V Novom zákone sa pre pojem „cirkev“ zvyčajne používa grécke slovo „ekklēsia“. Je odvodený zo slovesa ek-kaleo, čo znamená buď „vyvolať“, alebo „zvoliť niekoho z ostatných“. Boh volá každého človeka do večného spoločenstva so sebou.
Toto volanie k ľuďom prišlo skrze Ježiša. V cirkvi sú všetci, ktorí boli Bohom povolaní „do slávy Jeho kráľovstva“ (1. Tesalonickým 2:12). Skrze evanjelium majú „účasť na sláve Pána Ježiša Krista“ (2. Tesalonickým 2:14).
Autorita a Tradícia v Apoštolskej Dobe
Jedinou autoritou v dobe Apoštolskej, ktorý prevýšil „zákon a prorokov“, bol samotný Pán Ježíš Kristus. Jeho slová, učenie boli spočiatku tradované ústne, no na základe veršov z Luk 1:1-4; 1Kor 7:10,25; 11:23 môžeme smelo prehlásiť, že boli zaznamenávané aj písomne, ešte počas pobytu Pána na tejto zemi. Evanjelijné spisy, poznámky sa však z tohto obdobia nedochovali, najstarší dochovaný zlomok papyrusu obsahuje Jan 18:31-33, 37-38 a je preukázateľne z cca r. 130. V tom čase prichádza k potrebe dochovať učenie Pána pre budúce generácie, a k vzrastu dôležitosti evanjelií a spisov. Medzi zbormi dochádzalo k výmene jednotlivých listov, poriaďovali sa prepisy. Týmto spôsobom vznikal akýsi "predstupeň" podoby NZ.Spomínaný Justín Mučeník používa výraz: „písané je v Evanjeliu“, podľa dochovaných Justínových písomností, poznal Evanjelium Matúša, Marka a Lukáša, ktoré pokladal za dôležité, naopak Evanjelium Jána pokladá za menej hodnotné. Justín pozná i Epištolu Rimanom, Židom, Skutky, ale neodvoláva sa na nich.
Vynecháme teraz gnostika Marcióna, iba spomenieme, že jeho budovanie heretickej cirkvi, malo za následok uvedomenie si dôležitosti potreby NZ v čo najčistejšej forme. Píše sa rok 150.
Ku konečnému uznaniu Pavlových listov ako súčasti NZ, bude treba ešte dlhé obdobie (takmer dva a pol storočia) polemík a názorov. Polykarp zo Smyrny, rovnako ako Athenagoras v r. Koncom druhého storočia prichádza k vytvoreniu prvého zoznamu uznaných kníh prvotnou cirkvou. NZ tak tvoria 4 Evanjeliá, Skutky, 13 Epištol Pavla (bez ep. Židom), Juda, 1a2 Jan, Zjavenie Jan a Zjavenie Petrove.
Naopak chýba 1Peter, 3Jan a Židom. Sporné Zjavenie Petra neskôr vypadlo úplne prirodzene, veriaci by povedal, že pôsobením Ducha Svätého, lebo vo viacerých zboroch začali tento spis ignorovať a prestali ho používať. Je teda zrejmé, že koncom druhého storočia bolo v cirkvi uznávané to, čo sa osvedčilo pri Bohoslužbách, čo si neprotirečilo a čo Duchom vedení otcovia prvotnej cirkvi uznali za Sväté.
Vývoj kánonu po roku 200
Po roku 200 má NZ v gréckej cirkvi ešte značne neucelené rysy. Medzi vybranými knihami - spismi, sa objavovali: Zjavenie Petra, List Barnabášov, Učenie dvanástich apoštolov a Hermov Pastier. Viacerí teológovia 3. st., medzi ktorými boli hlavne žiaci Origena, pochybovali o kanoničnosti Zjavenia Ján kvôli chiliastickým sklonom. (Očakávanie tisícročnej ríše Kristovej) Origenes (zomrel 254) nepochyboval o kanoničnosti Zjavenia Jan, ale mal naopak výhrady voči 2Peter, 2a3 Jan, Juda a Jakub.Napriek tomu, môžeme už koncom 3 storočia hovoriť o 26 knihách NZ, ktoré boli gréckou cirkvou uznávané. Athanasiovým vplyvom okolo r. 367 prichádza k zjednoteniu s latinskou cirkvou a Zjavenie začali uznávať na odpor Ariánom, ktorí boli proti kanonizácii Zjavenia Jan. Až od r. 500 sa posledná kniha Písma dostáva do bežného užívania v Sýrii, Malej Ázii a v Carihrade.
Carihradská synoda r. 692 uznala zoznam NZ kníh i so Zjavením i bez neho a tak v niektorých rukopisoch gréckej cirkvi Zjavenie nefiguruje až do 15 storočia. Nezhody panovali okrem najprudšieho boja o Zjavenie i o Jakub 1 a 2 Peter, 1 až 3 Jan, Juda.
Uznanie a kanonizácia prebieha na západe kľudnejšie a hlavne rýchlejšie. Podľa rukopisu „Canon Muratori“, vieme povedať, že v 3 storočí sú už uznávané všetky 4 Evanjeliá, Skutky Apoštolov, 13 Epištol Pavlových, 1Jan a 1 Peter. V oblasti Kartága však nepoznali podľa Cypriána, kartágského biskupa (zomrel 258), ani 2 Jan a list Židom.
Zo zoznamu grécko-latinského rukopisu zo 6 storočia, pochádzajúceho však zo 4 storočia tzv. „Catalogus Claromontanus“, vieme že obsahuje 4 Evanjeliá, Skutky, Pavlove Epištoly (okrem 1 a 2 Tesalonským), 1 a 2 Peter, 1 až 3 Jan, Jakub, Juda, epištola Barnabáša, Pastier, Skutky Pavlove a Zjavenie Petra.
Prijatie kánonu o 27 knihách sa stalo skutočnosťou na synodách v latinsko hovoriacich cirkvách severnej Afriky a to v Hippo Regius r.393 a v Kartágu r. 397. Napriek ustáleniu NZ nezmizli v latinsko-západnej cirkvi nekanonické ale obľúbené knihy, napr. 3 Korinťanom alebo epištola Laodicejským. Uniformita NZ v západnej cirkvi prišla až z vynálezom kníhtisku.
Až do konca 4 storočia používala sýrska cirkev namiesto 4-och Evanjelií „Tatianovu Harmoniu“, inak tiež nazvanú „Diatessaron“. Bolo to spracovanie všetkých 4-och Evanjellií do jednej knihy. V 3 storočí, boli k Harmónii pripojené Skutky, 14 Pavlových epištol vrátane epištoly Židom. Začiatkom piateho storočia už máme záznamy o tom, že Evanjeliá sa uvádzajú osobitne, tak ako v ostatných cirkvách. Zoznam teda obsahuje 4 Evanjeliá, Skutky, 14 Pavlových epištol vrátane epištoly Židom.
Vlivom susednej gréckej cirkvi odmieta sýrska cirkev Zjavenie Jan, naopak snaží sa presadiť 3 Korintským, čo neskôr (v 4 storočí) všetci uznali ako podvrhnutý spis od neznámeho maloázijského presbytera 2 storočia. Sýrsky kánon obsahuje 22 kníh. V r. 431 prichádza k rozdeleniu sýrskej cirkvi na západnú a východnú. Východosýrska cirkev ostáva pri 22 knihách až do r 1470!
Podnebie v oblasti pôsobenia prvotnej cirkvi malo na svedomí, že sa nám dochovalo iba veľmi málo textov písaných na papyruse, ktorý bol v tej dobe bežný a dostupný. Jeho nevýhodou však bola nízka životnosť. To je príčinou tak malého počtu fragmentov NZ z ktorých najdôležitejším je Jan 18:31-33 a 37-38, z doby okolo r. 130 a zlomky z viacerých kníh z 3 storočia, tzv. Ghester-Beattyho Papyrus, ktorý však už je súčasťou kodexu. Je to vlastne súbor zošitov, knižiek, spisov, zväzkov.
Po roku 300 sa začali jednotlivé NZ spisy-opisy uchovávať odlišným spôsobom ako vo zvitkoch. Zvitky boli vlastne kusy pergamenu navinuté na jednej i druhej strane na pevnú „špulku“. Previnovaním z jednej strany na druhú sa zvitok v medzere čítal. Nebol písaný zľava doprava, ale zvrchu nadol, teda čítanie bolo jednoduché.
Zavedením formy „kodexu“ sa spisy dostávali do podoby akú poznáme i dnes. Jednotlivé rukopisy boli písané majuskúlne /veľké písmená gréckej abecedy bez rozdeľujúcich znamienok/ alebo minuskúlne / písmená písané bežnými ťahmi kurzívou, takže vznikali malé písmená/. Dôležitejšie sú majuskule. Je už písaný na pergamene a má 346 a pol strany.
Tvrdí sa o ňom, že je to Athanasiová Biblia z r. Okrem mála zo SZ obsahuje z každého NZ spisu niečo. Obsahuje i prvý list Klementov (celý) a časť druhého.
Latinské preklady a Vulgáta
Už koncom 2 storočia boli jednotlivé spisy prekladané z gréčtiny do latinčiny. Vzniklo tak viacero na sebe nezávislých prekladov, ktoré neboli jednotné. Starolatinským prekladom sa začalo hovoriť „Itala“. Keďže sa neskôr zistilo, že tieto preklady nevznikli na území Talianska ale v severnej Afrike, pokúsili sa zaviesť nový názov „Afra“.Nedokonalosť týchto prekladov bola taká veľká, že rímsky biskup Damasus poveril r. 382 Jeronýma, aby latinský preklad zrevidoval a zjednotil. Jeroným (Hieroným) ovládal i hebrejský jazyk a tak túto úlohu prijal a revíziu previedol v r. 390 - 405 v Betlehéme. SZ revidoval z hebrejských textov, NZ z gréckych.
Kritici jeho práce zistili, že grécke rukopisy, texty s ktorými pracoval boli staršieho dátumu a teda nie úplne 100% hodnotné a dôveryhodné. Dosvedčujú to nemalé problémy pri presadzovaní hotovej práce, tzv. „Vulgáty“ v jednotlivých cirkvách.
Iba vďaka tomu, že jeho preklad bol zastrešený autoritou Damasusa, prežila Vulgáta v takej podobe až do r. 1545, kedy Tridentský koncil nariadil novú revíziu latinského biblického textu z pôvodných jazykov. Túto revíziu previedol samotný Sixtus V. v r. 1590, ale bola to práca rýchla a málo platná.
Text obsahoval plno chýb a i keď sa Sixtus V. Jeho nástupca Kliment VIII. dal v r. 1592 vydať nový revidovaný preklad, tzv. Klementínsku Vulgátu. Dlhý čas bol tento preklad považovaný za absolútny, jediný správny a požadovalo sa, resp. Rím požadoval, aby sa všetky preklady Biblie do iných jazykov opierali výlučne o toto dielo. Až nedávnou encyklikou Pia XII.
Kto rozhodol o knihách Biblie? (Vysvetlenie biblického kánonu)
Charakteristika Cirkvi v Novom Zákone
V Novom zákone čítame o cirkvi ako o Kristovom tele. Pretože Boh sa stal v Ježišovi Kristovi človekom a cirkev je Jeho telom, svojimi vlastnosťami odráža Božiu bytosť: ako On je svätý, má aj ona byť svätá. Pretože On je jediný, je aj ona jediná a jednotná. Ak On je láska, je aj ona vybudovaná na láske. Pretože On je zdrojom pravdy, je “stĺpom a oporou pravdy” (1. Timoteovi 3:15).Písmo hovorí, že Boh je svetlo (1. list Jánov 1:5). Cirkev je viditeľným svedectvom o Božej milosti, ktorá oslobodzuje k láske a na večnosť hlboko spája všetkých ľudí, ktorí Bohu v pokore zverili celý svoj život.
Kresťania spájali posvätenie s odložením starého života ovládaného žiadosťami a s vykročením do nového života v poslušnosti Božej vôli. Svätosť cirkvi vyplýva z túžby každého jednotlivého kresťana po tejto poslušnosti.
Ako veľmi Boh stráži svätosť cirkvi a aké zodpovedné je cirkev budovať, je vyjadrené v 1. Korintským 3:16-17. Preto je zodpovednosťou cirkvi bdieť nad tým, aby každý v nej žil na Božiu slávu.
Keď sa však niekto chce v hriechu zotrvať a nie je otvorený pre zmenu, ku ktorej je cirkvou volaný, ničí základ spolužitia, pretože jeho život už nie je určovaný láskou k Bohu, bratom a sestrám.
V takom prípade dal Ježiš cirkvi zodpovednosť to posúdiť a nepokračovať s ním v spoločenstve. Vylúčenie môže byť poslednou šancou, aby sa úplne nezatvrdil v hriechu a sebaklame.
Nevylúčiť hriešnika, ktorý nechce činiť pokánie, nie je prejavom milosrdenstva, ale ľahostajnosti. Cirkev v súhlase s Božou vôľou robí takéto rozhodnutie aj kvôli tomu, aby zostala cirkvou.
Usiľujte sa o pokoj so všetkými a o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána. Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!
Ježiš dal láske medzi kresťanmi centrálny význam. Svet ich spozná ako Jeho učeníkov, keď nasledujú Jeho príklad lásky.
V celom Ježišovom živote sa odzrkadľuje odovzdanosť. Najzreteľnejšie sa prejavila v Jeho pripravenosti zomrieť na kríži. Učeníci zažili Ježišovu nezištnú lásku a odovzdanosť, sústredenú na spásu ľudí.
Podľa Jeho príkladu oddanosti začali kresťania po Letniciach vzájomne zdieľať svoje životy, a tak prakticky a denne začali bratskú lásku žiť. Keď sa spoločenstvo vymedzuje na pasívnu účasť na „duchovných programoch“ popri niekoľkých spoločných voľnočasových aktivitách, nemôžeme hovoriť o bratskej láske.
Celkom rozšírené je nebiblické učenie o „neviditeľnej cirkvi.“ Tento názor v skratke znamená, že v rôznych denomináciách sú roztrúsení praví znovuzrodení kresťania. Títo tvoria takzvanú neviditeľnú cirkev, ktorá bude pri Ježišovom druhom príchode zhromaždená v nebi ako viditeľná cirkev.
Z Nového zákona vidíme, že cirkev bola a má byť viditeľným svedectvom pre svet. Nešlo pri tom o bezhriešnosť. Už v tej dobe musela cirkev s Božou pomocou a vedením čeliť rôznym problémom a výzvam.
Uveriť v Pána vtedy znamenalo oveľa viac, než byť pokrsteným, dodržiavať desatoro, v nedeľu sa zúčastniť zhromaždenia a viac menej sa držať kresťanských hodnôt. Uveriť znamenalo hlboko zasahujúcu zmenu života a presvedčenia podľa Ježišovho učenia, čo sa prejavilo aj navonok. Kto toto presvedčenie nezdieľal, neodvážil sa k cirkvi pripojiť.
Pavol kresťanov povzbudzuje nezúčastňovať sa na hriešnom živote druhých, aby Boh mohol byť ich Otcom a oni svedectvom svetu. Cirkev je útočiskom pre všetkých, ktorí Boha hľadajú a milujú.
Nemôžeme a ani nemáme vyjsť zo sveta, kde sme obklopení ľuďmi, ktorí našu vieru nezdieľajú a pre ktorých Boh nič neznamená. Máme im byť svetlom (Matúš 5:14-15). Z našich slov a skutkov majú vidieť, kto a aký je náš Pán.
Aby cirkev bolo možné odlíšiť od všetkého iného vo svete, nemôže v nej natrvalo zostávať nikto, kto chce ostať v hriechu alebo nebiblickom zmýšľaní.
Keď dávame cirkvi prívlastok apoštolská, tak tým máme na mysli, že sa vo svojom učení a živote verne drží učenia a príkladu života apoštolov, ako o tom vieme z Nového zákona. Ježiš zveril učenie svojim učeníkom - apoštolom. Od nich sme pri.
Starý zákon vo svetle Nového Zákona
Od najranejších čias Cirkev starostlivo uchovávala Božou múdrosťou naplnené bohatstvo Starého zákona, považujúc ho za svoje dedičstvo. „Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Starý zákon pripravuje Nový a ten je naplnením Starého; obidva sa navzájom objasňujú a sú pravým Božím slovom“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 140). Boh, inšpirátor a autor kníh obidvoch zákonov, múdro zariadil, aby Nový zákon bol skrytý v Starom a Starý bol zjavený v Novom (porov. Augustín, Sedem kníh otázok týkajúcich sa Heptateuchu 2, 73: PL 34, 623). Lebo hoci Kristus ustanovil novú zmluvu vo svojej krvi (porov. Lk 22, 20; 1Kor 11, 25), predsa boli knihy Starého zákona úplne prevzaté do ohlasovania evanjelia; starozákonné knihy dosiahnu a odhalia svoj plný význam v Novom zákone (porov. Mt 5, 17; Lk 24, 27; Rim 16, 25-26; 2Kor 3, 14-16).
Definitívna Pravda Božieho Zjavenia
Tieto spisy nám podávajú definitívnu pravdu Božieho zjavenia. Cirkev pokladá za isté, že štyri evanjeliá, „ktorých historickosť bez váhania uznáva, verne podávajú to, čo Ježiš, Boží Syn, za svojho života medzi ľuďmi skutočne robil a učil na ich večnú spásu až do dňa, keď bol vzatý do neba“. Následne stále vo svojej Tradícii vysvetľovala jednotu Božieho plánu v obidvoch Zákonoch typológiou. A tak kresťania čítajú Starý zákon vo svetle zosnulého a vzkrieseného Krista. Toto typologické čítanie ukazuje nevyčerpateľný obsah Starého zákona. Ostatne aj Nový zákon treba čítať vo svetle Starého.Kánon Svätého Písma
Tento úplný zoznam sa volá „kánon“ Svätého písma.Knihy Starého zákona:
Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium, Jozue, Sudcovia, Rút, Prvá a Druhá kniha Samuelova, Prvá a Druhá kniha kráľov, Prvá a Druhá kniha kroník, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Sirachovec, Izaiáš, Jeremiáš, Náreky, Baruch, Ezechiel, Daniel, Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš, Malachiáš, Prvá a Druhá kniha Machabejcov.
Knihy Nového zákona:
Evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, Skutky apoštolov; listy svätého Pavla: Rimanom, Prvý a Druhý list Korinťanom, List Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, Prvý a Druhý list Solúnčanom, Prvý a Druhý list Timotejovi, List Títovi, Filemonovi; List Hebrejom, Jakubov list, Prvý a Druhý Petrov list, Prvý, Druhý a Tretí Jánov list, Júdov list; Zjavenie apoštola Jána (Apokalypsa).