Svätý Bruno a založenie kartuziánskeho rádu: História a spiritualita

Svätý Bruno z Kolína, narodený okolo roku 1030 v Kolíne nad Rýnom, bol významnou postavou v histórii Cirkvi. Zomrel 6. októbra 1101 v La Torre v Kalábrii. Jeho sviatok sa oslavuje 6. októbra.

Pochádzal pravdepodobne zo šľachtickej rodiny Hartenfaust a získal vynikajúce vzdelanie v Kolíne nad Rýnom, Remeši a Tours. Okolo roku 1055 bol vysvätený za kňaza a neskôr sa stal riaditeľom katedrálnej školy v Remeši, kde vyučoval filozofiu a teológiu.

Jeho intelektuálne schopnosti a vplyv boli značné, o čom svedčí aj fakt, že jedným z jeho žiakov bol Odo de Châtillon, ktorý sa neskôr stal pápežom Urbanom II. Napriek svojej úspešnej kariére učiteľa a kancelára arcidiecézy Remeš, Bruno túžil po prísnejšom, kontemplatívnom živote.

Okolo roku 1084 sa spolu so šiestimi spoločníkmi utiahol do odľahlého pohoria Chartreuse blízko Grenoblu, kde založili pustovne. Tak vznikol kartuziánsky rád, známy svojou prísnou regulou mlčania, samoty, modlitby a asketizmu. Prvá komunita sa nazývala Grande Chartreuse. Odľahlé prostredie Chartreuse formovalo charakter rádu, zdôrazňujúc odlúčenie od sveta a intenzívny duchovný život.

Tento krok svedčil o jeho hlbokej duchovnej nespokojnosti a túžbe po dokonalosti, ktorá presahovala bežný cirkevný život.

V roku 1090 bol Bruno na žiadosť pápeža Urbana II. povolaný do Ríma, aby mu slúžil ako poradca. Hoci túžil po samote, neváhal pomôcť svojmu bývalému žiakovi v dôležitom období reforiem v Cirkvi. Neskôr, okolo roku 1094, založil s povolením pápeža ďalší kláštor La Torre v Kalábrii. Svätý Bruno zomrel v tomto ústraní 6. októbra 1101.

Hoci nikdy nebol formálne kanonizovaný v prvých storočiach, jeho úcta bola schválená pre kartuziánsky rád v roku 1514 a rozšírená na celú Cirkev v roku 1623. Jeho život a dielo mali trvalý vplyv na katolícku spiritualitu, a kartuziánsky rád, ktorý založil, pretrváva dodnes ako jeden z najprísnejších rehoľných rádov.

Kartuziánsky rád alebo aj Rád svätého Bruna je katolícky kontemplatívny rád, v ktorom mnísi a mníšky zasväcujú svoj život Bohu v tichu a samote. Je to život, ktorý v sebe zahŕňa pustovnícke aj cenobitské prvky, ide o akúsi rovnováhu medzi životom v samote a životom v komunite.

Materským kláštorom kartuziánskeho rádu je Veľká Kartúza. Nachádza sa v Kartuziánskych vrchoch, v blízkosti obce Saint Pierre de Chartreuse, severne od mesta Grenoble. Kláštor sa nachádza vo výške približne tisíc metrov nad morom. Z troch strán ho obklopujú vrchy. Väčšiu časť roka je tam chladno. V kláštore sa nachádza okolo tridsať mníchov z viac ako desiatich národností. Veľká Kartúza je známa aj tým, že z nej pochádza kartuziánsky likér.

Svätý Bruno bol učiteľom v katedrálnej škole v Remeši, ktorú viedol dvadsať rokov. Po konfliktoch s vtedajším biskupom Manasesom de Gourney sa rozhodol stiahnuť z tohto sveta. So šiestimi spoločníkmi sa usadili v blízkosti miesta, kde sa dnes nachádza Veľká Kartúza. V roku 1090 ho proti jeho vôli povolal pápež Urban II., ktorý bol jeho bývalým žiakom, aby mu pomáhal svojimi radami.

Keďže po sv. Brunovi zostalo veľmi málo písomností (iba dva listy), to, čo stanovilo kartuziánsky spôsob života, bol osobný príklad prvých mníchov. Až piaty prior Veľkej Kartúzy Guigue spísal prvé pravidlá, ktoré sa volajú Stanovy. V priebehu rokov prešli rôznymi úpravami, posledná verzia je z roku 1989.

V kláštore existujú rôzne druhy povolaní. Otcovia sú kňazi alebo tí, ktorí budú za kňazov vysvätení. Každý z nich má pridelenú celu, ktorú tvorí domček so záhradkou. Na prízemí je dielňa a miestnosť s drevom, na poschodí je predizba a izba, v ktorej mních trávi väčšinu času. V záhradke pestujú kvety, ktoré sa používajú pri výzdobe kostola.

V dielni sa najčastejšie rúbe drevo, ktoré slúži na vykurovanie izby, v ktorej je malá piecka. Predizba sa volá Ave Maria, pretože sa v nej mních modlí jeden Zdravas, a to vždy, keď opúšťa celu alebo prichádza zvonku.

Bratia sú mnísi, ktorí trávia veľkú časť dňa manuálnou prácou mimo svojej cely. Pomáhajú v kuchyni, pri šití habitov, v práčovni a podobne. Donáti žijú ten istý spôsob života ako bratia, ale neskladajú sľuby ako rehoľníci. Familier sú laici, ktorí nenosia habit a pomáhajú bratom s manuálnymi prácami.

Mních opúšťa svoju celu len trikrát za deň - na nočnú modlitbu, rannú svätú omšu a vešpery. Spoločná liturgia je vždy spievaná, pričom ide o variáciu gregoriánskeho spevu. Jediná časť, ktorá sa nespieva - či už je to Liturgia hodín, alebo svätá omša - sú prosby. Dokonca aj všetky texty na čítanie sú spievané.

V kláštore existujú rôzne druhy povolaní. Otcovia sú kňazi alebo tí, ktorí budú za kňazov vysvätení. Každý z nich má pridelenú celu, ktorú tvorí domček so záhradkou. Na prízemí je dielňa a miestnosť s drevom, na poschodí je predizba a izba, v ktorej mních trávi väčšinu času. V záhradke pestujú kvety, ktoré sa používajú pri výzdobe kostola.

Vo Veľkej Kartúze sú liturgické texty a modlitby vo francúzštine, všetko ostatné je v latinčine (žalmy, antifóny, hymny). V iných kláštoroch to však môže byť iné. Nočná modlitba trvá dve až tri hodiny a je to niečo, čo silne charakterizuje kartuziánsky život. Modlitba v noci má úplne inú dynamiku ako modlitba cez deň.

Stáva sa, že mnísi musia bojovať s únavou aj po rokoch takejto modlitby, ale uvedomujú si, že bez tejto modlitby by ich kartuziánsky život stratil niečo podstatné. Ticho a samota v kartuziánskom živote slúžia na to, aby mnísi boli čo najviac v Božej prítomnosti. Nejde o útek, mnícha by mala do samoty ťahať láska k Bohu.

Avšak mnísi zostávajú aj naďalej ľuďmi, ktorí sa tešia ľudskej spoločnosti. V nedeľu poobede majú spoločnú rekreáciu, kde sa všetci stretnú a rozprávajú na ľubovoľnú tému. Novici majú podobné stretnutie, ale samostatne. Raz do týždňa, zvyčajne v pondelok, idú mnísi na prechádzku do hôr.

Ďalším spôsobom komunikácie medzi mníchmi, hlavne kvôli praktickým veciam, sú písomné odkazy. Vo vestibule pred kostolom je skrinka, v ktorej má každý pridelenú schránku, kde môže nechať písomný odkaz. Vo vestibule je aj veľká tabuľa, kde sa nechávajú odkazy pre celú komunitu.

Mních má povolené stretnúť sa s rodinou na dva dni za rok. Rodina je počas návštevy ubytovaná v samostatnej budove v blízkosti kláštora.

Čo sa týka pôstov, tak mnísi vôbec nejedia mäso. V období Adventu a Pôstu nejedia ani žiadne mliečne produkty. Raz do týždňa je pôst o chlebe a vode. Okrem toho majú od 14. septembra do Veľkej noci veľký monastický pôst, čo znamená, že jedia len raz denne. Mimo tohto pôstu si môžu po vešperách dať ľahkú večeru. Jedlo jedia sami vo svojich celách. Výnimkou sú nedele a sviatky, keď jedia spoločne v jedálni, avšak bez toho, aby sa medzi sebou rozprávali. Počas jedenia im jeden z mníchov číta zo Svätého písma alebo z nejakej inej knihy.

Do kláštora je možné vstúpiť len vo veku 21 - 45 rokov. Mladší alebo starší kandidáti sú odmietnutí. Ak to uzná za vhodné, pozve kandidáta do kláštora na skúšobné obdobie, ktoré je v ideálnom prípade dva až tri týždne. Počas tohto obdobia sa kandidát zoznamuje s kartuziánskym spôsobom života.

Ak prejaví záujem o tento spôsob života a prior s novicmajstrom súhlasia, kandidát sa môže vrátiť do kláštora ako postulant. Predtým sa však musí vrátiť späť „do sveta“. Nie je možné vstúpiť do kláštora ako kandidát a rovno tam zostať. Postulát trvá zvyčajne tri až dvanásť mesiacov. Nasleduje dvojročný noviciát. Po noviciáte skladá mních prvé sľuby na tri roky.

Smrť mnícha je považovaná za radostnú udalosť, pretože sa žije v nádeji, že zosnulý je v nebeskom domove. Od úmrtia až do pochovania je pri zosnulom stále prítomný niekto, kto sa zaňho modlí.

Hovorí sa, že kartuziáni neboli nikdy reformovaní, lebo nikdy neboli deformovaní. Je pravdou, že kartuziáni neprešli takou reformáciou, ako to bolo u niektorých iných rádov. To ale neznamená, že sa vôbec nezmenili. Kartuziáni sa menili, ale postupne a veľmi malými krokmi. Napríklad ku zmene Stanov je potrebné, aby ju odhlasovala Generálna kapitula na dvoch zasadnutiach za sebou.

Generálna kapitula je stretnutie všetkých priorov s priorom Veľkej Kartúzy, ktorý je na čele kartuziánskeho rádu. K tomu je potrebné vziať do úvahy, že mnísi žijú v odluke od sveta a v modlitbe, čo pomáha pri obmedzení unáhlených a neuvážených rozhodnutí. Ďalšou veľkou pomocou sú vizitácie, ktoré sa uskutočňujú každé dva roky. Dvaja mnísi, vybraní z iných kláštorov, navštívia kláštor, kde sa osobne rozprávajú s každým z mníchov. Ide o dôverný rozhovor, v ktorom je možné slobodne sa vyjadriť k životu v komunite. Výsledkom vizitácie je výsledná správa o stave komunity.

Kontemplatívny život má inú dynamiku ako povolania, ktoré sa venujú aktívnemu apoštolátu. Ide o akýsi beh na dlhé trate. Dni z vonkajšieho pohľadu ubiehajú na prvý pohľad monotónne, avšak po vnútornej stránke je každý moment jedinečný. Jednoduchosť a strohosť života očisteného od rušivých vplyvov vonkajšieho sveta poskytuje mníchovi možnosť vnímať seba, Boha a okolitý svet v novom svetle. Jeho vnútorný zrak sa očisťuje pod vplyvom prebývania v Božej prítomnosti. K tomu, aby to mních dosiahol, je však potrebné bdenie. Opakované činnosti robené dlhšiu dobu môžu viesť k automatickému vykonávaniu, z čoho sa môže stať rutina, ktorá stratí svoje prepojenie s vnútorným prežívaním.

Hlavným mottom kartuziánov je Stat crux dum volvitur orbis - Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa točí. Všetko sa točí okolo Pána, ktorý je centrom všetkého. Centrom kartuziánskeho života je tak ukrižovaný Kristus. Kartuziáni sú ako Mária v Betánii, ktorá kľačala pri Ježišových nohách a počúvala ho.

Tak ako Marta nechápala Máriu, aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí nechápu kartuziánske povolanie. Ježiš sa však zastal Márie, dokonca povedal, že si vybrala lepší podiel.

Svätý Bruno z Kolína

Kartuziánske kláštory na Slovensku

Na Slovensku boli dva kartuziánske kláštory. V roku 1299 vznikol kláštor kartuziánov na Skale útočiska v dnešnom Kláštorisku nad Letanovcami v Slovenskom raji a v roku 1319 vznikol Červený kláštor na Spiši. Oba kláštory sa stali v 15. storočí terčom útokov husitov a bratríkov.

Kláštor v Kláštorisku zbúrali v roku 1543, pretože hrozilo, že sa stane základňou lúpežných rytierov.

Červený Kláštor

Významné osobnosti spojené s farnosťou Lokca:

• Mgr. Andrej Adamčák: Aktívny kňaz v diecéze.
• Mgr. Radoslav Adámik (CSsR): Kňaz pôsobiaci v ráde redemptoristov.
• prof. PhDr. ThDr. Amantius Akimjak PhD. (OFS): Profesor a teológ.

Prehľad farárov v Zákamennom:

tags: #kto #zalozil #krestansky #rad #kartuzianov