V kresťanskej terminológii sa Cirkev definuje ako ľud, ktorý Boh zhromažďuje po celom svete. Jestvuje v miestnych spoločenstvách a uskutočňuje sa ako liturgické, najmä eucharistické zhromaždenie.
„Cirkev“ sa vo Svätom písme označuje ako „ekklesia“, čo znamená „zvolanie“ (zhromaždenie). Označuje zhromaždenie ľudu, zvyčajne náboženskej povahy. Tento výraz sa v gr. preklade SZ používa na označenie zhromaždenia vyvoleného ľudu pred Bohom, najmä na zhromaždenie na Sinaji, kde Izrael dostal Zákon. Názov Cirkev (ekklesia) prijali aj prvé kresťanské spoločenstva. V Cirkvi Boh „zvoláva“ svoj ľud zo všetkých končín zeme.
Obrazy Cirkvi
Vo Svätom písme nachádzame veľa obrazov, ktoré nám symbolizujú Cirkev:
- Cirkev je ovčinec, ktorého jedinou bránou je Kristus. Je aj stádom, o ktorom Boh povedal, že bude jeho pastierom (Jn 10, 1-10).
- Cirkev je Božia roľa alebo Božie pole.
- Cirkev sa často označuje aj ako Božia stavba. Sám Ježiš sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným.
- Cirkev sa volá aj nový Jeruzalem a naša matka, nevesta nepoškvrneného Baránka.
Pôvod, Založenie a Poslanie Cirkvi
Vzdialená príprava na zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína povolaním Abraháma, ktorému Boh sľubuje, že sa stane otcom veľkého národa. Bezprostredná príprava sa začína vyvolením Izraela za Boží ľud. Tento národ má byť znamením budúceho zhromaždenia všetkých národov. Proroci ohlasujú novú a večnú zmluvu, ktorú uzavrel Ježiš Kristus.
Pán Ježiš položil základy svojej Cirkvi vo chvíli, keď ohlasoval radostnú zvesť; príchod Božieho kráľovstva. Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru. Ustanovil Dvanástich s Petrom ako ich hlavou. Oni majú účasť na Kristovom poslaní, moci, ale aj na jeho údele. Týmto všetkým Ježiš pripravuje svoju Cirkev.
Cirkev sa zrodila na kríži, keď z Kristovho boku vyšla krv a voda. V deň Turíc bol zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev. Vtedy bola Cirkev verejne zjavená pred ľuďmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi, preto hovoríme, že Cirkev je svojou povahou misionárska; je posielaná ku všetkým národom, aby z nich urobila učeníkov.
Dogmatická konštitúcia Lumen gentium z 2. Vatikánskeho koncilu hovorí: "Cirkev bude zavŕšená až v nebeskej sláve."; to znamená pri Kristovom druhom príchode.
Tajomstvo Cirkvi
Cirkev sa vyznačuje tým, že je zároveň božská i ľudská. To, že je božská, znamená, že ju založil a jej hlavou je Ježiš Kristus; že je ľudská, znamená, že ju tvoria ľudia so svojimi chybami a pokleskami.
2. vatikánsky koncil hovorí o Cirkvi ako o sviatosti. Prvým cieľom Cirkvi je byť sviatosťou dôverného zjednotenia ľudí s Bohom. Druhým cieľom je byť sviatosťou jednoty ľudského pokolenia. Čím viac je človek zjednotený s Bohom, tým väčšia jednota je medzi ľuďmi navzájom.
Sv. Pavol v 1Kor 12, 12-29 hovorí o Cirkvi ako o tajomnom tele Kristovom, kde má každý svoje miesto a každý je dôležitý. Hlavou tohto tela je Ježiš Kristus. Údy Cirkvi tvoria všetci, ktorí sa do nej začlenia sviatosťou krstu. Základným zákonom je prikázanie lásky. Poslaním Cirkvi je byť soľou zeme a svetlom sveta. Cieľom Cirkvi je Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi Boh, ale ktoré sa má šíriť až do konca sveta.
RC Sproul: Jedna, svätá, katolícka a apoštolská cirkev
CIRKEV - JEDNA, SVATÁ, KATOLÍCKA, APOŠTOLSKÁ
Cirkev je jedna, lebo má:
- jedného zakladateľa Ježiša Krista;
- vyznáva jednu vieru prijatú od apoštolov;
- má spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí;
- má apoštolskú postupnosť (Ježiš Kristus založil sviatosť kňazstva a udelil ju apoštolom; tí ďalej svätili ďalších biskupov a kňazov a toto sa po danej línii deje až dodnes.)
Jedna Cirkev sa vyznačuje rozmanitosťou, ktorá je viditeľná zvlášť v rôznosti kultúr; medzi členmi Cirkvi existuje rozličnosť darov, úloh, spôsobov života. Táto Kristova Cirkev, ktorá bola pôvodne zverená Petrovi a ostatným apoštolom je usporiadaná do viditeľnej vonkajšej spoločnosti, ktorá pretrváva v Katolíckej cirkvi. Dekrét 2. vatikánskeho koncilu o ekumenizme hovorí, že "jedine prostredníctvom Kristovej Katolíckej cirkvi je možné dosiahnuť plnosť prostriedkov spásy." (Unitatis redintegratio)
Zranená jednota
V skutočnosti v tejto jednej Cirkvi vznikli už na začiatku určité roztržky a v neskorších storočiach sa spory ešte viac prehĺbili, až došlo k oddeleniu od plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, vinou ľudí z jednej i druhej strany. Tých, ktorí sa v súčasnosti rodia v oddelených spoločenstvách a sú poučení vo viere v Krista, nemôžeme obviniť z hriechu oddelenia a Katolícka cirkev ich prijíma ako svojich oddelených bratov. Prostriedky spásy (písané Božie slovo, život milosti, viera, nádej a láska, dary Ducha Svätého) sa totiž nachádzajú aj v týchto spoločenstvách.
Snaha o jednotu
Ježiš Kristus sa pred svojou smrťou modlil za jednotu Cirkvi: "aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal." Snaha o obnovenie jednoty všetkých kresťanov je poslaním každého, kto patrí do Cirkvi. Základnými prostriedkami sú:
- spoločná modlitba za jednotu
- život veriacich podľa Evanjelia
- vzájomné poznávanie sa s oddelenými cirkvami
- ekumenická formácia veriacich a kňazov
- dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev
- spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby
Cirkev je svätá
"Je predmetom viery, že Cirkev je nezrušiteľne svätá." (Lumen gentium) Jej svätosť má pôvod vo svätosti zakladateľa Ježiša Krista. Cirkev je teda "svätý Boží ľud" a jej členovia sa volajú "svätí". Je pravda, že jej členovia dosahujú len nedokonalú svätosť, ale s využitím prostriedkov spásy (sviatosti, Sväté písmo, viera, modlitba...) majú získať dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec.
Dušou svätosti je láska. Veľmi pekne to vyjadrila sv. Terézia z Liesieux: "Pochopila som, že ak má Cirkev zložené telo z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska pobáda údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vyliať svoju krv... Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje) niektorých veriacich, robí to preto, aby sme mali pred sebou vzory, ale aj orodovníkov v nebi.
Výraz "spoločenstvo svätých" má dva významy:
- spoločenstvo, čiže spoločná účasť na svätých veciach. Vo východnej liturgii celebrant hovorí: "sväté veci svätým". Vyslovuje to pri pozdvihovaní svätých darov pred prijímaním. Čo sú to "sväté veci", na ktorých majú všetci veriaci účasť? Sv. Pavol v Sk 2, 42 píše, že veriaci "sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a modlitbách." Veriaci teda majú účasť na spoločenstve viery, lásky, sviatostí ...
- spoločenstvo medzi svätými
Cirkev má trojaký stav:
- Putujúca cirkev - tvorí ju spoločenstvo veriacich, ktorí ešte žijú na zemi a snažia sa o dosiahnutie svätosti.
- Trpiaca cirkev - tvoria ju duše zomrelých, ktorí sú v očistci. Kresťania si už od prvotných čias uctievali pamiatku zosnulých, modlili sa za nich, slúžili sv. omšu a týmto spôsobom im pomáhali prísť do neba.
- Oslávená cirkev - tvoria ju všetci svätí v nebi. Ich pamiatku uctievame na sviatok Všetkých svätých.
Cirkev je katolícka
Slovo "katolícky" znamená "všeobecný". Cirkev ja katolícka preto, lebo ju Kristus posiela k celému ľudskému pokoleniu; náuka Evanjelia je určená pre všetkých ľudí.
Aby mohlo byť Evanjelium ohlasované a prijímané s väčšou účinnosťou, Katolícka cirkev je rozčlenená na partikulárne Cirkvi. Pod názvom "partikulárna Cirkev" , ktorou je predovšetkým diecéza, rozumieme spoločenstvo veriacich, ktorí sú v spoločenstve viery a sviatostí zjednotení so svojim biskupom vysväteným v apoštolskej postupnosti.
Do spoločenstva Katolíckej cirkvi sú naplno včlenení tí, ktorí sú pokrstení, prijímajú hierarchické usporiadanie Cirkvi a celú náuku, ktorú ohlasuje Katolícka cirkev. Čiastočne sú do nej včlenení tí, ktorí sú pokrstení, ale nevyznávajú úplnú vieru a hierarchiu Cirkvi. Cirkev nevylučuje zo svojich vzťahov ani veriacich iných náboženstiev. Hovorí, že oni sú tiež na ceste hľadania a je možné nájsť určité spoločné body: viď. vzťah Cirkvi k židovskému národu, moslimom, hinduizmu a budhizmu.
Jednou z čŕt Katolíckej cirkvi je aj to, že je misionárska. Misijnou činnosťou, čiže ohlasovaním Evanjelia spĺňa Ježišov príkaz, ktorý dal apoštolom pri nanebovstúpení: "Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.
Cirkev je apoštolská
- lebo je založená na apoštoloch, ktorých si vyvolil Ježiš Kristus a poveril ich misijným ohlasovaním; vďaka nim bolo odovzdávané Ježišovo učenie ďalej a je odovzdávané až do dnešnej doby prostredníctvom tých, ktorí sa stali nástupcami apoštolov - biskupov a kňazov.
- lebo je poslaná vykonávať apoštolát do celého sveta. Na tomto poslaní majú podiel všetci členovia Cirkvi. Apoštolát je každá činnosť, ktorá je zameraná na šírenie Kristovho kráľovstva po celej zemi. Jeho úspech závisí od toho, ako sú ohlasovatelia spojení s Kristom. Dušou celého apoštolátu je láska.
HIERARCHICKÉ ZRIADENIE CIRKVI
Katolícka cirkev má svoje poslanie; má ohlasovať Božie kráľovstvo. Apoštoli si ho neprivlastnili sami, ale dostali toto poslanie, aj silu k jeho naplneniu od Ježiša Krista. Každý veriaci v Krista, ktorý je pokrstený, a tým začlenený do Cirkvi, má podľa svojho povolania (kňazstvo, manželstvo, zasvätený život) účasť na ohlasovaní Božieho kráľovstva.
Biskupi a kňazi vykonávajú v Cirkvi sviatostnú službu a vykonávajú ju v spoločenstve, ktorému hovoríme kolégium. Každý biskup vykonáva svoju službu v rámci biskupského kolégia. Kňazi vykonávajú svoju službu pod vedením svojho biskupa.
Biskupské kolégium a jeho hlava, rímsky biskup
Keď Kristus ustanovil Dvanástich, ustanovil ich na spôsob kolégia, na čelo ktorého postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich. Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky pápež a biskupi. On má z Kristovho poverenia najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže slobodne vykonávať. Kolégium biskupov má autoritu, iba ak sa chápe spolu s rímskym pápežom, vtedy má aj najvyššiu moc, ktorú môže vykonávať iba so súhlasom pápeža. Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile.
Koncil nie je nikdy ekumenický, ak ho ako taký nepotvrdil alebo aspoň neprijal pápež. Jednotliví biskupi sú základom jednoty vo svojich partikulárnych cirkvách. Tu spravujú ľud, ktorý im bol zverený za pomoci kňazov a diakonov. Ale keďže sú členmi biskupského kolégia, každý z nich má podiel na starostlivosti celej Cirkvi.
Poslanie učiť
Prvou úlohou biskupov a kňazov je ohlasovanie evanjelia. Na čistotu viery a nebezpečenstvá rôznych heréz dáva pozor Učiteľský úrad Cirkvi (Magistérium Cirkvi). Aby duchovní pastieri mohli vykonávať toto poslanie, Kristus ich obdaroval charizmou neomylnosti vo veciach viery a mravov.
Túto neomylnosť má na základe svojho úradu rímsky pápež, keď definitívnym aktom vyhlasuje učenie týkajúce sa viery a mravov. Neomylnosť má aj zbor biskupov, keď vykonáva Učiteľský úrad spolu s pápežom predovšetkým na ekumenickom koncile. Keď Učiteľský úrad Cirkvi predkladá niečo veriť ako dogmu, je to pre každého veriaceho záväzné. Ekumenický koncil je zhromaždenie biskupov na čele s pápežom, ktorý ho aj zvoláva alebo aspoň potvrdzuje.
Poslanie posväcovať
Biskup dostáva pri vysviacke plnosť kňazskej moci. On je ten, ktorý predsedá liturgickému zhromaždeniu, čiže na sv. omši. Pretože nemôže byť všade, slávenie Eucharistie sa vykonáva aj prostredníctvom jeho spolupracovníkov - kňazov. Biskup a kňazi posväcujú Cirkev svojou modlitbou, prácou, službou slova, vysluhovaním sviatostí.
Poslanie spravovať
Biskupi spravujú partikulárne cirkvi radami, odporúčaniami, príkladom, ale aj autoritou. Biskup si má byť vedomý svojich vlastných slabostí, a to mu má pomáhať byť súcitným s blúdiacimi.
Sv.Pavol o biskupoch píše v Tít 1, 7-9: "Lebo biskup ako Boží správca musí byť bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia."
Veriaci laici
Pod názvom "laici" sa rozumejú všetci pokrstení veriaci, ktorí krstom získali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, okrem tých, ktorí prijali kňazskú vysviacku a okrem tých, ktorí patria do rehoľného stavu. Iniciatíva kresťanských laikov je veľmi potrebná. Pápež Pius XII. povedal, že "laici stoja v prvej línii života Cirkvi." Oni sú tí, ktorí majú do bežného života prinášať evanjeliové zásady.
Ak laici majú potrebné vlastnosti, môžu byť natrvalo prijatí do služby lektorov (čítanie Božieho slova) a akolytov (mimoriadny rozdávateľ sv. prijímania). Kde to vyžaduje potreba Cirkvi a je nedostatok kňazov, môžu viesť bohoslužbu slova, liturgické modlitby, udeľovať krst a rozdávať sv. prijímanie podľa platných predpisov. Týmto spôsobom majú účasť na Kristovom kňazskom úrade.
Kristus vykonáva svoj prorocký úrad aj prostredníctvom laikov, ktorí toto svoje poslanie plnia aj evanjelizáciou - čiže hlásaním Krista svedectvom života, ako aj slovom. U laikov nadobúda evanjelizácia špecifický ráz, lebo sa vykonáva v bežných životných podmienkach. Podľa svojich vedomostí a odbornosti majú laici právo a niekedy aj povinnosť povedať kňazom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov a úctu voči kňazom.
Laici majú účasť aj na Kristovom kráľovskom úrade. Sv. Ambróz hovorí, že kráľom je každý, kto dokáže byť pánom nad sebou samým a nedovolí, aby mu telesné vášne rozbúrili dušu. Keď sa vie ovládať a je pánom seba samého, nedá sa strhnúť do otroctva hriechu. Takéhoto kráľovského ducha majú prinášať laici do prostredia, v ktorom žijú a pôsobia. Zasvätený život: viď otázka o zasvätenom živote
TRADÍCIA CIRKVI
Ježiš Kristus prikázal apoštolom, aby hlásali evanjelium všetkým bez rozdielu postavenia, či rasy a apoštoli to začali po zoslaní Ducha Svätého hneď plniť. Aby bola zachovaná čistota viery, apoštoli túto úlohu ohlasovať evanjelium zverili svojim nástupcom - biskupom. Najprv bolo evanjelium ohlasované ústne, neskôr, niektorí inšpirovaní Duchom Svätým, ho šírili aj písomne cez Sväté písmo.
Toto živé odovzdávanie, vykonávané v Duchu Svätom sa volá Tradícia, pretože sa líši od Svätého písma, i keď je s ním úzko spojená. Tradícia teda pochádza z čias apoštolských a v súčasnej Cirkvi sa zveľaďuje.
Medzi Tradíciou a Svätým písmom je veľmi úzky vzťah. Môžeme hovoriť o Tradíci v širšom slova zmysle - tu ide o celé Božie zjavenie, ktoré sa ohlasuje prostredníctvom Cirkvi. Tu platí, že aj Sväté písmo je súčasťou Tradície; v užšom slova zmysle - tu ide o tú časť Božieho slova, ktorá nebola písomne zaznamenaná.