Na území mesta Prešov sa nachádza viacero kostolov, jeden z nich aj v Solivare. V tomto článku si predstavíme históriu a vývoj Rímskokatolíckej cirkvi v Solivare, so zameraním na Kostol sv. Štefana Uhorského, ktorý je jednou z najvýraznejších dominánt tejto mestskej časti Prešova.
Kostol sv. Štefana Uhorského v Solivare.
Najstaršie Zmienky a Vývoj
Súčasný, barokizovaný rímskokatolícky Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa stojí práve na mieste drevozemného hradu Castrum Salis, zničeného v polovici 13. storočia.
Najdôležitejším dokladom existencie kostola na kopci Hrádok je epitaf šľachtica Juraja Soósa pochádzajúci z roku 1261. Existuje ale predpoklad, že základy tejto stavby môžu byť ešte o niečo staršie, už z obdobia konca 12. storočia.
V literatúre sa niekedy stretávame aj s protichodným názorom, že súčasný kostol pochádza až z obdobia druhej polovice 17. storočia. Tento názor vyvracia ale existencia už spomínaného epitafu (1261) a menšieho zvona z roku 1635. V 17. storočí bola vykonaná len baroková úprava stavby.
Dokument potvrdzujúci fakt, že na Hrádku jestvuje nejaký kostol pochádza z roku 1261. Je ním epitaf nachádzajúci sa v lodi kostola a svojou prítomnosťou potvrdzuje tézu o svojej existencii na Hrádku.
Epitaf dosvedčuje, že Juraj Soós je pochovaný v tomto kostole. Dôkazovým materiálom zo 17. storočia sú zvony nachádzajúce sa vo veži kostola. Sú dva: menší je z roku 1635 a väčší z r. 1676.
Farská História a Opátstvo
Pod kopcom v obci Sowar sa nachádzala aj miestna fara. Farským kostolom ostal aj po zlúčení obcí Sowar a Soľ do jednej obce v ktorej bola fara oficiálne ustanovená v roku 1332. Môžeme ju nájsť aj v registroch pápežského desiatku z tridsiatych rokov 14. storočia, teda v zozname cirkevných daní.
Zaujímavosťou je, že od začiatku 17. storočia mohli kňazi pri bohoslužbách využívať tzv. pontifikálie, teda biskupskú mitru a berlu. „Bolo to vďaka vzniku opátstva v Solivare z podnetu Petra Pázmaňa (1570 - 1637, od roku 1619 ostrihomský arcibiskup a od roku 1629 kardinál), ktorý bol uhorským prímasom. Išlo o opátstvo Péterfyum. Schematizmus Košickej diecézy z roku 1825 na strane 7 uvádza: Abbatia de Soövar (Opátstvo v Solivare)“ .
Cca v 17. storočí plnil kostol funkciu farského kostola. Sú známi aj prví farári pôsobiaci vo farnosti a pod Hrádkom bola aj farská budova. Avšak nie je k dispozícii žiaden záznam o konsekrácii kostola alebo o založení fary. Dokonca sú aj pochybnosti o patrónovi kostola cca do r. 1730, kedy už preukázateľne bol zasvätený Sv. Štefanovi.
Bol tu postavený hlavný oltár k úcte tohto svätca a boli mu priznané odpustky na sviatky sv. Štefana, sv. Imricha a sv.
Zmena Farského Kostola a Rekonštrukcie
Farským kostolom ostal až do roku 1757, kedy sa novým farským kostolom stal kapacitne väčší Kostol Najsvätejšej Trojice. Príčinou bol zlý technický stav kostola na Hrádku. Došlo k vychýleniu jedného z obvodových múrov a poškodeniu klenby. Príčinou je pravdepodobná nestabilita podložia kopca Hrádok.
Koncom 18. storočia sa dostal do kritického stavu tým, že jeden z obvodových múrov sa vychýlil a objavili sa trhliny v strope. Bol povolaný architekt z Košíc, aby podal návrh na úpravy praskajúcej steny kostola. Keďže sa tieto stále zväčšovali, bol kostol z bezpečnostných dôvodov uzavretý.
Nasledovala rozsiahla rekonštrukcia počas ktorej bol strop nahradený tehlovou klenbou, ktorú spevňovali piliere pribudované z vonku. Kostol mala spevniť aj veža pribudovaná v roku 1773. 15. mája 1773 o 18:00 bol na jej vrchol osadený kríž s guľatou hlavicou v ktorej je uložený pamätný spis a mince z tohto obdobia.
Snahy o Zbúranie a Záchrana
V roku 1800 prišiel do Solivaru košický architekt Juraj Kitzling, aby vypracoval projekt na záchranu chrámu. Napriek tomu v 1814 roku v dôsledku krádeže železných spojok, ktoré spevňovali budovu, bolo vydané nariadenie o zákaze používania kostola z bezpečnostných dôvodov.
Hlavný architekt z Viedne F. Svoboda vypracoval tzv. Koncentračný protokol na základe ktorého mal byť kostol zbúraný pre svoj nevyhovujúci technický stav. Ponechať sa malo len presbytérium ako miestna pútnická kaplnka. Aj napriek tomu i mnohým iným likvidačným snahám, kostol stojí dodnes.
Vďaka častým rekonštrukčným prácam financovaných z darov miestnych veriacich zostal Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa zachovaný dodnes. Najväčšie práce boli vykonávané v rokoch 1830, 1879, 1913, 1949 a 1981. Posledné menšie opravy na fasáde a streche boli uskutočnené v roku 2009.
Patrocínium Kostola
Veľkou zaujímavosťou kostola je to, že nie je úplne isté, či mal kostol od svojho vzniku ako patróna výlučne sv. Štefana Uhorského. S názvom Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa sa totiž stretávame dokázateľne až od roku 1728 kedy vznikol hlavný barokový oltár, zasvätený tomuto svätcovi.
Je možné že spočiatku bol zasvätený viacerým patrónom, keďže kostolu boli priznané odpustky na sv. Štefana Uhorského, sv. Imricha Uhorského a sv.
Architektonický Vzhľad a Okolie
Kostol sv. Štefana Uhorského je ešte aj dnes najvýraznejšou dominantou Solivaru. Z architektonického hľadiska ale pre mnohých nie je príliš zaujímavý, keďže sa jedná o pomerne jednoduchú a architektonicky skromnú stavbu. Ale napriek tomu má vysokú historickú hodnotu.
Niekoľkokrát hrozilo jeho zbúranie. Ale vďaka tomu, že zohrával dôležitú úlohu v živote veriacich Solivaru a Soľnej Bane sa zachoval dodnes.
Poloha a vzhľad Kostola sv. Štefana, uhorského kráľa upúta každého návštevníka už z diaľky. Keďže je situovaný na vyvýšenom mieste, je viditeľný zo širšieho okolia. V noci je dokonca osvetlený niekoľkými reflektormi, čím sa stáva skutočne výraznou dominantou Solivaru.
Pôvodný gotický kostol z obdobia druhej polovice 13. storočia bol barokovo prestavaný v období rokov 1691 až 1728. Menšie pozostatky staršej stavby sa zachovali len v obvodovom murive.
Kostol stojí uprostred starého cintorína, na ktorom bol zákaz pochovávať už v r. Kostol je v podstate jednoloďová stavba, ktorá pojme cca 600 veriacich. Fasáda je jednoduchá, hladká bez nejakého výraznejšieho zdobenia.
Veža, ktorá bola pristavaná až v roku 1773 je zaklenutá typickou barokovou strechou, v ktorej sú umiestnené dva historicky vzácne zvony, pochádzajúce z dielne prešovského zvonolejárskeho majstra Juraja Wierdta. Menší z nich pochádza z roku 1635 a väčší až z roku 1676.
Traduje sa, že pre svoju hodnotu a jedinečnosť neboli počas prvej svetovej vojny sňaté a použité na vojnové účely, teda na výrobu diel. Ale v skutočnosti sú len najstaršími zvonmi v širšom okolí mesta a z hľadiska ich ornamentiky a zvuku nie sú príliš zaujímavé.
Cintorín a Okolie Kostola
Budova chrámu je situovaná uprostred starého cintorína, na ktorom je od roku 1804 zakázané pochovávať. Napriek tomu bol tento zákaz v neskoršom období často porušovaný a preto tu môžeme nájsť aj niekoľko novších hrobov, vytvorených až po roku 1804.
Zachovalé hroby patria predovšetkým miestnym kňazom a významnejším predstaviteľom obce. Majitelia solivarského panstva Šoóšovci majú svoju kryptu umiestnenú v interiéry kostola. Dnes sa tento cintorín nevyužíva.
Na pochovávanie v súčasnosti slúži nový mestský cintorín, nachádzajúci sa len niekoľko desiatok metrov od starého kostola.
Areál v ktorom sa nachádza cintorín a kostol je ohradený približne dvojmetrovým tehlovo-kamenným múrom, ktorý pripomína akúsi hradbu. Jeho časť bola zbúraná v roku 2009 kvôli stavebným úpravám na kostole. Táto časť bola neskôr kvôli vandalom nahradená kovovou mrežou. Do areálu vedie jedna dvojkrídlová brána, ktorá sa ale nezachovala a tak aj tá je nahradená mrežou.
Interiér Kostola
Dominantu interiéru tvorí hlavný barokový oltár zeleno-bielej farby. Vznikol v roku 1728 z darov miestnych veriacich.
Hlavný oltár postavený z darov veriacich je plastika Sv. Štefana. Oltárny výjav poukazuje na obetovanie koruny Panne Márii, nad ním je plastika Nanebovzatia Panny Márie. Celá oltárna výzdoba je ukončená symbolom Najsvätejšej Trojice.
V strede oltára je situovaná plastika sv. Štefana Uhorského, ktorý „ktorý obetuje kráľovskú korunu Panne Márii“. Na oltári sa nachádzajú aj sochy iných svätcov - sv. Lev I., sv. Vojtecha, sv. Alžbety Uhorskej, sv. Ladislava Uhorský, sv. Imricha a sv. Margity Uhorskej. Nájdeme tu aj plastiky významných osobností z dejín cirkvi, a to pápeža sv. Gregora, biskupov sv. Ambróza, sv. Augustína a kňaza sv. Hieronyma.
Na oltári zelenobielej farby sa ďalej nachádzajú sochy svätcov: sv. Vojtecha, Alžbety, Ladislava, Imricha, Margity a Sebastiana.
Pri hlavnom oltári sú inštalované dva menšie bočné oltáre z obdobia začiatku 19. storočia, ktoré boli slohovo prispôsobené hlavnému, staršiemu barokovému oltáru. Prvý z nich zobrazuje sv. Imricha a druhý Ukrižovaného z roku 1879, ktorého autorom je maliar P. Bogdanský. V lodi kostola nájdeme aj ďalšie dva menšie neorománske oltáre. Jeden je zasvätený sv. Jiozefovi a druhý sv.
V lodi sú aj dva bočné oltáre, na ktorých sú znázornení sv. Imrich a na druhom Ukrižovaný Kristus.
Kazateľnica v rokokovom štýle z obdobia druhej polovice 18. storočia je farebne doladená k oltáru. Je zeleno-biela. Na jej parapete sú vyobrazený štyria evanjelisti.
Rokoková kazateľnica je tiež v kombinácii zelenej a bielej a pochádza z prvej polovice 18. storočia. Zaujímavý je neskororenesančný náhrobok z roku 1636. Nachádza sa na severnej stene lode, vedľa kazateľnice. Na náhrobnej doske je vyobrazený erb rodu Šoóšovcov, ktorým istý čas patrilo solivarské panstvo a tzv. Zbojnický hrad.
Vek lavíc z dreveného masívu nie je možné presne určiť. Predpokladá sa, že pochádzajú až z obdobia 19. storočia. Chór stojí na murovaných základoch. Orgán zo začiatku 20. storočia je malý a veľmi jednoduchý. Ide o tzv.
Osobitnú pozornosť si zaslúžia zvony. Pre svoju údajnú hodnotu a mimoriadnu vzácnosť boli počas vojny ponechané v kostole a neboli použité na vojnové účely.
Súčasný Stav a Problémy
Dnes je areál národnej kultúrnej pamiatky Kostola sv. Štefana na Hrádku v dezolátnom stave a teda je mimo prevádzky. Zodpovedný statik po obhliadke vydal nariadenie zakazujúce vykonávať v objekte bohoslužby.
Napriek tomu sa každoročne koná na priestranstve pri kostole odpust na sviatok sv. Štefana Uhorského a len v prípade zlého počasia je procesia presunutá do interiéru chrámu. V poslednom období sa ujala tradícia konať pri tejto príležitosti duchovnú obnovu a púť k tomuto svätcovi.
Celkovú rekonštrukciu si vyžaduje nie len exteriér, ale aj interiér stavby a predovšetkým oltáre. Ešte v roku 2009 areálu chýbala brána a časť múru okolo areálu kostola bola zbúraná kvôli prístupu ťažkých mechanizmov pri statických úpravách.
To umožňovalo schádzať sa vandalom na tomto mieste. Tí následne poškodili niekoľko hrobov na cintoríne, popísali múry kostola a „hradieb“. Dokonca v roku 2004 došlo k poškodeniu obrazov v interiéry kostola.
Problémom pri záchrane tejto kultúrnej pamiatky sú aj vlastnícke pomery. Kostol patrí rímskokatolíckej cirkvi a tak financovanie opráv je komplikované. Cirkev žiada na rekonštrukciu financie od Ministerstva kultúry, ktoré im prispelo len menšou sumou. Zvyšok prác bol financovaný z dobrovoľných darov miestnych veriacich.
Ešte v roku 1994 boli náklady na statické zabezpečenie kostola odhadnuté približne na 2,5 milióna slovenských korún. Predstavitelia mesta Prešov navrhli, aby areál bol chránený mestským kamerovým systémom, čo by malo aspoň zabrániť vandalom naďalej poškodzovať túto národnú kultúrnu pamiatku.
Pre zlý technický stav je kostol neprístupný nie len pre veriacich ale aj pre turistov.
Chronologický Prehľad Rekonštrukcií
Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame chronologický prehľad rekonštrukcií Kostola sv. Štefana v Solivare:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1691-1728 | Baroková prestavba pôvodného gotického kostola |
| 1773 | Pristavenie veže |
| 1830 | Rekonštrukčné práce |
| 1879 | Rekonštrukčné práce |
| 1913 | Rekonštrukčné práce |
| 1949 | Rekonštrukčné práce |
| 1981 | Rekonštrukčné práce |
| 2009 | Opravy na fasáde a streche |
Interiér Kostola sv. Štefana.
Ďalšie Sakrálne Stavby v Solivare
V samotnom Solivare sú tri kostoly - farský kostol zasvätený Najsvätejšej Trojici a filiálne kostoly: Sv. Jána Krstiteľa na Soľnej Bani a kostol Sv. Štefana, Uhorského kráľa na Hrádku, kde sa momentálne sväté omše neslávia kvôli jeho nevyhovujúcemu stavu. Vo farnosti sa nachádza i Kaplnka sv. Rocha.
- Farský kostol Najsvätejšej Trojice, Solivar
- Kostol Narodenia Jána Krstiteľa, S. Baňa
- Kaplnka sv. Rocha, S.
- Komunitno-pastoračné centrum, Šváby
- Kostol Sedembolestnej P. Márie, Ruská N.
- Kostol Božieho milosrdenstva, Teriakovce
Použité Zdroje
- KONČEK, Emil. 1966. Solivar. Prešov : Krajské stredisko ŠPSaOP, 1966.
- PRIBULA, František Štefan. 2004. Šváby naše rodné. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004. 118 s.
- PRIBULA, Marek. 1994. Solivar včera a dnes : z dejín farnosti. Prešov - Solivar : Rímsko-katolícky farský úrad Najsvätejšej Trojice, 1994.
- ŠVORC, Peter. 1999. Sprievodca po sakrálnych pamiatkach a cirkevnom živote Prešova. Prešov : UNIVERSUM Prešov, 1999. s. 88-90.
- ŠVORC, Peter. 2006. Sprievodca po historickom Prešove. Prešov : UNIVERSUM Prešov, 2006. 161-163 s.
- KOLLÁR, D., LACIKA, J., BIZUBOVÁ, M., PODOLÁK, P. Slovensko. Putovanie po regiónoch.
- MATLOVIČ, R. KANDRÁČOVÁ, V. MICHAELI, E. Trasy za poznaním Slovenska. ATA - Akademická turistická agentúra.
- DUGAS, Dionýz, 2016. Prešov, mesto a jeho čas. Prešov: Polygraf Print. ISBN 978-80-85575-58-3.
- ŠVORC, Peter, 2003. Príbehy starého Prešova. Prešov: Universum. ISBN 80-...