V európskych dejinách sa pod pojmom reformácia rozumejú veľké náboženské hnutia, ktoré sa usilovali o nápravu západnej cirkvi a o jej navrátenie k pôvodnému poslaniu. Tieto pohyby vychádzali priamo z vnútra cirkvi. Koncom 15. a začiatkom 16. storočia reformačné hnutie hlboko zasiahlo do života stredovekého kresťanstva Európy.
V priebehu niekoľkých desaťročí sa podstatne zmenila tvár cirkvi Veľkého Uhorska. Reformovaná cirkev bola prvýkrát oficiálne ustanovená na prvej krajinskej synode v Debrecíne r. 1567. Za najvyššiu autoritu života a učenia cirkvi uznala výlučne svedectvo prorokov a apoštolov, ako ho podáva Písmo Sväté. Prijala dva vieroučné spisy: Heidelberský katechizmus (r. 1563) a Druhé helvétske vierovyznanie (r. 1566), ktoré dodnes uznávame. Reformovaní ich však nepovažujú za konečné a neomylné.
Reformácia mala veľký vplyv na rozvoj vzdelania prostredníctvom cirkevného školstva. Každá obec mala svoju školu a kostol. Rozvoj reformovanej cirkvi bol veľmi oslabený protireformačným hnutím v druhej polovici 17. storočia. Útlak bol zastavený až v roku 1781 vydaním Tolerančného patentu cisárom Jozefom II.
Po rozpade Rakúsko - uhorskej monarchie roku 1918, kedy vznikol Československý štát, na území Slovenska vznikla samostatná Reformovaná kresťanská cirkev s počtom vyše 230- tisíc veriacich. Od roku 1938 bola kontinuita vývoja cirkvi viackrát prerušená nielen pod vplyvom vtedajších dejinných vírov, ale hlavnou príčinou bolo obdobie 2. svetovej vojny. Cirkev pod vedením Organizačného výboru, neskoršie Predsedníctvom synody, sa z tejto traumy preberala len pomaly. Roku 1948 vláda uznala reformovanú cirkev, v roku 1952 prijala jej ústavu, ale rozvoj duchovného života na ďalšie štyri desaťročia bol ochromený. Ateistický politický režim maximálne obmedzoval činnosť cirkvi.
Nové pole pôsobnosti našej cirkvi sa výrazne rozšírilo až po revolučných zmenách v roku 1989. Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, ktorá patrí medzi protestantské cirkvi vyznávajúce kalvinizmus, má bohatú históriu a zaujímavú organizačnú štruktúru. Podľa sčítania obyvateľov z roku 2021 sa k nej hlásilo 85 271 občanov (1,56 %), prevažne príslušníkov maďarskej menšiny na juhu Slovenska.
Šírenie švajčiarskeho (kalvínskeho) smeru reformácie sa na území Uhorska označuje ako druhá reformácia. Za prvú sa považuje nemecká - luterská reformácia, ktorá sa na území Uhorska šírila najmä po bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá veľmi oslabila katolícku cirkev. Luterská reformácia v Uhorsku sa najprv šírila medzi nemeckým obyvateľstvom: „Myšlienky Lutherovej reformácie v Uhorsku ako prví hromadne prijímali nemeckí mešťania Budína a ďalších slobodných kráľovských a kráľovských banských miest, vrátane sedmohradských a spišských Sasov.“
Od polovice 16. storočia sa však v Uhorsku začínajú presadzovať myšlienky druhej reformácie. Presadzujú sa však najmä medzi tými, ktorí už prijali prvú reformáciu. Druhá (švajčiarska) reformácia zasiahla slovenské obyvateľstvo (hovoriace zemplínskym nárečím) na južnom území súčasného východného Slovenska. Z hľadiska organizácie reformovanej cirkvi išlo o územie Predtisského dištriktu (t. j. územia na západ od rieky Tisa).
Duchovným centrom tohto dištriktu bol Blatný Potok (Sarospatak). Z tohto mesta sa šírila švajčiarska reformácia aj na miesta, kde žilo slovenské obyvateľstvo. Neskôr sa významným centrom kalvínskej reformácie stali aj Košice, ale „… oveľa viac práce pri šírení švajčiarskeho učenia v druhej polovici 16. storočia v oblasti Predtisia vykonali kazatelia pôsobiaci v Blatnom Potoku v Zemplínskej stolici.“ Na východ od rieky Tisa sa v druhej polovici 16. storočia sformoval Zatisský dištrikt, s duchovným centrom v Debrecíne.
Na základe toho možno povedať, že k Slovákom (zemplínskeho nárečia) sa nedostalo reformované učenie priamo zo Ženevy, ale sprostredkovane z Blatného Potoka a Debrecína. To je prvá základná vec, na ktorú netreba zabúdať. Reformované učenie sa dostalo k našim predkom od Maďarov.
Spolužitie Slovákov a Maďarov v Reformovanej Cirkvi
Slovenskí reformovaní sa pod ochranou a pomocou cirkvi, ktorá bola väčšinovo maďarská, udržali aj počas neľahkého obdobia krvavej i nekrvavej reformácie. Aj pre nich boli veľkou pomocou povstania sedmohradských kniežat proti Habsburgovcom, ktoré zmiernili aspoň čiastočne dosahy protireformácie.
Nekrvavá rekatolizácia, ktorá prebiehala v 18. storočí po Satmarskom mieri (1711), značne ohrozovala slovenských reformovaných (nezabúdajme, že slovenčina ako kodifikovaný jazyk stále neexistovala, slovenskí reformovaní v tej dobe hovorili zemplínskym nárečím). Predtisský dištrikt vnímal tento problém a snažil sa slovenským zborom pomôcť.
V polovici 18. storočia sa vedenie Predtisského dištriktu začalo veľmi poctivo zaoberať hľadaním spôsobu ako pomôcť slovenským reformovaným. Ako prvoradé sa považovalo zabezpečiť teologické vzdelanie pre farárov, ktorí by ovládali slovenský jazyk (jeho zemplínske nárečie). Vrchný kurátor dištriku Abrahám Vay zariadil v roku 1740, aby na kolégiu (t. j. teológii) v Blatnom Potoku mohli študovať aj chlapci z chudobnejších slovenských zborov.
Predtisský dištrikt teda už storočie pred štúrovcami vydáva dôležité publikácie, ktoré neoceniteľným spôsobom pomohli uchovať jazyk aj vieru slovenským reformovaným. Slovenskí - zemplínski reformovaní tak dostali do rúk publikácie, ktoré boli napísané v nárečí ich srdca.
Spolužitie slovesnkých a maďarských reformovaných v prvých 250 rokoch bolo veľmi pekné a dodnes príkladné. K slovenským obyvateľom sa dostalo reformované učenie prostredníctvom Maďarov a Maďari pomohli aj v neľahkom období týchto rokov slovenské zbory udržať vo viere ale aj v jazyku. V tých časoch sa v prostredí reformovanej cirkvi správali Maďari k Slovákom veľmi priaznivo, veľkoryso a v duchu evanjelia.
Je veľmi nekorektným tvrdením uvádzať, že Slováci boli Maďarmi utláčaní 1000 rokov. Pri 10. výročí vzniku Slovenskej republiky 1.1.2003 predniesol vtedajší predseda Národnej rady SR veľmi zásadný prejav o našej histórii. Okrem iného tam uviedol, že dejiny Uhorska sú aj našimi dejinami: „Druhou výraznou črtou zapísanou do tváre budúceho Slovenska bol vznik Uhorska v roku 1000. Slovensko sa stalo súčasťou kráľovstva, ktoré deväťsto rokov tvorilo dejiny strednej Európy.
Štúr v spise „Starý a nový vek Slovákov“ uznával, že v minulosti sa Slovákom v Uhorsku nežilo zle, ale hovorí, že sa to začína kaziť: „I žili od toho času svorně ve vlasti této Maďaři a Slováci, oddáni verně oba obci své… S počátkem přitomného století započal se nový, strastný svět Slováku… zmocnila se pýcha Maďarů i zatemnila je.“
Nacionalizmus a Maďarizácia v 19. storočí
V nešťastnom 19. storočí sa narušili vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi aj v Uhorsku, a aj v Reformovanej cirkvi. Po francúzkej revolúcii sa dostala na program dňa myšlienka národného štátu v celej Európe. Tomuto trendu sa prispôsobili aj Maďari v Uhorsku a zatúžili premeniť Uhorsko na Maďarský národný štát, aby v ňom bol iba jeden národ.
Na jednej strane sa táto túžba prejavila bojom proti silnejšiemu - Habsburgovcom, ktorí od stredoveku vládli nad Uhorským kráľovstvom. V ňom až do konca 18. storočia bola úradným jazykom nie maďarčina ale latinčina, okrem toho veľký vplyv mala v Uhorsku aj nemčina. Maďarská revolúcia - povstanie proti Habsburgovcom - síce bola porazená, ale nakoniec predsa Habsburgovci ustúpili a po vyrovnaní v roku 1867 získali Maďari v Uhorsku takmer neobmedzenú moc, ktorú začali využívať na pomaďarčovanie ostatných národov, žijúcich v Uhorsku.
Kritické bolo najmä obdobie 1867 - 1918, týchto 50 rokov prebiehala v Uhorsku maďarizácia. Reformovaná cirkev v Uhorsku v tom čase získala veľmi silné postavenie. Postavila sa totiž jasne na stranu revolúcie, vyhlásenie zvrhnutia Habsburgovcov sa dokonca udialo v apríli 1849 na sneme, ktorý prebiehal v priestoroch veľkého reformovaného kostola v Debrecíne.
Hoci bola Reformovaná cirkev v Uhorsku aj v druhej polovici 19. storočia menšinová, kvôli svojej podpore Maďarskej revolúcie mala veľmi prestížne postavenie. Z cirkvi, ktorá bola v 18. storočí utláčaná, sa stala najmä po vyrovnaní v roku 1867 cirkev rešpektovaná. A žiaľ cirkev, ktorá dokázala vytrvať v prenasledovaní, podľahla vábeniu sveta a nepostavila sa proti maďarizácii, ale ju začala aj vo svojom prostredí realizovať.
Je však potrebné uznať, že aj v 19. storočí boli vydané dva spevníky v zemplínskom nárečí. V roku 1824 to bolo druhé vydanie spevníkov vydaných v roku 1752. Toto druhé vydanie sa v spomínanom roku 1824 realizovalo v Blatnom Potoku. „Ďalší spevník v zemplínskom nárečí vyšiel v roku 1864. Z poverenia predtiského dištriktu Reformovanej cirkvi v Uhorsku ho pripravil Pavol Császár, farár v Sečovciach.
Ale aj pritom je potrebné si uvedomiť, že hoci oficiálnym trendom cirkvi bola maďarizácia, predsa mnohí duchovní v konkrétnych zboroch sa ju snažili zmierňovať a naďalej slúžili v zboroch po slovensky.
Čiže cirkev ani v časoch najtvrdšej maďarizácie nezabudla celkom na svoje poslanie a našli sa takí duchovní maďarskej národnosti, ktorí odmietli oficiálnu líniu cirkvi a pomohli uchovať slovenské zbory aj v neľahkom období maďarizácie. Aj počas najtuhšej maďarizácie bolo možné v zboroch kázať po slovensky.
Vývoj v 20. a 21. storočí
Teritoriálne zmeny po skončení I. svetovej vojny zapríčinili, že reformované cirkevné zbory, žijúce na území Československa, si zriadili samostatnú cirkev. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a zániku Uhorska v roku 1918 sa časť členov tejto cirkvi, ktorí sa označujú aj ako kalvíni, ocitla na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v rámci novo konštituovanej Československej republiky.
Od roku 1938 bola kontinuita vývoja cirkvi viackrát prerušená nielen pod vplyvom vtedajších dejinných vírov, ale hlavnou príčinou bolo obdobie 2. svetovej vojny. Roku 1948 vláda uznala reformovanú cirkev, v roku 1952 prijala jej ústavu, ale rozvoj duchovného života na ďalšie štyri desaťročia bol ochromený. Ateistický politický režim maximálne obmedzoval činnosť cirkvi.
Jej situácia sa zásadne zmenila po Nežnej revolúcii v roku 1989, keď nastala náboženská sloboda. Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku sa v júni 2011 pripojila k jednotnej Maďarskej reformovanej cirkvi, ktorá má za cieľ spájať reformovaných kresťanov Karpatskej kotliny.
Organizačná Štruktúra
Viac cirkevných zborov zjednotených za účelom správy a rozvoja cirkevného života tvorí seniorát. Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku dnes organizačne predstavuje jeden dištrikt s deviatimi seniorátmi, pričom v siedmich z nich je úradným jazykom maďarčina, kým v dvoch slovenčina. Najvyšším zákonodarným a riadiacim orgánom Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku je Synoda. Synoda na riešenie úloh, ktoré nepatria do oblasti zákonodarstva, volí Synodnú radu.
Kňazov tejto cirkvi vychováva Reformovaná teologická fakulta Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne.
Cirkev stojí na základe Písma svätého. Vyznáva historické vierovyznania, Heidelberský katechizmus a II. Helvétske vierovyznanie. V zmysle týchto uznáva Ježiša Krista za jedinú hlavu cirkvi a spravuje sa synodno-presbyteriálnymi zásadami.
Synoda reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku v roku 2012 nariadila vydanie zbierku právnych predpisov s názvom: „Zbierka platných právnych predpisov”.
Celkový počet kostolov Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku je 311. Nachádzajú sa prevažne v južnej časti Slovenska.
Počet veriacich Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku
| Rok | Počet veriacich |
|---|---|
| 2021 | 85 271 |
Kalvínske kostoly majú strohý interiér, nie sú v nich sochy ani obrazy. S freskami sa možno stretnúť v kostoloch v Šamoríne (11. storočie), Čečejovciach a v Plešivci (13. storočie). Maľovaný strop majú kostoly v Silickej Brezovej (13. storočie).
Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, zbor Sečovce
- Adresa: Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, zbor Sečovce, Námestie sv. Martina
- Virik: 0905 348 126
- Kantor:
V priebehu týždňa sa stretávame na týchto pravidelných stretnutiach:
- Štvrtok 17:00 Bohoslužby
- Nedeľa 10:00 Bohoslužby
V našom zbore sa konajú nedeľné bohoslužby o 10:00 hodine a štvrtkové bohoslužby o 17:00 hodine. Kantorovanie vedú s. R. Gazdová a b. D. Brinda.
Kaviareň Carmel café:
Vznikla pod hlavičkou Carmel, n. o., v roku 2012; dnes funguje pod hlavičkou Carmel Centrum, n. o. Naším zámerom je vytvoriť z kaviarne spoločenské centrum pre zbor, ale aj pre ľudí z mesta. Dodnes sa tu konalo niekoľko koncertov, literárne stretnutie, tvorivé kurzy a iné akcie, na ktorých sme mohli privítať širší okruh ľudí, a tak im otvoriť dvere nielen do kaviarne, ale hlavne do priestoru našej cirkvi.
Adresa: Carmel centrum, n. o., Námestie sv.História Reformovaného zboru v Sečovciach
Doba založenia Reformovaného zboru v Sečovciach sa nedá presne určiť, lebo počas protireformácie boli zničené všetky zakladajúce listiny. No už v roku 1623 mal cirkevný zbor dvoch kazateľov. Stavbu kostola potom začali veriaci v roku 1791, dokončili ho v roku 1804. Zažil si dva požiare, no po nich stále veriaci kostol obnovili. Kostol slúžil veriacim až do roku 1944, keď bol počas ťažkých bojov v 2. sv. vojne úplne zničený. Neskôr sa veriaci schádzali v novej budove modlitebne, ktorú prijali ako náhradný priestor. Až dodnes sa veriaci cirkevného zboru v tomto Reformovanom zborovom zbore stretávajú, chvália svojho Pána, slúžia Mu.
Schádzame sa každú nedeľu na bohoslužbách o 9:30 (v rámci ktorých je aj Nedeľná besiedka pre deti), na biblickom štúdiu pre strednú generáciu o 14:00, o 15:00 sú spolu deti na Klube detí, o 16:00 je dorast. Každý utorok je biblická hodina o 8:30. V rovnakom čase sa stretávajú mamičky s deťmi v stredu. Vo štvrtok sú spolu tridsiatnici (poškoláci) od 17:00 na svojom biblickom štúdiu. Po ňom sa celý zbor stretne o 18:30 ( o 18:00 v zimnom čase ) na večerných bohoslužbách. Mládež sa stretáva na svojej biblickej hodine každý piatok o 18:30.
Snažíme sa, aby náš zborový dom bol otvorený všetkým ľuďom. Tešíme sa, keď prichádzajú noví ľudia, bratia a sestry zo sesterských cirkvi, ktoré sú na území nášho mesta.
Reformovaný cirkevný zbor Vajkovce
Kostol reformovanej cirkvi bol posvätený v roku 1802 z kameňov kostola staršieho pôvodu, ktorý stál na blízkej vyvýšenine Varheď. Roku 1901 bol značne rozšírený a pristavená bola k nemu aj veža. Reformovaný cirkevný zbor Vajkovce je duchovným domovom všetkých reformovaných severne od Košíc až po Prešov. Prvé zmienky o reformovanom cirkevnom zbore pochádzajú z prvej polovice 17. storočia. Vtedy boli Vajkovce dcérocirkvou Drienova. Významným rokom je rok 1680, keď vo Vajkovciach bol zriadený matkocirkevný zbor s vlastným kazateľom. Odkedy ich zbore pôsobilo 25. V roku 1799 pri vizitácii superintendanta (najvyšší predstaviteľ cirkvi) zbor vrátene dcérocirkvi mal 329 členov. Dva roky na to zbor začal s výstavbou nového tolerančného kostola (bez veže) v centre dediny. Ten nahradil drevený kostol za dedinou a po úprave z roku 1901 slúži dodnes. Kostol bol posvätený v roku 1802. V roku 1823 bola zriadená aj cirkevná škola. V 19. storočí došlo v dedine k dvom rozsiahlym požiarom, ktoré zničili, respektíve poškodili aj cirkevné budovy. Začiatok 20. storočia znamenal pre zbor veľa zmien. V roku 1901 bol prestavaný kostol v novom štýle, bol zväčšený a bola postavená veža. Odvtedy kostol má súčasnú podobu. V roku 1905 zbor kúpil terajší farský pozemok s budovou, ktorá bola prestavaná na faru a cirkevnú školu. Fara slúžila do roku 1970.
Po rozpade Uhorska a vzniku Československa v roku 1918 bola zriadená Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Vajkovce boli zaradené do Abovsko- turňanského seniorátu v Predtiskom dištrikte. Po príchode nového duchovného Alexandra Kozára staršieho v roku 1920 prebehla rozsiahla rekonštrukcia cirkevných budov. Počas jeho pôsobenia bola definitívne vyriešená jazyková otázka. V minulosti bol tento zbor dvojjazyčný slovensko-maďarský, ale od roku 1883 sa kázalo iba po maďarsky. Od roku 1932 sa začala zavádzať aj slovenčina, ktorá v niekoľkých rokoch úplne prevažila, a ku koncu 40-tych rokov už maďarské bohoslužby nikto nepožadoval. Počas rokov II. svetovej vojny, keď väčšia časť Reformovanej cirkvi bola územne pričlenená k Maďarsku. Vajkovce zostali na území Slovenska, a teda boli súčasťou Reformovanej cirkvi, ktorú organizoval Organizačný výbor. Zbor patril do Ondavsko-toryského seniorátu. Začiatkom 40-tych rokov celá farnosť s diaspórami a dcérocirkvami mala viac než 600 Členov. Po II. Obidvaja synovia A. Kozára sa stali reformovanými farármi a Alexander Kozár mladší dokonca slúžil po otcovej smrti vo Vajkovciach v rokoch 1948 až 1959. Vtom období, v čase nástupu socializmu, nastali veľké zmeny v cirkevnom živote. Nová doba bola spojená s protikresťanskou ideológiou, cirkev prišla o svoje majetky, bol obmedzený cirkevný život. V roku 1959 prišiel do zboru nový duchovný, Michal Hudák. ktorý slúžil až do roku 1998. Previedol zbor ťažkým obdobím socializmu, Za jeho pôsobenia boli niekoľkokrát opravené cirkevné budovy, hlavne sa však postavila nové farská budova, ktorá slúži od roku 1971. S príchodom spoločenských zmien po roku 1989 bola dovŕšená ďalšia etapa opravy kostola slávnostnou posviackou v roku 1990. V nových spoločenských pomeroch bola naplnená aj jedna z dávnych požiadaviek slovenských reformovaných kresťanov, mať vlastný seniorát. Boli zriadené hneď dva senioráty s úradnou rečou slovenskou, a prvým seniorom jedného z nich, Ondavsko-hornádskeho, sa stal práve vajkovský farár Michal Hudák. Seniorský úrad bol vo Vajkovciach v rokoch 1994-1996. V roku 1998 M. Hudák odišiel po 39-ročnej službe do dôchodku a do zboru prišiel nový duchovný Marián Hamari, ktorý slúži dodnes. Od roku 2000 prebieha rozsiahla rekonštrukcia cirkevných budov: kostola, fary a zborového domu, Bol zakúpený jeden nový zvon, jeden bol opravený a do veže kostola bol umiestnený aj zvon ev. a.v. zboru. Cirkevný spevácky zbor pod vedením kantora Ing. Jána Janovčíka reprezentuje zbor i cirkev na ekumenických i medzinárodných podujatiach. Vo funkcii zborového kantora J. Janovčík nahradil Štefana Maku, ktorý ako kantor pôsobil skoro 50 rokov. Katechétkou zboru je Ing. Gabriela Papcúnová, dcéra farára M. Hudáka. Od roku 2002 zbor vedie omladené presbyterstvo pod vedením kurátora Ing. K zboru patria dcérocirkevné zbory v Rozhanovciach a Beniakovciach. V Rozhanovciach je 65 členov a v Baniakovciach 56. V obidvoch dcérocirkvných zboroch sa bohoslužby striedajú s evanjelickými a.v. Z mien rodín, ktoré sa najčastejšie spomínajú medzi zoznamami kurátorov a presbyterov, a ktoré najviac ovplyvnili život cirkevného zboru, môžeme spomenúť: predovšetkým rozvetvenú rodinu Mako, potom Terpo, Čorba, Doľák, Šeňo, Valčiš, Kôver, Nohaj, Mato. Ondrej Terpo st. Ondrej Mato ml. Ing. Reformovaný cirkevný zbor vo Vajkovciach a v prislúchajúcich dcérocirkvách je významný aj tým, že z jeho prostredia vzišli, alebo sú s ním spojení. mnohí duchovní. pochádzal z Beniakoviec, ako farár slúžil v Lastomíre. Alexander Kozár, ml. syn Vajkovského farára A. Kozára st., ktorý vo vajkovskom ref. Eva Kozárová-Szabóová, nar. dcéra A. Kozára, ml, slúži ako farárka v ref. Péter Kozár, nar. syn A. Kozára, ml., slúži ako ref. druhý syn A. Kozára st., slúžil ako ref. pochádzal z Rozhanoviec. Ako ref. Milan Nohaj, nar. pôsobil v Ref. cirkvi ako farár v ref. Danuška Hudáková, nar. dcéra vajkovského farára M. Ladislav Fričovský, nar. je synom Emila Kleina, učiteľa v ref. škole vo Vajkovciach. Pôsobil ako ev. a. v. Samuet Szinyei st. Samuet Szinyei ml. Štefan Bodnár ml. Alexander Kozár ml. Eugen Mikó - biskup, 1990: konferencia presbyterov a posviacka kostola, 1994: inštalácia seniora M. ThDr. ThMgr. sa narodil sa v roku 1968 a duchovne vyrastal v reformovanom zbore v Záhore pod vedením duchovného Jána Semjana staršieho. Do služby v Reformovanej kresťanskej cirkvi bol ustanovený 27, 9, 1992 vtedajším biskupom Dr. Eugenom Mikóom. Slúžil ako kaplán v zboroch: Jenkovce, Tašuľa a Kristy (1992-1993) a Veľké Revištia, Blatná Polianka a Svätúš (1993-1994). V zboroch Vajkovce, Rozhanovce a Beniakovce slúži od roku 1998. Po absolvovaní II. duchovenskej skúšky bol za duchovného Reformovanej cirkvi vysvätený Synodou 8.10.2004. Dňa 18.6.2006 bol Valným zhromaždením vajkovského matkocirkevného zboru zvolený za zborového duchovného ako 25. V súčasnosti je členom Synody Reformovanej kresťanskej cirkvi a v Ondavsko-homádskom senioráte je členom Seniorálnej rady a misijným referentom.
tags: #secovce #reformovana #cirkev