Človek ako spoločenský tvor a jeho potreba spoločenstva

Človek nebol stvorený, aby životom putoval úplne sám. Je tvor spoločenský, obklopený ľuďmi so spoločnými záujmami, vytvára rôzne spoločenstvá.

Grécke pomenovanie pre človeka je známe: „antropos.“ V preklade znamená - „Ten, ktorý sa díva smerom hore.“ V slovenčine tak dlhé, v gréčtine tak výstižné.

Pre Adama stvoril ženu. Manželstvo je to najintímnejšie spoločenstvo, ktoré Boh dáva darom človeku. Je to to jediné, čo pochádza z raja.

Existuje však aj také spoločenstvo, ktorého hlavnou témou sú večné a nadčasové hodnoty - a to je cirkev. V mnohom nedokonalá, pretože ju tvoria nedokonalí ľudia, má však svoje špecifické poslanie na tejto zemi. Je to príprava na večnosť.

Význam spoločenstva vo viere

V istom meste žil muž, ktorého po dlhom čase navštívil miestny duchovný. Keď prišiel k nemu domov, sedel vo svojom pohodlnom kresle práve pri krbe. Pozdravil ho a spýtal sa, či si smie prisadnúť. Domáci dal súhlas a tak spolu hľadeli do ohňa.

Po krátkej chvíli však brat farár priloženým náradím z pahreby jeden žeravý uhlík odsunul nabok. A uhlík pomaly zhasínal. Potom ho do pahreby opäť vrátil. A tak to zopakoval ešte dvakrát. Bola to jeho kázeň „bez slov.“ Domáci to veľmi dobre pochopil. Príklad veľavravný.

Bez pahreby, bez spoločenstva môžeme veľmi ľahko a rýchlo celkom vyhasnúť a stratiť vieru. Viete, čo robia slnečnice, keď je zamračené počasie a chýba im slnko? Keď sa nemôžu natočiť na slnko, tak sa otáčajú smerom k sebe a na seba. Čerpajú energiu jedna od druhej. To robíme aj v cirkvi.

Žalmista vyznáva: „Hospodin Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje.“ Nie vždy je slnko na oblohe, spievame v jednej kresťanskej piesni. V takomto čase sa môžeme oprieť o svojich blížnych, bratov a sestry vo viere vo svojom zborovom spoločenstve. Niet nič lepšieho.

Mnohí hostia - turisti, pacienti, dovolenkári ktorí nás v priebehu roka navštevujú v našich tatranských chrámoch počas nedieľ, aj počas biblických hodín konštatujú, že Vy v Tatrách „žijete ako v jednej rodine.“ Tento výrok počuli mnohí naši členovia, ktorí Vám ho môžu aj potvrdiť. Do tejto duchovnej tatranskej rodiny smiete patriť aj Vy.. Ty osobne..

Synodálna cesta a dialóg v Cirkvi a spoločnosti

Synodálne stretnutie vo farnostiach a spoločenstvách plní svoju úlohu aj keď neprejde všetky témy podrobne , ale stretáva sa , modlí sa a rozjíma nad témami, ktoré sú pre nich najdôležitejšie, pripomenul na úvod siedmeho zasadnutia Arcidiecézneho synodálneho tímu v Košiciach, diecézny koordinátor Peter Sýkora. „Dôležité je , že zakúsia a spoločne prežívajú synodálnu cestu, objavujú nástroje a postupy, ktoré sú pre nich v miestnom kontexte najvhodnejšie . Úvodné zamyslenie nad témou dialógu nás pridŕža Zlatého evanjeliového pravidla : „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ (Mt 7, 12).

Pápež František dodáva že „potrebujeme komunikovať, objavovať bohatstvo každého, dať vyniknúť to, čo nás spája, a s úctou ku všetkým sa pozerať na rozdiely ako na možnosť rastu. „Bez dialógu zanikne akýkoľvek vzťah, nakoľko dialóg je základnou podmienkou každého vzťahu, do ktorého je človek ako tvor sociálny pozvaný. Nech sa teda náš vzájomný dialóg v spoločnosti i Cirkvi stane jeden z hlavných zdrojov poznania pravdy a zjednotenia,“ nachádzame v druhej úvahe na tému Dialógu v Cirkvi a spoločnosti.

Známym citátom z Pavlovho listu Rimanom „Láska nech je bez pretvárky,“ ( Rim 12, 9-18) začína tretia úvaha, v ktorej sa o komunikácii hovorí, že jej najdôležitejšou častou nie je hovoriť, byť výrečný, byť dobrým rozprávačom, mať vedomosti na dokazovanie a názory na vyhlasovanie.

Dialóg je cestou vytrvalosti, ktorá zahŕňa aj stíšenie a bolesť, ale je schopná prijať skúsenosti jednotlivcov i národov. V dialógu je stále východzím bodom láska a schopnosť každého človeka milovať. V tomto prípade je nanajvýš potrebné ohľaduplné ohlasovanie v presvedčení, že všetci sme si navzájom bratia a sestry a zároveň deti jediného Otca, ktorý je na nebesiach bez ohľadu na to, či ho niekto uznáva/vyznáva alebo nie, „Veď Boh zosiela dážď i slnko na dobrých i zlých...“ (Mt 5, 44 - 45)

Pápež František v encyklike Fratelli tutti píše, že len „spolu môžeme hľadať pravdu v dialógu, pokojnej konverzácii alebo zanietenej diskusii. Hnutia a spoločenstvá vedú už desiatky rokov dialóg s členmi starých chariziem (rehoľníci a rehoľníčky) i s členmi nových chariziem (hnutia, komunity, spoločenstvá). Konajú tak nielen na úrovni osôb zasväteného života, ale aj vo svete rodín.

Prosme teda spoločne za pravdivý dialóg v Cirkvi a spoločnosti: aby sme kráčajúc synodálnou cestou vytrvalosti, trpezlivosti a vzájomného porozumenia boli pozorní voči skúsenosti ľudí a hnutí i spoločenstiev. Pápež František dodáva že „potrebujeme komunikovať, objavovať bohatstvo každého, dať vyniknúť to, čo nás spája, a s úctou ku všetkým sa pozerať na rozdiely ako na možnosť rastu.

Dialóg v Cirkvi a spoločnosti ako dialóg či rozhovor dvoch: dvoch ľudí, dvoch rodín, dvoch cirkví, dvoch politických strán… je príležitosť, spoločne sa pozerať na dôležité témy, otázky spoločného záujmu. V rámci viery je to témy spoločného hľadania pravdy o Bohu i človeku. V otázkach spoločnosti sú to témy týkajúce sa života človeka na zemi. V týchto témach majú byť v rámci dialógu všetky strany rovnoprávne a zorientované.

Podmienkou, aby dialóg úspešne prebiehal, je, aby sa všetky strany vzájomne počúvali a usilovali sa pochopiť druhú stranu. Cieľom nesmie byť presviedčanie o svojej pravde, ale spoznávať bohatstvo, postoje a názory druhej strany. Následne je potrebné nájsť to spoločné v pohľade na diskutovanú tému. V dnešnom názorovo pestrom a pluralitnom svete sme na takýto dialóg vlastne „odsúdení“, aby sme sa dokázali na niečom dohodnúť.

Vyššie povedané platí pre každý odborný, teologický, vedecký, kultúrny, politický dialóg v spoločnosti alebo v Cirkvi. Ako prvý dialóg má viesť človek s Bohom. Tento dialóg je modlitba. Tento dialóg je základom všetkých ostatných rovín dialógu. V tejto vertikálnej rovine dialógu nás Boh pozýva zdieľať s ním každodennú realitu života. Je potrebné si uvedomiť, že ide o dialóg v rovine viery. Teda o dialóg v zmysle stretnutia sa so živým Bohom v srdci každého s cieľom budovať svoje osobné poznanie a vzťah s tým, ktorý ako jediný je vlastníkom absolútnej pravdy!

V rámci spoločnosti je následne potrebné viesť dialóg, a nie monológ. Dialóg je potrebné viesť aj na úrovni zdieľania života, a nie len slov. V konečnom dôsledku je úlohou Cirkvi viesť dialóg s človekom v otázkach posledných vecí a naplnenia či konečného zmyslu človeka na zemi. Nech teda „dvaja alebo traja“ zjednotení v Ježišovom mene, alebo aj v mene spoločného dobra vždy vedú dialóg lásky s cieľom dosiahnutia lásky vo vzťahu k Bohu i k človeku.

Nicky a Sila Lee vyjadrujú v časti Umenie komunikovať (Kniha o manželstve) to, že najdôležitejšou častou komunikácie nie je hovoriť, byť výrečný, byť dobrým rozprávačom, mať vedomosti na dokazovanie a názory na vyhlasovanie. Skutočne dôležité v rozhovore je počúvanie. Biblia ponúka veľa príkladov, kde sa kladie dôraz na počúvanie.

V Liste Rimanom môžeme nachádzať všeobecné smernice pre medziľudské vzťahy založené na láske, ktorých súčasťou je samozrejme komunikácia. A ako povedala sv. Vyžaduje to pokoru.

Dialóg nie je prostým „rozprávaním dvoch“ alebo viac ľudí, ale snahou vžiť sa do ich situácie, prijať ich uhol pohľadu.

Cirkev ako spoločenstvo

Hodnota cirkvi je nevyčísliteľná. Boh si ju totiž získal krvou vlastného Syna, čo znamená, že zaplatil najvyššiu cenu, ktorú mohol. Uvedomujeme si hodnotu, ktorú má cirkev (teda aj ja, my) pre Boha? Akú hodnotu má cirkev pre nás?

Človek je spoločenský tvor a na to, aby mohol rozvíjať kvalitný život, potrebuje niekoho, s kým sa môže o niečo deliť, komu na ňom záleží. Potrebuje miesto, kde ho čakajú, kde môže nájsť pomoc, cibriť svoje názory, učiť sa zo skúseností iných a kde sa naplní jeho potreba rozdávať zo svojej zásoby citov. Áno, máme svojich blízkych, svoje rodiny, ale nie vždy u nich nachádzame to, čo hľadáme. A čo v prípade, keď blízkych nemáme?

John Wesley povedal, že „Biblia nevie nič o sólovom kresťanstve“. Billy Graham dodáva, že „kresťanstvo je spoločenské náboženstvo“. Áno, je to tak.

„Veď my všetci sme boli pokrstení jedným Duchom v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom. Lebo telo nie je jeden úd, ale mnoho údov.“ (1Kor 12,13.14) „Preto oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa!, ani hlava nohám: Nepotrebujem vás!“ (1Kor 12,21).

Práve cirkevné spoločenstvo môže naplniť moju túžbu po spoločenstve (Sk 4,32), vzájomnej podpore (Žid 3,13), vzdelaní (Kol 3,16), vzájomnej pomoci. (Sk 2,44) V ňom môžem najlepšie napĺňať dar spolupráce s Bohom na jeho diele. „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch.“ (Mar 28,19)

Viem, že dnes ľudia neprekvitajú láskou k inštitúciám. Viem, že nijaká cirkev nie je dokonalá. Viem, že ju tvoria omylní ľudia vrátane mňa. Viem aj to, že ju potrebujem. Ak by to bolo inak, nedal by nám ju Pán ako dar. Dar od Boha je vždy užitočný.

„Nie je to tak, že by nám cirkev vnucovala vieru, ale je to práve viera, ktorá nám vnucuje cirkev.“ (J. H. Pane, ďakujem Ti, že môžeme užívať Tvoj dar spoločenstva.

Človek je tvor sociálny, spoločenský. Narodil sa v spoločnosti, vyrastá v nej, vzdeláva sa v nej, pracuje v nej a aj v nej ukončuje svoju životnú púť. Na druhých ľuďoch je teda závislý a bez nich rozhodne nedokáže zmeniť svet. Nechcem tým poprieť dôležitosť ľudskej individuality, ale zvýrazniť význam spoločnosti vo formovaní ľudskej osobnosti.

Boli sme stvorení pre veľké veci, nie pre pohodlie. Neviem, čo viac si mladý človek dnes môže priať ako kombináciu bohatej intelektuálnej tradície, manuálu konkrétnych praktických cností, plus možnosť zaradiť sa k zástupom svätým.

Dnes by tu mala byť cirkev pre tých, ktorých odsudzujeme, nechápeme, neprijímame, lebo sú iní. Nežijú usporiadane, podľahli slabostiam, alebo sa správajú nezodpovedne. Konajme dobro vo svete, aj keď sa stretneme s nevďačnosťou.

Židovské príslovie hovorí: „Neodsudzuj človeka, pokiaľ aspoň tri dni nechodíš v jeho topánkach.“ Za každým zlyhaním človeka je bolesť. Za každým „malomocenstvom“ je osobitý príbeh. Buďme citliví, ponúkajme porozumenie. Prijímajme. Aj najmenší prejav lásky môže zmeniť svet človeka.

Rozličnosť a jednota v spoločenstve

Rozličnosť v jednote a jednota v rozličnosti nie je iba slovná hra. Je to bytostné vyjadrenie spoločenstva veriacich. Jedno bez druhého nemôže byť. Lebo nesúrodá koexistencia rozličností bez jednoty vedie k chaosu a prílišný dôraz na jednotu bez rešpektovania rozličností vedie k uniformite.

Rozličnosti musia byť integrované v možnej jednote, aby tá vytvárala „katholikos“. Jednota rozličností sa dá dosiahnuť cez vzájomné počúvanie. Žiadna z rozličností nesmie podľahnúť pokušeniu, že je všetkým. Každá rozličnosť je iba časťou veľkého obrazu jednoty. Žiadny úd Kristovho Tela nie je celým Kristovým Telom. Ale každý úd poukazuje na jeho jednotu a celistvosť. Rovnako žiaden malý kameň mozaiky nie je celou mozaikou. Ale ani mozaika nie je celistvá bez ktorejkoľvek jej časti. Preto je jednota závislá od rozličností a rozličností od jednoty. Každá malá časť mozaiky poukazuje na krásu celého obrazu (nie na seba), ale i krása obrazu je závislá od každej malej časti. Potrebujú sa navzájom. Každý malý kameň mozaiky má vlastnú farbu i odtieň. Tak ako každý veriaci v cirkvi má vlastný životný príbeh, svoje zakúsené i prežité. Každý človek je schopný Boha, hľadačom Boha i vlastného presahu. Každý človek je legitímnym bytím, rovnako dotknutý Stvoriteľom, rovnako pozvaný k životu. Každý ľudský príbeh, viac či menej vydarený, dotvára obraz človečenstva. Každú snahu človeka o „svoje byť“ je potrebné nechať vysloviť a počúvať.

Cirkev nie je ani demokraciou, ani totalitou: Boží ľud nemôže konať bez biskupa, ale ani biskup bez Božieho ľudu. Obraz cirkvi musia vytvárať spolu. Biskup je autoritou vo viere.

Aj vám niekedy napadlo, že sa príliš veľa káže? A to nielen v kostoloch, ale aj na verejnosti, v médiách, v školách, v politike, na úradoch. Napriek tomu, že sa dnes toľko rozpráva a, že je toho toľko, čo treba počúvať, každý sa uzatvára do seba. Sme pohltení a ponorení do slov, ktoré dennodenne počúvame, ale aj rozprávame iným. No napriek tomu, často vidíme, že si ľudia prestávajú rozumieť. Je to aj tým, že sme zavalení povinnosťami a nemáme čas jeden na druhého. Potrebujeme toľko toho urobiť, že nemáme čas vypočuť si toho druhého. Sme zahľadení do seba a nepočujeme Boží hlas. Kladieme na druhých bremená rôznych povinností, ktoré človeka nútia stále sa za niečím naháňať. A potom sa ľudia nepočúvajú a nerozumejú si.

„Lebo otupelo srdce tohoto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa - aby som ich nemohol uzdraviť. Tento úryvok z Matúšovho evanjelia je súčasťou podobenstva o rozsievačovi. Je to podobenstvo o tom ako počúvame Božie slovo a ako ho uskutočňujeme v svojom živote. No žiaľ, nie raz sa aj na nás napĺňajú slová proroka Izaiáša, ktoré cituje aj evanjelista Matúš: „Budete počúvať; a nepochopíte, budete hľadieť; a neuvidíte.

Žijeme v neľahkej dobe poznačenej pandémiou koronavírusu, kedy sa ľudia ešte viac uzatvárajú do seba. Počúvame z každej strany rôzne názory. Šíria sa takzvané hoaxy a my niekedy nevieme komu a čomu máme veriť. Do tejto situácie prichádza Ježiš, ktorý nám tak ako hluchonemému hovorí „Effeta“ - „Otvor sa“. Ježiš sa nás chce dotknúť a uzdraviť nás.

V tomto príbehu Ježiš berie hluchonemého nabok od davu. Aj my sa musíme na chvíľu zastaviť, nabok od toho, čo nás rozptyľuje, pozdvihnúť oči k nebu tak ako Pán Ježiš, aby sa naše uši a jazyk otvorili. Až potom budeme schopný počúvať ľudí okolo nás a budeme schopný dotknúť sa ich sŕdc.

Na to je však potrebné počúvať nielen ušami, ale aj očami a srdcom. Pane Ježišu, dotkni sa našich uší, nauč nás počúvať ľudí, najprv počúvať, viac počúvať. Nauč nás rozprávať sa s ľuďmi po ľudsky, po kresťansky. Naše slovo nech nie je kameňom, nech nie je zraňujúcim mečom, nech nie je súdnym výrokom. Nauč nás rovnováhe medzi počúvaním a rozprávaním, medzi vysielaním a prijímaním. Skôr ako sa dotknem nejakých uší a jazyka, podvihnem moje oči a srdce k tebe. Daj, aby som svojim dotykom nezraňoval, ale uzdravoval.

Úvahu o počúvaní začíname slovami Márie. Prečo? Uvedomujeme si, že jej chválospev vytryskol z uvažovania nad Tajomstvom vtelenia, ktoré jej sprostredkoval anjel. Hneď potom ako sa dozvedela, že bude Božou matkou, sa vybrala k svojej príbuznej Alžbete. Cesta trvala niekoľko dní, počas ktorých určite premýšľala nad svojím - áno - Bohu.

Vedomie, že sa stane matkou Božieho syna, jej dodávalo istotu v jej ženskosti. Hodnota jej osobnosti bola v očiach Boha obrovská. Pre mňa počúvať znamená vypočuť si a premýšľať. Nerozprávať veľa ale múdro. Počúvanie ma privádza k premýšľaniu a to ma vedie k pochopeniu. Vzťah k Bohu a mne samej je formovaný tým, že počúvam, uvažujem a konám. Snažím sa prežiť v hĺbke Božie slovo.

Keď uvažujem nad Máriou a jej slovami v evanjeliách veľa ich nenájdeme. Najviac slov povedala v Magnifikáte, oslavujúc Boha. Pár slov povedala pri stretnutí s anjelom, ktorý jej zvestoval, že bude Božou matkou. Počujeme ju vyjadriť strach, keď nájde 12-ročného Ježiša v chráme. A nakoniec počujeme slová na svadbe v Káne, kde môžeme vidieť jej empatiu a jemnocit. Zabudla som na niečo?

Hodnota ženy dnešnej doby je diametrálne odlišná od predstáv staroveku, stredoveku a aj novoveku. Dnes chcú byť ženy počuté, vážené, milované…. Čo im môže ponúknuť cirkev? Pravú hodnotu. Hodnotu ženy, ktorá je silná. Žena, ktorá plní Božiu vôľu. Počúva Boží hlas v sebe a koná. Je činorodá v rôznych oblastiach života. Jej činorodosť je vnímaná ako Boží dar pre tento svet. Každá matka je súčasťou Božieho plánu a každá žena je povolaná žiť Božiu vôľu, ak počúva a rozumie svojmu poslaniu ženy…

Keby som nebola praktizujúca kresťanka, bola by som feministka. Feministky sú pre mňa ženy, ktoré vedia, čo chcú. No napriek tomu ich častokrát počuť hovoriť o zraneniach, ktoré sa im dostali a ich rany nemal kto ošetriť a zahojiť. Zranili ich tí, ktorí neboli schopní vidieť ich skutočnú hodnotu.

Mnohí vedia, čo je dobré a zlé, robia predsa zlé, lebo podliehajú príjemnosti a pod.. Prečo?.. Lebo sú ako deti, ktoré si myslia, že keď je vec ďalej, je menšia,teda radšej zoberú menšiu príjemnosť hneď, ako by počkali na väčšiu príjmenosť v budúcnosti, prípadne sa im budúca nepríjemnosť nevidítaká veľká.

Je totiž velký rozdiel medzi tým, aký život je a aký by mal byť. Ten kto si nevšíma realitu a nechce vidieť akí ľudia sú, a stavia skôr na svojich prianiach a predstavách, ako by mal svet vyzerať, nedopadne dobre. A človek, ktorý sa chce za všetkych okolností chovat uslachtilo a javiť sa ako dobrý človek, zle pochodí medzi ľuďmi, ktorí dobrí nie sú. Je preto nevyhnutné aby sa vladár pre vlastnú spásu naučil, že nemusí byť vždycky dobrý, ale podľa potreby niekedy áno, niekedy nie.

My smrtelníci jsme v pozoruhodné situaci. Každý je na tomhle světě jenom nakrátko. Neví, kvůli čemu, ale tu a tam si myslí, že to tuší. konání a snažení se váže na existenci dalších lidí. podobni živočichům žijícím pospolitě. sobě šaty, které vyrobili jiní lidé, a bydlíme v domech, které postavili jiní lidé. co víme a v co věříme, nám sdělili jiní lidé, prostřednictvím řeči, kterou stvořili jiní. máme před zvířaty, v první řadě vděčíme našemu životu v lidské pospolitosti.

V prípade človeka platí, že schopnosť prežiť a reprodukovať sa závisí od prežitia skupiny, ktorej je členom, a prežitie skupiny zvyčajne závisí od toho, či jej jednotliví členovia dokážu v dostatočnej miere kooperovať.

Človek je tvor spoločenský, človek potrebuje ideály, vzory, človek potrebuje symboly a rituály, človek dokáže prekonávať hranice svojho myslenia a cítenia, človek je symbiózou ducha a tela.

Žijeme v spoločnosti ľudí, ktorí neustále podávajú nejaký výkon. Každý sa snaží držať krok s výkonmi iných, lebo každý cíti že ak sa mu to nepodarí, tak stratí kontakt so životom. Žijeme v dobe a spoločnosti, ktorá sa neustále niekam rýchlo ženie a zároveň dravo predbieha a odstrkuje na vedľajšiu koľaj toho, kto nedokáže držať tempo. Táto spoločnosť nenachádza žiadne adekvátne miesto pre slabosť a pre smrť.

V súvislosti s týmito faktami ma však napadá, dovoľte mi prosím tú trúfalosť, i takáto myšlienka: Nebola smrť Ježiša Krista do určitej miery samovražednou smrťou? Z Biblie vieme, že prišiel na svet pre to, aby nás vykúpil. Dopredu vedel, že bude trpieť, že zomrie veľmi násilnou smrťou. Prišiel, aby plnil Božiu - Otcovu vôľu. Ak však veríme slovám Biblie, že Boh je láska, nedokážeme si predstaviť, že by ho Boh - otec - k takému činu prinútil. To rozhodnutie bolo jeho. Biblia hovorí o tom, ako boli smutní jeho učeníci, apoštoli, ako bola smutná Mária, jeho matka.

Prišiel, aby “nalomenú trstinu nedolomil” - inými slovami, aby tých, ktorí sú zranení a nevládzu v živote ďalej, aby ich svojim moralizovaním a poučovaním ešte viacej nezdeptal, nezranil, ale aby im pomohol. Prišiel, aby plnil vôľu Otca - aby nám sprostredkoval Božiu lásku, aby sme si uvedomili, že akokoľvek je nám ťažko, on je naším otcom, ktorý nás vždy miluje a chce len a len naše dobro.

Tabuľka: Porovnanie hodnôt v rôznych obdobiach

tags: #clovek #tvor #spolocensky #biblia