Cirkev: Etymologický slovník a vývoj slova v slovenskom jazyku

Slovo cirkev je v našom jazyku umelo vytvorený výraz, ktorý má svoj etymologický pôvod v gréckom výraze kyriaké oikia, Pánov dom. V Biblii je však cirkev prekladom gréckeho slova ekklésia, ktoré nemá nič spoločné s budovou, ale predstavuje zhromaždenie kresťanov.

V Novej zmluve označuje zhromaždenie kresťanov v konkrétnom meste, ktoré sa schádza k spoločnej bohoslužbe a počúvaniu zvestovania Božieho slova. Napríklad v knihe Zjavenie káže Pán Jánovi, aby v jeho mene napísal listy predstaveným jednotlivých cirkví v niekoľkých mestách Malej Ázie.

Význam slova "ekklésia" v gréckej kultúre

V gréckej kultúre bol výraz ekklésia politickým termínom, išlo o zhromaždenie slobodných občanov, ktorí boli zvolaní (slovo ekklésia je odvodené z gréckeho slovesa ekkaleó - zvolať alebo vyvolať) a mali právo prijímať zákony a rozhodovať v politických otázkach.

Ekvivalent v Starej zmluve

V Starej zmluve bolo ekvivalentom výrazu ekklésia hebrejské slovo káhál, ktoré označovalo zhromaždenie Božieho ľudu Izraela. Káhál sa stretával počas hlavných biblických sviatkov, aby Izraelci spoločne prinášali obete, uctievali Boha a počúvali jeho Slovo.

Biblické vnímanie času

Biblické vnímanie času je veľmi zaujímavé. Písmo nechápe čas cyklicky ako nekonečné opakovanie sa rôznych období, ale lineárne. Čas je stvorený Bohom ako súčasť stvoreného sveta - časopriestoru.

Boh sám je večný a prebýva vo večnosti tzn. mimo čas, ktorý vnímajú a ktorému rozumejú ľudia. Do nášho sveta (časopriestoru) však Boh zasahuje, komunikuje a koná s ľudstvom. Keď Biblia hovorí o čase, používa niekoľko pojmov, ktoré nám pomôžu objasniť čas z biblickej perspektívy.

Pojmy času v Biblii

• Grécky výraz chronos jednoducho predstavuje „plynutie času“, lineárny čas tak, ako sme ho opísali vyššie. (Lk 20,9; Sk 14,28)
• Slovo kairos označuje špeciálny čas, v ktorom Boh niečo koná, alebo čas vhodný na niečo, pravý čas alebo príležitosť. (Lk 19,44; Sk 17,26; Tt 1,3; 1Pt 1,11)
• Slovo aión, ktoré bežne prekladáme ako vek, označuje obdobie. Týmto slovom môžeme nazvať dobu trvania ľudského života, alebo vzdialené obdobie v minulosti alebo budúcnosti. Nová zmluva hovorí o „tomto veku“ a o „prichádzajúcom veku“ a poukazuje tak na rozdiel medzi týmto svetom a prichádzajúcim kráľovstvom Mesiáša.

Okrem týchto troch označení času hovorí Písmo tiež o večnosti, nikdy nekončiacom čase, „čase mimo čas“, ktorý je pre myseľ človeka žijúceho v čase iba veľmi ťažko predstaviteľný. Vtedy písmo používa frázu „na veky vekov“, gr. eis tús aiónas tón aiónón. (Ga 1,5) V súvislosti s Bohom a jeho kráľovstvom sa používa prídavné meno aiónios, večný. Tento výraz nemá iba kvantitatívny význam (nekonečný), ale predstavuje kvalitu niečoho, čo je nesmrteľné, spojené s Bohom. Keď Pán Ježíš hovorí o večnom živote, gr. zoé aiónios, zdôrazňuje, že jeho podstatou je poznanie Boha Otca a Syna.

Biblické meranie času (kalendár) je založené striktne na priebehu mesačných fáz. Má dvanásť rovnako dlhých mesiacov, čo spôsobuje jeho neustále posúvanie voči nášmu kalendáru, pretože hebrejský rok je o 11 dní kratší od nášho.

Vývoj spisovnej slovenčiny a názvy kostolov

Slovenský jazyk prešiel zložitým vývojom, kým sa ustálil do podoby, ktorú poznáme dnes. Dôležitú úlohu v tomto procese zohrali jazykovedci a inštitúcie, ktoré sa venovali kodifikácii spisovnej slovenčiny. Jednou z oblastí, kde sa často vyskytujú nejasnosti, je písanie názvov kostolov a inštitúcií spojených s rímskokatolíckou cirkvou.

Prívlastok rímskokatolícky, evanjelický v spojení so slovom kostol alebo s názvom kostola je iba bližšie označenie kostola podľa príslušnosti k danej cirkvi. Podobne sa používa označenie príslušnosti k reholi (františkánsky kostol, kostol uršulínok). Takéto označenia fungujú ako spresnenie názvu daného kostola, ale nepovažujú sa za vlastné meno, a preto sa píšu s malým začiatočným písmenom, a to aj vtedy, keď sa pri nich uvedie názov príslušnej obce: uzavrú manželstvo v evanjelickom kostole v Záhorciach.

Názvy kostolov sa pokladajú za vlastné mená a píšu sa s veľkým začiatočným písmenom v slove kostol, ak sú pomenované podľa svätca, ktorému sú zasvätené (Kostol Sedembolestnej Panny Márie, Kostol svätej Margity), alebo podľa názvu liturgického sviatku odvodeného od danej biblickej udalosti alebo vychádzajúceho z teologického učenia (Kostol zjavenia Pána, Kostol nanebovzatia Panny Márie).

Prehľad písania názvov kostolov

Pre lepšie pochopenie uvádzame prehľadnú tabuľku:

Textovú časť Pravidiel slovenského pravopisu nájdete na www.juls.savba.sk/ediela/psp2000/psp.pdf, slovníkovú časť na www.slovnik.juls.savba.sk.

Osobnosti a inštitúcie v procese kodifikácie

Vývoj spisovnej slovenčiny bol dlhý a komplikovaný proces. V roku 1887 S. kodifikácie spisovnej slovenčiny konsolidovali len pomaly a nerovnomerne. Autorom bol Martin Hattala. Na porade sa zúčastnili Ľ. J. M. Hurban, M. M. Hodža, A. Radlinský, J. Závodník.

Bolo potrebné nájsť kompromis. Pokračovanie III. spoločnej porade všetci významnejší jazykovedci spisovnej reči s dôrazom na etymologický princíp.

Významnou osobnosťou bol slovenský jazykovedec Samuel Czambel. Jeho názory sú dnes prekonané. S. M. sa hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Žiaľ, moc v I. ČSR, I. Slovenskej republiky a v povojnovom období za prejav útoku voči slovenskej svojbytnosti.

Ktorý sa stal orgánom Matice slovenskej. V školách a v tlači. Odbor Matice slovenskej cieľavedome vedecky pracovať.

Cieľavedomé používanie spisovných formách sa odzrkadlila už v 2. a 3. slovníka spisovnej slovenčiny. Noviny a významných osobností slovenského národného života (S. Vajanský, J. Škultéty, A. Kmeť…) Vznik I. svetovej vojny prekazilo tzv. Memorandum a iné), ktorú vykonávala obnovená Matica slovenská. Hlinka.

Ich kodifikácii sa rozprúdila vecná i emotívna diskusia. V Uhorsku koniec sľubným perspektívam národného života. Mali aj mnohí vzdelaní českí jazykovedci. Len jeden zväzok. Do spisovnej lexiky. Gymnázia. Rokmi 1887 - 1919. Prirodzeného vývinu.

V roku 1943 vznikol Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied a umení, ktorý bol v roku 1953 premenovaný na Ústav slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied a umení a od roku 1966 nesie súčasný názov Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Ústav je hlavným vedeckým pracoviskom na Slovensku sústreďujúcim základný výskum slovenského národného jazyka, jeho územnej a sociálnej diferenciácie a jeho dejín.

Vo väčšine prípadov označuje tie stretnutia vyvoleného ľudu - Izraela, ktoré sa konali na príkaz Boží. Teda minimálne 200 rokov pred príchodom Krista sa Boh postaral o to, aby sa slovo „ekklésia“ zaužívalo na označenie stretávania Božieho ľudu!

Hoci gréčtina má niekoľko synonymných výrazov, ktoré vyjadrujú stretávanie či zhromažďovanie náboženského typu, pisatelia NZ zámerne nepoužili tieto výrazy na označenie Božieho ľudu. Hlavný dôvod bol ten, aby odlíšili stretávania kresťanov od pohanských kultických stretnutí.

Slovenské slovo cirkev teda znamená zhromaždenie Božieho ľudu, v ktorom sa každý jednotlivec stal súčasťou Božieho ľudu tak, že prijal zástupnú obeť Ježiša Krista. Vidíme, že v 4. význame ide o pojem ľudského zoskupenia a súčasne Božej inštitúcie. To je čosi veľmi zvláštne, čo nemá nijakú obdobu v spoločenskom bytí.

A preto sa zdá byť na prvý pohľad veľmi správne, že na toto „božsko-ľudské“ pomenovanie používame v slovenskom preklade slovo, ktoré sa na nič iné nepoužíva. Slovo cirkev síce túto podmienku spĺňa, ale za stáročia latinskej nezrozumiteľnej liturgie boli tomuto slovu priradené významy, ktoré mu NZ nedáva.

Ak teda to slovo v súčasnosti pre zaužívanosť ešte používame, musíme mať pri tom vždy na pamäti, z čoho to slovo pochádza a tiež posúdiť, v akom význame sa na tom-ktorom mieste nachádza. Vždy treba mať na pamäti, že slovo cirkev znamená zhromaždenie Božieho ľudu!

Toto si uvedomili nielen evanjelické cirkvi, ale i katolíci, a preto sa v jednotlivých cirkevných dokumentoch RKC objavujú čoraz častejšie nové pomocné výrazy, ktorými sa prekladá slovo „ekklésia“. Žiaľ, práve táto rozmanitosť pomocných výrazov spôsobuje v Božom ľude dezorientáciu a nesprávne usmerňuje zmýšľanie čitateľa.

Lebo laik nevie, že pojmy „univerzálna Cirkev“ či „partikulárna cirkev“ sú ľudské výmysly. Uvedené problémy príkladne odstránil nemecký Elberfeldský preklad NZ, ktorý priradil všetkým prípadom gréckeho výskytu ekklésia jediný jednotný výraz „zhromaždenie“ (Versammlung).

Predovšetkým si musíme ujasniť miesto, kde je slovo cirkev použité po prvýkrát. Toto slovo sa nachádza v NZ prvý raz v známom príbehu, kde Pán Ježiš dáva Petrovi poverenie na zostavu a vedenie cirkvi. Je to zapísané v Matúšovom evanjeliu v 16. kapitole, 18. verši. A práve tu ide o počiatok nedorozumenia medzi katolíkmi a ostatnými kresťanmi.

Peter jednoducho dostal zasľúbenie, že založí prvý zbor, a tým, že ho v Jeruzaleme založil, Pánov príkaz vyplnil. Keďže bol prirodzeným vodcom dvanástich apoštolov, je samozrejmé, že zo začiatku vplýval na usmerňovanie tohto zboru. Ale nikdy ho sám neviedol!

Ak tu Peter nepovedal, že si ho Boh vyvolil, aby viedol cirkev, tak predovšetkým preto, že Boh si ho na to skutočne nevyvolil - Boh mu dal založiť zhromaždenie v Jeruzaleme.

Začína teda byť jasne viditeľné, že „Peterský rodokmeň“ Pán Ježiš nemal vôbec na mysli. Naopak, NZ ukazuje, že práve Peter potreboval z času na čas usmernenie a napomenutie, keď sa v ňom ozval ten starý, svojský Šimon.

Nie je dobré stavať na jednej vete, zvlášť ak nerozumieme súvislostiam. Lebo tak sa narobí veľa chýb.

Je to známy rozhovor Pána Ježiša s Petrom, v ktorom ho poveruje pastoračnou činnosťou a starostlivosťou nad svojím ovčincom. Ak tento známy príbeh vytrhneme z kontextu, môžeme ho spokojne považovať za Petrovu ordináciu na pápežskú stolicu. Ak však čítame pozorne od prvého verša, zistíme, že tu ide o čosi iné.

Peter Pána trikrát zaprel, a preto sa nazdával, že spojenie s Pánom je pretrhnuté navždy. Aj napriek tomu, že po zmŕtvychvstaní ho už dvakrát videl, nemal dôvod domnievať sa, že mu Pán odpustil. Návrat k rybačke však znamenal aj Petrov odchod od Pána k starému životu. Preto Pán pohotovo zasahuje.

Peter potrebuje najprv pohladenie, potom povzbudenie, a nakoniec poverenie. Ale je to ešte stále ten istý Peter, neodiaty mocou z výsosti. Preto mu Pán nič nevyčíta, ale ani mu priamo nehovorí o odpustení.

To, že Pán poveril Petra pastoračnou prácou, bol najväčší dôkaz, že mu je odpustené. Túto otázku uzavierame nasledovne. Peter skutočne dostal poverenie od Pána Ježiša starať sa o všetko, čo Pán na zemi zanechal, teda o všetko „čo je Pánovo“.

Teda všetci boli vystrojení pre poslanie, ktoré im dal Pán. Tento svätý príkaz uskutočnil Peter v Jeruzaleme na Turíce, a tým svoje poslanie splnil. Je samozrejmé, že v zbore, ktorý založil, ostal na krátky čas vodcom.

Vidíme tu ohromnú právomoc, ktorú Pán Ježiš skutočne zasľúbil Petrovi. Mnohé stredoveké obrazy znázorňujú Petra s kľúčmi ako vrátnika v nebeskej bráne. To je ale zlé pochopenie uvedeného textu. Pretože Pán Ježiš nezasľúbil Petrovi rozlišovanie pri nebeskej bráne, ale zväzovanie a rozväzovanie tu na zemi! Len tomu treba správne porozumieť.

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého.

To preto, lebo len ten, kto je vedený Svätým Duchom, plní Božiu vôľu. Keď prijali Svätého Ducha, zasľúbenie, ktoré dostali od Ježiša sa naplnilo. Nielen u Petra, ale u všetkých.

Začal u Petra a ostatných učeníkov, ale pokračoval aj po Petrovej smrti a pokračuje dodnes. Samotná RKC vyučuje, že cirkev je tajomné telo Kristovo. Pojmy „Cirkev“ a „cirkev“ NZ nerozlišuje! Teda ak RKC toto rozlišuje, tak je to učenie ľudské, ku ktorému boli vypracované teologické definície dodatočne a dodnes nie sú v potrebnej miere objasnené.

tags: #cirkev #slovnik #slovenskeho #jazyka