Článok sa zameriava na históriu Cirkvi plného evanjelia, jej biblické základy, kľúčové postavy a vplyv na spoločnosť.
Vlajka Cirkvi plného evanjelia
Úvod
Dnes viac než kedykoľvek predtým, v tomto čase poznačenom globálnou krízou s rôznymi jej súčasťami, nám môže byť oporou, útechou a vodcom svätý Jozef. Preto sa mu venuje séria úvah, ktoré majú pomôcť nechať sa ešte viac osvietiť jeho príkladom a svedectvom. Niekoľko týždňov budeme hovoriť o svätom Jozefovi.
Biblické základy a význam mena Jozef
V Biblii je viac ako desať postáv, ktoré nesú meno Jozef. Najdôležitejším z nich je syn Jakuba a Ráchel, ktorý sa cez rôzne peripetie z otroka stal druhou najdôležitejšou osobou v Egypte po faraónovi (porov. Gn 37-50). Meno Jozef v hebrejčine znamená „Boh pridá, rozhojní, Boh dá rásť“. Práve toto meno nám odhaľuje podstatný aspekt osobnosti Jozefa Nazaretského.
Je to človek plný viery v Boha, v jeho prozreteľnosť: verí v Božiu prozreteľnosť, má vieru v prozreteľnosť Boha. Každý jeho čin, o ktorom rozpráva evanjelium, je udávaný istotou, že Boh „dáva rásť“, že Boh „rozhojňuje“, že Boh „pridáva“, teda že Boh zabezpečuje napredovanie svojho plánu spásy.
Betlehem a Nazaret: Miesta Božieho pôsobenia
V Starom zákone sa mesto Betlehem nazýva Bet Lechem, čiže „Dom chleba“, alebo aj Efrata, podľa kmeňa, ktorý sa usadil v tej oblasti. Betlehem sa v Biblii spomína niekoľkokrát, a to už v knihe Genezis. Rút porodila syna Obeda, z ktorého vzišiel Jesse, otec kráľa Dávida. A práve z Dávidovho rodu pochádzal Jozef, Ježišov zákonitý otec.
Boží Syn si v skutočnosti za miesto svojho vtelenia nevybral Jeruzalem, ale Betlehem a Nazaret, dve okrajové dediny, vzdialené od hluku správ a vtedajšej moci. Preto nám výber Betlehema a Nazareta hovorí, že Boh uprednostňuje perifériu a okrajové oblasti. Ježiš sa nenarodil v Jeruzaleme obklopený dvorom... nie: narodil sa na periférii a na tejto periférii strávil svoj život až do svojich 30 rokov, pracujúc ako tesár, podobne ako Jozef.
Dôležitosť periférií a okrajových oblastí
Ježiš osobitne vyhľadáva hriešnikov, vstupuje do ich domov, hovorí s nimi a vyzýva ich k obráteniu. Ježiš ide vždy smerom k perifériám. Aj dnes existuje centrum a periféria a Cirkev vie, že je povolaná ohlasovať dobrú zvesť počínajúc od periférií.
Jozef, tesár z Nazareta, ktorý dôveruje Božiemu plánu pre svoju mladú snúbenicu i pre seba, pripomína Cirkvi, aby uprela svoj pohľad na to, čo svet zámerne ignoruje. Dnes nás Jozef učí tomuto: „Nehľaď až tak na veci, ktoré svet chváli, hľaď na kúty, na to, čo je v tieni, hľaď na periférie, na to, čo svet nechce.“ Každému z nás pripomína, aby sme prikladali dôležitosť tomu, čo iní zavrhujú, skartujú.
V tomto zmysle je skutočne majstrom toho podstatného: pripomína nám, že to, čo je skutočne cenné, nepriťahuje našu pozornosť, ale vyžaduje si trpezlivé rozlišovanie, aby sme to objavili a docenili. Prosme ho, aby sa prihováral za to, aby celá Cirkev znovu nadobudla tento pohľad, túto schopnosť rozlišovať a doceniť to, čo je podstatné.
Dnes by som chcel poslať odkaz všetkým mužom a ženám, ktorí obývajú tie najzabudnutejšie geografické periférie sveta alebo ktorí zažívajú situácie existenčnej marginalizácie. Nech vo svätom Jozefovi nájdete svedka a ochrancu, na ktorého možno hľadieť.
Úloha svätého Jozefa v dejinách spásy
Evanjelista Matúš nám pomáha pochopiť, že postava Jozefa, hoci je zdanlivo okrajová, nenápadná, v pozadí, je v skutočnosti ústredným kamienkom dejín spásy. Jozef žije svoj protagonizmus bez toho, aby chcel ovládnuť scénu. Ak sa nad tým zamyslíme, «naše životy udržiavajú bežní ľudia - na ktorých sa obyčajne zabúda - ktorí sa neobjavujú v titulkoch novín a časopisov [...]».
Takto môže každý nájsť vo svätom Jozefovi muža, ktorý zostáva nepovšimnutý, muža každodennej prítomnosti, diskrétnej a skrytej prítomnosti, orodovníka, oporu a sprievodcu v ťažkých chvíľach. Pripomína nám, že všetci tí, ktorí sú zdanlivo skrytí alebo v „druhej línii“, majú v dejinách spásy jedinečnú hlavnú rolu.
V Lukášovom evanjeliu sa Jozef objavuje ako ochranca Ježiša a Márie. A z tohto dôvodu je aj „ochrancom Cirkvi“: veď ak bol ochrancom Ježiša a Márie, pracuje teraz, keď je v nebi, naďalej ako ochranca, v tomto prípade Cirkvi. Tento aspekt Jozefovej úlohy ochrancu je veľkou odpoveďou na to, o čom hovorí kniha Genezis.
Spoločnosť, ako je tá naša, bola definovaná ako „tekutá“, pretože sa zdá, že nemá žiadnu konzistenciu. Táto tekutá, plynná spoločnosť nachádza v Jozefovom príbehu veľmi presný poukaz na dôležitosť pút ľudskej vzájomnosti. Evanjelium nám v skutočnosti rozpráva Ježišov rodokmeň nielen z teologického dôvodu, ale aj na pripomenutie každému z nás, že náš život sa skladá zo vzájomných pút, ktoré nás predchádzajú a sprevádzajú.
Drahí bratia a sestry, myslím na mnohých ľudí, ktorí majú problém nachádzať dôležité putá vo svojom živote, a práve preto sa potácajú, cítia sa sami, chýba im sila a odvaha napredovať. Jozef, ktorý si chránil puto s Máriou a Ježišom, pomáha nám dbať o vzťahy v našom živote.
Svätý Jozef ako „spravodlivý“ a „zasnúbený s Máriou“
Dnes by som chcel hlbšie pozrieť na jeho označenie „spravodlivý“ a „zasnúbený s Máriou“, a odovzdať tak posolstvo všetkým snúbeneckým párom i novomanželom. Avšak evanjeliá, ktoré sú súčasťou Biblie, sú Božím slovom. Medzi nimi je aj evanjelista Matúš, ktorý nazýva Jozefa mužom „spravodlivým“.
Aby sme pochopili Jozefovo správanie voči Márii, je užitočné pripomenúť si svadobné zvyky starého Izraela. Manželstvo sa ponímalo v dvoch presne vymedzených fázach. Prvou bolo oficiálne zasnúbenie, ktoré už znamenalo novú situáciu: obzvlášť žena, hoci ešte rok žila v dome svojho otca, bola v skutočnosti považovaná za „manželku“ snúbenca. Na základe týchto zvykov skutočnosť, že «skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala», vystavovala Pannu Máriu obvineniu z cudzoložstva. A táto vina sa podľa starovekého zákona trestala ukameňovaním (porov. Dt 22,20-21).
Evanjelium hovorí, že Jozef bol „spravodlivý“ práve preto, že sa podriaďoval zákonu ako každý zbožný Izraelita. Avšak jeho láska k Márii a dôvera v ňu mu napovedali spôsob ako by zachránil dodržanie zákona i česť jeho nevesty: rozhodol sa, že jej dá listinu o prepustení tajne, bez rozruchu, bez toho, aby ju vystavil verejnému poníženiu. Vybral si cestu diskrétnosti, bez súdu a odškodnenia sa. Aká veľká je v Jozefovi svätosť! My, len čo sa o niekom dozvieme nejakú trochu „farbistú“ či nelichotivú novinku, okamžite ideme o tom klebetiť!
Život sv. Jozefa • Zachej TV
Mnohokrát sa cítime väzňami toho, čo sa nám stalo: „Nuž pozri, čo sa mi stalo!“ - a zostávame väzňami niečoho zlého, čo sa nám stalo; ale práve pred niektorými životnými okolnosťami, ktoré sa spočiatku javia ako dramatické, stojí Prozreteľnosť, ktorá časom nadobudne tvar a zmysluplne osvetlí aj bolesť, ktorá nás zasiahla. Pokušením je uzavrieť sa do seba v tejto bolesti, v myšlienkach na nepríjemné veci, ktoré sa nám stali. A to nie je prospešné. Vedie to k smútku a zatrpknutosti.
Ponaučenia od svätého Jozefa pre snúbenecké páry a manželov
Mária a Jozef sú dvaja snúbenci, ktorí pravdepodobne pestovali sny a očakávania o svojom živote a budúcnosti. Náš život často nie je taký, ako si ho predstavujeme. Predovšetkým vo vzťahoch lásky, citov, je pre nás náročné prejsť od logiky zamilovanosti k logike zrelej lásky. A je potrebné prejsť od zamilovanosti k zrelej láske. Prvá fáza je vždy poznačená určitým očarením, ktoré nás núti žiť ponorení do imaginárneho sveta, ktorý často nezodpovedá skutočnosti.
Preto nám Jozef dáva dôležité ponaučenie, že si volí Máriu „s otvorenými očami“. A môžeme povedať, že so všetkými rizikami. A Jozefovo riziko nám dáva toto ponaučenie: berte život tak, ako prichádza. Zasiahol tam Boh? Beriem to. A Jozef urobil, ako mu prikázal Pánov anjel.
Kresťanskí snúbenci sú povolaní svedčiť o takej láske, ktorá má odvahu prejsť od logiky zamilovanosti k zrelej láske. A to je náročná voľba, ktorá namiesto toho, aby život uväznila, môže posilniť lásku, aby bola odolná voči skúškam času. Láska páru pokračuje v živote a dozrieva každý deň.
Ak však zabezpečiť, aby hádky nepoškodilo život manželstva? Nikdy nekončite deň bez zmierenia. Pohádali sme sa, nadával som ti, Bože môj, povedal som ti zlé veci. Ale teraz sa deň končí: musím sa zmieriť. Viete prečo? Pretože studená vojna nasledujúceho dňa je veľmi nebezpečná. Nedovoľte, aby deň po začal vojnou. Preto sa pred spaním zmierte. Vždy pamätajte: nikdy nekončite deň bez toho, aby ste sa zmierili. A to vám pomôže v manželskom živote.
Katolicita a jednota Cirkvi
Katolicita nevyjadruje iba horizontálny rozmer, stretnutie mnohých ľudí v jednote, ale má aj rozmer vertikálny. Iba ak svoj pohľad upierame na Boha, iba ak sa otvárame jemu, môžeme sa stať skutočne jedným spoločenstvom. Katolicita znamená všeobecnosť, ktorá sa stáva jednotou, jednotou, ktorá však ostáva mnohorakosťou. V slovách svätého Pavla o univerzálnosti Cirkvi sme videli, že súčasťou tejto jednoty je schopnosť národov prekonať seba samých a hľadieť smerom k jedinému Bohu.
Jednota ľudí v ich mnohorakosti sa stala možnou, lebo Boh, jediný Boh neba a zeme, sa nám zjavil. Podstatná pravda o našom živote a odpovede na otázky odkiaľ prichádzame a kam smerujeme, sa stali zrejmými, keď sa nám Boh ukázal a v Ježišovi Kristovi nám zjavil svoju tvár. Táto pravda o podstate nášho bytia, nášho života a smrti, táto pravda, ktorú Boh zjavil, nás spája a robí z nás bratov. Katolicita a jednota kráčajú spolu. A jednota má tento obsah: Je ním viera, ktorú nám od Krista odovzdali apoštoli.
Skutočnosť, že obidva tieto rozmery vidím v postavách apoštolov, nám ukazuje na to, aký je ďalší charakter Cirkvi: je apoštolská. Čo to znamená? Pán ustanovil 12 apoštolov, 12 bolo aj synov Jakuba, a tým naznačil že sú ako hlavy rodov Božieho ľudu, ktorý sa stal skoro už univerzálnym a zahŕňa všetky národy.
Apoštolská služba a jej význam
Cirkev je apoštolská, pretože vyznáva vieru apoštolov a snaží sa ju aj prežívať. Tu nachádzame jedinečnosť, ktorá charakterizuje dvanástich povolaných Pánom, zároveň však existuje kontinuita v apoštolskej misii. Božie slovo nie je iba napísané, ale vďaka svedkom, ktorých Pán vo sviatosti postavil do apoštolskej služby, zostáva žijúcim slovom. S jednotou, ako aj s apoštolským nástupníctvom je spojená Petrova služba, ktorá viditeľne zjednocuje Cirkev všetkých miest a všetkých čias a istým spôsobom bráni tak každého z nás od nebezpečenstva skĺznuť do falošnej autonómie, ktorá sa veľmi ľahko môže premeniť na vnútorné delenie Cirkvi a môže ublížiť jej vnútornej nezávislosti.
Preto nesmieme zabudnúť, že zmyslom všetkých slávností a služieb je v podstate to, aby „všetci dospeli k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“, a tak v nás rástlo Kristovo telo „aby sme vybudovali samých seba v láske“ (Ef 4, 13.16).
Svätosť Cirkvi a osobná viera
Cirkev nie je svätá sama od seba. Skladá sa totiž z hriešnikov, čo vieme a vidíme všetci. Je neustále znova posväcovaná Kristovou očisťujúcou láskou. Práve tu sa ukazuje celá veľkosť zjavenia, ktoré má v Božom srdci zapísané aj zranenia. A tak každý jeden z nás môže povedať so svätým Pavlom: „Ja žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20).
Homília z Domu sv. Marta hovorí, že Evanjelium je novosťou a Ježiš nás žiada zanechať zastaralé štruktúry. Novým vínam nové mechy. Novosť evanjelia. Čo nám prináša evanjelium? Radosť a novosť. Títo učitelia Zákona boli uzavretí vo svojich prikázaniach a predpisoch.
Svätý Otec podotkol, že tieto drobné nariadenia sa vykonávali bez slobody, ktorú nám Ježiš prináša novým zákonom - zákonom, ktorý potvrdil vlastnou krvou. Toto je novosť evanjelia, ktoré je oslavou, radosťou a slobodou. Je to práve to oslobodenie, ktoré všetok ľud očakával, kým bol síce chránený zákonom, avšak ako väzeň.
Cirkev a zanechanie zastaraných štruktúr
Preto od nás Cirkev požaduje niektoré zmeny. Žiada nás zanechať zastaralé štruktúry, tie neslúžia na nič! A žiada nás uchopiť nové mechy, tie evanjeliové. Napríklad, nedá sa v duchu evanjelia chápať mentalita tých učencov zákona, týchto teológov-farizejov. Sú to dve odlišné veci. Evanjelium je novosťou, je to novinka! Evanjelium je oslavou! A môže sa žiť v plnosti jedine v radostnom a obnovenom srdci, povedal Svätý Otec.
Sila kresťanského života je stretnutie našich hriechov s Kristom, ktorý nás zachraňuje. Tam, kde niet tohto stretnutia, cirkevné spoločenstvá upadajú a kresťania vlažnejú. Pavol nám hovorí, že moc Božieho slova, ktorá mení srdce, ktorá mení svet, ktorá nám dáva nádej, dáva nám život, nespočíva v ľudskej múdrosti, v pekných slovách a v ľudskej inteligencii.
Aj Peter - v evanjeliu (Lk 5, 1-11) o zázračnom úlovku - má skúsenosť stretnutia s Kristom, keď vidí svoj hriech, vidí Ježišovu moc a vidí seba samého. Privilegovaným miestom pre stretnutie s Ježišom Kristom sú naše vlastné hriechy. Ak kresťan nie je schopný cítiť sa hriešnikom, zachráneným Kristovou krvou, krvou Ukrižovaného, je kresťanom na polceste, je vlažným kresťanom.
Výzvy a úlohy pre Cirkev v súčasnosti
Ak sa svetová história naozaj blíži k tej veľkej zmene éry, vyvstáva nám tu otázka: Aké výzvy čakajú v tomto období cirkev? Hovorí o tom niečo Sväté Písmo? Na čo máme dávať pozor a čo môžeme vôbec urobiť? V širšom kruhu cirkvi bolo prijaté učenie, že sedem listov, ktoré sa nachádzajú v prvých dvoch kapitolách Zjavenia Jána, a v ktorých sám Ježiš dáva odkazy siedmim maloázijským zborom, v skutočnosti obsahuje poučenia pre sedem období histórie cirkvi.
Podľa mnohých učiteľov Biblie táto posledná doba v cirkvi už začala, ale kedy sa začala, v tom sa názory rozchádzajú. Zo siedmich zborov vyzýva Ježiš päť na obrátenie. Žiaľ, musíme priznať, že sem patria Filadelfia, a aj Laodicea! Skôr ako sa dostaneme k poslednej, siedmej dobe, mali by sme spozornieť, ale nemusíme sa báť. Charakteristiky dané o siedmich zboroch popisujú pôsobenie duchov týchto dôb, ktorí však bezpodmienečne neovplyvnili osudy spomínaných zborov ani osobné životy kresťanov. Z toho nám vyplýva, že nie je bezpodmienečné, aby sa všetci kresťania, alebo každý jeden zbor laodicejskej doby zaplietol do hriechov tejto doby. Ba práve naopak!
Cieľom Ježišových odkazov je práve včas informovať cirkev o typických, charakteristických, špeciálnych pokušeniach - skúškach. Pôvodný grécky text tu používa výraz „zbytok“ (loipoi), ktorý v biblickom jazyku vyjadruje tú časť Božieho ľudu, ktorá víťazne prežila v období ťažkých duchovno-morálnych podmienok. Každý jeden z listov adresovaný siedmim zborom obsahuje aspoň jedno zasľúbenie pre „víťazov doby“. Každá doba má teda svoje špeciálne výzvy, skúšky, nad ktorými musia zvíťaziť veriaci aj zbory.
Laodicejská doba a jej charakteristiky
Najcharakteristickejšia črta tejto doby je zjavná z jej pomenovania. V Biblii vždy pomenovanie vystihuje podstatu veci. Laodicejský presnejšie znamená: právo ľudu; ľud vynáša zákony. Toto je jedno z najväčších pokušení našej doby - problém tohto obdobia. V Božom ľude, v cirkvi, služobné dary (apoštoli, proroci, evanjelisti, pastori a učitelia), alebo nimi pomazaní presbyteri, diakoni, duchovní vodcovia daných služieb, sú v širokom kruhu veriacich terčom útokov satana.
To má vplyv na poníženia ďalších prirodzených autorít (hlava rodiny, muž, otec, autorita na pracovisku atď.) Podľa mnohých učiteľov Biblie v cirkvi sa už začala posledná - laodicejská doba. Ježiš nás upozorňuje, že v tejto dobe bude On sám naprávať, upozorňovať, preto nie je správne, ak sa veriaci stavajú negatívne k napomínaniu konanému duchovným spôsobom, pretože tieto napomenutia a pokarhania sa nedejú pre nedostatok lásky, ale naopak, vďaka jej prítomnosti: „Ja všetkých, ktorých milujem karhám a otcovsky trescem. Kto chce byť víťazom doby ten musí vedieť, že pôsobeniu duchov doby ako aj vplyvu ducha tohto sveta je potrebné sa vzoprieť.
Druhou hlavnou črtou, na ktorú nás Ježiš upozorňuje, je duchovná vlažnosť. Je to stav v živote veriaceho, ktorý nie je ani horúci ani studený. Aj keď sa tento jav v znovuzrodeneckých cirkvách, otvorená radikálna vzbura voči Božiemu slovu, neprejaví masovo (môže sa to však tiež stať, ako to bolo vidieť po minulé obdobia), môže nastať ochladnutie horlivého milovania Boha, ľudí, čo bolo charakteristické napríklad v období letnično-charizmatického hnutia v dobe („Filadelfie“).
Príznaky sa dajú merať vo vzťahu k modlitbe, pôstom, čítaniu Biblie, k vydávaniu svedectva a k evanjelizácii ako aj úrovňou čistoty života, bezhriešnosti. Ak sa v živote znovuzrodeného, Duchom Svätým naplneného kresťana modlitba, čítanie Božieho slova, postenie sa, evanjelizovanie stávajú čoraz menej frekventovanými, časom sa ku tomu pridá aj nízka duchovná úroveň životného štýlu, a napokon sa všetky tieto duchovné aktivity minimalizujú - nastane „vlažnosť“ popri čom sa postupne začnú vyskytovať hriechy.
O vlažnosti hovorí Ježiš aj na iných miestach: „A preto, že bude rozmnožená neprávosť, ochladne láska mnohých;“ (Mt 24:12). V tejto časti hovorí Ježiš o stave cirkvi posledných čias a popisuje tu tiež jav „psychologickej reťazovej reakcie“ (verš 9-12), ktorý bude dôsledkom vychladnutia lásky.
Ježiš nám tu jasne ukazuje cestu von z tejto situácie: „Ale kto zotrvá až do konca, ten bude spasený“ (verš 13). Hypemenó znamená: zotrvať aj napriek ťažkostiam, vytrvať popri tom, čomu verím. Kto chce byť víťazom tejto doby, ten si musí zvoliť a posilňovať zákonnosť a korektnosť vo svojich vzťahoch. Ak by napriek tomu zakúšal opak, je potrebné dávať si pozor na srdce a to v oblastiach odpustenia, aby vzťah lásky zostal voči Bohu a ľuďom ako stále horúci, spaľujúci oheň.
Ježiš upozorňuje veriacich žijúcich v laodicejskej dobe, aby neuverili, že už majú všetko a nič nepotrebujú. To sa vzťahuje na materiálne bohatstvo, požehnanie, hojnosť, ale aj na duchovné bohatstvo. Po prvé: kúpme si od Neho zlato prečistené v ohni! Zlato prečistené v ohni v Biblii znamená Duchom Svätým očistenú a preskúšanú vieru, ako sa píše aj v prvej epištole Petra o viere trénovanej v skúškach.
Keď si totiž človek uvedomí, že finančný blahobyt a vedomosti ho ešte neurobia plnohodnotným kresťanom, konfrontuje sa s tým, že stojí ešte na nízkej úrovni v moci, v odovzdanosti, v obetavosti a v láske, v porovnávaní s prorokmi, s Pavlom i s apoštolmi. A keď príde na to, že ako človek dnešnej doby v porovnaní s nimi je skutočne duchovne „biedny, mizerný, na poľutovanie, chudobný, slepý a nahý“ - tak si uvedomí aj to, že z vlastnej sily nikdy nebude schopný dostať sa na úroveň, kde žili títo hrdinovia viery.
Toto spoznanie však učiní z človeka „žobráka Ducha“. Príde na to, že bez totálneho naplnenia sa Svätým Duchom, bez vedenia Svätého Ducha sa nedá prežiť v dnešnej dobe tak, aby náš duch nebol porušený. Musíme byť úplne závislí od Svätého Ducha a takmer všetko závisí od toho, či sa vieme Ním naplniť znovu a znovu, veď aj správne interpretovať a udržať Slovo vieme iba s Jeho prostredníctvom.
Skutočné a úplné naplnenie Svätým Duchom je tak dôležitým odkazom pre cirkev posledných čias, že sa to už ani viac nedá zdôrazniť. Veľa veriacich si myslí, že už o tom všetko vie, hoci sa čľapocú ešte iba „vo vode po členky“. Aj Ježiš o tom hovorí vo svojej eschatologickej kázni, v podobenstve o desiatich pannách (Mt 25:1-13), ktoré - na základe kontextu - tiež jednoznačne hovorí o tejto ére.
Podľa druhej Ježišovej rady, ktorú dal do Laodicey, si veriaci majú od Neho kúpiť biele rúcho, aby sa neukázala hanba ich nahoty. Kniha Zjavení jednoznačne podáva význam tohto symbolu: „Kmentom sú skutky spravodlivosti svätých.“ (Zj 19:8) Teda Ježiš aj tu dáva dôraz na to, že v týchto časoch obzvlášť máme dávať pozor na korektné, legálne správanie sa v súkromných, cirkevných, obchodných aj iných stykoch, pretože toto obdobie charakterizuje záplava bezzákonnosti, nekorektnosti. Ježišova tretia rada sa týka duchovnej slepoty, na ktorú je potrebné použiť „kollyrium - masť na oči“.
Ježiš po tomto všetkom ešte aj zdôrazňuje, že Jeho návrat je predo dvermi. Víťazom sľubuje veľkú odmenu, že budú sedieť na Jeho tróne a vládnuť spolu s Ním. Ako sme už v uvedených častiach čítali, Ježiš aj vo svojom takzvanom „eschatologickom prejave“ (Mt 24.-25. kapitola) podáva podrobný obraz o živote cirkvi v posledných časoch. Počas toho hovorí aj tri podobenstvá, ktoré sa vzťahujú výslovne na túto dobu: podobenstvo o „zlých a verných sluhoch“, o „desiatich pannách“ a podobenstvo o „hrivnách“.
Problém jedného zo služobníkov účinkujúcich v podobenstve pramení z toho, že rozmýšľal nasledovne: „Môj pán ešte dlho nepríde.“ Skôr, ako sa pozrieme na to, čo vyplýva z takéhoto zmýšľania, najprv si musíme uvedomiť, že koreňom problému bol nedostatok vhodného prorockého videnia. Z toho vyplývalo uvoľnenie jeho duchovno-morálneho života: hýril, žil pre svoje záľuby a popritom začal biť svojich druhov. Teda, ako sme videli, k zachovaniu prorockého videnia, k vedomiu blízkeho návratu Ježiša, potrebujeme kollyrium - naplnenie sa Svätým Duchom a Slovom zjavenia - Duchom Svätým. Musíme dávať pozor, aby sme v tejto omamujúcej dobe odolávali pokušeniam sveta.
Záver
Jedným z hlavných znakov laodicejskej doby je, že veľa kresťanov miluje tento svet a sú ním veľmi pokúšaní. Myslia si, že „posledná veľká éra je doba laodicejského zboru. Dá sa to interpretovať aj tak, že laodicejská cirkev je taká, v ktorej rozhoduje názor, tradícia davu, a nie Božie slovo - hlavou nie je Ježiš Kristus, ale ľudia.