Kostoly Liptovského Mikuláša: Historické a architektonické skvosty

Liptovský Mikuláš, mesto s bohatou históriou, sa pýši niekoľkými významnými kostolmi, ktoré svedčia o jeho kultúrnom a náboženskom dedičstve. Tieto sakrálne stavby nielenže dotvárajú panorámu mesta, ale zároveň predstavujú dôležité míľniky v jeho vývoji.

Kostol sv. Mikuláša v Liptovskom Mikuláši

Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša

Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša je najstaršou stavebnou pamiatkou v meste a najväčšou ranogotickou stavbou na Liptove. Bol postavený ako farský kostol mimo sídlisk pre obyvateľov niekoľkých susedných dedín Vrbica, Okoličné, Ploštín, Palúdzka a Bobrovec. Prvý písomný údaj o Liptovskom Mikuláši a Liptovskej Ondrašovej je z roku 1286. Hovorí, že obe osady vznikli krátko predtým. Prvá zmienka o kostole je zo 6.12.1293. Kostol sa staval asi v rokoch 1268 - 1286.

Vďaka archeologickým výskumom, ktoré v roku 1943 vykonal profesor Vojtech Budínsky - Krička, odhalili v priestoroch kostola staroslovanské pohrebisko z 11. - 12. st. a murivo románskeho kostola. Rozbor mált a muriva potvrdil hypotézy o postupnosti stavby kostola. Vyplýva z toho, že najstaršou časťou kostola je sakristia, existujúca už v 2. pol. 13. st. ako samostatný kostolík. V roku 1280 - 1300 postavili jednoloďový kostol s predĺženým presbytériom, čím bývalý kostolík prevzal úlohu sakristie.

Tento jednoloďový priestor sa ešte pred dokončením stavby rozhodli zväčšiť pristavením bočných lodí. Preto vybúrali murivo pre oblúky na hlavnej lodi a bazilikálnym spôsobom pristavili božné lode. Podrobnosti o stavbe kostola nepoznáme, zachovala sa však listina z roku 1268, hovoriaca o tom, že kráľ Belo IV. daroval Mikulášovi, synovi Marka z Liptova 4 poplužia (l poplužie = 4O ha) zeme pre kostol a kúriu. Z latinského textu nie je jasné, či tieto pozemky boli darované pre už jestvujúci kostol, alebo či sa mal na darovanom pozemku ešte len postaviť.

Medzi najvýznamnejšie rody, ktoré sa zaslúžili o stavbu kostola, patria rody Pongrácovských a Podturňanských. Z významnejších postáv je potrebné spomenúť magistra Donča Župana Liptovskej stolice v rokoch 1312 - 1332. V pol. 15 st. bol kostol rozšírený a zaklenutý, veža bola nadstavená a upravená v neskorogotickom štýle. Zemianska rodina Pongrácovcov vybudovala okolo svojej kúrie a kostola opevnenie, čím sa vytvorila pevnosť známa ako Fortalitium in sancto Nicolao a do priekopy voviedli vodu z Váhu.

Pevnosť mala vzdorovať náporu husitov, ale v týchto bojoch bolo Fortalitium i kostol ťažko poškodený, takže ho bolo treba v roku 1464 skoro celkom nanovo vybudovať. Okolo roku 1500 prežíval kostol svoju obnovu, keď sa na jeho oltároch zaskveli obrazy majstrov zo Spišskej Kapituly. V priebehu 16. - 17. st. bol kostol striedavo v rukách katolíkov a evanjelikov. Za vizitácie roku 1564 sa farár Ján, ktorý už bol starcom, pridržiaval katolíckej náuky, ale mladší farár Vavrinec Luscus, ktorý sa otvorene hlásil k reformácii, mal za sebou nielen mešťanov, ale i svetského patróna z Pongrácovského rodu.

Evanjelici spravovali kostol takmer celé 17. st. Z najznámejších protestantských kazateľov v mikulášskom kostole pôsobil osem rokov český exulant Juraj Tranovský, autor evanjelického spevníka Cithara sanctorum. V podzemí kostola bol aj pochovaný. Evanjelický farár Samuel Tranovský dal zvýšiť podlahu kostola a taktiež okolie kostola o jeden meter, nakoľko voda stojaca v priekope okolo pevnosti ohrozovala a podmáčala základy kostola. Z toho dôvodu sú dnes stĺpy chármu bez coklov (päty). Roku 1883 kostol vyhorel a utrpel značné škody. Chrám bol obnovený a znovu posvätený v roku 1885.

Počas 1. sv. vojny boli z veže kostola odvezené zvony pre rakúsko-uhorský priemysel. Roku 1940 sa do dejín kostola veľmi významne zapísal Dr. Jozef Kožár, ktorý sa pustil do veľkej rekonštrukcie kostola (1940 - 43) podľa projektu Michala M. Harminca a J. Záchenského. Išlo o veľmi rozsiahlu rekonštrukciu, pri ktorej sa odstránili všetky nánosy minulosti a kostol sa zaskvel vo svojej pôvodnej gotickej podobe. Pri tejto príležitosti boli pristavené aj dve bočné kaplnky. V nich vznikli nové vitrážové okná podľa výtvarných návrhov rodákov Janka Alexyho, Fera Kráľa a Jána Želibského.

Janko Alexy okrem toho namaľoval chór a vyhotovil grafiky v bočných kaplnkách. Keramické reliéfy sv. Juraja a erbov liptovských rodím zhotovila Z. Zemanová v roku 1942. Upravené bolo i bezprostredné okolie kostola. Odstránený bol pôvodný opevňovaní múr aj s pristavenými obchodíkmi - kramárnicami. Na rekonštrukcii sa podieľalo ešte veľa iných známych umelcov, napr. Čiastočná oprava kostola bola realizovaná aj v roku 1975 za dp. Jozefa Voščeka. Prevedná bola vonkajšia oprava strechy a veže medenou krytinou. Roku 1983, keď vo farnosti pôsobil dp. Jozef Frielich, bola spravená výmaľba kostola. Vymenené boli lavice a inštalované nové elektrické kúrenie. Posledná veľká oprava bola v roku 1992 počas pôsobenia dp. Antona Tyrola.

Hlavný oltár sv. Mikuláša bol do kostola prenesený v roku 1903 z niekdajšieho, pred rokom 1810 zbúraného kostola v Liptovskom Trnovci. Pôvodný oltár zhorel a koncom 18. st. ho nahradili barokovým, tento však začiatkom 20. st. vymenili s oltárom z Liptovského Trnovca. Neogotický retabulový oltár s trojdielnou skriňou a vyrezávaným nadstavcom je z roku 1903. Z hlavného oltára sa zachovali iba maľované pohyblivé oltárne krídla s výjavmi zo života patróna kostola, ktoré pochádzajú z rokov 1500 až 1510.

Súčasťou oltára je maľovaná predela a v centrálnej nike umiestnená neskorogotická socha sv. Mikuláša, patróna kostola, vysoká 128 cm. Svätec je zobrazený ako zrelý muž odetý v biskupskom rúchu, na hlave má striebornú biskupskú mitru, o ľavé plece má opretú biskupskú berlu. V druhej ruke drží knihu s tromi zlatými jablkami. Dve vedľajšie sochy nie sú pôvodné. Ide o sochu sv. Štefana, vysokú 110 cm postavenú po pravici sv. Mikuláša. Svätec stojí vzpriamene, strnulo, odetý v dlhom prepásanom zlátenom rúchu a striebornom plášti. Na hlave má štylizovanú prvú uhorskú korunu prilbicového tvaru, ešte bez diadému. Po ľavici sv. Mikuláša je socha sv. Ladislava, vysoká 110 cm.

Oltár Panny Márie sa nachádza na evanjeliovej strane, pochádza z roku 1470, je to neskorogotický krídlový oltár s trojdielnou skriňou, v ktorej strede stojí socha Madony s Ježiškom (Madonna Assumpta s korunou - kráľovná nebies). Postava Panny Márie, stojaca na kosáku mesiaca, je odetá v sýtočervených šatách a zlatom plášti. Na jej hlave je vysoká zlatá koruna s cípmi v tvare rozkonárených vetvičiek. Na pravej ruke jej sedí nahé dieťa - žehnajúci Ježiš, v ľavej durke drží vysoké žezlo balustrového tvaru.

Bočný krídlový oltár Sviatosti oltárnej sa nachádza na epištolovej strane, pochádza z obdobia okolo roku 1520. Predstavuje v dejinách sakrálneho umenia na Slovensku vzácny prípad: v oltárnej skrini nie je zvyčajná figurálna plastika, ale ako hlavný dekoratívny prvok je tu plasticky zobrazená monštrancia so Sviatosťou oltárnou - drevený pozlátený reliéf predstujúci takmer 1,5 m vysokú monštranciu, ktorú držia dve kľačiace figúry anjelov. Oltár s centrálnou tematickou eucharistie je na Slovensku doteraz známy ako jediné kompletné dielo vo svojej pôvodnej štruktúre.

Súčasťou interiéru je aj kamenná krstiteľnica z 2. polovice 14. storočia s tepaným medeným barokovým vekom zo 17. Maľby triumfálneho oblúka a klenieb pochádzajú z roku 1903 od akademického maliara Jozefa Hanulu a J. Portál nad hlavných vchodom bol vyhotovený v roku 1945. Vymodeloval ho prof. F. Král a do kameňa vytesal F. Šustek. Zobrazuje žehnajúcu postavu sv. Mikuláša, zakladateľa Mikuláša, syna Marka, ktorému v roku 1268 kráľ Bello IV. Text na podstavci sochy na severnej strane kostola sv. Mikuláša uvádza: „Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša. Na jeho požiadanie kráľ Ľudovít Veľký okolo roku 1350 povolil konanie trhu každý utorok.

Socha Janka Kráľa (1822 - 1876) zobrazuje imaginárnu podobu mikulášskeho rodáka, známeho štúrovského básnika, vrcholného predstaviteľa slovenského romantizmu. Socha Gašpara Fejérpataky - Belopotockého (1794 - 1874) predstavuje možno menej známeho, ale významného mnohostranného kultúrneho dejateľa Liptovského Mikuláša - knihára, divadelníka, vydavateľa a rozširovateľa slovenských kníh V meste otvoril prvú slovenskú ľudovú požičovňu kníh.

Svätý Mikuláš sa formoval sa postupne z farskej usadlosti, ktorá tu vznikla s výstavbou Kostola sv. Mikuláša. Ten má v dejinách mesta obzvlášť významné postavenie. Už v polovici 13. storočia možno o Svätom Mikuláši hovoriť ako o dedinskom sídle s ustáleným chotárom. Približne o storočie neskôr, keď vďaka Pongrácovcom získal právo trhu (1360), sa začal definitívne rozvíjať ako stredoveké mestečko.

Kláštorný kostol v Okoličnom

Pôvodne františkánsky kláštorný komplex začali stavať na brehu Váhu na mieste staršieho gotického kostola koncom 15. storočia (ako čas založenia sa uvádza rok 1476) a dokončili ho na začiatku 16. storočia. Nie je úplne jasné, kto bol stavebníkom tohto reprezentatívneho objektu. Kláštorný kostol postavili ako halové trojlodie s predĺženým presbytériom a veľkou severnou kaplnkou. Z južnej strany sa k presbytériu pripája sakristia a veža.

Kláštorný kostol Panny Márie v Okoličnom

Po dostavbe, začiatkom 16. storočia, reformácia neobišla ani Okoličné, a tak v roku 1565 prešiel celý kláštor i s kostolom do rúk protestantov. Františkánski mnísi boli nútení odísť (v roku 1571) a vrátili sa sem až v roku 1697. Reformáciou i stavovskými povstaniami poškodený objekt (utrpelo najmä vnútorné vybavenie kostola) prešiel v roku 1744 rozsiahlou obnovou už v barokovom slohu. Obnovený chrám bol po novom zasvätený sv. Na jeseň roku 2011 bolo v rámci kláštora otvorené Múzeum Ladislava Mattyasovszkého umiestnené v krížovej chodbe kláštora pri južnej stene kostola. V ňom sú prezentované viaceré časti neskorogotického hlavného oltára i ďalšie liturgické predmety.

V auguste roku 1813 kláštor doplatil na svoju polohu pri Váhu a pri obrovskej povodni, ktorá narobila veľké škody na značnej časti toku rieky, bol taktiež značne poškodený. Voda podmyla kostol, narušila jeho statiku, čo viedlo dokonca k zrúteniu časti klenby trojlodia. Na obnovu chrámu bola dokonca vyhlásená celoštátna zbierka. Ďalšia rozsiahla rekonštrukcia sa realizovala aj v rokoch 1903 - 1904 pod vedením Otta Sztehlóa. Škody utrpel kostol aj počas bojov druhej svetovej vojny, k ich odstráneniu došlo až v roku 1952. V roku 1963 získal kostol status národnej kultúrnej pamiatky. V roku 1971 bol chrám vymaľovaný. Na jeseň roku 2011 sa ukončila niekoľkoročná kompletná rekonštrukcia jeho zastrešenia.

V stredovekom Uhorsku majú byť iba štyri prípady, keď chrám niektorého zo žobravých rádov bol riešený ako trojlodie. Vďaka tomu sa na stavbe podieľali zruční majstri, ktorí použili viaceré, v Uhorsku v tej dobe, nové stavebné prvky, pochádzajúce z južného Nemecka. Trojlodie je zaklenuté hviezdicovou klenbou, ktorú podopiera šesť osemuholníkových pilierov. Presbytérium má hustú sieťovú klenbu dosadajúcu na malé konzoly s reliéfnou výzdobou (geometrické tvary, rastliny, tváre). Severná kaplnka je zaklenutá klenbou v podobe dvoch hviezdic, medzi ktorými je kosoštvorec.

Na Slovensku dosť ojedinelé sú ozdobné, prevažne figurálne reliéfy pod strechou. Okrem masiek tu nájdeme napríklad aj ruku s troma ratolesťami či zviera (zrejme leva). Dopĺňa ich aj vyrytý letopočet 1490, datujúci túto časť stavby. V južnej stene presbytéria sú osadené dvojité sedílie zdobené kružbou, obnovené v roku 1904 a v roku 2009.

Z drevených plastík sa zachovali tri - sv. Barbora, sv. Margita a sv. Katarína. Krídla oltára niesli na čelnej, sviatočnej, strane štyri obrazy zo života Panny Márie, zadnú stranu zdobilo osem menších výjavov pašiového cyklu. Maľby v centrálnom poli hviezdicovej klenby hlavnej lode boli veľmi dobre zachované a odborníci ich datujú do 90. rokov 15. storočia. Ide o techniku pravej fresky s detailmi dokončenými al secco. Majster alebo majstri tu zobrazili františkánske motívy, keď okrem Panny Márie s malým Ježiškom a Stigmatizácie sv. Františka tu nájdeme aj troch svätých členov rádu - sv. Bonaventuru a sv. Bernardína Sienského so sv. Ľudovítom z Toulouse.

V Okoličnom stál starší Kostol sv. Kozmu a Damiána. Vznikol ale niekedy v období rokov 1430 - 1435 a od roku 1453 získal status farského chrámu. Jeho patrónmi boli Okoličániovci. Pri výstavbe kláštorného chrámu jeho časť využili, čo potvrdil v roku 2020 objav konzoly staršej klenby pri výskume súčasného presbytéria.

Ďalšie sakrálne pamiatky v Liptovskom Mikuláši

Okrem dvoch hlavných kostolov sa v Liptovskom Mikuláši a jeho okolí nachádzajú aj ďalšie sakrálne pamiatky, ktoré stoja za zmienku:

• Evanjelický kostol - Kostol bol vystavaný v rokoch 1783 - 1785 na základe Tolerančného patentu panovníka Jozefa II. K jednoduchej klasicistickej stavbe bola o sto rokov neskôr pristavená veža s tromi zvonmi.
• Kostol sv. Jána Apoštola a Evanjelistu v Palúdzke - Barokovo-klasicistický kostol z roku 1854 financoval Imrich Paluďai, nitriansky biskup a rodák z Palúdzky.
• Kaplnka sv. Jána Nepomuckého v Palúdzke - Kaplnka zasvätená svätému Jánovi Nepomuckému bola postavená v rámci výstavby nového Kostola svätého Jána Apoštola a Evanjelistu.
• Kostol v Demänovej - Jednoloďová modernistická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou pochádza z rokov 1940-1941.
• Modlitebňa v Liptovskej Ondrašovej - Na počiatku súčasnej modlitebne stála zvonica na pozemku, ktorý za týmto účelom darovali miestni obyvatelia Michal a Ján Vlhovci.
• Rímsko-katolícky kostolík v Liptovskej Ondrašovej - V roku 1911, na Bielu sobotu, sa začalo s výstavbou rímsko-katolíckeho kostolíka.

Tabuľka: Významné kostoly v Liptovskom Mikuláši a okolí

tags: #cirkev #liptovskeho #mikulasa