Cirkev v útlaku: Príbehy prenasledovania a odvážnej služby

V čase totalitných režimov bola cirkev často vystavená útlaku a prenasledovaniu. Napriek tomu mnohí veriaci a duchovní preukázali neochvejnú vernosť svojej viere a odvážne slúžili aj v tých najťažších podmienkach. Tento článok sa zameriava na príbehy prenasledovania a odvážnej služby v cirkvi, s dôrazom na obdobie komunistickej nadvlády na Slovensku.

Pamätník obetiam komunizmu v Bratislave

Cirkev v útlaku nie je len mŕtva litera, dokument doby a viery otcov, ale aj živá viera, ktorá sa zmocňuje života a skutkov tých, čo sa k nej priznávajú. Verná a obetavá kazateľská duchovno-pastierska práca Božích služobníkov, evanjelických farárov, ktorí boli väznení a trpeli pre svoju vieru, dodávala cirkvi vierohodnosť, povzbudzovala veriacich a pripravovala príchod slobodnejších časov.

Alojz Tkáč: Archivár pod dohľadom ŠtB

Zväzok bol pomenovaný ako Archivár podľa povolania, ktoré Tkáč od roku 1964 vykonával na biskupskom úrade v Košiciach. Signálny zväzok na Alojza Tkáča zaviedla ŠtB 17. februára 1975 z dôvodu jeho kritického vystúpenia na zasadnutí prorežimného združenia duchovných Pacem in terris zo dňa 23. októbra 1974. Keďže Tkáč pracoval na biskupskom úrade, schádzali sa k nemu všetky informácie o situácii v cirkvi.

Operatívny pracovník ŠtB v Košiciach kapitán Vasiľ Kosťun v úvodných správach Tkáča opísal ako „reakčného kňaza“, ktorý „aktívne vystupuje proti prevádzaniu protináboženskej propagandy štátnymi a straníckymi orgánmi. Dôrazne sa zastal aj kňazov, ktorým bol odobraný štátny súhlas: Bartolomeja Urbanca, Jozefa Giča a ďalších. Informácie o Tkáčovom vystúpení na Pacem in terris sa v tom čase dostali aj do zahraničia, o obsahu jeho príspevku informovali napr. Rádio Slobodná Európa a Vatikánsky rozhlas. ŠtB to, samozrejme, znervózňovalo a počas mnohých vypočúvaní sa z Tkáča snažila vymámiť, akými cestami sa jeho príhovor dostal za hranice.

Na jednom z výsluchov 4. septembra 1975 Tkáč o svojom príhovore povedal: „Zdôrazňoval som, že deti, ktoré navštevujú náboženstvo, sú často vylučované z krúžkov, spoločenských podujatí, konkrétne sa to stalo na ZDŠ na Škultétyho ulici v Košiciach. Do spoločenských krúžkov deti prijali len vtedy, keď ich rodičia odhlásili z náboženstva. Rodičia týchto detí po celý rok prežívajú kalváriu, sú to mučeníci. (...) Povedal som, že sa vytvorila atmosféra strachu a niektorí veriaci tento psychický tlak veľmi ťažko nesú a dochádza i k nervovým poruchám.

ŠtB následne nariadila Tkáčovu činnosť sledovať pomocou siete svojich tajných spolupracovníkov - spočiatku troch s krycími menami „Ondrej“, „Pišta“ a „Juraj“, neskôr na neho boli nasadení piati ďalší, ktorí o ňom podávali informácie až do roku 1977. Ich úlohou bolo overiť možné prepojenie jeho nepriateľskej činnosti s vikárom Onderkom a sledovať formy a metódy jeho pôsobenia medzi kňazmi. ŠtB takisto začala odpočúvať telefón v jeho byte (tzv. Koncom roka 1975 bol napokon Tkáčovi v dôsledku dohody ŠtB a mestského cirkevného tajomníka v Košiciach Zarembu odobratý štátny súhlas na výkon kňazskej funkcie.

V spise je zachovaný záznam cirkevného tajomníka Michala Gnotha z 13. augusta 1973 o pohovore s Tkáčom vo veci jeho kázne, ktorú mal vo sviatok sv. Petra a Pavla. Tkáč v nej kriticky poukazoval na neobsadenosť diecéz biskupmi (v Košickej diecéze 11 rokov, v Spišskej viac ako 22 rokov), hovoril, že musí „chrániť náboženský život, lebo ten sa nespravodlivými zákonmi utráca, bagatelizuje, (...) že sa musí postaviť na obranu náboženských, duchovných práv veriacich, (...) na obranu práv sv. Keď mu Gnoth vyčítal, či si uvedomuje, čo hovoril, odpovedal, že sa necíti vinný.

Po odobratí štátneho súhlasu pracoval Tkáč v Štátnych lesoch a neskôr ako vodič električky. Napriek tomu sa venoval tajnej pastorácii a stretával sa s mladými na duchovných obnovách. V roku 1983 mu bol štátny súhlas vrátený a mohol sa vrátiť do pastorácie. V decembri s ním bol uskutočnený nútený kontakt, počas ktorého pracovník ŠtB od Tkáča zisťoval rôzne informácie o jeho účinkovaní na novom pôsobisku a overoval aj jeho vzťah k Pacem in terris. On však uvádzal, že nemá záujem sa v tomto združení angažovať, argumentoval, že 80 percent duchovných o túto organizáciu nemá záujem.

V spise ŠtB je zachovaný iný záznam jej pracovníka, ktorý vo februári 1985 v rozhovore s miestnymi obyvateľmi zisťoval okolnosti o Tkáčovej obnove kňazského pôsobenia: „O tom, že bol niekoľko rokov mimo pastorácie, dal veriacim najavo hneď pri prvej omši, kde im oznámil, že patrí ku kňazom, ktorí boli dlhší čas vo ‚výrobe‘. (...) Počas prvej omše sa ospravedlňoval, že dlhší čas nemal možnosť predstúpiť pred veriacich, preto žiada o ospravedlnenie, ak sa mu bude triasť trochu hlas a ruky. (...) Na svojich kázňach neustále presadzuje mierovú politiku pápeža Jána Pavla II.

Následne nastala paradoxná situácia, keď príslušníci ŠtB vo februári 1985 „operatívnou cestou“ získali výtlačok zahraničného katolíckeho časopisu Slovenské hlasy z Ríma, a to číslo z februára 1982, v ktorom objavili Tkáčov článok s názvom Diagnóza košickej diecézy. Tkáč v ňom pri príležitosti 175. Bezpečnostné orgány boli veľmi zaskočené, keď takýmto spôsobom niekoľko rokov po zverejnení, navyše v „kapitalistickom“ zahraničí, našli výsledok Tkáčovho dôsledného mapovania náboženskej situácie na Slovensku, pričom o takejto jeho činnosti napriek jeho sledovaniu nič nevedeli. V správach sa pohrávali s myšlienkou jeho trestného stíhania pre takzvaný „zločin poškodzovania záujmov republiky v cudzine“, no neskôr od toho upustili, možno aj preto, aby nemuseli priznať zlyhanie vlastného sledovania.

Napriek vyhrážkam sa Tkáč počas výsluchu na KS ZNB v Košiciach 28. januára 1986 postavil k svojim článkom a činnosti priamo. „Uviedol, že je to pravda, že je autorom toho článku, ktorý napísal pri príležitosti osláv 175. výročia založenia košickej diecézy. Tento článok poslal všetkým biskupom a ordinárom rím. kat. Spomenul, že nevie, ako sa článok dostal do zahraničia, a že ho písal, „keď bol mimo pastorácie, a nevie si vysvetliť, prečo mu je to teraz vytýkané, keď 1. 4. 1983 mu bol znovu udelený štátny súhlas.

Arcibiskup Alojz Tkáč patrí k osobnostiam, ktoré sa nebáli ozvať a zastať nespravodlivo stíhaných. Napísal jasné svedectvo o bezpráví - to, že zákony niekedy platia, bohužiaľ, len na papieri, a niekedy sú samotné plné nespravodlivosti. Asi najsilnejším momentom v Tkáčovom živote je veľkosť a sila odpustenia. Už ako emeritný arcibiskup cestoval do rodnej farnosti kňaza, ktorý naňho počas komunistického režimu donášal informácie na ŠtB. Aj v ňom bola v hĺbke srdca ukotvená sila odpustenia, ktorú deklarovala blahoslavená sestra Zdenka: „Odpustiť je najväčšia vec v živote.“

Ján Kaššovic: Medzi vierou a väzením

Ján Kaššovic sa narodil 21. 6. 1921 v Ružomberku ako tretie dieťa z piatich. Teologické štúdium konal na SEBF v Bratislave (1942 - 1946). Ordinovaný bol 30. 6. 1946. Farárom v Zeleniciach bol od 9. 3. 1950 do 28. 11. 1955. Čím mocnejšie zvestoval evanjelium, tým mocnejší bol odpor tmy.

Po 1. adventnej nedeli, v pondelok 28. 11. 1955 na poludnie, prišiel do farskej kancelárie okresný tajomník pre veci cirkevné. Asi po štvrťhodine vošli príslušníci ŠtB s predsedom MNV vykonať domovú prehliadku. Večer o 18.00 hodine ho odviezli do Nitry na vyšetrovanie. Až tam sa dozvedel o pravej príčine zaistenia: kázeň na pohrebe Michala Rybu 3. 10. 1955 v Zeleniciach. Kázal na text 1Kor 16, 13: „Bdejte, buďte stáli vo viere!“

Okresný prokurátor v Hlohovci Ľudovít Miko podal na neho dňa 10. 1. 1956 obžalobu, v ktorej ho predstavuje, že „je reakčných a protiľudových názorov, odchovanec bývalej buržoáznej spoločnosti, stúpenec starého vykorisťovateľského režimu“, atď. Krajský súd v Nitre rozsudkom 2.To 174/56-88 zo dňa 15. 10. 1956 ho odsúdil „podľa § 123 odst.1 tr. z. k trestu odňatia slobody v trvaní 10 (desať) mesiacov bezpodmienečne, a podľa § 43 a 44 ods.2 tr. zák. na stratu čestných práv občianskych, pričom strata dočasných práv sa vyslovuje na dobu 3 (troch) rokov.“

Po prepustení z väzenia pracoval ako robotník na Štátnych cestách v Nitre, potom ako robotník v Hydrostave v Hlohovci a neskôr v Bavlnárskych závodoch v Ružomberku. Vyštudoval externe Strednú priemyselnú školu textilnú, ale pracoval ďalej ako robotník. Len od 11. 6. 1971 do 21. 6. 1981 pracoval tu ako úradník.

Brat farár dal žiadosť o cirkevnú službu gen. biskupovi Chabadovi r. 1957, po prepustení z väzenia. Nebolo to však možné, lebo nedostal amnestiu od trestu straty čestných občianskych práv. Bol statočným a trpiacim evanjelickým farárom, bez možnosti konať kňazskú službu. Bol sklamaný a roztrpčený z pomerov, ktoré vládli v Ev. cirkvi.

Ján Kaššovic zomrel 1. októbra 1991, keď už bol dovŕšil 70 rokov života. Uznesenie o jeho súdnej rehabilitácii došlo už len po jeho pohrebe, 16. 10. 1991.

Ďalšie príbehy viery a odvahy

Okrem Alojza Tkáča a Jána Kaššovica existuje mnoho ďalších príbehov ľudí, ktorí prežili ťažké chvíle pre svoju vieru. Medzi nimi sú:

• Pavol Peter Gojdič OSBM a Vasiľ Hopko, gréckokatolícki biskupi, ktorí boli odsúdení za protištátnu činnosť a zomreli vo väzení alebo na následky väzenia.
• Bartolomej Urbanec, kňaz, ktorý bol 20 rokov pod dohľadom ŠtB.
• Sergej Kurdakov, dôstojník sovietskej polície, ktorý prešiel premenou a začal hľadať pravdu v kresťanstve.
• Joseph Fadelle, moslim, ktorý sa obrátil na kresťanstvo a musel čeliť odmietaniu a násiliu.

Tieto príbehy svedčia o tom, že viera a odvaha môžu prekonávať aj tie najťažšie prekážky. Sú inšpiráciou pre každého, kto sa snaží žiť podľa svojho presvedčenia a pomáhať druhým.

Nasledujúca tabuľka sumarizuje niektoré kľúčové osobnosti a udalosti spojené s útlakom cirkvi:

Časť záznamu pracovníkov ŠtB zo sledovania Alojza Tkáča z 9. septembra 1976

tags: #cirkev #v #utlaku #1 #zvazok