Cirkev, ako vyšší organizačný stupeň náboženstva, najmä kresťanstva, sa vyznačuje podobnými znakmi ako denominácia, avšak je rozšírenejšia v teritoriálnom zmysle. K jej základným znakom patrí členstvo na základe narodenia a orientácia na všetkých členov spoločnosti.
Každý človek a aj ustanovizeň ním riadená prechádza svojím vývojom a výnimku v tejto oblasti netvorí ani Kristova Cirkev aj napriek tomu, že on sám je jej hlavou. Takto sa dostávame k tomu, že Cirkev vo svojich dejinách prešla vývojom a aj obdobím, ktoré nazývame stredovek. Tvár Európy sa menila a s ňou sa menila aj Cirkev, ktorej „prenikaním germánskych kmeňov . . . hrozilo veľké nebezpečenstvo.“ To však bolo zažehnané, keď „Germáni prijali kresťanstvo, čo viedlo postupne k nábožensko-kultúrnej jednote Európy.“
Cirkev založil Ježiš Kristus slovami, ktoré adresoval Petrovi, ktorý bol jedným z jeho učeníkov: „ Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). Toto založenie Cirkvi nám dáva jasne najavo aj tú jedinečnú charakteristiku, ktorú je potrebné uviesť pri tejto problematike.
Pre lepšie pochopenie kontextu je dôležité definovať niektoré základné pojmy:
- Náboženstvo (z lat. religio) - je praktický (v etike a kulte) aj teoretický (v teológii, vierouke, filozofii života) vzťah človeka k transcendentnej skutočnosti.
- Funkcie náboženstva - náboženstvo ako zložitý fenomén plní celý rad pozitívnych funkcií: poskytuje identifikáciu jedinca so skupinou a spoločnosťou, kompenzuje pocity neistoty a sklamania, prispieva k potvrdeniu všeľudských morálnych noriem a hodnôt, napomáha stabilizácii spoločenského systému.
Kresťanstvo sa šírilo u Frankov na prelome 5. a 6. storočia v ortodoxnej forme, v Nemecku sa o jeho šírenie zaslúžil najmä sv. Rím, v 8. storočí však potrebovalo pomoc proti Longobardom a tak sa obrátilo na Pipina Krátkeho, franského kráľa, ktorý pomohol pápežovi a v roku 754 „v zmluve z Quierzy sľúbil franský kráľ pápežovi Štefanovi, že mu daruje bývalý byzantský exarchát Ravennu (tzv. Pipinova donácia)“[6] a neskôr odovzdal Rím a okolie do plnej správy pápežovi ako „dedičstvo“ - Patrimonium sancti Petri. Tak vznikol v strednom Taliansku pápežský štát, ktorého hlavným mestom bol Rím a suverénnym vládcom pápež. Úzka spolupráca Cirkvi a franských kráľov vyvrcholila obnovením západného cisárstva. Cisár potvrdzoval voľbu pápeža a pápež korunoval cisárov. Nastal rozmach.
Ďalšou ranou bol odklon východnej Cirkvi, ktorý prešiel prudkým obrazoboreckým bojom, dočasnou Fociovou roztržkou a nakoniec sa skončil úplným rozkolom za Michala Kerularia. „Protiklad medzi východnou a západnou cirkvou sa vyvíjal po stáročia a týkal sa nielen liturgických a cirkevno-disciplinárnych otázok, ale aj kultúry a politiky. V záujme dohody a vytvorenia spojenectva proti hroziacemu normanskému nebezpečenstvu poslal pápež r. 1053 do Konštantínopolu posolstvo. Keďže sa však v sporných otázkach nedosiahla zhoda, vyhotovil Humberto da Silva Candidata exkomunikačnú bulu na Michala Kerullaria a jeho prívržencov a 16. júla 1054 ju položil na hlavný oltár chrámu Hagia Sofia. Kerullarios neváhal a pohotovo odpovedal antikliatbou. Hoci sa kliatba ani antikliatba netýkali celej byzantsko-gréckej, príp. rímsko-latinskej cirkvi, ale iba patriarchu a jeho prívržencov, predsa sa touto tzv.
Nakoniec však dlhodobé snahy oboch strán o možné znovuzjednotenie, alebo nájdenie spoločnej reči, boli zažehnané, keď v roku 1204 „Benátčania, ktorí vyplávali na štvrtú križiacku výpravu, dobyli pre svoje obchodné záujmy Konštantinopol (Carihrad) a zriadili tam Latinské cisárstvo (trvalo do r. 1261).
Vlastný kresťanský stredovek, v ktorom sa stredoveká Cirkev a kultúra zaskveli v plnom lesku, začal mníšskym reformným hnutím, šíreným z kláštora Cluny, „ktorý bol založený v roku 910 Vojvodom Viliamom z Akvitánie a opátom Bernom a v ktorom bola zavedená prísna disciplína rehoľníkov v úplnej odlúčenosti od okolitého sveta. Charakteristickým znakom bol neúprosný boj o nezávislosť duchovnej moci od svetskej, vedený pápežom Gregorom VII. Vo svojom programe dosiahol aj úspechy, medzi ktoré môžeme zaradiť aj udalosť z roku 1077, „keď Henrich IV.
Časom nazhromaždené sily v Cirkvi sa chceli prejaviť nielen v jej vnútornom živote, ale na každom poli ľudského žitia. Tu sa stretávame s križiackymi výpravami, ktoré v širšom slova zmysle možno chápať ako pravidelné púte kresťanov so svätej zeme, ktorí prichádzali v zbroji, alebo bez nej, aby sa poklonili Božiemu hrobu. Západoeurópske rytierstvo zo začiatku chápalo myšlienku znovudobytia svätej zeme a boja proti islamu hlboko kresťansky - v misijnom zmysle. Na druhej strane však k jednoznačným pasívam križiackych výprav možno pripísať nesmierne zbedačenie západu, najmä rytierskeho stavu, vyostrenie konfliktov medzi národmi na úkor posilnenia mravnej jednoty kresťanstva.
Rehole a rehoľné rády bojovali proti sektárom a my veľmi dobre vieme že vtedajšia inkvizícia, ktorá slúžila ako „inštitúcia na vyhľadávanie a súdenie kacírov“, prerástla vtedajším vládnúcim kruhom nielen v Cirkvi cez hlavu. No ak sa na vec pozeráme stredovekými očami - viera bola najvyšším dobrom a odpad od viery najhoršou zradou.
Kresťanský stredovek zaznamenal veľký prínos na poli vzdelanosti. Rozvíjala sa filozofia a teológia. Teológovia, ako napr. Tomáš Akvinský a iní, rozumovo dokazovali a objasňovali jednotlivé články viery a uvádzali ich do pevnej sústavy. „Doteraz sa cirkevný dorast vychovával v kláštorných a kapitulných školách, teraz sa už túžba po vzdelaní prenášala do univerzít, ktoré boli v hojnom počte zakladané a podporované nielen z radov cirkevných, ale aj svetských.
V 14. storočí otriasla Cirkvou veľká západná schizma. Individuálne snaženia v náboženskom živote začali trhať zväzok spoločenstva a tradície. Klérus stratil svoje prednostné postavenie na poli svetskom i politickom. Katolícky svet sa rozdelil na dva tábory: Rím a Avignon na celých 70 rokov. Dva roky po Bonifácovej smrti nechal Francúz Klement V. nechal preložiť pápežský stolec do Avignonu. Až na naliehanie Kataríny Sienskej a Brigity Švédskej sa pápež znova vracia do Ríma. Ďalšie udalosti však neprispeli k ničomu dobrému. Namiesto vytúženej reformy cirkevného života došlo ku veľkej „katastrofe“, ktorá neprávom dostala pomenovanie reformácia, a ktorá v konečnom dôsledku bola na dobro Cirkvi.
„Začiatkom 16. storočia poznačili situáciu v Európe výrazné prejavy krízy. Obyvateľstvo zasiahli materiálne ťažkosti, ktoré boli vyvolané ekonomickými zmenami. Zároveň ovládol ľudí strach pred neporiadkom, vojnou, prevratom a pred ohrozením západoeurópskych krajín Osmanmi. Ohniskom nespokojností sa stalo najmä rozmáhajúce sa zasahovanie cirkvi do svetských vecí. Rímska kúria sa stala jedným z mnohých kniežacích štátov. Finančná nenásytnosť cirkvi, jej neprestajné úsilie zvyšovať cirkevné príjmy vniesli do jej pastoračnej aj charitatívnej činnosti byrokraciu a prospechárstvo. Mnohé
Na čelo radikálneho odboja proti takto postavenej starej Cirkvi sa postavil Martin Luther, „augustiniánsky mních a profesor biblika, zostavil a v predvečer sviatku Všetkých svätých vo Wittenbergu zverejnil 95 téz O objasnení moci odpustkov.
V kontexte Bratislavy, cirkev zohrávala významnú úlohu. Napríklad, františkánsky kláštor sa v Bratislave nachádzal už okolo r. v rokoch 13. Koncom 13. stor. K tomu však nedošlo, lebo klarisky dostali 26. viaceré nehnuteľnosti v meste. Na prelome 13. -14. stor. Bratislave, okrem hlavnofarského kostola sv. Vavrinca a sv. Michala, ktorých kostoly boli zrúcané r. Keď kráľ Ondrej III. povolil r. stavbu mestských hradieb.
Špitál sv. hradieb bol r. 1529 zrúcaný spolu s predmestiami. klarisiek vo vnútornom meste. rokov neskôr im bolo nutné kláštor prinavrátiť. R. na podnet kráľa Ferdinanda I. A to bolo čoraz zjavnejšie od 14. vlastníctvo mesta a mešťanov.
Kresťanstvo je svetové monoteistické náboženstvo, ktorého zakladateľ a ústredná postava Ježiš Kristus (Ježiš z Nazaretu) je chápaný ako Spasiteľ. Zdrojom vierouky sú posvätné texty Biblie, členenej na Starý zákon a Nový zákon. Kresťanstvo je rozdelené na množstvo vetiev a smerov.
Medzi hlavné smery kresťanstva patria:
- Katolicizmus - je jeden zo základných smerov kresťanstva a súčasne náboženská, morálna a sociálna doktrína hlásaná najväčšou z kresťanských cirkví, vyznačujúca sa jednotnou celosvetovou cirkevnou organizáciou s hierarchickým členením. Na čele katolíckej cirkvi je pápež, ktorý sa považuje za zástupcu Ježiša na zemi, za neomylného vo veciach viery a morálky; jeho moc prevyšuje moc koncilov.
- Protestantizmus - je súhrnné označenie všetkých protestantských skupín a teologických smerov, ktoré boli produktom reformácie v 16. storočí a ďalšieho vývinu vnútri nových kresťanských cirkví, denominácií a siekt. Vznik a vývoj protestantizmu v strednej Európe v 16.-17. storočí sa vzťahuje na evanjelickú cirkev augsburského vyznania (luteránsku), reformovanú cirkev helvétskeho vyznania (kalvínsku), unitársku cirkev, anabaptistov (habánov), sakramentárov (kryptokalvinistov) a Jednotu bratskú (moravskí bratia).
- Pravoslávie - sa vyvíjalo ako dominujúce náboženstvo v Byzantskej ríši, čo sa odrazilo vo vierouke i organizácii. Pravoslávie ako najbližší kresťanský smer vo vzťahu ku katolicizmu odmieta viacero katolíckych dogiem (primát pápeža, učenie o pôvode Ducha svätého nielen od Boha-otca, ale aj od Boha-syna, o očistci, o nepoškvrnenom počatí Panny Márie), inak sa vykonávajú obrady niektorých sviatostí. Na rozdiel od katolicizmu nejestvuje jednotiace duchovné centrum, aj keď istanbulský patriarcha sa považuje za symbolickú hlavu pravoslávnych.
Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života. Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“. Kiež „Cirkevnými dejinami“ aj do nášho života pribudne veľká a vážna moc.
Giotto, Nanebovstúpenie Krista
Ako sa kresťanstvo stalo najrozšírenejším náboženstvom na Zemi?
tags: #cirkev #v #stredoveku #praha