Spoločná história Poliakov a Ukrajincov je komplikovaná. Hoci sú zoči-voči ruskej agresii na Poľsko a Ukrajina na jednej strane, ich vzájomné vzťahy poznačujú aj historické rany. V Poľsku sa vo verejnej diskusii často pripomína tzv. Volynský masaker.
Pred osemdesiatimi dvoma rokmi, 11. a 12. júla 1943, uskutočnila Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) koordinované útoky na približne 150 poľských miest a obcí v bývalej Volynskej provincii. Táto „krvavá nedeľa“ je považovaná za vrchol genocídy spáchanej ukrajinskými nacionalistami na Poliakoch vo Volyni a východnej Haliči v rokoch 1943 - 1945. Medzi páchateľmi boli členovia UPA, Banderovej frakcie Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN-B) a miestni Ukrajinci, ktorých tieto organizácie podnecovali - často susedia či dokonca príbuzní obetí.
Poľsko si pripomína osemdesiatjeden rokov od masakrov pri Volyni, kde ukrajinskí nacionalisti počas druhej svetovej vojny povraždili desaťtisíce Poliakov. Na prvý pohľad je zrejmé, že účelom 14-metrového pomníka nie je zasypávať priekopy a liečiť staré rany. Dielo sochára Andrzeja Pityńského bolo odliate v gliwických železiarňach už pred šiestimi rokmi za peniaze poľských krajanských spolkov v Amerike, kvôli jeho drastickej podobe sa ho však dlho žiadne mesto nechcelo ujať. V spodnej časti desaťtonovej plastiky sú realisticky vyhotovené hlavy nabodnuté na plot a upaľované deti.
Prieskum centra pre verejnú mienku CBOS spred viac ako dvoch rokov ukázal, že takmer všetci Poliaci už počuli o vojnových zločinoch na Volyni. Na otázku, či spoločná história Poliakov a Ukrajincov skôr spája alebo rozdeľuje oba národy, viac ako polovica (53 percent) respondentov odpovedala, že minulé udalosti ich rozdeľujú, zatiaľ čo 31 percent verí, že ich spájajú. Pokiaľ ide o súčasné poľsko-ukrajinské vzťahy, 54 percent ich hodnotilo ako „skôr dobré“, 10 percent ako „rozhodne dobré“ a 27 percent ako „ani dobré, ani zlé“.
Pozitívne názory na Poliakov však v posledných rokoch prudko klesli: v roku 2022 malo na Poliakov kladný názor 83 percent Ukrajincov, zatiaľ čo v novembri 2024 už len 41 percent. Výskumníci to interpretujú ako dôkaz pragmatického vzťahu, v ktorom nálady kolíšu v obdobiach ekonomického napätia, ako napríklad počas „obilnej krízy“. Ukrajinský politológ Serhij Taran zdôrazňuje vplyv pohraničných blokád na verejnú mienku.
„V krajine, kde sú stále živé spomienky na Stalinov hladomor z 30. rokov, je ťažké vysvetliť, že blokáda železnice je len ekonomický nástroj,“ uviedol Taran. Historické spory - najmä okolo exhumácie obetí volynského masakru - zostávajú dôležitou súčasťou bilaterálnych vzťahov, nie sú však už vnímané ako hlavná prekážka normalizácie vzťahov.
„Volyň nie je jedinou historickou krivdou,“ uviedol politológ Jevhen Mahda. Mahda zdôraznil, že hoci takéto historické problémy nemožno ignorovať, netreba ich ani zveličovať. „Čím viac budeme propagovať pozitívne prvky našej spoločnej histórie, tým viac tieto nepríjemné epizódy - ak aj nezmiznú - aspoň nadobudnú iný význam,“ argumentuje. „Väčšina Poliakov si uvedomuje, že ich nezávislosť v súčasnosti bránia ukrajinskí vojaci. Taran si myslí, že sa treba pozerať do budúcnosti.
Na jar 1947 komunistické úrady Poľska deportovali nepoľské obyvateľstvo z juhovýchodnej časti krajiny. Táto vojenská akcia s krycím názvom Operácia „Visla“ prebiehala súbežne s operáciami proti UPA, ktoré nakoniec zničili ukrajinské partizánske hnutie. Ako uvádza historický portál Dzieje.pl, cieľom operácie „Visla“ bolo „definitívne vyriešiť ukrajinský problém v Poľsku“ elimináciou jednotiek UPA a evakuáciou všetkých osôb ukrajinskej národnosti z pohraničných regiónov a ich rozptýlením po nových územiach.
Tyma zdôraznil, že operácia Visla postihla poľských občanov, ktorí často nemali nič spoločné s ukrajinským štátom, a uviedol, že kampaň na rozbitie ukrajinskej identity v Poľsku bola do veľkej miery úspešná.
Územné zmeny Poľska 1939-1945
Stepan Bandera a jeho kontroverzná rola
Časť Ukrajincov každý rok symbolickými pochodmi či akciami oslavuje výročie Banderovho narodenia. Bandera má negatívne meno aj na východe Slovenska, kde si jeho jednotky niektorí miestni dodnes spájajú s rabovaním obcí po vojne. Kto bol Bandera naozaj a ako treba vnímať to, že mnohí Ukrajinci ho vzývajú ako symbol boja za svoju nezávislosť?
„Bandera nebol žiadny demokrat, ale nemôžeme sa naňho pozerať dnešnou optikou. Pred druhou svetovou vojnou vo východnej Európe nebola žiadna demokracia okrem Československa. Experti sa zhodujú, že Bandera bol v prvom rade silný ukrajinský vlastenec. Bandera sa narodil v roku 1909 ako syn gréckokatolíckeho kňaza. Mal osem rokov, keď sa začala Ukrajinská revolúcia, ktorá v roku 1918 vyústila do vyhlásenia Ukrajinskej národnej republiky.
Bandera vyrastal v Haliči, ktorá sa nachádzala na východe vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchie a ktorú od roku 1921 vojensky obsadilo Poľsko. Ako vo svojej publikácii o dejinách Ukrajiny vysvetlil Petr Koubský, v tom čase bola „vyslovene zapadákovom Európy“. „Bandera bol členom telovýchovnej mládežníckej organizácie skautského typu Plast, ktorú následne poľské úrady zakázali. Organizácia Plast bola mládežníckou ukrajinskou organizáciou s patriotickým charakterom.
„Cieľom ukrajinských nacionalistov bolo bojovať proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, ktoré obsadili ich územie. Pod vplyvom poľskej „polonizácie a pacifikácie“ sa OUN v Haliči radikalizovala. Za účasť ho odsúdili na trest smrti, ktorý mu však zmenili na doživotné väzenie.
Jeden z kľúčových okamihov Banderovho života sa udial v čase, keď ešte sedel vo väzení. Keď Nemecko zaútočilo na Poľsko a začalo tak druhú svetovú vojnu, Banderu z väzenia v Breste prepustili. Odišiel do Ľviva, odkiaľ sa zase presťahoval do Krakova. Bandera a ľudia okolo neho sa vtedy prepočítali.
Banderovo meno sa mimo Ukrajiny najčastejšie spája s takzvaným Volynským masakrom z rokov 1943 až 1944. Ukrajinskí povstalci na Poliakov zaútočili ako prví a vo Volyni zabili desaťtisíce poľských civilistov. Za násilie bola zodpovedná povstalecká jednotka známa ako UPA, ktorú založil iný ukrajinský aktivista a nacionalista Taras Buľba Borovec, hoci ten už v čase násilia na Volyni jej súčasťou nebol.
UPA systematicky vypaľovala dediny, v ktorých žili Poliaci, a masakrovala ich obyvateľstvo. Podľa rôznych odhadov zomrelo 40- až 60-tisíc Poliakov. „Po vojne sa Poliaci pomstili na ukrajinskej menšine, ktorá sa ocitla v povojnovom Poľsku. V súvislosti s Banderom sa takisto často nesprávne spomína divízia SS Halič podriadená jednotkám nemeckých nacistov Waffen-SS.
Expert pripomína, že vedenie banderovcov predpokladalo, že krátko po vojne dôjde k politickej roztržke medzi členmi antihitlerovskej koalície a vypuknutiu ďalšieho vojenského konfliktu medzi Spojenými štátmi a Britániou na jednej strane a Sovietskym zväzom na strane druhej.
Ukrajinskí povstalci sa pod vplyvom týchto udalostí rozhodli uskutočňovať takzvané „rejdy“, teda propagandistické ťaženia do susedných štátov. „Banderovci vnímali, že v Československu sa proces sovietizácie uskutočňoval pomalším tempom a komunisti v ňom mali slabšie pozície,“ pokračuje odborník.
Historik Ondrák zdôrazňuje, že UPA slovenské obce neprepadávala a nerabovala v nich, hoci je faktom, že k niekoľkým tragickým udalostiam došlo. „Hlavná ‚kriminalita‘, ktorú príslušníci UPA na československom území páchala, spočívala v krádežiach potravín a šatstva.
Expert vraví, že zatiaľ čo v Poľsku je volynský masaker jednou z kľúčových tém, na Ukrajine o ňom mnohí nemajú až tak veľa informácií: „V Poľsku si zase neuvedomujú, že z pohľadu Kyjiva nejde o žiadny antipoľský symbol. Lebduška si nemyslí, že v nasledujúcom období sa situácia zhorší, hoci po roku 2015 s nástupom vlády PiS vznikli okolo historických otázok veľké spory.
Analytik Lebduška vysvetľuje, že vysoká podpora Banderu na Ukrajine má dva základné rozmery. „Po prvé, je symbolom boja za nezávislosť. Podľa neho si však treba uvedomiť, že Bandera bol dlhodobo predovšetkým fenoménom západnej Ukrajiny. Prieskum z roku 2021 ukázal, že 31 percent Ukrajincov vnímalo Banderovu činnosť pozitívne, zhruba rovnaký počet ľudí negatívne a asi pätina ľudí aj pozitívne, aj negatívne.
Historik Šmigeľ v tejto súvislosti hovorí: „Je pozoruhodné, že UPA vnímajú pozitívne obyvatelia toho územia, kde ukrajinskí partizáni pôsobili. Hovoríme tomu ‚historická pamäť‘. Je to paradox? Na Ukrajine podľa Banderu pomenovali viacero ulíc: napríklad v Kyjive po anexii Krymu premenovali Moskovský prospekt na Banderov prospekt. Podľa minuloročného prieskumu dnes Banderu vníma pozitívne bezprecedentných 74 percent Ukrajincov.
Historik Svoboda pripomína, že Bandera bol „naozaj terorista“ a „takých ľudí je ťažké svätorečiť“. „Ukrajinci Poliakom hrdinov nediktujú, Briti nediktujú hrdinov Írom a Francúzsko nevyčíta Alžírom, ako sa správali v 50. a 60. rokoch dvadsiateho storočia počas vojny o nezávislosť.
„Treba si uvedomiť ešte jeden rozmer. Keď dnes povieme, že niekto je fašista, automaticky si predstavíme darebáka, a to z dobrých dôvodov. Rychlík vraví, že banderovci vo svojej ideológii miešali viaceré prvky, ktoré využívalo aj fašistické Mussoliniho Taliansko či Salazarovo Portugalsko. „Rozhodne však nekopírovali nemecký národný socializmus.
Volyňská tragédia
Snímke podľa kritikov chýbajú vraj širšie historické súvislosti a vysvetlenia, čo viedlo k tomu, čomu na Ukrajine hovoria volyňská tragédia a v Poľsku genocída. Mená ako Bandera, Šuchevyč a ďalší vrcholní predstavitelia Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) sú pre Poliakov symbolom krvavých a nesmierne brutálnych masakrov počas tzv. volyňskej reže.
Z kyjevskej ulice sovietskeho vojnového generála Vatutina je dnes trieda Romana Šuchevyča, generála Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA). Jeho meno nesie aj ulice v zakarpatskom Mukačeve. Hlavným iniciátorom premenovania ulice po generálovi Šuchevyčovi sa stal podľa portálu zprávy.aktuálne.cz jeho syn Jurij, poslanec za ukrajinskú Radikálnu stranu. Sám strávil za podporu ukrajinskej nezávislosti tridsať rokov v sovietskych lágroch, v ktorých nakoniec stratil aj zrak. Jeho otca Romana zastrelili sovietske orgány v roku 1950.
„Nejde o hodnoty, UPA bola symbolom vzdoru. Počas II. svetovej vojny to bola skrátka jediná politická sila, ktorá bojovala za nezávislosť Ukrajiny, najmä proti Sovietom,“ povedal pred piatimi rokmi v rozhovore pre aktuálne.cz. „Dnes vďaka Vladimírovi Putinovi ľudia aj na východnej Ukrajine pochopili, že UPA vlastne bojovala s rovnakým nepriateľom, s akým bojujeme dnes. Celkovo prišli o život desiatky tisíc civilistov, zavraždených často upálením zaživa, znásilnením alebo tými najprimitívnejšími spôsobmi.
Masaker vo Volyni na západnej Ukrajine sa odohral koncom II. svetovej vojny. Jednotky UPA tam vtedy vykonávali zjavné etnické čistky na obyvateľoch poľského pôvodu. To následne viedlo k brutálnym odvetným akciám poľskej Zemskej armády a ďalších partizánskych oddielov tamojších Poliakov. Celkovo tak prišli o život desiatky tisíc civilistov. Verejne dohľadateľné historické zdroje uvádzajú, že ich zavraždili často upálením zaživa, znásilnením alebo tými najprimitívnejšími spôsobmi.
„Nedá sa pochybovať, že sa na Volyni v lete 1943 odohral jeden z najväčších masakrov civilného obyvateľstva počas druhej svetovej vojny,“ uviedol podľa portálu zprávy.aktuálne.cz ukrajinský historik Andrij Portnov, ktorý Volyň porovnáva so známou genocídou v Rwande.
Čo sa vlastne vo Volyni od začiatku marca roku 1943 stalo? Členovia Ukrajinskej povstaleckej armády, prezývaní banderovci, páchali zverstvá, nad ktorými by vraj užasol aj stredoveký kat. Dokonca aj Nemci boli ohromení ich sadizmom! Obkľúčili poľské dediny a kolónie a vraždili. Zabíjali každého - ženy, starcov, deti i dojčatá. Mŕtvoly zavraždených Poliakov potom pochovali niekde v poli, vyplienili ich majetok a nakoniec domy zapálili.
Genocída začala v mestách. Muži „zlej“ národnosti boli okamžite prevezení do väznice, kde ich neskôr zastrelili. K násiliu páchanému na ženách dochádzalo za bieleho dňa na uliciach pre pobavenie publika. Medzi banderovcami bolo veľa tých, ktorí chceli byť „vpredu“ a aktívne sa hozúčastniť. Mŕtvoly zavraždených Poliakov pochovali niekde v poli, vyplienili ich majetok a nakoniec domy zapálili. Namiesto poľských dedín ostali len obhorené ruiny.
Tieto zločiny však podľa historických zdrojov nepáchali nacisti, ale militantní ukrajinskí nacionalisti z OUN, ktorí napadli spiace dediny, vošli do domov a zabili všetkých Poliakov. Banderovci chceli „očistiť“ územie Volyne od poľského obyvateľstva. Preživších Poliakov zastrašovali a nútili ich k úteku. Banditi vystavovali telá bez hláv, ukrižované, roztvorené alebo rozpárané. Niekoľko výskumníkov hovorí o tom, že obetí masakru bolo 30 až 80 000 Poliakov. To, čo robili banderovci ľuďom dvíha žalúdok aj po desaťročiach.
„V prvom vydaní novín UPA z júla 1943 bolo sľúbené, že ´hanebnou smrťou“´ zomrú všetci Poliaci, ktorí zostali na Ukrajine. UPA bol schopný splniť svoje hrozby. Počas nasledujúcich dvanástich hodín, od večera 11. 7. 1943 až do rána 12. júla, UPA zaútočil na 176 obcí. K prvému masakru došlo už 9. februára 1943, kedy vstúpila banderovská banda Petra Netoviča, vydávajúca sa za sovietskych partizánov, do poľskej dediny Parosle pri Vladimirci v Rovenskej oblasti.
Keď sa banditi dosť nasýtili, začali znásilňovať ženy a dievčatá. Pred zavraždením im odrezali prsia, nos a uši. Mužom pred smrťou odrezali pohlavné orgány. Dobíjali ich údermi sekerou do hlavy. Celkovo bolo v tejto obci brutálne umučených 173 ľudí vrátane 43 detí. Počas masakru v poľskej obci Lipniki zahynulo 179 ľudí vrátane Poliakov z okolia, ktorí tu hľadali útočisko.
Súčasný pohľad na Volyň
Napriek tomu, čo sa vo Volyni v roku 1943 stalo a aký pohľad na celú vec mali politici, Ukrajinci po napadnutí Ruskom 24. „Poľsko podá ruku Ukrajine. Tiež robí a urobí všetko, aby jej ruku podali aj iné štáty a národy slobodného západného sveta.
Kontroverzia okolo zločinov OUN (Oranizácia ukrajinských nacionalistov) a UPA (Ukrajinská povstalecká armáda) vtedy umelo nafukovala hlavne kremeľská propaganda, ktorá označovala ukrajinský Euromajdan za „fašistický puč krvavých banderovcov“. K tomu údajne vytvárala falošné reportáže o ukrižovaných chlapcoch alebo o ostreľovačoch, ktoré si v Kyjeve pre masaker demonštrantov najali práve ukrajinskí ultranacionalisti.
Lenže, 22. „Povedal som pánovi Porošenkovi (bývalý ukrajinský prezident - pozn. red.), že do Európy s Banderom nevstúpi. Pre mňa je to jednoznačná vec, všetko má svoje hranice,” vyhlásil predseda vládnucej poľskej strany Právo a spravodlivosť (PiS) Jarosław Kaczyński, ktorého brat -dvojča Lech bol až do svojej smrti pri páde vládneho lietadla v roku 2010 pri ruskom Smolensku poľskýmprezidentom.
Dnes na túto tragickú udalosť reagujú Poliaci tak, že skutočnou príčinou katastrofy v Smolensku boli dve explózie v konečnej fáze letu. A za ich vinníkov považujú Rusov, ktorí to ale odmietajú. Vládna komisia vo svojej správe zverejnila, že stopy po výbušninách našli na fragmentoch lietadla. V správe sa tiež píše, že výbušné zariadenia mohli byť na palubu lietadla umiestnené počas opráv v Rusku.
| Rok | Percento Ukrajincov s pozitívnym názorom na Poliakov |
|---|---|
| 2022 | 83% |
| 2024 | 41% |