Aurelius Augustinus, známy ako svätý Augustín, patrí medzi najvýznamnejších učencov Cirkvi. Je známym filozofom, teológom, predchodcom mnohých moderných filozofických a teologických smerov a rôznych moderných vied. Je nazývaný najväčším géniom kresťanského myslenia. V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili nový historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi.
Svätý Augustín od Philippe de Champaigne
Život svätého Augustína
Aurelius Augustinus sa narodil v roku 354 v Tagaste, starobylom meste rímskej koloniálnej provincie Numídia, neďaleko severoafrického pobrežia (terajšie Alžírsko). Narodil sa v severnej Afrike ako syn pohanského otca a kresťanskej matky Moniky. Jeho otec bol dosť neúspešným obchodníkom s ctižiadostivosťou príznačnou pre vyššiu strednú vrstvu. Jeho otec Patrícius bol pohan. Matka sv. Augustína je sv. Monika. Jeho otec ho dal na štúdiá svetských vied. Štúdium mu šlo veľmi dobre. Mal ale dve neresti: slabosť pre ženy a obrovskú ctižiadostivosť. Žil neviazaným životom, plným radovánok.
Jeho matka Monika bola ženou veľkej viery a odhodlania, úplne oddanou kresťankou, ktorá svojím nezávislým myslením a konaním predbehla svoju dobu. Pre svoje hrdinské vlastnosti, ktoré zobrazil jej syn vo Vyznaniach, sa Monika v Katolíckej cirkvi uctieva ako svätica a jej spomienka je 27. augusta, deň pred spomienkou svätého Augustína. Augustín prežil búrlivú mladosť.
NAŽIVO │ Streda 25. týždňa v Cezročnom období │ Svätá omša │ 24. 9. 2025 │ 18:00
Roku 370 odišiel do Kartága, aby mohol dokončiť štúdiá. Augustín žil vo voľnom zväzku s istou Melániou, z ktorého sa mu narodil aj syn Adeodatus. O rok neskôr zomrel jeho otec, ktorý sa pred smrťou zásluhou svojej manželky Moniky obrátil. Po štúdiách sa venoval vyučovaniu rétoriky. Ako úspešný učiteľ rétoriky (dnes by sme ho nazvali profesorom) vyučoval v severnej Afrike, v Ríme a napokon v Miláne. Cicerónov spis Hortensius ho vyprovokoval k záujmu o filozofiu.
Svätá Monika a svätý Augustín
Obrátenie svätého Augustína
Augustín patril medzi tých, ktorí čakali na vhodný čas, aby sa formálne prihlásili na krst. Ten sa podľa obyčaje udeľoval deťom len v nebezpečenstve smrti. Keď už bol vo veku, v ktorom mohol požiadať o krst, stal sa nespútaným a oslnivým členom inteligencie upadajúcej Rímskej ríše. Zanechal vieru, ktorú sa mu matka pokúšala odovzdávať, zvolil si život nemorálneho svetáctva a ako mladý študent rétoriky sa stal stúpencom manichejcov, dosť exotickej sekty, ktorá všetky hmotné veci považovala za prekážky duše na jej ceste k dualistickému princípu božstva dobra a zla.
Bol znechutený manicheizmom, pretože neponúkal žiadne možnosti duchovného rastu. Stal sa stúpencom neoplatónskeho filozoficko - náboženského hnutia, ktoré napriek tomu, že sa stavalo proti kresťanstvu, viedlo Augustína a veľa jeho priateľov bližšie k prijatiu Krista a Cirkvi. Pohanské knihy ho však neuspokojili. Siahol po cirkevných knihách. Nepáčilo sa mu však, že Cirkev ukladala ľuďom dogmy, ktoré treba veriť. V tom čase bol rozšírený blud manicheizmus, a tak sa Augustín obrátil radšej týmto smerom, keďže tam nebolo treba veriť žiadne dogmy.
Z jeho vlastných diel, najmä tých, ktoré napísal v samote Kassiciaka pred svojím krstom, poznáme púť jeho obrátenia. No spoznávame ju predovšetkým z jeho slávnych Vyznaní, ktoré sú zároveň autobiografiou, filozofiou, teológiou, mystikou a poéziou. V nich ľudia, smädní po pravde a vedomí si vlastných obmedzení, našli a nachádzajú samých seba. Už vo svojej dobe ich autor považoval za najznámejšie zo svojich diel. „Ktoré z mojich diel“, píše na konci svojho života, „mohlo byť najznámejšou a najobľúbenejšou knihou, ak nie moje Vyznania?“ História nikdy nepoprela, ale naopak, zoširoka potvrdila tento úsudok.
Aj dnes sú Vyznania sv. Augustína veľmi čítané a svojou bohatou introspekciou a náboženským zanietením pôsobia v hĺbke, otriasajú a pohýnajú. A nielen veriacich. Aj taký, čo nemá vieru, ale hľadá aspoň nejakú istotu, ktorá by mu dovolila pochopiť seba samého, svoje hlboké túžby, svoje súženia nachádza výhody z čítania tohto diela. Obrátenie sv. Augustína, vedené potrebou nájdenia pravdy, má čo povedať ľuďom dneška, tak často strateným pred veľkým problémom života. Vie sa, že toto obrátenie malo celkom jedinečný priebeh, pretože sa nejednalo o dosiahnutie katolíckej viery, ale o jej znovuzískanie. On ju stratil v presvedčení, že jej stratou neopustil Krista, ale len Cirkev.
Vďaka matke, ktorá ho neprestávala povzbudzovať, sa zoznámil so sv. Ambrózom, milánskym biskupom. Často počúval jeho kázne v Miláne. Dlho váhal, uvažoval. Nakoniec sa rozhodol. Pokrstil ho sám Ambróz, bolo to na veľkonočnú vigíliu roku 387. Po krste sa chcel vrátiť domov. Počas krátkej zastávky v Ostii mu zomrela matka. Tam ju pochoval. Potom odišiel do Ríma, aby spoznal život mníchov a aby mohol niečo podobné žiť aj doma.
Pôsobenie v Cirkvi
Jediným Augustínovým prianím po krste bolo nájsť vhodné miesto, kde by mohol žiť spolu so svojimi priateľmi a podľa „svätého predsavzatia“ slúžiť Pánovi. Našiel ho v Afrike, v Tagaste, svojej rodnej krajine, kam prišiel po smrti svojej matky v Ostii Tiberskej a niekoľkomesačnom pobyte v Ríme, kde venoval mnoho času pozorovaniu mníškeho života. Keď dorazil do Tagasty „zriekol sa svojich dobier a spolu s tými, ktorí sa k nemu pripojili, žil pre Boha v pôstoch, modlitbách, dobrých skutkoch a rozjímal deň a noc Pánov zákon.“ Zanietený milovník pravdy chcel venovať svoj život askéze, kontemplácii, intelektuálnemu apoštolátu. Prvý životopisec dodáva: „A s pravdami, ktoré Boh zjavoval jeho inteligencii, sa delil s prítomnými aj neprítomnými, keď ich učil rečami a knihami.“ V Tagaste napísal mnoho kníh, ako to urobil v Ríme, v Miláne a v Kassiciaku.
Po troch rokoch zostúpil do mestečka Hippo, aby hľadal miesto, kde by založil kláštor a mal v tejto príležitosti stretnúť aj priateľa, ktorého dúfal získať pre rehoľný život. K svojmu nemilému prekvapeniu ho tam však vyvolili a vysvätili za kňaza. Ale Augustín sa nezriekol svojho ideálu: žiadal a dosiahol založenie kláštora, monasterium laicorum v ktorom žil, a z ktorého vyšli mnohí kňazi a biskupi pre celú Afriku. Po piatich rokoch sa stal biskupom a premenil biskupstvo na kláštor: monasterium clericorum. Ideál, ktorý ho zaujal vo chvíli obrátenia, už nikdy nezanechal ani ako kňaz a biskup.
Tri roky bol utiahnutý na otcovskom majetku, kde sa venoval modlitbe, rozjímaniu, postil sa a písal. Čo sa dalo, z majetku predal. Jeho syn Adeodatus, tiež rehoľník, zanedlho zomrel. Keďže Augustín bol už známy a mnohí ho vyhľadávali kvôli duchovnej pomoci, rozhodol sa odísť do mesta Hippo Regius, aby tam mohol začať žiť kláštorný život. Tam náhodou vkročil do baziliky, keď práve biskup Valérius hovoril, že potrebuje nejakého kňaza. Vtedy ľudia, ktorí poznali Augustína, začali volať, aby vysvätil Augustína za kňaza. On sa bránil, ale nakoniec ho biskup vysvätil. Bol veľmi aktívny. Založil kláštor pre mužov aj pre ženy. Bojoval proti manichejcom. Roku 396 Valérius zomrel a Augustín sa stal jeho nástupcom. Aj v biskupskom dome žil chudobne ako v kláštore. Staral sa o chudobných. Píše sa, že jeho pokladnica bola vždy prázdna, lebo vždy všetko rozdal. Veľký dôraz dával na poníženosť. Veľmi veľa písal. Najväčším jeho dielom je spis Boží štát. Veľmi známe sú Vyznania. Okrem toho napísal mnohé výklady Svätého písma. Veľa písal o Božej milosti.
Úcta a odkaz svätého Augustína
Hoci Augustín bol za svojho biskupovania všestranne činný ako filozof, teológ, kazateľ, duchovný vodca, predsa najväčšmi ho zamestnával boj proti bludným náhľadom a náukám, ktoré vírili život vtedajšej Cirkvi. Bol to najmä manichejizmus, o ktorom sme hovorili v súvislosti s poblúdeniami jeho mladosti, ďalej donatizmus, ktorý s prehnanou prísnosťou odmietal cirkevnú disciplínu a náuku o sviatostiach, ako aj pelagianizmus, ktorý preceňoval prirodzené schopnosti človeka a podceňoval nutnosť milosti pre kresťanský život a pre večnú spásu. V boji proti týmto bludom Augustín napísal početné spisy, ktoré majú trvalé miesto v katolíckej teológii.
Sv. Augustín zanechal úctyhodnú písomnú pozostalosť. Jeho dielo obsahuje filozofické, apologetické, vieroučné, mravoučné, pastoračné a polemické spisy, ako aj biblické štúdie, vysvetlenia textov, kázne, reči a množstvo listov s vieroučným, mravoučným a asketickým obsahom. Ako sme už naznačili, akýmsi Augustínovým duchovným sebaportrétom sú jeho Vyznania, ktoré patria medzi najrozšírenejšie diela kresťanskej, ba i svetovej literatúry. Možno povedať, že ani stáročia neoslabili Augustínovu veľkosť. Jeho osobnosť robia osobitne príťažlivou hrdinské vnútorné zápasy a hlboký duchovný život. Augustín precítil v sebe dokonale ľudskú slabosť. Práve preto bol i vo svojej veľkosti ponížený. Neodsúdil ľahkovážne nikoho. Mal porozumenie i pre najväčších nepriateľov. Výslovne to pripomenul v boji proti bludárskym donatistom. Poznamenal, že zúriť proti týmto poblúdencom môžu iba tí, čo nikdy neskúsili na sebe, ako ťažko je dopracovať sa pravdy.
Posledné roky života mal ťažké. Do severnej Afriky priplával krvilačný kmeň Vandalov, ktorý všetko pustošil. V roku 430 obliehali aj mesto Hippo. Augustín neopustil mesto, hoci vedel, že barbari idú zvlášť po biskupoch a kňazoch. Staral sa o ranených, zomierajúcich, dodával odvahy, povzbudzoval. V treťom mesiaci obliehania pri ošetrovaní nemocných ťažko ochorel. Začal sa pripravovať na smrť. Pokiaľ sa mu dalo, vykonával skutky kajúcnosti, modlil sa kajúce žalmy. Zomrel 28. augusta 430. Rok po jeho smrti Vandali obsadili Hippo, jeho hrobu a knižnice sa však nedotkli. Hippo neskôr úplne zaniklo. Pozostatky sv. Augustína preniesli roku 508 na Sardíniu a v roku 722 do augustiniánskeho kláštora v Pavii.
Sv. Augustín je patrón teológov, kníhtlačiarov a pivovarníkov. Je tiež patrónom za dobrý zrak.
Jeho sviatok sa slávi 28. augusta.
„Pre seba si nás, Pane, stvoril a nespokojné je ľudské srdce, kým nespočinie v tebe.“ (sv. Augustín)