Cirkevný Koncil 533: História a Kontext

V tomto článku sa pozrieme na cirkevný koncil z roku 533, jeho historické pozadie a dôsledky pre kresťanstvo. Koncil sa konal v kontexte sporov o herézy a bludy, ako eutychianizmus a monofyzitizmus, ktoré viedli k hlbokým rozkolom v Cirkvi.

Eutychianizmus vznikol medzi stúpencami Cyrila Alexandrijského a spor medzi Cyrilom a Theodoretom ožil po Cyrilovej smrti. Situácia sa vyhrotila po súde s Eutychom v Konštantínopole, ktorý viedol svätý Flavian. Cisár Theodosius II. zvolal v roku 449 do Efezu ekumenický koncil, ktorému predsedal Dioskuros, zakladateľ monofyzitskej sekty. Svätý pápež Lev už predtým vo svojom liste Flavianovi odsúdil učenie o jednej prirodzenosti. Jeho list bol majstrovským dielom presnej terminológie a jasnosti myslenia, odsudzujúci Nestoria aj Eutycha.

Aj keď koncil Eutycha oslobodil, svätý Lev trval na tom, aby biskupi Východu, najmä tí, ktorí sa zúčastnili na „zbojníckej“ synode v Efeze, tento list podpísali. V roku 451 sa v Chalcedóne zhromaždilo šesťsto biskupov pod predsedníctvom pápežských legátov. Podpora nového cisára Marciana zabezpečila úspech pápežovho postoja. Dioskuros Alexandrijský bol zosadený a pápežov list prijali všetci okrem egyptských biskupov, ktorí sa báli o svoje životy po návrate do Egypta.

Ilustrácia z Norimberskej kroniky, stvárňujúca Chalcedónsky koncil. Zdroj: wikimedia commons

Chalcedónske Vyznanie Viery

Problémom bolo zostavenie definície viery. Komisia vytvorila dokument so slovami „ek dúo phýseon“, ktorý však nebol dostatočne presný. Pápežskí legáti s tým nesúhlasili a hrozili rozpustením koncilu. Po osobnej intervencii cisára biskupi ustúpili a prijali pápežov list. Výsledkom bolo vypracovanie slávneho chalcedónskeho vyznania viery, ktoré odsudzovalo monofyzitizmus:

„Nasledujúc svätých Otcov vyznávame jedného a toho istého Syna, jedného Pána Ježiša Krista; a v súlade s tým všetci učíme, že On je dokonalý v Božstve, dokonalý aj v človečenstve, pravý Boh a pravý Človek, s rozumovou dušou a telom, jednej podstaty so svojím Otcom, pokiaľ ide o Jeho Božstvo a jednej podstaty s nami, pokiaľ ide o Jeho človečenstvo, vo všetkom ako my, okrem hriechu, splodený zo svojho Otca pred všetkými vekmi, pokiaľ ide o Jeho Božstvo a v posledných dňoch pre nás a pre našu spásu (narodený) z Márie Bohorodičky, pokiaľ ide o Jeho človečenstvo; jeden a ten istý Kristus, Syn, Pán, Jednorodený, spoznaný v dvoch prirodzenostiach, bez zmiešania alebo zmeny, nedeliteľne, neoddeliteľne (‚en dúo phýsesin ‚asugchútos, ‚atréptos, ‚adiairétos, ‚achorístos gnorizómenon); rozdiel medzi týmito dvoma prirodzenosťami nie je v žiadnom ohľade ich spojením odstránený, ale vlastnosti každej prirodzenosti sú naopak zachované a zbiehajú sa v jednej osobe a jednej hypostáze, nie ako rozdelené alebo oddelené na dve osoby, v jednom a tom istom Synovi a jednorodenom, Bohu, Logose, Pánovi Ježišovi Kristovi; tak, ako to o Ňom učili proroci a ako nás učil sám Pán Ježiš Kristus a ako nám odovzdalo vyznanie viery našich Otcov.“

Napriek tomuto vyznaniu viery, veľká časť biskupov váhala s jednoznačným vyhlásením. Kardinál Newman poukázal na to, že doktrína nebola jednomyseľne prijatá a celý Východ ju odmietol ako dodatok k vyznaniu viery.

Dôsledky Koncilu

Theodosius vydal edikty proti eutychiánom, zakazujúce im mať kňazov, konať zhromaždenia, robiť závety alebo dediť majetok. Mních Theodosius v Palestíne presvedčil tisícky mníchov, že koncil učí nestorianizmus, čo viedlo k násilnostiam a nepokojom. Cisár Marcian a cisárovná Pulcheria sa snažili obnoviť mier a vysvetľovali zmysel chalcedónskych dekrétov.

V Egypte bol koncil odmietnutý takmer celým patriarchátom, čo viedlo k vzniku Koptskej cirkvi. Po vysvätení arcidiakona Proteria namiesto Dioskura vypukli nepokoje a pravoverný patriarcha bol zavraždený. Nový cisár Lev potlačil vzburu silou, ale Ælura chránil jeho minister Aspar. Cisár Zeno sa pokúsil zmieriť s monofyzitmi prostredníctvom Henotikonu, čo však neviedlo k uspokojeniu ani jednej strany. Rozkol medzi Východom a Západom trval za vlády Zena a jeho nástupcu Anastázia.

V roku 518 nastúpil na trón ortodoxný Justinus, ktorý zavŕšil zmierenie. Pápež Hormisdas poslal legátov, aby zmierili patriarchov a metropolitov, a každý biskup musel podpísať petíciu, v ktorej prijal vieru Ríma a odsúdil vodcov eutychiánskej herézy.

Justinián sa počas svojej vlády postavil na katolícku stranu, ale jeho cisárovná Theodora bola monofyzitka a v starobe sa cisár priklonil tiež týmto smerom. Kontroverziou jeho vlády bol spor o „tri kapitoly“, úryvky zo spisov Theodora z Mopsuestie, Theodoreta a Ibasa, ktorých chcel Justinián odsúdiť.

Veľké oživenie a zjednotenie monofyzitov uskutočnil Jacob Baradai, biskup z Edessy, ktorý vysvätil tisícky biskupov a kňazov v Mezopotámii, Sýrii a Malej Ázii. Monofyziti zo Sýrie, Mezopotámie a Babylónie, v Malej Ázii, Palestíne a na Cypre, sa od jeho čias volajú jakobiti.

V Egypte existovali dvaja patriarchovia: monofyzitský koptský pápež Alexandrie a melchitský biskup Alexandrie. Väčšina obyvateľov Egypta sa pridala k monofyzitskému vyznaniu a dobytie Arabmi v 7. storočí spôsobilo komunikačnú bariéru medzi nimi a ostatnými cirkvami Východu.

Katolícka Cirkev sa mnohokrát pokúšala dosiahnuť znovuzjednotenie s koptmi v Egypte, ale tieto pokusy boli neúspešné. V 17. storočí začali do Egypta prichádzať katolícki misionári, ale počiatočné vzťahy medzi katolíkmi a koptmi boli zlé.

Koptská ikona nad koptským oltárom. Zdroj: wikimedia commons

tags: #cirkevny #koncil #533 #ratifikoval