Cirkev potrebuje svätcov tejto doby: Význam svätosti v modernom svete

Svätí a Sväté Písmo sú neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej viery. Cirkev mala vždy v úcte Božie písma, ako si uctieva aj Pánovo telo, a neprestáva podávať veriacim Chlieb života, vzatý zo stola tak Božieho slova, ako aj Kristovho tela. Kresťanstvo je náboženstvom Božieho „Slova“, ktoré „nie je napísané a nemé slovo, ale Slovo vtelené a živé“.

Význam Svätého písma a jeho výklad

Autorom Svätého písma je Boh, ktorý inšpiroval ľudských autorov posvätných kníh. Inšpirované knihy učia pravdu. Vo Svätom písme Boh hovorí človeku ľudským spôsobom. Aby sa zistil úmysel svätopiscov, treba vziať do úvahy podmienky ich doby a kultúry, „literárne druhy“, ktoré sa v tom čase používali, ako aj spôsob myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktorý bol bežný v tom čase.

Princípy Výkladu Písma

Treba venovať veľkú pozornosť „obsahu a jednote celého Písma“. Lebo hoci knihy, z ktorých sa skladá, sú veľmi odlišné, Písmo je jedno vzhľadom na jednotu Božieho plánu, ktorého Ježiš Kristus je stredobodom a srdcom, otvoreným od jeho Veľkej noci. Ďalej treba Písmo čítať „so zreteľom na živú Tradíciu celej Cirkvi“. Podľa výroku cirkevných Otcov Sväté písmo je napísané skôr v srdci Cirkvi ako na materiálnych prostriedkoch. Napokon treba brať do úvahy analógiu viery.

Podľa dávnej tradície možno rozlišovať dvojaký zmysel Písma: zmysel slovný a zmysel duchovný; druhý z nich sa delí ďalej na alegorický, morálny a anagogický.

• Slovný zmysel: Je to zmysel, ktorý dávajú slová Písma a ktorý odkrýva exegéza podľa zásad správneho výkladu.
• Duchovný zmysel: Vďaka jednote Božieho plánu znakom môže byť nielen text Svätého písma, ale aj skutočnosti a udalosti, o ktorých text hovorí.
• Alegorický zmysel: Udalosti môžeme pochopiť hlbšie, keď spoznáme ich význam v Kristovi.
• Morálny zmysel: Udalosti, o ktorých sa hovorí v Písme, nás majú viesť k tomu, aby sme správne konali.
• Anagogický zmysel: Skutočnosti a udalosti možno takisto vidieť v ich večnom význame, lebo nás vedú smerom do našej vlasti.

Kánon Svätého Písma

Apoštolská Tradícia umožnila Cirkvi rozoznať, ktoré spisy majú byť započítané do zoznamu posvätných kníh. Tento úplný zoznam sa volá „kánon“ Svätého písma a obsahuje 46 spisov Starého zákona a 27 spisov Nového zákona.

Starý Zákon

Starý zákon je neoddeliteľnou časťou Svätého písma, ktorý bol zameraný predovšetkým na to, aby pripravil príchod Krista, Vykupiteľa sveta. Knihy Starého zákona, hoci obsahujú aj nedokonalé a prechodné veci, dosvedčujú celú božskú výchovu Božej spasiteľnej lásky. Kresťania majú v úcte Starý zákon ako pravé Božie slovo.

Nový Zákon

„Božie slovo, ktoré je Božou mocou na spásu každému, kto verí, je vynikajúcim spôsobom prítomné a prejavuje svoju silu v spisoch Nového zákona.“ Tieto spisy nám podávajú definitívnu pravdu Božieho zjavenia.

Pri zostavovaní evanjelií možno rozlišovať tri etapy:

1. Ježišov život a učenie.
2. Ústne podanie.
3. Písané evanjeliá.

Evanjelium vo svojich štyroch podobách má v Cirkvi jedinečné miesto, ako o tom svedčí úcta, ktorú mu preukazuje liturgia, a neporovnateľná príťažlivosť, ktorou v každom čase pôsobilo na svätých.

Cirkev už v apoštolskej dobe a potom stále vo svojej Tradícii vysvetľovala jednotu Božieho plánu v obidvoch Zákonoch typológiou. A tak kresťania čítajú Starý zákon vo svetle zosnulého a vzkrieseného Krista. Ostatne aj Nový zákon treba čítať vo svetle Starého. Podľa dávneho výroku je Nový zákon skrytý v Starom a Starý je zjavný v Novom.

Boh je autorom Svätého písma tak, že inšpiruje jeho ľudských autorov; pôsobí v nich a cez nich. Výklad inšpirovaných Písem má predovšetkým venovať pozornosť tomu, čo chcel Boh prostredníctvom posvätných autorov zjaviť pre našu spásu. Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia.

Cirkev mala vždy v úcte Božie Písma tak ako samo Pánovo telo; obidve živia a usmerňujú celý kresťanský život.

Viera v posvätný charakter niektorých kníh je stará ako hebrejská literatúra. Prorok, či už hovoril alebo písal, bol Židmi považovaný za oprávneného vykladača Božích myšlienok a nariadení. Bol nazývaný „Boží muž“, „muž Ducha“ a okolo Chrámu a Písma sa uskutočnila náboženská a národná obnova židovského národa po návrate z vyhnanstva.

Evanjelium neobsahuje žiadne explicitné vyhlásenie o pôvode a hodnote Písma, ale vidíme, že Ježiš Kristus Písmo používal ako Slovo Božie.

Tradícia verne zachováva apoštolskú vieru v božskú inšpiráciu Písma. Cirkev pri viacerých príležitostiach definovala inšpiráciu kánonických kníh ako článok viery. A aj každá kresťanská sekta, ktorá chce byť kresťanská, verí v inšpiráciu Písma, hoci ju chápe viac či menej správne.

Obsah Božieho slova máme prijímať s vierou. Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu a nám otvoril duchovný zrak. Ten istý Duch Svätý, ktorý kedysi vnukol svätopiscom, čo majú napísať, môže dnes nám pomôcť Božie slovo pochopiť, preto je užitočné sa k nemu pred jeho čítaním s vierou pomodliť.

Veľkí spisovatelia kresťanskej tradície jednomyseľne vnímajú úlohu Ducha Svätého vo vzťahu, aký majú mať veriaci k Písmu.

Význam svätých pre Cirkev a svet

Svätec je v istom zmysle tiež takým naším mentorom, ktorý môže byť naším ľudským vzorom a zároveň nás priťahuje k Bohu. Alessandra Benedetti / Corbis Jednoznačne vidieť trend hľadať si blízkych svätcov medzi tými, ktorí žili nedávno a riešili podobné životné dilemy problémy ako my. Svätosť priťahuje, láka, inšpiruje, lebo každý má v sebe túžbu byť lepší.

Príbehy svätých niektorých ľudí, aj veriacich, nezaujímajú, pretože pôsobia až neľudsky dokonalo. To však nie je problém tých svätcov, ale problém ich životopiscov. Bola tu tradícia písať životopisy svätcov tak, ako by tí ľudia boli ideálni. Keď sa tie životopisy písali v 19. storočí, bolo to určené pre ľudí 19. storočia, ktorí boli zvyknutí na takéto písanie. Ale teraz sa prechádza k historicko-kritickej metóde, autori sa snažia ukázať reálny život svätca, aj jeho chyby. Toto je nám dnes bližšie, zrozumiteľnejšie. Mení sa aj obraz svätosti. Svätý otec František obrazne hovorí, že chce, aby boli svätí aj v teniskách a rifliach.

Typickým príkladom je úcta k Gianne Berette Mollovej (1922 - 1962) či Chiare Luce Badano (1971 - 1990), ktorá ako osemnásťročná obdivuhodným spôsobom prijala blížiacu sa smrť. Zdá sa, že teraz potrebujeme práve takýchto ,normálnych‘ svätcov, ktorí žijú náš bežný život - a zrazu sú niečím výnimoční. Je to aj motivujúce: aj ja môžem byť taký, nemusím ani urobiť nič mimoriadne, iba naplno žiť alebo naplno niečo prijať, napríklad bolesť a utrpenie ako Chiara. Práve toto je teraz, najmä v Európe, príťažlivé. Vidím to aj ja. Keď rozprávam mladým Chiarin príbeh, počúvajú. Vedia si ho predstaviť, vedia, že to sa môže stať aj im. A keď sa nás takáto svätosť dotýka, máme aj potrebu modliť sa k nej.

Cirkev už v apoštolskej dobe a potom stále vo svojej Tradícii vysvetľovala jednotu Božieho plánu v obidvoch Zákonoch typológiou. A tak kresťania čítajú Starý zákon vo svetle zosnulého a vzkrieseného Krista. Ostatne aj Nový zákon treba čítať vo svetle Starého. Podľa dávneho výroku je Nový zákon skrytý v Starom a Starý je zjavný v Novom.

Katolícka cirkev odporúča modliť sa k svätým, pretože oni sú bližšie k Bohu. Ale pre laika to môže vyzerať tak, že svätý sa za nás v nebi prihovára, vlastne niečo za nás tam hore vybavuje, pripomína to dokonca akýsi klientelizmus. Prečo sa nestačí modliť k Bohu, prečo sa modliť k svätcovi? Boha si vieme ťažko predstaviť. A modliť sa k niekomu, koho si neviem predstaviť, je ťažké. Ale modliť sa k niekomu, koho som videl na vlastné oči, poznal som jeho osudy, alebo bol významný v niečom, čo mi je blízke, je ľahšie, také ľudskejšie.

Ondrej tvrdí, že máme veľa svätcov s rozličnými životnými cestami, takže každý veriaci si môže nájsť toho, ktorý mu je najbližší a najviac ho v istej fáze života oslovuje. „A v tejto sfére nachádzam podobnosť so svätými. Aj začínajúci podnikateľ potrebuje svojho mentora, teda úspešného a čestného človeka, ktorý ho bude inšpirovať.

Výrazne iný vzťah k uctievaniu svätých majú protestantské cirkvi, ktorých veriaci sa často s údivom pozerajú na to, ako sa dokazujú zázraky, ktoré mali vykonať adepti na svätorečenie, ale aj na to, ako sa postupne rozširuje zoznam svätcov v katolíckej cirkvi. „Úcta k svätým bola jednou z dôležitých tém počas reformácie v 16. storočí,“ pripomína Ondrej Prostredník, teológ z Evanjelickej bohosloveckej fakulty. „Reformátori tvrdili, že z Písma nemožno dokázať, že svätých treba vzývať alebo hľadať u nich pomoc. Zároveň však deklarovali, že svätých si treba pripomínať preto, aby sme si posilnili vieru vidiac, ako dosiahli milosť."

Cirkev ako spoločenstvo svätých

Cirkev je svätá, lebo jej svätosť má pôvod vo svätosti zakladateľa Ježiša Krista. Cirkev je teda "svätý Boží ľud" a jej členovia sa volajú "svätí". Je pravda, že jej členovia dosahujú len nedokonalú svätosť, ale s využitím prostriedkov spásy (sviatosti, Sväté písmo, viera, modlitba...) majú získať dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec.

Dušou svätosti je láska. Veľmi pekne to vyjadrila sv. Terézia z Liesieux:"Pochopila som, že ak má Cirkev zložené telo z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska pobáda údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vyliať svoju krv... Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje) niektorých veriacich, robí to preto, aby sme mali pred sebou vzory, ale aj orodovníkov v nebi.

Výraz "spoločenstvo svätých" má dva významy:

1. spoločenstvo, čiže spoločná účasť na svätých veciach - Veriaci teda majú účasť na spoločenstve viery, lásky, sviatostí ...
2. spoločenstvo medzi svätými - Cirkev má trojaký stav:
   • Putujúca cirkev - tvorí ju spoločenstvo veriacich, ktorí ešte žijú na zemi a snažia sa o dosiahnutie svätosti.
   • Trpiaca cirkev - tvoria ju duše zomrelých, ktorí sú v očistci. Kresťania si už od prvotných čias uctievali pamiatku zosnulých, modlili sa za nich, slúžili sv. omšu a týmto spôsobom im pomáhali prísť do neba.
   • Oslávená cirkev - tvoria ju všetci svätí v nebi. Ich pamiatku uctievame na sviatok Všetkých svätých.

Ak dokážeme zapáliť v nás samých a vychovávať u veriacich, s tou najvyššou a bdelou pedagógiou, tento posiľňujúci zmysel pre Cirkev, mnohé protiklady, ktoré dnes trápia myseľ učencov ekleziológie - ako napríklad, že Cirkev je zároveň viditeľná i duchovná, zároveň slobodná a viazaná disciplínou, bratská a hierarchická, že je už svätá a stále v procese posväcovania, kontemplatívna a aktívna, a tak ďalej - budú prakticky prekonané a vyriešené na základe skúsenosti, osvetlenej učením, živou skutočnosťou samotnej Cirkvi.

Ale predovšetkým jeden dôsledok bude pre ňu istý: jej vynikajúca duchovnosť, živená nábožným čítaním Svätého Písma, svätých Otcov a Učiteľov Cirkvi a všetkým tým, čo z nej prýšti vďaka tomuto vedomiu, čiže správna a systematická katechéza, účasť na tej podivuhodnej škole slov, znakov a božských vnuknutí, ktorou je posvätná liturgia, tichá a zapálená meditácia božských právd, a napokon veľkodušná odovzdanosť kontemplatívnej modlitbe.

Výzva k svätosti v dnešnej dobe

V pohnutých dejinných časoch si musíme uvedomiť, že riešenie problémov, ktoré nás sužujú, môžeme nájsť len sami v sebe. Nebojujeme politický, sociálny alebo zdravotný boj, ale sme vojakmi v dlhodobej vojne proti telu, diablovi a svetu, ktorá siaha až k počiatkom stvorenia. V tomto boji vnútorný život je pre každého z nás jedinou nevyhnutnou vecou. Pravý život človeka totiž nie je povrchný a vonkajší život tela, ktoré je určené na rozklad a smrť, ale nesmrteľný život duše, ktorá riadi svoje sily správnym smerom.

Boh od nás nežiada, aby sme zachraňovali spoločnosť, ale aby sme zachraňovali svoje duše a vzdávali mu slávu, dokonca aj spoločenskú, verejným svedectvom o pravde evanjelia. Jedine Boh zachraňuje spoločnosť a robí to prostredníctvom Cirkvi, ktorá nikdy nestráca svoje charakteristické črty, počnúc svätosťou, ktorá je jej vlastná. Preto v čase všeobecnej malátnosti a zmätenosti, je potrebné, aby každý z nás myslel na jedinú nevyhnutnú vec a prosil Pána o svätých, ktorí budú žiť iba touto myšlienkou a ktorí budú veľkými animátormi, ktorých svet potrebuje. V najnepokojnejších časoch, ako napríklad za čias albigéncov a neskôr pri vzniku protestantizmu, Pán poslal zástupy svätých. Táto potreba nie je v dnešnej dobe o nič menej citeľná.

To znamená, že sú storočia, ktoré sú lakomejšie, a iné, ktoré sú veľkorysejšie, pokiaľ ide o milosti, ktoré Boh udeľuje, aby povolával k svätosti. Keď sa pozrieme okolo seba, nevidíme veľkých svätých, ktorých by sme chceli vidieť, ako stoja vedľa nás, aby nás podopierali. Možno však zabúdame, že kritériom svätosti nie sú senzačné zázraky, ale schopnosť duše žiť deň čo deň v odovzdanosti Božej Prozreteľnosti tak, ako žil svätý Jozef, vzor svätosti, tichý a verný bojovník, aktívna a kontemplatívna duša, dokonalý príklad rovnováhy všetkých prirodzených a nadprirodzených čností.

Nikto nevedel tak dobre ako svätý Jozef, aká krehká je Rímska ríša, hoci navonok sa tak nezdala, a nikto si nebol tak dobre ako on vedomý perfídnosti Sanhedrinu. Napriek tomu dodržiaval rímsky zákon o sčítaní ľudu a židovské predpisy pri Ježišovej obriezke, pričom nikdy nepodnecoval násilnú vzburu proti autorite. V jeho srdci nebol hnev, iba pokoj a jediná nenávisť, ktorú poznal, bola voči hriechu. Rok svätého Jozefa, ktorý vyhlásil pápež František, sa skončil, ale úcta k svätému Jozefovi musí naďalej oživovať katolíckych veriacich a posúvať ich k úsiliu o svätosť, ktorá má svoj vrchol v Ježišovi Kristovi. On jediný má absolútnu a univerzálnu plnosť milosti a On a iba On robí veľkých svätých.

A dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme svätých, spravodlivých a vyrovnaných ľudí, ktorí žijú podľa svojho rozumu a viery, nikdy sa nenechajú znechutiť, lebo dôverujú v pomoc Božej Prozreteľnosti a Preblahoslavenej Panny Márie.

Svätí majú účasť na Kristovej svätosti. Jeho príchodom prišla na svet neslýchaná svätosť. Nijaké iné náboženstvo nevnieslo do sveta toľko svetla, aké prinieslo kresťanstvo. Cirkev mala v každom storočí svätcov. To neslýchané, čo sa inde ťažko zrodí, zrodí sa v Cirkvi zo svätosti Krista, ktorý v nej pôsobí, oživuje ju Duchom.

Svätosť smeruje k tomu, aby realizovala, tam, kde stojí, plný život z Boha. V úpadkových časoch Cirkvi bol jedinou záchranou svätec. Náboženská postať sa tak rozriedila, orientácia k Bohu sa celkom strácala, čiže myseľ sa tak zosvetštila, že rozklad bol nevyhnutný a ľudsky povedané, nebolo východiska. Musel povstať svätec, prichádzajúci ako posol priamo od Boha, ktorý začal reformovať život na doslovnom podklade Kristových slov: „Nasledujete ma. Hľadajte najprv Božie kráľovstvo.

Zjednotenie s Kristom smeruje k tomu, že človek zjednocuje svoj rozum, vôľu, ale aj citový život s ním. Kristus pretvára človeka v seba. Svätí sú tí, ktorí využívajú talenty, ktoré dostali od Boha. Je to hlavne rozum, ktorým spoznávajú, čo je dobré a čo zlé, a vôľa, ktorá ich pohýna konať dobro.

V dnešnom atómovom a genetickom ohrození človeka sú svätí veľmi potrební vo všetkých vedeckých odboroch. Ide zrejme o návrat k dôstojnému životu na tejto zemi, o návrat zo všetkých poblúdených ciest vedy a techniky, ale aj o návrat k Bohu, o obnovu Cirkvi.

Pre prijatie, pochopenie a zamilovanie si Cirkvi je omnoho účinnejšie poukázať na nádheru života svätých a krásu liturgie ako brániť Cirkev vysvetľovaním chýb veriacich z minulosti.

Prehľad svätcov a ich charakteristík

Nasledujúca tabuľka uvádza prehľad niektorých svätcov a ich charakteristík, ktoré môžu byť inšpiratívne pre moderného človeka:

Nech nám príklady svätých pomáhajú žiť plnohodnotný život v spojení s Bohom a blížnymi.

tags: #cirkev #potrebuje #svatcov #tejto #doby