Cirkev Kristova na Slovensku má bohatú a komplexnú históriu, ktorá siaha až do 9. storočia. Kresťanstvo sa na naše územie dostalo začiatkom 9. storočia. Pokresťančovať Slovanov začali franskí kňazi latinského obradu.
V nasledujúcich storočiach prešla Cirkev Kristova na Slovensku mnohými zmenami a vývojom, od obdobia Veľkej Moravy až po súčasnosť. Cirkev na Slovensku má v spoločnosti čestné miesto už vyše tisícsto rokov. Cirkev sa od samého začiatku svojej existencie usilovala o vzdelanosť v krajine a charitatívnu pomoc obyvateľstvu.
Katolícka cirkev sa zaslúžila o kultúrne povznesenie národa, ako o tom svedčia nespočetné gotické a barokové chrámy i všetkými uznávaná baroková hudba, zachovanie tradície staroslovienskych liturgií, písomníctva a pod. Sú výrazom nepominuteľnej hodnoty, duchovnej tradície katolicizmu a pýchou nášho národa.
Náboženské zloženie obyvateľstva Slovenska v roku 2011
Počiatky Kresťanstva na Slovensku
Sv. Cyril a Metod v r. 863 priniesli na územie Veľkej Moravy tradíciu východných cirkví byzantského obradu, rešpektujúc západnú tradíciu, čoho dôkazom sú preložené bohoslužobné knihy byzantského, ako aj latinského obradu do staroslovienčiny. V priebehu dvesto rokov získal úplnú prevahu latinský obrad.
Po niektorých misionárskych aktivitách pochádzajúcich najmä z franského územia a po príchode byzantskej misie, v roku 880 pápež Ján VIII., na žiadosť kniežaťa Svätopluka, zriadil v Nitre diecézu, ktorej biskup bol sufragánom arcibiskupa metropolitu Metoda.
Pri svojom založení mala teda Nitrianska diecéza - a nemožno pochybovať, že aj územie dnešného Slovenska - na čele samotného sv. Metoda, pod ktorého jurisdikciu patrila podľa výslovných údajov buly Industriae tuae. Po jeho smrti (roku 885) bola s najväčšou pravdepodobnosťou podriadená sv.
Cirkevná Správa a Územné Zmeny
K Ostrihomskému arcibiskupstvu patrilo územie západného a stredného Slovenska až po Spiš a Gemer vrátane. Východné Slovensko patrilo k biskupstvu v Jágri (Eger). Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval skoro bez zmeny do druhej polovice 18. storočia.
Dňa 15. marca 1776 pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie zriadil tri nové biskupstvá na území Slovenska - Banskobystrické, Spišské, Rožňavské. Zároveň sa upravili hranice Nitrianskeho biskupstva. Košice sa stali biskupstvom 10. decembra 1777.
Pápež Pavol VI. 30. decembra 1977 zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu a povýšil Trnavskú apoštolskú administratúru na stupeň diecézy a zároveň ju vyzdvihol na hodnosť metropolitného sídla. Ako sufragánne diecézy mu podriadil diecézu banskobystrickú, košickú, nitriansku, rožňavskú a spišskú.
Dňa 31. marca 1995 pápež Ján Pavol II. Benedikt XVI. dekrétom zo 14. februára 2008 rozhodol o reorganizácii diecéz latinského obradu na území Slovenska. V rámci tejto reorganizácie bola zriadená nová Bratislavská arcidiecéza, ktorej farnosti boli dovtedy súčasťou bratislavsko-trnavskej arcidiecézy.
Prešovské gréckokatolícke biskupstvo vzniklo v roku 1818 vyčlenením z Mukačevského biskupstva. Stalo sa tak po tom, čo sa v roku 1646 v Užhorode začal proces, ktorým postupne došlo k zjednoteniu východných kresťanov, (prevažne Rusínov, ale aj časti Slovákov, Srbov a Maďarov) žijúcich v trinástich stoliciach severovýchodného Uhorska s Katolíckou cirkvou (gréckokatolíci).
Prenasledovanie a Obnova po Roku 1989
Počas komunistického režimu, od roku 1948, bola Cirkev na Slovensku neustále prenasledovaná a systematicky ničená, boli zrušené semináre, zredukované vydavateľstvá a časopisy, biskupi internovaní vo väzniciach, zlikvidované kláštory, pred súdy vláčení laici i kňazi, všade neistota a strach.
Situácia po novembri 1989 v mnohom upravila vzťah Cirkvi a štátu. Medzi prvé pozitívne javy patrí vymenovanie biskupov pre diecézy. Pastoračná činnosť ako aj materiálne podmienky sa stabilizovali.73 percent obyvateľov SR sa hlási ku Katolíckej cirkvi.
Súčasná Štruktúra a Organizácia
Rímskokatolícka cirkev na Slovensku má dve provincie: Západnú a Východnú. Do Západnej provincie patria arcidiecézy Bratislava a Trnava, ako aj diecézy Nitra, Žilina a Banská Bystrica.
Na území Slovenska vznikla v roku 2008 aj gréckokatolícka provincia. Na Slovensku pôsobí aj Ordinariát Ozbojených síl a Ozbrojených zborov Slovenskej republiky (vznikol v roku 2003).
V Slovenskej republike sú teda 3 rímskokatolícke arcidiecézy, 5 diecéz, jedna gréckokatolícka arcidiecéza a 2 eparchie pre veriacich gréckokatolíkov a vojenský ordinariát.
V diecézach a je spolu 1 482 farností. V Cirkvi aktívne pôsobí 19 biskupov, 2 397 diecéznych kňazov, 577 rehoľných kňazov, 18 trvalých diakonov, 511 seminaristov (387 diecéznych a 124 rehoľných), 722 rehoľníkov-nekňazov a 2 640 rehoľníčok (podľa cirkevnej štatistiky z r.2021).
Diecéza sa delí na dekanáty a tie potom na farnosti. Eparchie na protopresbyteráty a tie na farnosti. Farára menuje príslušný biskup. Na náboženskom živote sa podieľajú tiež rehoľné rády a kongregácie, ktoré nepodliehajú priamo biskupom.
Sú riadené predstavenými, ktorí sa v niektorých prípadoch nachádzajú mimo nášho územia, pretože poslanie ich rádov má celocirkevný dosah. Najvyšším predstaveným celej Cirkvi je pápež, ktorý je volený zborom kardinálov a sídli vo Vatikáne.
Katolícka Identita a Ekumenizmus
Aj o slovenskom prostredí platí, že keď je reč o Katolíckej cirkvi, väčšina ľudí myslí na „Rímskokatolícku cirkev“, čiže na spoločenstvo veriacich, pre ktoré je charakteristická spätosť s rímskym biskupom. Vskutku pápež v Ríme je spoločným vzťažným bodom pre všetkých katolíkov na svete. Je to vyjadrené jeho rolou pri menovaní biskupov.
Grécke slovo „katholikos“ označuje nárok Cirkvi, že je tu „pre všetkých“, a znamená spoločenstvo „so všetkými“, ktorí veria v Krista. Pojem „katolícky“ má teda nielen kvalitatívny význam (plnosť spásy, ktorú Boh ponúkol v Kristovi), ale aj geografický význam (univerzálne poslanie Cirkvi).
Keďže je ťažké adekvátne vyjadriť obidve tieto významové roviny nejakým slovenským pojmom, rímskokatolíci na Slovensku používajú v Apoštolskom vyznaní viery slovo „katolícka“.
Používanie slova „katolícka“ v zmysle označenia konfesie je konfesionálnym zúžením tohto pojmu, ktoré sa dá vysvetliť len na pozadí historického vývoja. V dôsledku tohto vývoja bola „katolícka Cirkev“ stále viac dávaná do rovnosti s „rímskou cirkvou“.
Že tým zároveň bola upieraná ostatným kresťanským cirkvám ich „katolicita“, to je skutočnosť, ktorá bola problematizovaná až v priebehu Ekumenického hnutia v 20. storočí. Dnes hovoríme o Katolíckej cirkvi ako o jednej z kresťanských konfesií, pričom katolíci sú presvedčení, že Cirkev Ježiša Krista je prítomná v Katolíckej cirkvi a našla v nej konkrétnu historickú podobu. Tento nárok však vznášajú aj iné konfesie.
Znaky Cirkvi
Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi, štyri znaky, navzájom neoddeliteľne spojené, označujú podstatné vlastnosti Cirkvi a jej poslania: jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Cirkev ich nemá sama od seba. To Kristus skrze Ducha Svätého dáva svojej Cirkvi, že je jedna, svätá, katolícka a apoštolská.
Jedine viera môže poznať, že Cirkev má tieto vlastnosti zo svojho božského prameňa. Ale ich historické prejavy sú znameniami, ktoré zreteľne oslovujú aj ľudský rozum. Cirkev je apoštolská, lebo je založená na apoštoloch, a to v trojakom zmysle:
- bola a je postavená „na základe apoštolov“ (Ef 2,20), svedkov, ktorých si sám Kristus vyvolil a poveril misijným poslaním;
- s pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, chráni a odovzdáva ďalej učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov;
- až do Kristovho návratu ju apoštoli neprestajne učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, čo po nich nastupujú v ich pastierskom úrade: prostredníctvom kolégia biskupov, „ktorému pomáhajú kňazi, v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi“.
Členstvo v Cirkvi
Členstvo v cirkvi znamená patriť alebo byť súčasťou cirkvi Ježiša Krista. V čase, keď cirkvi zľahčujú alebo znovu zdôrazňujú členstvo v cirkvi, je dôležité uvažovať nad základným pochopením členstva z teologického, historického a denominačného pohľadu.
Čo znamená členstvo v cirkvi závisí od konceptu cirkvi. Na jednej strane, cirkev ako Boží ľud zahŕňa veľký počet členov. Dokonca sa diskutuje o otázke, kto tvorí Boží ľud. Na druhej strane, cirkev ako miestne zhromaždenie zahŕňa len obmedzený počet členov.
Konkrétna podoba členstva v lokálnom zbore závisí od podmienok vstupu (najmä krstu) a ich prístupnosti deťom, dospelým veriacim alebo (takmer) každému.
| Cirkev | Obrad | Provincie | Arcidiecézy | Diecézy | Eparchie | Farnosti | Biskupi | Kňazi (Diecézni) | Kňazi (Rehoľní) | Seminaristi | Rehoľníci-nekňazi | Rehoľníčky |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Rímskokatolícka | Latinský | Západná, Východná | 3 | 5 | - | 1482 | 19 | 2397 | 577 | 511 | 722 | 2640 |
| Gréckokatolícka | Byzantský | - | 1 | - | 2 | *údaje nie sú dostupné* | *údaje nie sú dostupné* | *údaje nie sú dostupné* | *údaje nie sú dostupné* | *údaje nie sú dostupné* | *údaje nie sú dostupné* | *údaje nie sú dostupné* |
Štatistika Katolíckej cirkvi na Slovensku (2021)
Rímskokatolícka cirkev, východné pravoslávne cirkvi a pedobaptistické protestantské cirkvi krstia deti, a tým ich začleňujú do cirkvi. V rámci pedobaptistických zborov existujú rôzne teológie o krste, ktoré podporujú krst detí. Napríklad, rímskokatolícka cirkev verí, že sviatosť krstu očisťuje deti z ich pôvodného hriechu, obnovuje ich a pripája ku Kristovi a Jeho cirkvi.
Ďalší príklad, presbyterské zbory nepovažujú sviatosť za spásonosnú; iba začleňuje deti veriacich rodičov do komunity viery a predznamenáva Boží prísľub milosti o budúcej spáse. Takýto krst je založený na kontinuite medzi starozmluvným Božím ľudom, ktorý obrezával deti, aby sa stali súčasťou komunity a novozmluvným Božím ľudom, ktorý rovnako krstí deti, aby sa spolu so svojimi veriacimi rodičmi začlenili do cirkvi.
V pedobaptistických zboroch je krst podmienkou pre ...