Tento článok sa zaoberá vzťahom medzi cirkvou, vierou, dogmami a odsúdeniami, pričom sa zameriava na historické udalosti a teologický vývoj. Skúmame, ako cirkev definuje dogmy, ako odsudzuje bludy a ako tieto procesy ovplyvňujú vieru veriacich.
Pius IX. a Syllabus: Uzavretie jednej kapitoly
Dňa 8. decembra 1864, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, pápež Pius IX. zverejnil encykliku Quanto cura a jej známejšiu prílohu Syllabus. Týmto aktom uzavrel záležitosť, ktorá sa začala pred pätnástimi rokmi, a to v žiarivom znamení Nepoškvrnenej Panny.
Súvislosť medzi pápežským dokumentom, ktorý odsudzuje hlavné bludy moderného myslenia, a postavou Ženy odetej slnkom, ktorá rozdrví hlavu pekelnému hadovi, patrí k tomu, čo jezuita Giuseppe Calvelli SJ nazval nadprirodzeným logickým zmyslom.
Quanta Cura a Sylabus omylov od pápeža Pia IX. v čítaní Algyho Puga | Kompletná audiokniha
Konverzia "liberálneho" pápeža
Dvojročné obdobie po zvolení Giovanniho Maria Mastai Ferrettiho (1846 - 48) za pápeža historici nazvali liberálnym dvojročím. Vďaka intervenciám Najvyššieho veľkňaza inšpirovaným občianskou toleranciou sa mu dostalo potlesku od liberálov a slobodomurárov.
Svätý Ján Bosco reagoval na aklamácie Nech žije Pius IX.! slovami Nekričte: Nech žije Pius IX.!, ale vždy: Nech žije pápež!
Nadšenie liberálov Piom IX. rýchlo ochablo po vypuknutí revolúcie v roku 1848 a tzv. talianskej vojne za nezávislosť. Pápež odmietol vstúpiť do vojny po boku Piemontu a ostatných talianskych štátov proti katolíckemu Rakúsku.
Rímske lóže a ich vodcovia rozhodli, že pápežovu zradu revolučnej veci potrestajú prenesením revolúcie do samotného Večného mesta a zvrhnutím pápežského panstva. Až keď čelil brutálnemu antiklerikalizmu a nemorálnosti, Pius IX. pochopil, aký bol naivný a slabý, keď lichotil liberálnemu revolučnému ideálu.
Mesiace v Gaete
Útek z Ríma viedol Pia IX. do Gaety. Za pomoci Ducha Svätého pochopil, že za politickými udalosťami nie sú iba konflikty medzi ľuďmi, ale skutočná vojna vedená proti Bohu, Jeho večnému zákonu a Jeho Cirkvi. Nikdy predtým nebola Svätému Otcovi taká jasná pravdivosť výroku Juana Donosa-Cortesa, že za každým politickým problémom stojí problém teologický.
Kardinál Raffaele Lambruschini, oddaný ctiteľ Najsvätejšej Panny, sa na neho obrátil so slovami: Svätý Otče, svet môžete uzdraviť iba vyhlásením dogmy o Nepoškvrnenom počatí. Táto dogmatická definícia oživí význam kresťanských právd a odpúta mysle od ciest naturalizmu, po ktorých blúdia.
Pius IX. sa začal venovať obidvom problémom: vyhláseniu dogmy o Nepoškvrnenom počatí a odsúdeniu bludov moderného myslenia.
Encyklikou Ubi primum z 2. februára 1849 žiadal Pius IX. všetkých biskupov o stanovisko k začatiu procesu úradného a dogmatického uznania a vyhlásenia Nepoškvrneného počatia Panny Márie Cirkvou.
Počiatky zverejňovania zoznamu moderných doktrín odsúdených Cirkvou siahajú do roku 1849. Z iniciatívy Gioacchina Pecciho (budúceho Leva XIII.), provinčný koncil v Spolete požiadal pápeža o vydanie zoznamu doktrín odsúdených Cirkvou.
Ničiteľka všetkých heréz
Emiliano Avogadro della Motta poukázal na súvislosť medzi dogmou o dedičnom hriechu a vykúpením vykonaným Kristom. Prvotná infekcia, ktorá spôsobila stratu daru poznania, je prvým koreňom každého hriechu a každého bludu.
Pred touto infekciou bola uchránená iba Najsvätejšia Panna Mária. Uznať privilégium Nepoškvrneného počatia znamená udrieť na koreň hriechov každého druhu, vrátane intelektuálnych hriechov moderného myslenia.
Avogadro della Motta poznamenal: Možno si Duch Svätý zvolil túto dobu pre skúmanie a definitívne vyhlásenie takého slávneho privilégia pre Máriu, aby táto nová nádhera jej belostného svetla rozptýlila temnotu pyšnej škaredej modernej heterodoxie.
Jezuita o. Giuseppe Calvelli rozdelil bludy moderného myslenia do dvoch kategórií racionalizmu a poloracionalizmu, ktoré spája popretie prvotného hriechu ako takého, či jeho následkov, a skreslené poňatie Krista.
Nepoškvrnené počatie pripomína všetkým ľuďom, že jedinou osobou bez dedičného hriechu bola Nepoškvrnená, ktorú Kristus vykúpil plnším spôsobom. V tomto zmysle obsahom dogmy o Nepoškvrnenom počatí je aj popretie všetkých bludov racionalizmu.
Cuncta haereses tu sola interemisti in universo mundo (Ty si zničila všetky herézy na celom svete), spieva sa v liturgii s odkazom na Máriu.
Otec Calvelli dodáva, že jednoduché odsúdenie filozofických omylov by malo slabý účinok, pretože by slúžilo iba na osvietenie intelektu a nie na zapálenie sŕdc. Je potrebné nájsť spôsob, ako ich odsúdiť tak, aby to nielen osvietilo myseľ ale aj (zapálilo) srdcia veriacich a ponúklo im predmet uctievania, ktorý je im drahý, a ktorého dogma je úzko spojená s odsúdením vyššie spomenutých omylov a sám o sebe istým spôsobom zahŕňa a zosobňuje katolícku vieru, ktorá je s týmito omylmi v rozpore.
Týmto predmetom kultu by bolo práve Nepoškvrnené počatie. Jezuita napísal, že po dogmatickej definícii Nepoškvrneného počatia bude prebiehať nové usporiadanie sveta, rozprášenie omylov, náprava súčasných ziel, začiatok novej éry.
Neúspech projektu
Pius IX. chcel spojiť dve témy v presvedčení, že odsúdenie chybných téz moderného myslenia je možné spojiť s vyhlásením dogmy o Nepoškvrnenom počatí. Kardinál Fornari požiadal o stanovisko niektoré významné osobnosti, laické i cirkevné, vrátane samotného Avogadra della Mottu, Louisa Veuillota a Luigiho Taparelliho d’Azeglia SJ.
Gróf Avogadro della Motta uviedol dôvody proti spájaniu dogmatického vyhlásenia mariánskeho privilégia s odsúdením moderných bludov. Prvý dôvod spočíval v tom, že sa v ňom stavala dogma čisto teologická proti lžiam, ktoré možno preukázať iba na základe rozumu.
Podľa jeho názoru odsúdenie takýchto omylov by malo taký široký ohlas vo verejnosti, že by hrozilo zastrenie samotného vyhlásenia Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Negatívna časť odsúdenia by nutne odviedla pozornosť od pozitívnej časti slávnostného definovania dogmy Tota pulchra.
Prozreteľnostne Najvyšší veľkňaz opustil túto myšlienku. Proces, ktorý viedol k Syllabu a k definitívnemu zoznamu osemdesiatich odsúdených propozícií, bol ukončený až v roku 1864, zatiaľ čo definícia dogmy o Nepoškvrnenom počatí bola vyhlásená iba o dva roky na to vydaním apoštolskej konštitúcie Ineffabilis Deus (1854).
Ak vezmeme do úvahy veľký krik, ktorý spustil liberálny a slobodomurársky svet proti Syllabu, spoločné vyhlásenie by zjavne zatlačilo do úzadia dogmu o Nepoškvrnenom počatia.
Ak projekt spojenia dvoch tém v jednom dokumente neuspel, súvislosť medzi Nepoškvrneným počatím a odsúdením moderných heréz sa napriek tomu nestratila. Pius IX. sa rozhodol zverejniť Syllabus presne desať rokov po Ineffabilis Deus, 8. decembra, v deň sviatku Nepoškvrneného počatia.
Dogma o pápežskej neomylnosti
Na Prvom vatikánskom koncile bola vyhlásená dogma o pápežskej neomylnosti v tomto znení: Keď rímsky pontifik hovorí ex cathedra, to znamená keď v úlohe pastiera a učiteľa všetkých kresťanov so svojou najvyššou apoštolskou autoritou definuje učenie o viere alebo mravoch, ktorého sa má pridržiavať celá Cirkev, vtedy vďaka božskej asistencii, ktorá mu bola prisľúbená vo svätom Petrovi, vlastní tú neomylnosť, ktorou chcel mať vystrojenú svoju Cirkev božský Vykupiteľ pri definovaní učenia o viere alebo mravoch; a preto takéto definície rímskeho pontifika sú nezmeniteľné samy zo seba, a nie pre dohodu Cirkvi.
História kresťanstva však zaznamenáva, že nie všetky rozhodnutia pápežov boli správne a dnes ich ani katolícka Cirkev nepovažuje za bezchybné. Treba pripomenúť, že katolícka Cirkev neučí, že pápeži sú neomylní v otázkach cirkevnej disciplíny, teda v otázkach riadenia Cirkvi.
| Pápež | Obvinenie | Vysvetlenie |
|---|---|---|
| Viktor I. († 199) | Naklonenosť k heréze montanizmu | Neexistuje žiadny dokument ani historické svedectvo, ktoré by takýto sklon potvrdzovalo, okrem jediného zdroja, a tým je Tertuliánov spis Adversus Praxaem. |
| Liberius († 366) | Podpis tretej sirmijskej formuly | Samotný Liberiov podpis sirmijskej formuly je historicky nedokázaný. |
| Vigilius († 555) | Odvolanie judicatum | Nešlo o vieroučný omyl, ale o určité pastoračné riešenie, ako zabezpečiť pokoj v Cirkvi. |
Mariologické dogmy
V histórii Cirkvi došlo štyrikrát k vyhláseniu neomylnej definície, ktorá sa priamo týkala Presvätej Bohorodičky. Problém vznikol za čias Theodora z Mopsuestie (+428), ktorý pri pohľade na Krista robil rozdiel medzi tým kto prijíma človečenstvo (- Boh) a tým, kto je prijatý (- človek).
Nestorius popieral tzv. COMMUNICATIO IDIOMATUM - pripisovanie božských aj ľudských činností tomu istému subjektu. Máriu vždy Pannu výslovne zdôrazňuje V. všeobecný koncil - II. konštantinopolský a IV. Lateránsky koncil (r.1215).
Panenstvo pred pôrodom nebolo otázkou prakticky žiadnej diskusie. Písmo o tom jednoznačne hovorí: …prv, ako sa zišli, ukázalo sa, že počala zo Sv. Ducha (Lk 1,34). Na Máriinu otázku, ako počne, keď nepozná muža, anjel jej vysvetľuje, že ju zatieni moc Najvyššieho a počne zo Sv.
Panenstvo počas pôrodu potvrdzujú Otcovia Irenej, Klement Alexandrijský, Origenes, Ambróz, Hieroným, Augustín. Popierali ho Tertulián a Jovián (odporca pannenského ideálu). Dogma hovorí o tom, že Máriina telesná integrita nebola pri pôrode porušená. Pápež Pius XII.
V 19. storočí sa uzavreli diskusie ohľadom nepoškvrneného počatia Bohorodičky. Pápež Pius IX. vo svojom spomínanom Apoštolskom liste potvrdzuje, že tieto výskumy ukázali, že existujú úctyhodné historické svedectvá, ktoré svedčia o tom, že náuka o Nepoškvrnenom počatí v Cirkvi stále existovala a jej pôvod sa pripisoval Zjaveniu zachovanému v Apoštolskej tradícii.
Rozlíšiť s neomylnou istotou, či táto náuka skutočne pochádza z Apoštolskej tradície, alebo jej to len neprávom niektorí kresťania pripisovali, je úlohou pápeža. Úlohou teológov, na ktorých sa pápež môže obrátiť pred definovaním dogmy, môže byť aj podávanie návrhov na presnú formuláciu dogmy.
Pápež sa nezmieňuje o tom, že by názor veriacich, ktorý sa chystal zistiť, mal rozhodovať o tom, či táto náuka je pravdivá, alebo nie. Tvrdí, že mu ide skôr o to, aby vyhlásenie tohto učenia bolo čo najslávnejšie. Podľa toho možno tvrdiť, že pápež sa môže rozhodnúť, kedy a za akých okolností dogmu vyhlási.
Niekedy sa uvádza, že posledné dve mariánske dogmy majú jednoznačne celebratívnu povahu, teda jedná sa len o definovanie Máriiných výsad, čo vlastne v konečnom dôsledku znamená, že ich vyhlásenie nebolo nevyhnutné, a tak ak niektorý kresťan odmieta tieto pravdy, nemožno o ňom tvrdiť, že mu chýba kresťanská viera.
Veľké odpadnutie
Kresťanov začal prenasledovať najprv pohanský Rím, potom po odpadnutí pokračovalo v prenasledovaní samo kresťanstvo. Kristus vo svojom poslednom prejave upozorňoval učeníkov na príchod zvodu: Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol. Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených (Mat 24,4.24).
Apoštol Pavel varoval: Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou (Sk 20,29.30). Títo vlci zvedú cirkev k odpadnutiu.
Podľa Pavla k odpadnutiu musí prísť pred Kristovým návratom. Apoštol bol presvedčený, že ak odpadnutie ešte nenastalo, bolo to určitým náznakom, že Kristov príchod nebol bezprostredne blízky. Povedal: Nech vás nezvedie nikto nijakým spôsobom. Lebo [deň Pánov] nenastane, kým nepríde najprv odpadnutie a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme [cirkvi] a bude sa vydávať za Boha (2 Tes 2,3.4).
Ján na sklonku 1. storočia pozoroval, že do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov. Povedal: Duch antikrista... už teraz je na svete (1 Ján 4,1.3).
Keď cirkev opustila svoju prvú lásku, poškvrnila svoje čisté učenie, vznešené mravné zásady osobného života i neviditeľné putá jednoty, ktorú vytvára Duch Svätý. Miesto bohoslužobnej jednoduchosti nastúpil formalizmus. Popularita a osobná moc čím ďalej, tým viac rozhodovali o voľbe predstavených.
Spravovanie miestnych zborov vedených Duchom Svätým nakoniec muselo uvoľniť cestu cirkevnej autorite sústredenej v rukách jedného funkcionára, biskupa, ktorému bol každý člen cirkvi osobne podriadený a len cez neho mal prístup k spáse. Odvtedy vedenie premýšľalo o ovládnutí cirkvi, namiesto toho, aby jej slúžilo, a \'najväčším` už nebol ten, kto sa pokladal za \'sluhu všetkých\'. Postupne zvíťazila koncepcia kňazskej hierarchie, ktorá zaujala miesto medzi jednotlivým kresťanom a jeho Pánom.
Postupom času upadol význam jednotlivca a miestneho zboru, narastal vplyv biskupov vo veľkých mestách, až nakoniec aj pod vplyvom politických pomerov rímsky biskup prevzal v kresťanstve zvrchovanú moc.
Za pomoci cisára bol najvyšší biskup, alebo pápež uznaný za viditeľnú hlavu univerzálnej cirkvi a získal zvrchovanú autoritu nad všetkými cirkevnými predstaviteľmi na celom svete.
Trpiaca cirkev
Rímska cirkev následkom úpadku duchovnosti nadobudla v spojení s cisárskou vládou svetskejší profil. Cirkev a štát vytvorili neposvätený zväzok. Augustinus, jeden z najvplyvnejších cirkevných otcov, vo svojom klasickom diele Boží štát vyložil katolícky ideál univerzálnej cirkvi ovládajúcej univerzálny štát.
Roku 533 po Kr. v liste zaradenom do Justiniánskeho kódexu cisár Justinián vyhlásil rímskeho pápeža za hlavu nad všetkými cirkevnými zbormi. Uznal aj pápežský vplyv pri vylučovaní bludárov.
Keď Justiniánov generál Belisarius roku 538 po Kr. oslobodil Rím, vymanil aj rímskeho biskupa spod nadvlády Ostrogótov. Ich arianizmus mal za následok obmedzenie rozvoja katolíckej cirkvi. Rímsky biskup teraz mohol uplatniť nároky, ktoré mu zaručoval Justiniánov dekrét z roku 533, a mohol zvyšovať autoritu svätého stolca. Takto sa začalo 1260 rokov trvajúce prenasledovanie podľa biblického proroctva. Je tragické, že cirkev sa za pomoci štátu snažila vnútiť svoje dekréty a náuky všetkým kresťanom.
Počas 1260-ročného prenasledovania milióny verných kresťanov prežívali veľké útrapy, pričom mnohí svoju vernosť Kristovi zaplatili životom. Každá kvapka nevinne preliatej krvi poškvrnila meno Boha a Ježiša Krista.
Kresťanstvu nič tak neuškodilo, ako toto kruté prenasledovanie. Predstava Božej povahy bola týmito skutkami cirkvi hrubo znetvorená a spolu s učením o očistci a večných mukách to viedlo mnohých k zavrhnutiu kresťanstva úplne.
Neochota cirkvi k náprave viedla k zrodu protestantskej reformácie v 16. storočí. Jej úspech bol veľkou ranou autorite a vážnosti rímskej cirkvi. Pomocou protireformácie pápežstvo pokračovalo v krvavom boji, aby reformáciu postupne porazilo, ale boj proti silám usilujúcim sa o občiansku a náboženskú slobodu prehralo.
Roku 1798, čo je 1260 rokov od roku 538 po Kr., rímskokatolícka cirkev dostala smrteľnú ranu. Zjavné víťazstvá Napoleonových armád v Taliansku vydali pápeža na milosť francúzskej revolučnej vlády, ktorá v rímskom pápežstve videla nezmieriteľného nepriateľa Republiky. Rozhodnutím francúzskej vlády Napoleon mal zajať pápeža.
Na základe jeho príkazu generál Berthier vtiahol do Ríma a oznámil koniec politickej vlády pápeža. Berthier zajal pápeža a odviedol ho do Francúzska, kde pápež v exile zomrel.
Reformácia
Nebiblické náuky založené na tradícii, kruté prenasledovanie odporcov, korupcia a duchovný úpadok mnohých kňazov boli hlavnými príčinami toho, že ľud volal po reformách v rámci vládnucej cirkvi.
Medzi najvýznamnejšie vieroučné problémy patrili:
- Hlavou pozemskej cirkvi je Kristov zástupca.
- Neomylnosť cirkvi a jej hlavy.
- Zatienenie Kristovej prostredníckej služby.
- Záslužnícka povaha dobrých skutkov.
- Učenie o pokání a o odpustkoch.
Modernizmus
Etymologicky znamená modernizmus prehnanú lásku k tomu, čo je moderné. Moderné myšlienky, o ktorých hovoríme, však nie sú rovnako staré ako obdobie označované ako novovek. Vo všeobecnosti možno povedať, že modernizmus sa usiluje o radikálnu premenu ľudského myslenia vo vzťahu k Bohu, človeku, svetu a životu tu i na večnosti.
Na začiatku 20. storočia bola tendencia k inováciám, ktorá zachvátila talianske diecézy a najmä mladý klérus, označovaná ako modernizmus. Samotným reformátorom však pomenovanie modernizmus nebolo po chuti.
Encyklika Pascendi Dominici gregis (8. septembra 1907) ukončila diskusiu. Niesla oficiálny názov De Modernistarum doctrinis. V úvode sa uvádza, že pomenovanie, ktoré sa bežne dáva obhajcom nových bludov, nie je neprimerané.
Pius X. píše, že modernizmus je syntézou všetkých heréz. Modernizmus je zložitý systém: jeho tvrdeniam a požiadavkám chýba ten princíp, ktorý v živom tvorovi spája prirodzené schopnosti do jedného celku.
Modernizmus je moderný v nepravom slova zmysle; je to chorobný stav svedomia medzi katolíkmi, ktorí vyznávajú rozmanité ideály, názory a tendencie. Z času na čas tieto tendencie vytvárajú systémy, ktoré majú obnoviť štruktúry spoločnosti, politiky, filozofie, teológie, samotnej Cirkvi a kresťanského náboženstva.