Hebrejská biblia (kresťanský Starý zákon mínus niektoré deuterokanonické spisy), nesie mnohé znaky literárneho kompozitu. Obsahuje časté opakovania, anachronizmy a známky neskorších revízií. Ba čo viac, pasáže hovoriace o tej istej udalosti sú často navzájom nekonzistentné, rôzne pasáže tých istých kníh sú písane odlišným štýlom a používajú odlišnú terminológiu.
Tzv. hypotéza dokumentov rozpoznala iba pre päť kníh prisúdených Mojžišovi (Pentateuch) štyri zdroje spísané rôznymi autormi, v odlišných regiónoch, z rôznych dôvodov a v rôznom čase, v priebehu azda až pol milénia. Pravda, pôvodná, ortodoxná hypotéza dokumentov je už niekoľko dekád prekonaná.
Christine Hayesová, profesorka univerzity v Yale a expertka v odbore histórie a literatúry starovekých Izraelitov, však upozorňuje, že pôvodnejšie písomnosti vo viacerých pasážach spomína samotná hebrejská biblia (napr. Revidovaná podoba hypotézy dokumentov stále tvorí východisko pri skúmaní pôvodu hebrejskej biblie, hoci poniektorí biblisti (menovite tzv. kodaňská škola) uprednostňujú jediný písomný zdroj.
Ako zisťuje tzv. kritika foriem (nem. Formgeschichte), text hebrejskej biblie je v konečnom dôsledku kompozitom - keď už nie kompozitom skorších písomností, prinajmenšom kompozitom tradícií, ktoré mali (podobne ako napr. grécka mytológia) pred spísaním za sebou dlhú históriu ústnej recitácie.
Schéma dokumentárnej hypotézy vzniku Pentateuchu.
Historický kontext: Pôvod Izraelitov
Egyptská víťazná hymna z roku 1204 pr. n. vymenúva etniká a mestské štáty Kanaánu. Spomína Izraelitov a potvrdzuje, že už v tom čase sa nachádzali na území centrálnych vysočín dnešnej severnej Palestíny. Kým iným etnikám prisudzuje status štátu, Izraelitov označuje len ako ľud, čo naznačuje, že ešte nedosiahli štátnu úroveň organizácie.
Archeologické nálezy tento predpoklad potvrdzujú. Z čias 13. a 12. storočia pr. n. l. sa tu podarilo objaviť len zvyšky dedín (celkovo takmer tristo). Tieto dediny pripomínajú beduínske tábory, čo naznačuje nedávnu nomádsku alebo polonomádsku minulosť ich obyvateľov. Archeologický záznam širšieho okolia severnej Palestíny je kontinuálny, čo naznačuje, že nedošlo k náhlemu či násilnému príchodu cudzieho etnika.
Potvrdzujú to najstaršie archeologické nálezy „proto-Izraelitov“, ktoré sú len veľmi ťažko odlíšiteľné od súdobých nálezísk Kanaáncov. Nachádzame tie isté kultové objekty, napr. sošky hlavného kanaánskeho boha Ela, aj keramika a používaná abeceda sa nesie duchu okolitých kanaánskych nálezísk.
Osady „proto-Izraelitov“ podľa archeológia Williama Devera od tých kanaánskych odlišujú v podstate len chýbajúce prasacie kosti. A Kanaánske písomnosti pre zmenu potvrdzujú, že jazyk Izraelitov - hebrejčina, bol len dialektom kanaánčiny.
Z archeologických nálezov teda vyplýva, že hoci hebrejská biblia stavia Izraelitov do ostrého kontrastu s Kanaáncami, v skutočnosti Izraeliti neboli ničím iným ako skupinou Kanaáncov, ktorá sa odlíšila pomalým, postupným vývojom. Archeologický záznam protirečí hebrejskej biblii aj v ďalšom ohľade. Biblia príchod Izraelitov zobrazuje ako veľkolepé vojenské ťaženie. Ibaže kanaánske mestá, ktorých zánik mali spôsobiť Izraeliti, podľa archeologických nálezov zničili „morské národy“ ako Filištínci alebo zničené vôbec neboli.
Viera starých Izraelitov
Náboženstvo prvých Izraelitov pripomínalo začiatkom doby železnej náboženstvo ich polyteistických susedov. Hoci silnela tendencia uprednostňovať Jahveho, nepopierala existenciu iných bohov. Izraeliti iných bohov dokonca uctievali popri ňom (tzv. monolatria).
„Dokazujú to náboženské praktiky, ako aj kultové objekty, opísané v biblických príbehoch a potvrdené archeologickými nálezmi,“ hovorí Hayesová. Neskôr, v období predpokladanej kompilácie hebrejskej biblie (9. - 6. storočie pr. n. l.), sa situácia príliš nezmenila. Kanaánske etnické skupiny mali často „národných bohov“, tým Izraelitským sa stal Jahve.
Autori (resp. kompilátori a editori) hebrejskej biblie už boli monoteisti, no archeologické nálezy ukazujú, že ich viera bola u Izraelitov skôr výnimkou ako pravidlom. Naznačuje to napríklad aj intenzita, s akou hebrejská biblia polyteizmus, teda modlárstvo, odsudzuje. Populárna bola napríklad „Bohyňa Nebies“ Ašera, považovaná za manželku Jahveho.
Ašera, kanaánska bohyňa-matka.
Ašera bola starokanaánska bohyňa-matka a manželka hlavného kanaánskeho boha Ela. 2. Kniha kráľov 23 naznačuje, že ešte koncom siedmeho storočia pred n. l. museli z jeruzalemského chrámu odstraňovať jej kultové predmety, ktoré boli podľa archeologických nálezov bežné až do 6. storočia pr. n. Starí Izraeliti nielenže verili v ďalších bohov okrem Jahveho, dokonca verili vo viacerých, miestnych Jahveov (Jahve z Ternanu, Jahve zo Samárie atď.).
Na počiatku bol El
Napriek neskoršiemu „víťazstvu“ Jahveho, bol pôvodným bohom nomádskych predkov Izraelitov („patriarchov“), a teda „Bohom Abraháma“, s najväčšou pravdepodobnosťou El. Dokazuje to napríklad skutočnosť, že mená najstarších postáv hebrejskej biblie úctivo odkazujú na Ela a nie Jahveho (napr. Išma-EL), ako v prípade mnohých biblických postáv neskorších tradícií. Samotný názov Izra-EL obsahuje očividný odkaz na boha Ela, nie Jahveho. Tvrdenie podporuje aj biblická kritika.
Boh sa predstavuje Abrahámovi ako El Šadaj (El z Hory), čo bol jeden z tradičných titulov najvyššieho kanaánskeho boha Ela (Gen 17,1). Týmto menom označujú tradície asociované s patriarchami boha šesťkrát. Inokedy býva nazývaný El Eljon (Najvyšší Boh). El Olam, El Roj alebo El z Bételu. Gen 33,20 zrejme zachováva starú tradíciu a naznačuje, že Ela uctievali aspoň niektorí raní Izraeliti.
Uctievanie Ela potvrdzuje aj Izaiáš 14,4b-20, lamentujúci o úpadku univerzálneho vládcu a úmysel tyrana vystúpiť na nebesia nad „hviezdy Ela“, čím by si zaistil vládu nad svetom. Pasáž je očividná alúzia na staré kanaánske tradície. Gen 46,3 dokonca za boha Izraela priamo označuje kanaánskeho Ela.
Chybné stotožňovanie
Novšie biblické tradície sa Ela snažia s Jahvem synonymizovať. Napríklad, keď Boh prvýkrát prezradí svoje meno (Exodus 6,3), dodá, že hoci predtým nebol známy ako Jahve, odjakživa bol Jahvem. Biblická kritika však okrem starších tradícií argumentuje pasážami, v ktorých sa vyskytuje ako El tak Jahve, bok po boku, zobrazené ako odlišné bytosti (napr. Gen 49; Numeri 23-24; Žalmy 82).
V najstarších biblických tradíciách sa Jahve zobrazuje ako typický boh-bojovník, ktorý svoj národ vedie k vojenským víťazstvám. Hebrejská biblia Jahveho vykresľuje ako boha búrky (napr. Žalmy 29), čo nie je typické pre Ela, ale pre jeho syna Baála Hadada. Keď sa Jahve zjaví, zem a hory sa trasú, z mračien prší (Sudcov 5, 4-5), keď prichádza na pomoc, zahaľujú ho nepreniknuteľné mraky, z ktorých husto prší, jeho hlas rezonuje hromom (Žalmy 14,14). Je to Jahve, kto zápasí s leviatanom v Izaiášovi 27,1, Žalmoch 74,14, Jóbovi 3,8 a Jóbovi 40,25-41,1.
V neposlednom rade, pôvodnú samostatnosť oboch bytostí potvrdzuje text zo Septuagintu a jeden zo Zvitkov od mŕtveho mora (4QDeutj). Oveľa starší a teda pôvodnejší ekvivalent nám známeho prekladu Deut. 32,8-9 uvádza, že najvyšší Boh rozdeľuje národy podľa počtu nižších bohov (Elohim, plurál) a každému dáva jeden národ: „Keď Eljon rozdelil národy, keď rozdelil ľudí, určil hranice národov podľa počtu bohov (synov Ela); Jahveho podielom je jeho vlastný ľud, Jakub je údelom jeho dedičstva.“ Editori hebrejskej biblie ale nahradili „synov Ela“ synmi Izraela. To potvrdzuje, že u raných Izraelitov bol (tak ako u iných Kanaáncov) hlavným bohom El, a Jahve bol len jedným z nižších bohov a božských synov Ela.
Pôvod Jahveho
Absencia zmienok o kulte Jahveho mimo Izraela naznačuje, že Jahve nepatrí medzi tradičné západosemitské božstvá. Najstaršia široko akceptovaná zmienka slova Jahve (teda JHVH) pochádza zo staroegyptského zoznamu beduínskych kmeňov Transjordánska v chráme boha Amona v Solebe, ktorý pochádza zo začiatku 14. storočia pred n. l.. Spomína sa tu „JHV z krajiny Šasu“.
Termín JHV zrejme predstavuje ranú formu JHVH, pričom je použitý ako toponymum, miesto, ktoré obýva ľud Šasu, polonomádi južného Kanaánu. JHV sa objavuje taktiež vo dvojici o storočie mladších staroegyptských písomností, kde je výraz asociovaný s pohorím Seir na juhu Edómu. Aj tu je použitý ako toponymum. Či však bolo dané miesto pomenované podľa božstva alebo naopak, zostáva podľa biblistov otázne.
Súvis medzi staroegyptskými nápismi JHV odkazujúcimi na južný Kanaán a Jahvem potvrdzujú najstaršie biblické tradície (napr. Deut 33,2; Sud 5,4-5; Žalmy 68:8-9, 18; Hab 3,3), ktoré Jahveho „udomácňujú“ v južnom Kanaáne, oblasti známej pod označeniami Edóm, Midján, Temán, Parán a Sinaj. Nálezisko Kuntillet Ajrud, svätyňa severných Izraelitských kmeňov, obsahuje nápis „Jahve z Temánu“, čím poskytuje mimobiblické potvrdenie súvislostí odvodených literárno-kritickými metódami.
Podľa tzv. kénitskej hypotézy sa kult Jahvevo presunul na sever vďaka Kénitom, nomádom z Midjánu. Hypotéza vychádza z tradície (zaznamenaná v Sudcoch 1,16 a 4,11), podľa ktorej bol Mojžišov svokor kénitský kňaz Jahveho kultu v Midjáne. Hoci významné postavenie Mojžiša priniesli až neskoršie tradície, zvyšok je podľa biblistov starobylý. A skutočne, v severnom Izraeli existujú od veľmi skorých čias odkazy na prítomnosť Kénitov a ľudí blízko príbuzných Edómitom, ktorí sem prichádzali s obchodnými karavánami.
Asimilácie a ďalší vývoj
„V pohanskom staroveku bohovia často splývali a ich kulty sa prekrývali alebo boli bohovia určitej oblasti často pokladaní za totožných s bohmi iných národov,“ píše Karen Armstrongová. Stalo sa to aj v prípade Ela, ktorého kult miestami plynule prechádzal v kult Jahveho, ktorý prevzal viaceré jeho atribúty, ako napríklad titul kráľ, večnú existenciu, status múdreho sudcu, otca ľudstva... Asimiláciu Ela zachytáva aj biblia.
Americký biblista Mark Smith upozorňuje, že detailná analýza terminológie, kultových aspektov a ďalších detailov nasvedčuje prítomnosť kultu Ela vo svätyni z mesta Šílo (Žalmy 78,60; Jozue 18,1; 1 Sam 2,22) ešte na začiatku doby železnej (12. - 10. storočie pr. n. l.). Zrejme nie je žiadna náhoda, že hebrejská biblia pri opise vzostupu a pádu svätyne v Šíle opakovane používa Elove mená a epitetá. Rovnako tradície spájané so svätyňou v meste Sichem zachytávajú začlenenie jahvizmu do Elovho kultu. Ten sa zrejme praktizoval aj v Jeruzaleme (pre podrobnejšiu diskusiu pozri Smith, 2001 s. 140).
Jahve asimiloval taktiež (často na úkor Ela) populárneho kanaánskeho boha Baála Hadada. A tak, kým podľa najstarších tradícií bol Jahve typický boh-bojovník, v tých neskorších nadobúda podobu búrkového boha na spôsob Baála Hadada (viď. sekciu Chybné stotožňovanie).
Božstvá Izraelitov prekonali okrem asimilácie aj vývoj od antropomorfnej podoby na spôsob starogréckych božstiev k abstraktnej, vzdialenej entite. Nomádski patriarchovia Abrahám, Izák aj Jákob udržovali s Elom dôverný vzťah. El im dáva priateľské rady ako nejaký kmeňový náčelník. Stráži ich cesty, radí im, koho si vziať, prihovára sa im vo sne.
Jahve, teda boh starozákonných textov prisúdených Jahvistovi resp. jahvistickej tradícii, bol taktiež antropomorfný: kráčal rajskou záhradou, zatvoril dvere za Noemom. Od týchto predstáv, ponášajúcich sa na predstavy o bohoch u mnohých iných národoch, sa odlišuje boh Elohistu resp. biblických pasáží elohistickej tradície: boh označovaný ako Elohim komunikuje s ľuďmi nepriamo, cez sny alebo prorokov a proroctvá, koná prostredníctvom anjelov.