Slovo kláštor pochádza z latinského "claustrum", čo znamená uzatvorené miesto. V širšom zmysle sa termín kláštor používa na označenie sídla akejkoľvek rádovej komunity. V užšom význame označuje sídla rímskokatolíckych mužských alebo ženských reholí, ako sú benediktíni, cisterciáni a augustiniáni. Sídlo kartuziánov sa nazýva kartúza. Kláštory sú dôležitou súčasťou kresťanskej histórie a kultúry, ale existujú aj kláštory iných náboženstiev, napríklad budhistické a taoistické.
Kláštorné spoločenstvo a život
Kláštorné spoločenstvo tvoria mnísi alebo mníšky, ktorí zložili rehoľný sľub chudoby, čistoty a poslušnosti. Nosia rehoľné rúcho (habit) a žijú v uzavretom priestore (klauzúra). Život mníchov sa riadi osobitnými pravidlami (regula). Základnými pravidlami života v kláštore sú modlitby, rozjímanie, askéza a vzdanie sa svetských cieľov a pôžitkov.
Vo východných cirkvách neexistujú mnohoraké mníšske rehole ako na Západe. Život mníchov v každom kláštore je regulovaný zakladajúcou listinou (typikon). Podľa zakladateľa môžu byť kláštory cisárske, patriarchálne, biskupské, súkromné alebo nezávislé. Jestvujú osobitné mužské a ženské kláštory, v minulosti výnimočne vznikali aj tzv. dvojkláštory, v ktorých žili rehoľníci i rehoľníčky, ale v oddelených častiach. Počet mníchov (mníšok) v kláštore môže byť rôzny, od malých kláštorov obývaných len niekoľkými rehoľníkmi.
Kláštorný život v skratke
- Rehoľný sľub: chudoba, čistota, poslušnosť
- Rehoľné rúcho (habit)
- Život v klauzúre
- Modlitby, rozjímanie, askéza
- Vzdať sa svetských cieľov a pôžitkov
Vývoj kláštorov
Prvé kláštory vznikli na kresťanskom Východe (Egypt, Palestína) a majú pôvod v ranokresťanskom pustovníctve. V Egypte sa v 2. polovici 3. storočia začali utvárať prvé komunity pustovníkov eremitov, ktorí sa začali združovať a svoje pustovne zoskupovať. Vytvárali tzv. lavry, v ktorých žili mnísi podobne ako pustovníci v celách, podriaďovali sa však spoločným pravidlám. Za zakladateľa prvej lavry sa považuje sv. Anton Veľký.
Rozmach mníšstva a výstavby kláštorov nastal po Milánskom edikte (313), ktorý v Rímskej ríši zrovnoprávnil kresťanstvo. Základy organizovaného mníšskeho života položil sv. Pachomius, ktorý okolo 320 založil v Egypte prvé cenóbium, kde mnísi žili spoločne pod vedením predstaveného a podľa jednotnej reguly.
Vo vývine kláštornej architektúry zohrala významnú úlohu Sýria, kde v 5. - 7. storočí vzniklo množstvo kláštorov a vývin kláštora ako stavby smeroval k uzatvorenému pravouhlému plánu. Už v 5. storočí sa tam vyvinuli kláštory, ktoré mali spoločnú jedáleň a spálňu, ubytovne pre pútnikov a hospodárske budovy, ktoré boli navzájom prepojené portikmi.
Kláštor svätej Kataríny, Sinaj
Kláštory na Západe
Vznik kláštorov na kresťanskom Západe v období raného stredoveku súvisel podobne ako na Východe s rozšírením pustovníctva a s christianizáciou pohanov. Jeden z prvých kláštorov vznikol v polovici 4. storočia v Galii okolo Pustovne sv. Martina (Tourskeho) v obci Ligugé. Organizáciu rehoľných komunít na Západe zásadným spôsobom ovplyvnil Benedikt z Nursie, ktorý okolo 529 založil kláštor Montecassino a vypracoval základné pravidlá (regulu) kláštorného života komunity.
Benediktínska regula ovplyvnila aj kláštornú architektúru, jej koncepcia bola sformulovaná na synode v Aachene (817). Vyjadrením týchto teórií je ideálny plán opátstva Sankt Gallen, kde sú hlavné budovy pravidelne usporiadané okolo otvoreného rajského dvora.
Dispozícia kláštora bola určená funkciou jednotlivých stavieb i rehoľnými regulami, ich architektúra i umelecká výzdoba boli ovplyvnené súdobými umeleckými štýlmi. Z umeleckého hľadiska je najvýznamnejšou časťou kláštora kostol. Na jeho bočnej strane k nemu prilieha obytná budova konvent, ktorého jadrom je rajský dvor (ambit), kde sa zvyčajne nachádza studňa alebo fontána, a okolo neho v jednotlivých krídlach priestory s náboženskou, obytnou a hospodárskou funkciou.
Pri benediktínskom kláštore v Cluny vzniklo reformné clunyjské hnutie (10. - 12. storočie). Pod jurisdikciu predstaveného (opáta) kláštora v Cluny sa tak dostalo vyše 300 už jestvujúcich alebo novozaložených kláštorov.
Knižnica kláštora St. Gallen
Funkcie kláštorov v stredoveku
Obdobím najväčšieho rozvoja kláštorného života bol vrcholný stredovek (asi od polovice 11. do polovice 13. storočia), keď niektoré kláštory predstavovali intelektuálne centrá, strediská vzdelanosti a kultúry. V kláštoroch vznikla významná časť kresťanskej literatúry, vďaka nim sa zachovali viaceré filozofické, prírodovedné a iné texty antických autorov, ktoré sa uschovávali v kláštorných knižniciach a spolu s rozličnými súdobými listinami právneho charakteru, ako aj s novovzniknutými dielami kresťanských autorov sa odpisovali v skriptóriách.
Kláštory plnili aj politické úlohy. Špecifickú funkciu mali viaceré kláštory v Uhorsku (v rámci neho i na území Slovenska), ktoré asi od 13. storočia vykonávali verejnonotárske úkony a predstavovali tak zároveň osobitnú inštitúciu v rámci verejnej správy (hodnoverné miesta). Od čias Konštantína I. Stredoveké kláštory rozvíjali hospodársku činnosť, vznikali pri nich napr.
Kláštory boli pevnou súčasťou stredovekého života ako pútnické miesta a strediská lekárskej starostlivosti a vzdelanosti. Mnohí mnísi boli umelcami a kronikármi a kláštorné knižnice uchovávali staroveké texty a rukopisy Biblie.
V období 1536 - 1540, v čase anglickej reformácie, boli anglické kláštory zrušené a ich majetok pripadol korune. Na kontinente bol rozvoj kláštorov v období od 13. do 15. storočia oslabený v dôsledku vojen, moru a náboženských schiziem. Posilnili ich až nové rády zakladané v 16. storočí, napríklad Tovarišstvo Ježišovo čiže Jezuiti.
Kláštory a Slovensko
Stavitelia kláštorov niekoľko storočí stáli na čele architektonického a umeleckého vývoja. Od 9. storočia až do konca 18. storočia patrili k najväčším stavebníkom na území Uhorska. Ich stavebná kultúra poznačila tvárnosť kultúrnej krajiny.
Prvé prejavy sakrálnej architektúry na Slovensku vzišli z aktivity benediktínskej rehole. Najstaršie kláštory ako panovnícke fundácie vznikli v Nitre - Zobor (9. storočie), Hronskom Beňadiku (1075), Klíži, Bzovíku (1131), Krásnej nad Hornádom (1143), Skalke pri Trenčíne (1224). Najväčší rozkvet zaznamenali benediktíni v 9. - 12. storočí. V druhej vlne zakladali kláštory v Uhorsku reformovaní benediktíni-cistercíti, ktorí sa venovali poľnohospodárstvu (Bzovík, 1135, Spišský Štiavnik, 1223, Bardejov, 1247) a premonštráti, ktorí sa venovali kazateľstvu, pastorácii (1181 prevzali Bzovík, 1190 Leles, 1217 Bíňa, 1232 Jasov, 1238 Šahy, Kláštor pod Znievom).
Najstaršie kláštory stavali benediktíni na návršiach, cistercíti v údoliach a kartuziáni na odľahlých miestach v uzavretom lesnom teréne. V 12. a 13. storočí je obdobím ich najväčšieho rozkvetu. V čase križiackych výprav sa formovali rytiersko-špitálnické rehole, ktoré spájali charitatívnu a militárnu funkciu. Mendikanti, žobravé rehole františkánov a dominikánov sa usadzovali od začiatku 13. storočia v mestách.
V 13. a 14. storočí bolo založených veľa kláštorov (františkáni a klarisky v Trnave, Bratislave, františkáni a dominikáni v Košiciach, dominikáni v Banskej Štiavnici, františkáni v Nitre, minoriti v Levoči), v 15. storočí (františkáni vo Fiľakove, Hlohovci, Okoličnom), v 17. a 18. storočí (Báč, Bardejov, Beckov, Komárno, Kremnica, Levice, Malacky, Naháč, Nové Zámky, Pruské, Prešov a ako jeden z posledných v Rožňave). V 13. storočí pribudli ešte ďalšie žobravé rehole s ideálom chudoby a jednoduchých foriem života: augustiáni, karmelitáni a pôvodne v Uhorsku založený rád pavlínov.
V 17. a 18. storočí zaznamenali rehole a architektúra s nimi spojená druhý najväčší rozkvet v dejinách cirkvi. Jezuiti a piaristi sa zapojili do protireformácie a rekatolizácie. Premonštráti veľkolepým spôsobom obnovili kláštorný areál v Jasove. Z málo početných ženských kláštorov vyniká kláštor alžbetínok v Bratislave a uršulíniek v Bratislave, Košiciach a Trnave.
Po nástupe k moci komunisti v strednej i východnej Európe, vrátane Slovenska, kláštory takmer úplne zlikvidovali.
| Názov | Zakladateľ | Charizma |
|---|---|---|
| Rád sestier sv. Bazila Veľkého (OSBM) | sv. Bazil Veľký | najstaršia kresťanská rehoľa s východnou spiritualitou |
| Rád sv. Benedikta (OSB) | sv. Benedikt | najstaršia kresťanská rehoľa so západnou spiritualitou |
| Kanonický rád premonštrátov (OPraem) | sv. Norbert z Xanten | kazateľstvo, pastorácia |
| Rehoľa menších bratov (OFM) | sv. František z Assisi | život v chudobe a služba ľuďom |
| Spoločnosť Ježišova (SJ) | sv. Ignác z Loyoly | protireformácia a rekatolizácia |
| Rímska únia rádu sv. Uršule | sv. Angela Merici | výchova dievčat a ich formovanie do úlohy matky |