenický koncil roku 381 v Carihrade: Veríme „v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca“. Cirkev tým uznáva Otca za „prameň a pôvod celého božstva“. Latinská tradícia Symbolu viery vyznáva, že Duch „vychádza z Otca i Syna [Filioque]“.
Východná tradícia predovšetkým vyzdvihuje, že Otec je prvotný počiatok vo vzťahu k Duchu. Keď vyznáva, že Duch „vychádza z Otca“ (Jn 15,26), tvrdí, že vychádza z Otca skrze Syna. Západná tradícia vyzdvihuje predovšetkým spoločenstvo jednej podstaty medzi Otcom a Synom, keď hovorí, že Duch vychádza z Otca i Syna (Filioque).
Dogma o Najsvätejšej Trojici
Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi najmä prostredníctvom krstu. Nachádza svoje vyjadrenie v pravidle krstnej viery (regula fidei baptismalis), formulovanom v ohlasovaní, v katechéze a v modlitbe Cirkvi. Cirkev sa v priebehu prvých storočí snažila jasnejšie formulovať svoju trojičnú vieru, aby prehĺbila svoje chápanie viery a aj aby ju bránila proti bludom, ktoré ju deformovali.
Na formulovanie dogmy o Najsvätejšej Trojici musela Cirkev vytvoriť vlastnú terminológiu pomocou pojmov filozofického pôvodu: „podstata“, „osoba“ alebo „hypostáza“, „vzťah“ atď. Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: „Trojicu jednej podstaty.“ Božské osoby si nedelia medzi sebou jediné božstvo, ale každá z nich je celý Boh, „lebo… Otec je to isté, čo Syn, Syn to isté, čo Otec, Otec a Syn sú to isté, čo Duch Svätý, t. j. prirodzenosťou jeden Boh“.
Božské osoby sú od seba skutočne odlišné. Božské osoby sú vo vzájomnom vzťahu. Pretože skutočná vzájomná odlišnosť osôb nerozdeľuje Božiu jednotu, spočíva iba v ich vzájomných vzťahoch: „V menách, ktoré vyjadrujú vzťah osôb, Otec označuje vzťah k Synovi, Syn k Otcovi a Duch Svätý k obidvom: hoci sa vzhľadom na vzťahy hovorí o troch osobách, verí sa iba jedna prirodzenosť alebo podstata.“ Veď v nich „všetko… je jedno, kde sa nevyskytuje protiklad vzťahu“.
Svätý Gregor Nazianzský, ktorého volajú aj „Teológ“, zveruje carihradským katechumenom toto zhrnutie trojičnej viery: „Predovšetkým, prosím, zachovaj vzácny poklad, pre ktorý žijem, za ktorý bojujem a ktorý nech ma sprevádza, keď sa rozlúčim s týmto životom. S ním znášam aj všetky ťažkosti života a pohŕdam všetkými radosťami a nepokladám ich za nič; vieru, hovorím, a vyznanie viery v Otca i Syna i Ducha Svätého. Dnes ti ju zverujem. S ňou ta ponorím do očistnej vody a vyzdvihnem z nej. Dávam ti ju za spoločníčku a ochrankyňu celého života: jediné božstvo a moc, jestvujúce spoločne v Troch a obsahujúce Troch odlišným spôsobom: božstvo rovnakej podstaty alebo prirodzenosti, ktoré sa vznešenosťou nezväčšuje ani podriadenosťou nezmenšuje… Nekonečnú jednotu Troch nekonečných. Každý z nich je Boh, ak sa berie do úvahy osve…; a Boh sú títo Traja, ak sa berú do úvahy spolu… Len čo som si v duchu predstavil Jedného, hneď mi zažiarili Traja.
„Svetlo, blažená Trojica, a najpôvodnejšia Jednota! - O lux, beata Trinitas, et principalis Unitas!“ Boh je večná blaženosť, nesmrteľný život, nezapadajúce svetlo: Boh je Láska: Otec, Syn a Duch Svätý. Boh chce slobodne darovať slávu svojho blaženého života. Také je jeho „dobrotivé rozhodnutie“, ktoré si ešte pred stvorením sveta predsavzal vo svojom milovanom Synovi, a preto nás predurčil, „aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“, čiže aby sme sa stali „podobnými obrazu jeho Syna“ skrze „Ducha adoptívneho synovstva“. Toto rozhodnutie, čiže plán spásy, je milosť, „ktorú sme dostali pred večnými vekmi“, a pochádza priamo z trojičnej lásky.
Celý Boží poriadok spásy (oeconomia divina) je spoločným dielom troch božských osôb. Veď tak ako má Trojica len jednu a tú istú prirodzenosť, má len jedno a to isté konanie. „Otec, Syn a Duch Svätý nie [sú] tri princípy stvorenia, ale jeden princíp.“ Každá božská osoba však koná spoločné dielo podľa svojej osobnej vlastnosti. A tak Cirkev, pridržiavajúc sa Nového zákona, vyznáva, že je „jeden… Boh a Otec, od ktorého je všetko; a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko; a jeden Duch Svätý, v ktorom je všetko“.
Celý Boží poriadok spásy, ako dielo spoločné a zároveň osobné, dáva poznať aj osobitnú vlastnosť božských osôb, aj ich jedinú prirodzenosť. Aj celý kresťanský život je spoločenstvom s každou z božských osôb, ale ich vôbec neoddeľuje. Posledný cieľ celého Božieho poriadku spásy je, aby stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice. Ale už teraz sme povolaní na to, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica. Pán totiž hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23) : „O môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som spočinula v tebe nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech už nič nie je schopné narušiť môj pokoj ani ma vyviesť z teba, o môj Nemeniteľný, ale nech ma každý okamih unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob z nej svoje nebo, svoj obľúbený príbytok a miesto svojho odpočinku.
Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredné tajomstvo viery a kresťanského života. Zoslanie Ducha Svätého, ktorého Otec posiela v Synovom mene a ktorého Syn posiela „od Otca“ (Jn 15,26), zjavuje, že on je s nimi ten istý jediný Boh. Božské osoby, neoddeliteľné v tom, čo sú, sú neoddeliteľné aj v tom, čo konajú. Dnešná slávnosť nás pozýva zamyslieť sa nad samou podstatou kresťanského Boha. Ak porovnávame židovského, mohamedánskeho, či budhistického Boha s kresťanským Bohom, tak na zvláštnosť toho kresťanského Boha prichádzame práve v tajomstve Najsvätejšej Trojice. To je pravda, ktorá sa čistila, presadzovala, formulovala a bránila počas prvých približne 5-6 storočí kresťanskej éry.
Jedno zo starobylých vyznaní viery, známe pod názvom Quicumque, pravdepodobne zo 6. storočia, odzrkadľuje vieru, ktorá sa počas stáročí sformulovala takto: „"Toto je katolícka viera: uctievať jedného Boha v Trojici, Trojicu v Jednote, bez zmätenia osôb a delenia podstaty: lebo iná je Osoba Otca, iná Osoba Syna a iná Osoba Ducha Svätého, ale božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého je jedno, patrí im rovnaká sláva a rovnako večná je aj ich veleba." Keď sa Jozef Ratzinger, nemecký kardinál, ktorý mal povesť katolíckeho inkvizítora, pretože viedol katolícku Kongregáciu pre náuku viery, teda nástroj pápeža, ktorý má strážiť pravú katolícku vieru, stal pápežom, tak všetci čakali, čo povie ľudstvu 21. storočia. A Benedikt XVI., nástupca sv. Petra, zopakoval starú a predsa tak novú pravdu kresťanstva: Deus Caritas est. „Boj je láska“ - týmito slovami sa začína jeho prvá encyklika. Aj iné náboženstvá, ako je židovské, či mohamedánske, s takýmto vyjadrením pravdepodobne súhlasia, pretože veria v Boha milosrdného.
Počuli sme to v dnešnom prvom čítaní zo židovskej Tóry, knihy Exodus: „Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný.“ Snáď každá „súra“ Koránu sa začína zvolaním: „V mene milosrdného a zľutovávajúceho sa Boha“. Lenže iba kresťanstvo vie vysvetliť, ako je to možné, že Boh je láska. Všetky tieto náboženstvá veria v stvorenie. Boh toto svoje stvorenie miluje. Ale koho miloval Boh predtým, než ho stvoril. Ak miloval seba samého, tak nie je láska, ale ten, kto miluje iba seba samého (tak to učil aj Aristoteles). Psychológovia také niečo však nazývajú skôr „narcisizmus“, „egoizmus“, a nie láska. Kresťanom však Boh zjavil vo svojom synovi Ježišovi Kristovi, že je síce JEDEN, ale v TROCH OSOBÁCH. Takže by sme Boha kresťanov mohli nazvať osobným SPOLOČENSTVOM v dokonalej jednote Božstva. Ak je Boh sám v sebe spoločenstvom, tak až potom začína byť zrozumiteľná kresťanská definícia Boha: Boh je láska. Boh je spoločenstvom lásky.
Na počiatku Boh povedal: „Nie je človeku dobre samému.“ Prečo je to tak? Pretože ho stvoril Boh-Trojica na svoj obraz! Manželstvo, rodina, to sú hodnoty, ktoré zjavujú ľudskú prirodzenosť stvorenú na obraz Boha-spoločenstva. Tam, kde sa po tejto prirodzenosti človeka, po týchto ľudských hodnotách šliape, tam sa končí v egoizme, duchovnej, kultúrnej neplodnosti. Naopak tam, kde sa žije životný štýl Svätej Trojice, životný štýl spoločenstva, tam, kde je dôvera v Boha, kde sa dáva sloboda darovať sa a milovať, tam nájdeme nádherné kláštory, rozkvitajúce civilizácie, bohatstvo, zdravie, kultúru, rozvoj. Naopak tam, kde sa pestuje kultúra individualizmu, uzavretosti, tam rastie chudoba vo všetkých zmysloch.
Svätý Augustín napísal jedno z najvynikajúcejších diel o Sv. Trojici (De Trinitate). Má niekoľko zväzkov. Raz sa vraj prechádzal po brehu mora a uvažoval o tomto kresťanskom tajomstve Trojičného Boha. Zrazu zbadal akéhosi chlapca, ktorý behal od mora k jamke, ktorú vyhĺbil v piesku na pláži. Augustín sa ho udivene pýtal, čo to robí. Chlapec odpovedal: „Prelievam more do svojej jamky.“ Augustín po hodnej chvíli pochopil, že robí niečo podobné vo svojej mysli. Snaží sa pochopiť tajomstvo Trojice svojím rozumom. Keď sa však otočil, chlapca už nebolo.
Vstup do Tajomstva Trojice
Nie je zmyslom dnešnej slávnosti, ani kresťanského života, pochopiť podstatu kresťanského Trojičného tajomstva. Zmyslom nášho kresťanského života a aj dnešnej slávnosti je vstúpiť do tohto tajomstva. Máme sa doň ponoriť ako do oceána. Andrej Rubľov namaľoval slávny obraz Trojice. Toto zobrazenie je pozvaním troch sediacich postáv. Všetky postavy a celá perspektíva akoby smerovala k človeku, čo sa pozerá na ikonu. Je pozvaný k stolu, aby mal účasť na ich rozhovore, na ich poznaní, na ich láske a blaženosti, aby vytváral s nimi Spoločenstvo.
Kresťan vstupuje do tohto spoločenstva vo svätom krste, ktorý sa udeľuje v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého. V krste sa človek ponára do tohto oceána kresťanského Boha-Trojice. A tento kresťanský Boh-Trojica takpovediac vťahuje kresťana do tejto trojičnej dynamiky lásky Spoločenstva. Tento Boh-Trojica vstupuje do nášho života cez krst, aby premenil náš život svojim štýlom života. Každá modlitba je vlastne hlbším vstúpením do tohto spoločenstva. Každá sv. omša je vstúpením do tohto tajomstva vnútorného života nášho Boha. Každá sviatosť je takýmto oknom do Božieho života. Vstupujeme tak do samého srdca Božieho života.
Sv. Sergej, ktorý bol duchovným otcom blahoslaveného Andreja Rubľova, autora ikony Trojice, zasvätil celý svoj život kontemplácii Najsvätejšej Trojice. Snažil sa zjednotiť a zhromaždiť celé Rusko okolo kláštora, aby stvárnil, vo svojom okolí i v politike, obraz Najsvätejšej Trojice. Jeho úmyslom bolo, aby ľudia cez kontempláciu Trojice prekonali nenávisť, ktorá ovládala svet. Druhý vatikánsky koncil vyjadril podstatu Cirkvi takto: „A tak sa celá Cirkev javí ako „jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud.“ (LG, 4) Čiže aj naše cirkevné obce, farnosti, diecézy, by sa mali vnútorne pretvárať na spoločenstvá. Cirkev nie je v prvom rade organizáciou, je v prvom rade spoločenstvom. Ak žijeme podstatu svojej viery, teda sme ponorení do spoločenstva s Otcom, Synom i Duchom Svätým, tak nevyhnutne pretvárame našu farnosť na spoločenstvo, robíme z neho farské spoločenstvo.
Keď sme minulý rok urobili Farský deň detí, malo to veľa pozitívnych ohlasov. Čo snáď najviac oslovovalo, bola bezprostredná skúsenosť spoločenstva, hrajúcich sa detí, džavotajúcich po slovensky či maďarsky, pokojná atmosféra stretnutia ľudí, ktorí sa zhovárali, priateľské rozhovory pri spoločnom stole, plnom dobrôt... Ktosi to vyjadril takto: Bolo to ako na rodinnej svadbe. Myslím, že takéto a podobné udalosti zjavujú trojičný štýl života, k akému sme povolaní. Mám hrejivý pocit pri srdci, keď cez okno počujem džavot detí, ktoré majú svoje „stretko“ na fare a tvoria spoločenstvo. Mám elektrizujúci pocit, keď sa na farskej lyžovačke, či silvestrovskom programe, vytvárajú hlboké vzťahy medzi ľuďmi, ktorí žili v jednej mestskej časti vedľa seba a ani sa poriadne nepoznali. Mám radosť, keď maďarskí a slovenskí, či rómski veriaci spoločne slávia Božie Telo a tvoria spoločenstvo uprostred sveta, ktorí sa dnes delí podľa etnika, farby pokožky, politickej príslušnosti, sociálneho postavenia...
Ján Pavol II. nám zanechal takúto víziu Cirkvi tretieho tisícročia: „Ak chceme byť verní Božiemu plánu a zodpovedať aj veľkým očakávaniam sveta, v tisícročí, ktoré sa začína, stojí pred nami veľká výzva: urobiť z Cirkvi dom a školu spoločenstva. Čo to konkrétne znamená? Pred plánovaním konkrétnych iniciatív treba podporiť spiritualitu spoločenstva a umožniť jej, aby sa ukázala ako výchovný princíp všade tam, kde sa formuje človek a kresťan, kde sa vychovávajú služobníci oltára, zasvätení, pastorační pracovníci, a kde sa budujú rodiny a spoločenstvá. Spiritualita spoločenstva, to je predovšetkým zameranie pohľadu srdca na tajomstvo tojjediného Boha, ktorý v nás prebýva a ktorého svetlo treba vnímať aj na tvári bratov a sestier vedľa nás. Spiritualita spoločenstva znamená okrem toho schopnosť cítiť brata a sestru vo viere v hlbokej jednote tajomného tela - Cirkvi, čiže ako "niekoho, kto patrí ku mne", aby som vedel spolu s ním prežívať jeho radosti a jeho bolesti, uhádnuť jeho želania, postarať sa o jeho potreby a ponúknuť mu pravé a hlboké priateľstvo. Spiritualita spoločenstva je aj schopnosť vidieť v druhom predovšetkým pozitívne prvky, aby sme ho prijímali a hodnotili ako Boží dar, a to nielen ako dar pre druhého, ktorý ho priamo prijal, ale aj ako "dar pre mňa". ... Práve realizovaním tohto spoločenstva lásky sa Cirkev javí ako "sviatosť", čiže "znak a prostriedok dôverného spojenia s Bohom i jednoty celého ľudského pokolenia".“ (Novo millennio ineunte, 42-43)
Uprostred Podunajských Biskupíc je námestie, ktoré je takým strediskom života v našej mestskej časti. Nesie názov Trojičné, lebo je na ňom socha naznačujúca Tajomstvo Trojičného kresťanského Boha. Nech je farské spoločenstvo v Biskupiciach „jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého zhromaždeným ľudom“. Nech prináša svetlo do tejto mestskej časti Bratislavy, a nech je svedectvom kresťanského štýlu života, ktorý prekonáva každú uzavretosť, každý individualizmus, každý egoizmus, nenávisť, predsudky a samotu.
Viera v Najsvätejšiu Trojicu je podstatná charakteristika kresťanskej viery. Svätý Cyprián nazval Cirkev "jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud."K tejto charakteristike Cirkvi sa prihlásil II. Druhý Vatikánsky koncil a jeho definícia Cirkvi podľa sv. Duch Svätý jediný VIE, kedy je ten príhodný okamih, Kairos, osloviť Cirkev, aby svetu životom odovzdala Boží zámer spásy ľudu 21.
Smerovka venovaná tajomstvu Cirkvi uzatvára skupinu dogmatickú, ktorá nás vovádza do základných vzťahov života kresťana k jednotlivým osobám Najsvätejšej Trojice. Život kresťana má byť trojičným životom. Uvedomiť si túto pravdu je základnou úlohou uvedenia do kresťanského života. Prvé tri smerovky nám ukázali vzájomné vzťahy medzi osobami Najsvätejšej Trojice, vzťah Nepoškvrnenej (najdokonalejšieho vzoru nového človeka) k ním, ktorý má byť inšpiráciou a pozvaním k nasledovaniu pre nás, ktorí sa snažíme stať novými ľuďmi a žiť novým životom. Ale na tejto ceste nemôžeme zostať sami. Vertikálny rozmer kresťanského života (ja a môj osobný vzťah s Bohom) musíme doplniť jeho horizontálnym rozmerom (ja a môj osobný vzťah s inými bratmi a sestrami). Obidva tieto rozmery v ich existenčnom význame charakterizuje biblický výraz KOINONIA - COMMUNIO - SPOLOČENSTVO. Vertikálny a horizontály rozmer spoločenstva nemožno od seba oddeliť s tým, že druhý vyplýva z toho prvého. Kristus je v nás prítomný skrze svojho Ducha Svätého, ktorý je v nás, v každom z nás. Duch Svätý v nás spôsobuje vieru, osobný vzťah k Ježišovi Kristovi. Každý z nás ma toho istého Ducha Svätého a v ňom sa spája s tým istým Ježišom Kristom.
Biblický výraz SPOLOČENSTVO možno stotožniť s pojmom CIRKEV, v ktorej ja a moji bratia a sestry, spolu zjednotení s Otcom skrze Syna v Duchu Svätom, navzájom rastieme a ťaháme sa dopredu, vytvárajúc tak Boží ľud, a tak spoločne putujeme do našej nebeskej vlasti. Rastieme navzájom a dopredu sa ťaháme ako členovia univerzálnej čiže všeobecnej (katolíckej) Cirkvi, ale aj ako členovia konkrétnej miestnej Cirkvi (diecézy či farnosti) a v rámci nej cez malú skupinu (stretko), ktorá je znakom (sviatosťou) a realizáciou všeobecnej Cirkvi. Hnutie Svetlo-Život sa vždy hlásilo a stále sa hlási k II. vatikánskemu koncilu, od ktorého slávnostného ukončenia 8. decembra uplynie 65 rokov. A práve jeden z kľúčových dokumentov tohto koncilu, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium (Svetlo národov), nám ponúka biblicko-teologický pohľad na Cirkev, ktorý si osvojilo aj naše Hnutie a prevzalo ho do našej štvrtej smerovky nového človeka.
Každý jeden z nás má svoj pohľad a vnímanie Cirkvi. Každý jeden z nás by Cirkev zadefinoval nejak inak. Mne osobne sa páči definícia od nemeckého cirkevného historika Huberta Jedina, ktorý definuje Cirkev ako svätú hriešnicu. Svätú pre jej zakladateľa Ježiša Krista a hriešnicu pre nás, jej členov, nesúcich si následky dedičného hriechu. Spomínaný koncilový dokument Lumen gentium definuje Cirkev slovom tajomstvo (mystérium). Čo znamená slovo tajomstvo? Niečo neznáme, nepreskúmané, záhadné, nepochopiteľné (tajomstvo prírody, tajomstvo vzniku života). Tiež niečo skrývané pred inými, čo sa nesmie prezradiť (úradné, štátne, vojenské, lekárske, spovedné, výrobné či listové tajomstvo). Ale ak hovoríme o Cirkvi ako tajomstve, máme na mysli niečo úplne iné. V tomto prípade definujeme tajomstvo ako dynamickú, nadprirodzenú, božskú (nie je z tohto sveta) skutočnosť, ktorá je však prítomná vo veciach, v osobách a v udalostiach patriacich do nášho dejinného, dočasného poriadku. Táto skutočnosť môže byť poznaná len vierou, nadprirodzeným svetlom v nás, ktorým poznávame prítomnosť nadprirodzenej skutočnosti (Kristus - človek, ktorý je Bohom, Eucharistia).
Vo svetle týchto právd teda vidíme, že Cirkev je ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého. Druhá časť smerovky nám ukazuje cestu ku konkretizácii nášho vzťahu k Cirkvi, ktorá nemá byť v našom vedomí len ako abstraktný pojem, ale ako skutočnosť prežívaná v malej skupine a v miestnom spoločenstve. Každá miestna Cirkev (diecéza, farnosť a v istom zmysle i malá skupina či kruh DC) je znakom a realizáciou celej Cirkvi. Kľúčovým je pojem znak. Ide o znak, ktorý nielen čosi označuje pre naše poznávacie schopnosti (napr. slovenská zástava na lodi označuje, že táto loď patrí SR), ale zároveň spôsobuje to, čo označuje (napr. slovenská zástava vztýčená na území nikoho robí to územie vlastníctvom SR) alebo vyjadruje skutočnosť, ktorá je prítomná (napr. Aj Cirkev je takýmto znakom (porov. Lumen gentium 1) - sviatosťou v miestnom spoločenstve, ktoré nie je len časťou všeobecnej Cirkvi alebo jej znakom - symbolom, ale v ktorom je všeobecná Cirkev skutočne prítomná. Z toho vyplýva, že aj malá skupina, spĺňajúca zodpovedajúce podmienky, je znakom - sviatosťou Cirkvi. Porozprávajte sa o tom, čo robí rodinné spoločenstvo domácou cirkvou?