Čo hovorí Biblia o výkladoch sna?

Biblia sa vôbec nedá porovnať s vôbec ničím. Sme tu medzi židmi: to je prvé hľadisko, ak nemáme celkom stratiť niť.

Pavol a jeho vplyv na chápanie evanjelia

Pavol stelesňuje protiklad toho, čo bol „zvestovateľ dobrej zvesti“; je to génius nenávisti, s víziami nenávisti, s neúprosnou logikou nenávisti. „Dobrej zvesti“ ide v pätách najhoršia zvesť zo všetkých: Pavlova (227). Čo všetko nepriniesol tento dysevanjelista ako obeť na oltár nenávisti! Predovšetkým vykupiteľa: pribil ho na svoj kríž.

Život, príklad, učenie, smrť, zmysel a právo (228) celého evanjelia - nič z toho neostalo, keď tento peňazokazec z nenávisti pochopil, čo z toho mohol potrebovať. Nie skutočnosť, nie historickú pravdu! Cirkev neskôr sfalšovala dokonca aj dejiny ľudstva a urobila z nich predhistóriu kresťanstva. A ešte raz sa dopustil kňazský inštinkt Žida rovnako veľkého zločinu na dejinách - jednoducho vyškrtol včera a predvčerom kresťanstva, vymyslel si dejiny prvého kresťanstva.

Pavol jednoducho preložil ťažisko tohto celého života za tento život - na lož o Ježišovi „ktorý vstal z mŕtvych“. V podstate nemohol život vykupiteľa vôbec potrebovať, - potreboval smrť na kríži a ešte niečo k tomu … považovať Pavla, ktorý mal domov v prekvitajúcom meste stoického (229) osvietenstva, za čestného muža, keď si zo svojich halucinácií vyrába dôkaz, že vykupiteľ ešte žije, alebo keď len rozpráva, že mal tieto halucinácie, veriť to by bola zo strany psychológa hotová niaiserie *(230): Pavol chcel účel, teda chcel aj prostriedky …

Čomu sám neveril, tomu uverili idioti, medzi ktorých rozhodil svoje učenie. - Pavol potreboval moc; s Pavlom siahol po moci ešte raz kňaz, - tak mohol potrebovať len pojmy, učenia a symboly, ktorými sa dajú tyranizovať masy a vytvárať stáda … Čo jediné prebral neskôr Mohamed z kresťanstva?

Dôsledky prenesenia ťažiska života

Keď sa ťažisko života položí nie do života, ale do „onoho sveta“ - do nič -, zbaví sa život ťažiska. Velikánska lož o osobnej nesmrteľnosti zničí každý rozum, každú podstatu inštinktu, - všetko, čo v inštinktoch robí dobre, čo podporuje život, čo zaisťuje budúcnosť, to všetko teraz vzbudzuje nedôveru. Žiť tak, že nemá zmysel žiť, to sa teraz stáva zmyslom života …

Načo zmysel pre kolektív, načo vďačnosť za pôvod a predkov, načo spolupracovať, dôverovať, podporovať nejaké spoločné dobro alebo mať to v úmysle? … To všetko sú „pokušenia“, odchýlky od „pravej cesty“ - veď „len jedno je potrebné“ (231) …

Kresťanstvo a rovnosť

Že však každý ako „nesmrteľná duša“ je rovný s každým iným, že v súhrne všetkých bytostí „spása“ každého jedného si smie nárokovať večnú dôležitosť, že malí svätuškári a trojštvrtinoví blázni si smú namýšľať, že kvôli nim sa prírodné zákony neprestajne prekračujú, - také stupňovanie sebectva každého druhu až do nekonečna, do bezočivej nehanebnosti, sa nedá pranierovať s dostatočným opovrhnutím.

A predsa ďakuje kresťanstvo za svoje víťazstvo tomuto poľutovaniahodnému zaliečaniu sa osobnej samoľúbosti, - práve tým prehovorilo na svoju stranu všetko nevydarené a odbojne naladené, všetkých, čo zle pochodili, všetkých vyvrheľov a odpad spoločnosti. „Spása duše“ - po slovensky je to: „svet sa točí okolo mňa“ …

Jed hesla „rovnaké práva pre všetkých“ - kresťanstvo ho rozosialo najzásadnejšie; kresťanstvo rozpútalo z najtajenejších kútov špatných inštinktov vojnu na život a na smrť proti každému pocitu úcty a odstupu (232) medzi človekom a človekom, to jest proti predpokladu každého povýšenia, každého rastu kultúry, - z resentimentu* más si ukulo svoju hlavnú zbraň proti nám, proti všetkému ušľachtilému, šťastnému, veľkodušnému (233) na tejto zemi, proti nášmu šťastiu na zemi …

Priznať „nesmrteľnosť“ každému Petrovi a Pavlovi bol dosiaľ najväčší a najpodlejší atentát na ušľachtilé ľudstvo. - A nepodceňujme osudné nešťastie, ktoré sa z kresťanstva vlúdilo do politiky! Dnes už nemá nikto odvahu na osobitné práva, panské práva, na pocit úcty pred sebou a pred seberovnými, - na pátos odstupu … Naša politika chorľavie na tento nedostatok odvahy! - Aristokratizmus zmýšľania bol najpodzemnejšie podkopaný klamstvom o rovnosti duší; a ak viera na „právo väčšiny“ robí a bude robiť revolúcie, je to kresťanstvo, nepochybujme o tom, sú to kresťanské predsudky, ktoré premenia každú revolúciu na krv a zločin!

Evanjeliá a ich význam

Evanjeliá sú neoceniteľné ako svedectvo o skaze, ktorá bola nezastaviteľná už v prostredí prvotnej obce. To, čo Pavol neskoršie s logickým cynizmom rabína dotiahol do konca, bol iba proces rozpadu, ktorý sa začal smrťou vykupiteľa. - Tieto evanjeliá treba čítať veľmi opatrne; majú svoje ťažkosti za každým slovom. Priznám sa, a bude sa mi to počítať k dobru, že práve tým sú pre psychológa (235) potešením prvého radu, - ako protiklad každej naivnej skazenosti, ako raffinement par excellence *(236), ako majstrovstvo v psychologickej skazenosti. Evanjeliá sú svet pre seba.

Židovstvo a kresťanstvo

Táto priam geniálna pretvárka „svätosti“, aká sa nikdy ani približne nedosiahla ani v knihách ani medzi ľuďmi, toto peňazokazecké falšovanie slov a pohybov na umenie nie je náhoda nejakého jedinečného nadania, nejakej výnimočnej povahy. Na to treba rasu (238). Celé ľudstvo, dokonca najlepšie hlavy najlepších čias - (s výnimkou jednej, ktorá možno je len ne-človek(241)) - sa nechalo pomýliť. V kresťanstve ako umení sväto klamať dosahuje celé židovstvo po viacstoročnom veľmi serióznom zacvičovaní a dlhoročnej technickej praxi najvyšší stupeň majstrovstva. Kresťan, táto ultima ratio (239) klamstva, je Žid, ktorý sa opakuje ešte raz - dokonca tri razy (240)…

Kňazské praktiky a inštinkty

Zásadná vôľa používať len pojmy, symboly a spôsoby, ktoré sa osvedčili v praxi kňaza, inštinktívne odmietanie každej inej praxe, každého iného druhu perspektívy hodnôt a užitočnosti - to je nielen tradícia, to je dedičstvo: len ako dedičstvo to pôsobí ako príroda. Evanjelium sa čítalo ako kniha nevinnosti … : čo je zreteľný znak toho, s akým majstrovstvom sa tu hralo divadlo. - Samozrejme: keby sme ich videli čo len letmo, všetkých týchto čudných svätuškárov a umelých svätých (242), bol by všetkému koniec, - a práve preto, že nemôžem čítať žiadne slová bez predstavy pohybov, robím s nimi koniec … Neznesiem pri nich určitý spôsob otvárania očí.

- Našťastie sú knihy pre väčšinu ľudí len literatúra. - Neslobodno sa nechať oklamať: „Nesúďte!“ hovoria (243), ale posielajú do pekla všetko, čo im stojí v ceste. Keď hovoria, že nechajú boha súdiť, súdia sami; keď hovoria, že velebia boha, oslavujú sami seba; keď vyžadujú cnosti, ktorých sú ako-tak schopní - ba viac, ktoré potrebujú, aby si zachovali postavenie -, dávajú tomu zdanie zápasu o cnosť, boja o panovanie cnosti.

„Žijeme, umierame, obetujeme sa „pre dobro“ („pravda“, „svetlo“, „kráľovstvo božie“): v skutočnosti robia to, čo nemôžu prestať robiť (244). Keď sa tak po spôsobe zbabelcov presadia, posedávajúc po kútoch, živoriac v tôňach ako tiene, urobia si z toho povinnosť: povinnosťou sa im javí život v pokore, ako pokora je to ďalší dôkaz pre väčšiu pobožnosť … Ach, tento pokorný, cudný, milosrdný druh luhárstva! Vraj: „O nás nech sama cnosť podá svedectvo“ …

Morálka a evanjeliá

Evanjeliá treba čítať ako knihy zvádzania morálkou: títo úbožiaci (245) si totiž prisvoja morálku, - oni vedia, ako je to s morálkou! Morálkou sa dá ľudstvo najlepšie ťahať za nos! Skutočnosť je taká, že tu tá najuvedomelejšia namyslenosť vyvolených predstiera skromnosť: seba, svoju „obec“, „dobrých a spravodlivých“, raz pre vždy postavili na jednu stranu, na stranu „pravdy“ - a ostatok, „svet“, na druhú stranu …

To bol najosudnejší druh velikášstva, aký sa kedy na svete vyskytol: malí pokryteckí a klamárski nepodarenci si začali pojmy ako „boh“, „pravda“, „svetlo“, „duch“, „láska“, „múdrosť“, „život“ nárokovať len pre seba a dávať im význam synoným samých seba, aby sa tým odlíšili od sveta; títo malí superlatívoví Židia, zrelí pre každý blázinec, obrátili všetky hodnoty vo svoj prospech, ako keby len kresťan bol zmysel, soľ (246), miera a aj posledný súd všetkého ostatného …

Celú túto osudnú kalamitu umožnilo len to, že raz už bol na svete jeden príbuzný, rasovo príbuzný takéhoto velikášstva, a to židovské velikášstvo: keď sa raz otvorila priepasť medzi židmi a židovskými kresťanmi, neostala tým druhým iná možnosť ako použiť tie isté procedúry sebazáchovy, ako ich radil židovský inštinkt, proti Židom, kým Židia ich dosiaľ používali len proti všetkému nežidovskému. Kresťan je teda len Žid so slobodnejším vyznaním.

Príklady z evanjelií

Uvediem pár vzoriek toho, čo si títo úbožiaci nasadili do hlavy a čo dali svojmu majstrovi do úst: samé vyznania „krásnych duší“ (247). „Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim. Veru hovorím vám: Krajine Sodomčanov a Gomorčanov bude v deň súdu ľahšie ako takému mestu“ (Mk 6,11) (248). Aké evanjeliové slová! „Ale pre toho, kto by pohoršil (249) jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora“ (Mk 9,42) (250). - Aké evanjeliové slová! „Ak ťa zvádza (251) na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby si mal dve oči a hodili ťa do pekelného ohňa; tamich červ neumiera a ich oheň nezhasína“ (Mk 9,47-48) (252).

„Veru hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou“ (Mk 9,1). „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo (255) …“ (Poznámka psychológa: Tieto „lebo“ vyvracajú kresťanskú morálku: jej „dôvody“ v skutočnosti popierajú - tak je to kresťanské. „Nesúďte, aby ste neboli súdení (256) … ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás“ (Mt 7,1). - Aký to pojem spravodlivosti, a to ešte od „spravodlivého“ sudcu! „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj mýtnici? (Mt 5,46) (257).

„Ale ak vy neodpustíte ľuďom ich chyby, ani váš otec vám neodpustí vaše chyby“ (Mt 6,15). „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,33) (259). Myslí sa všetko: totiž potrava, oblečenie a všetko, čo treba pre život. „Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom“ (Lk 6,23). Háveď bezočivá! „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý - a ním ste vy (1 Kor 3,16).

„Vari neviete, že svätí budú súdiť svet? A ak vy máte súdiť svet, nie ste hodní rozsúdiť maličkosti?!“ (1 Kor 6,2). Žiaľ, nie je to len reč niekoho, čo patrí do blázinca … Tento hrozný klamár pokračuje doslovne takto: „Neviete, že budeme súdiť anjelov? „Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania (261) … Tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných, ani veľa urodzených; ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych; a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil to, čo je silné; čo je svetu neurodzené a čím svet pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred ním nik nevystatoval.“ (1 Kor 20 nasl.) (262).

Aby sa porozumelo tejto stati, ktorá je svedectvom prvého radu pre čandalskú morálku, treba čítať prvú kapitolu mojej Genealógie morálky: tam je po prvý raz vysvetlený protiklad ušľachtilej a čandalskej morálky, zrodenej z resentimentu* a bezmocnej pomsty. Čo z toho vyplýva? Že urobí dobre, kto si navlečie rukavice, keď číta Nový zákon. Blízkosť toľkej nečistoty k tomu priam núti. „Prvých kresťanov“ by sme si vybrali za partnerov tak ťažko ako poľských židov: niežeby proti nim bolo treba čo len jednej výhrady … Ani jeden z nich nevonia dobre (264).

Záver

Nadarmo som sliedil v Novom zákone po aspoň jednej sympatickej črte; nie je tam nič, čo by bolo slobodné, dobré, dobrosrdečné, čestné. Ľudstvo tu ešte neurobilo ani svoj prvopočiatok, chýbajú inštinkty čistotnosti (265) … V Novom zákone existujú len zlé inštinkty, často chýba odvaha dokonca aj k týmto zlým inštinktom. Všetko je tam len zbabelosť, pritváranie očí a sebaklam. Každá iná kniha je čistotná pre toho, čo práve čítal Nový zákon; ja som napríklad s rozkošou čítal bezprostredne po Pavlových listoch toho pôvabne samopašného posmeškára Petrónia (266), o ktorom by sa dalo povedať to, čo napísal Domenico Boccaccio (267) kniežaťu z Parmy o Caesare Borgiovi (268): „? tutto festo“ (269) - nesmrteľne zdravý, nesmrteľne veselý (270) a podarený …

Títo krpatí svätuškári sa totiž prerátajú pri hlavnej veci. Napádajú, ale čo oni napadnú, je tým vyznamenané (271). Keď niekoho „prvotný kresťan“ napáda, nešpiní ho … Naopak: je česť mať proti sebe „prvých kresťanov“. Nový zákon sa čítava s obľubou pre to, čo sa v ňom hanobí, - ani nehovoriac o „múdrosti tohto sveta“ (272), ktorú sa nadarmo pokúša jeden drzý táraj (273) znevážiť (274) „bláznivou kázňou“ … Ale aj farizeji (275) a znalci Písma majú z takého súperenia svoj osoh: museli byť niečo hodní, aby ich nenávideli takým neslušným spôsobom. Pokrytectvo - to teda nie je výčitka, ktorú by smeli robiť prví kresťania! - Nakoniec boli oni privilegovaní: t...

Tabuľka: Porovnanie náboženstiev

tags: #co #biblia #hovori #o #vykadoch #sna