V cirkevnom stredoveku boli poddaní v mnohých krajinách vlasov zbavovaní a dlhé vlasy boli výsadou šľachty (viď britské parochne, vrkoč toreadora, čínskeho šľachtica, vrkoč samuraja, alebo vrkoče zvrchovaného Slováka).
Slovensko je európska výnimka, kde bežní ľudia mali právo vlasov (a v podstate aj nepísané právo zbrane - valašky) a až do 20. storočia nosili chlapi dlhé vlasy, či už navoľno, alebo spletené na bokoch hlavy, alebo podľa potreby do 4, či viac vrkočov zviazané.
Farári ťahali chlapcov za vlasy a nútili ich takýmto malým mučením strihať sa, čím dokazovali svoje panské postavenie (zaujímavé, veď Ježiš mal dlhé vlasy).
Detviansky básnik 19. storočia popisuje zvyky, pri ktorých ženy zomretých mužov obetovali prameň vlasov pri posvätnom dube… a píše tiež, že miestni Detvanci odmietali ísť na bohoslužby.
Odpoveď bola - smiali sa, že keď pán farár majú krátke vlasy… A pán potom farár si nechali narásť dlhé vlasy, aby ho Detvanci uznali.

Ikona Krista Pantokratora, Sinaj, 6. storočie. Zobrazuje Krista s dlhými vlasmi, čo bolo v súlade s dobovými tradíciami.
Počas vekov slobody - rodového zriadenia, i prechodného zriadenia kniežacieho, bolo nemysliteľné, že by slobodný človek (či už vladyka, alebo „radový“ slobodný občan), bol zbavený vlasov.
Neslobodné režimy nedovolili občanom nosiť vlasy - napríklad poznáme účesy ríše rímskej, ríše Inkov, „svätej ríše nemeckého národa“ i účesy komunistických papalášov, ktorí dlhé vlasy neznášali napriek tomu, že zakladatelia komunizmu ich mali.
Naši predkovia, ktorí nosili vlasy sily až do 20. storočia , sa na to dívajú ako na ústup sily.
Ostrihanie, či odrezanie vlasov, bolo potupnejším trestom, ako zabitie.
Niekto iný chytil nejakému človeku vlasy (vôľu - silu) a odrezal ju od zdroja, čím uskutočnil nielen poškodenie zdroja, ale aj privlastnenie.
Slovo vlas koreňoslovne môže súvisieť s vlastnosťou i s vlasťou.
Trest odrezania vlasov za Veľkej Moravy mohol vychádzať z pôvodného presvedčenia, že vlasy súvisia s osobnou silou.
Orezanie, či ostrihanie vlasov, navodené, alebo uskutočnené pod nátlakom, bolo VŽDY spojené so stratou cti.
V niektorých kultúrach si ľudia, čo sa vzdali osobných záujmov a slobody (budhistickí kňazi) na dôkaz toho strihali dohola.
Účes sám o sebe nestačí na určenie stavu, ale býva jeho dôsledkom.
Len človek chabého ducha si zmýli oholeného tibetského kňaza so skinhedom alebo dlhovlasého slovena s dlhovlasým hipisákom, a teda z istého hľadiska je nedostatok rozlišovania podobne scestný, ako prehnané zovšeobecňovanie.
Počas vekov slobody - rodového zriadenia, i prechodného zriadenia kniežacieho, bolo nemysliteľné, že by slobodný človek (či už vladyka, alebo „radový“ slobodný občan), bol zbavený vlasov.
V totalitných režimoch to bolo jeden z prostriedkov, ako už od školského veku privykať chlapcov na neslobodu.
V dobe slobodnej rodovej spoločnosti chlap, či už mal hustejšie, alebo menej hosté vlasy, (mohol byť aj na temeni plešatý), nosil vlasy na rôzne spôsoby upravené, alebo rozpustené a priamy, ano nepriamym nátlakom nebolo možné mu ich len tak odobrať.
Tvrdenie, že dlhé vlasy sú „nehygienické“, je nepravdivé. Aj vystrihaný človek môže byť „humusák“ a keby to bola pravda, nemohli by sme vidieť okolo seba toľko dlhovlasých čistých žien a dievčat. Vši sa držia tesne pri koži, v podstate na koži a hnidy (vajíčka) kladú len tesne ku skalpu.
V zavšivavených školách ich mali žiaci bez ohľadu na dĺžku vlasov, v podstate len celkom holá hlava im nedáva živný priestor, preto to bol kedysi účes nových vojakov, ktorí prišli z nie najčistejšieho prostredia.
Aj predstava, že dlhé vlasy majú narkomani, je „predpotopná“.
Chlapi, čo nosia vlasy, sú v mnohých povolaniach a zamestnaniach znevýhodnený.
Je začiatok 21. storočia. V obchode sa z viacerých dôvodov strácajú slobodní muži.
Z nejakých dôvodov sú vlasy na hlave nevítané.
Dnes ale nejde len o spôsob výtvarného - stavovského vyjadrenia. Je dosť možné, že je to istý druh mocenského čara - spoločensky uplatnenej mágie.
Prečo niektorí vodcovia peňažných spoločností zosmiešňujú ostrihaním ľudí, ktorí predtým pôsobili ako slobodní?
Aby ukázali , že až taká je ich moc? Rátajú s tým, že nik tieto magické trápnosti neprehliadnie?
Nerobia to preto, aby dokázali silu svojich peňazí, ktorými si môžu kúpiť nielen predajnú ženu, ale aj zosmiešniť chlapa?
Nie je to podobné, ako keď v stredoveku na dôkaz poníženia niekto očural porazeného nepriateľa?
Účelom tohoto článku v žiadnom prípade nie je boj proti krátkym vlasom a už vôbec nie urážať tých, ktorí z rôznych dôvodov si nakrátko strihajú, alebo holia hlavy.
Podstatou tohoto článku je vysvetlenie našej tradície vo veci mužských účesov.