Žiť večne - človek nielen túžil, túži, ale bude stále túžiť. Príroda okolo nás, naše cintoríny počas týchto dní, liturgické texty na konci cirkevného roka, to všetko častejšie pripomína stále aktuálnu tému: žiť, žiť večne, tak ako túžili ľudia pred nami, my dnes, i tí, čo ešte nepoznajú život prirodzený alebo duchovný.
Jedine človek sa môže pýtať na to, čo bolo, čo je, čo bude, na zmysel života. Človek žije z nádeje, z mnohých malých nádejí a z jednej veľkej nádeje. Tú nádej daruje, môže darovať a chce jedine Ježiš, ktorý hovorí o Bohu: „On nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú“ (Lk 20,38).
Na nádej poukazuje Ježiš saducejom, ktorí v časoch Ježiša mali vplyv na národ ako učitelia. Pretože na rozdiel od farizejov neuznávajú vzkriesenie. Pridŕžajú sa len Päť kníh Mojžišových a v nich nechceli vidieť náznak budúceho života.
Prichádzajú za Ježišom s otázkou, odvolávajúc sa na Mojžiša (porov. Dt 25,5): „Ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka“ (Lk 20,28). A oni sa pýtajú: „Ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení“ (Lk 20,33)? Prečo sa pýtajú? Čo tým sledujú? Nesúhlasia s učením Ježiša o nádeji.
Touto otázkou saduceji prezrádzajú svoju nemožnú predstavu o vzkriesení. Ich pohľad na život po smrti spočíva v pokračovaní života na zemi za tých istých okolností. Odpoveď Ježiša je jasná. „Tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia“ (Lk 20,35).
Ježiš odhaľuje neveru saducejov. Nie je možné veriť v Boha, ktorý stvoril všetko pre človeka a naplánoval pre neho vznešenú budúcnosť, a vzápätí by určil človeku ničotu v hrobe. Nakoniec by Boh kraľoval nad obrovským cintorínom, bol by Bohom mŕtvych a sám mŕtvym. Celý život človeka by bol nechutným žartom, keby nám Boh hovoril o večnom svetle, radosti, šťastí a to len preto, aby nám povedal, že to nie je pre nás.
Útok saducejov Ježiš ukončí poukázaním na to, čo veria, čo však sami svojou neverou popierajú a dáva aj im nádej a výstrahu: „On nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Veľmi sa mýlite“ (Mk 12,27). Ježišove učenie ide ešte ďalej. Učí o súde v posledný deň. Nie však všetci budú vzkriesení k večnému životu. Ježiš učí aj o večnom treste (porov. Mt 25,46). Ježiš v dnešnom evanjeliu chce zvýrazniť pozitívny pohľad na zmŕtvychvstanie.
Ľudia verili, veria a budú veriť v posmrtný život, hoci si ho predstavujú rôzne, ale v jednom sa zhodujú: život človeka sa smrťou nekončí. Horácius to vyjadril jednoducho: „Nezomriem celkom“ (I. 4). Platón sa pokladá za zakladateľa dualizmu, učenia, že človek sa skladá z dvoch častí: materiálneho tela a duchovnej nesmrteľnej duše. Po smrti, vraj, telo sa rozpadne, ale duša ako ucelená jednotka dokonale bude žiť ďalej. Prežíva svoju večnosť.
Biblia sa učením v pravde o večnom živote líši od starovekých filozofov, či iných, i dnešných, čo majú ťažkosť prijať učenie Svätého písma. V Starom zákone o mučeníckej smrti bratov Machabejcov je dôležité predovšetkým to, že sa tu už jasne vyslovuje viera v nesmrteľnosť a vo vzkriesenie. Ľudia môžu zničiť život, Boh však má moc aj mŕtvych prebudiť k životu (porov. 2 Mach 7,9). Písmo Starého zákona nedelí človeka na dve jednotky, ale len na jednotlivca, ktorý má síce dve zložky, ale ani jedna smrťou celkom nezaniká.
Podľa nich duše spravodlivých po smrti idú do akéhosi podsvetia, kde ako tiene prežívajú svoj ďalší osud. Zlí smrťou celkom zanikajú. Ježiš im nedá za pravdu. Človek po smrti žije ako dajaká jednotka s dušou a telom. Obe robili dobro alebo zlo, a obe budú musieť niesť dôsledok svojho konania. Dnes sa pridŕžame učenia sv. Tomáša Akvinského, ktorý v ľudskej duši vidí neúplnú jednotku, ktorá je živelne zameraná na materiálne telo.
Duša žije aj po jeho rozpade, ale je to nedokonalý život, ktorý čaká na svoju hmotnú stránku. Vec je zložitá, zasahuje budúcnosť. Pretože sa okrem Krista nikto odtiaľ nevrátil. Cirkev učí dve vieroučné pravdy: Duša pri smrti nezaniká, ani sa neponára do akéhosi spánku až do vzkriesenia, dostáva sa pred osobitný Boží súd a po rozsudku ihneď prežíva jeho výsledok. Budeme vzkriesení vo vlastnom tele.
Vzkriesenie Lazara Ježišova moc nad Deou
Sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom o tom píše: „Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?“ Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie. A čo seješ, neseješ budúce telo, ale holé zrno... No Boh mu dáva telo, aké chce, a každému semenu jeho vlastné telo. Nie každé telo je to isté telo, ale iné je ľudské...“ (1 Kor 15,35-39). Chceli by sme vedieť podrobnosti? Dnes je to ešte tajomstvo Boha. Nám dáva nádej. My veríme Kristovi. Je našou povinnosťou žiť podľa slov Krista.
Veríme v učenie o novom živote s Bohom, ktoré nevzniklo z odporu k životu, ale z túžby žiť. „Už ani umrieť nemôžu“ (Lk 20,36). „Chceme, aby si žil... Život je predsa tak krásny a svetlo tak nádherné,“ hovorili kati k mučeníkovi z tretieho storočia, ktorý sa volal Pionio, a ktorý odpovedal: „Áno, viem, že život je krásny, ale mňa očakáva krajší život. Svetlo je nádherné, ale ja túžim po pravdivejšom svetle. Viem aj to, že zem je krásna, že je dielom Božím. Zriekam sa tohto všetkého nie preto, že tým pohŕdam, ale preto, že očakávam niečo väčšie.“
Viera v zmŕtvychvstanie neodtŕha veriacich od povinnosti morálnych, ale pobáda k ich splneniu. Nádej na zmŕtvychvstanie je žriedlom každého dobrého činu, pretože očakávanie odmeny pobáda dušu konať dobro. Každý robotník je ochotný konať ťažkú prácu, keď vie, aká odmena ho očakáva... Kto verí, že jeho telo bude vzkriesené z mŕtvych, dbá o šaty svojej duše a nešpiní ich. Kto neverí v zmŕtvychvstanie, oddáva sa nemravnosti, robí škodu vlastnému telu, akoby telo nebolo jeho.
Viera v zmŕtvychvstanie je vec veľkého učenia a výstrahou Katolíckej cirkvi, je veľká a nevyhnutná, napriek mnohým negáciám, opretá jednak o pravdu. Cyril Jeruzalemský o tom napísal: „Gréci proti nej bojujú a bludári zas ju chcú zmeniť. Rozporov je mnoho, pravda je však len jedna“ (Katechéza 18,1). Do nášho rozjímania teraz prichádza Eucharistia, keď sám Ježiš nás bude uisťovať: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54).
Kto z nás aspoň raz nezatúžil žiť večne, bez bolesti, smútku, lúčenia, strachu...? Kde sú zosnulí? Svedectvom Písiem sme zistili, že vzkriesenie spravodlivých sa uskutoční pri druhom príchode Kristovom, keď príde pre živých veriacich. Tým je daný fakt vzkriesenia i jeho čas. Všetci, ktorí veríme, /sme si istí/, že sme v knihe vykúpených, mali by sme túžiť dozvedieť sa viac o tom, aké telo budeme mať. Mali by sme sa usilovať z Biblie zistiť všetko, čo Písmo učí o vzkriesenom tele. Tu na tomto svete sa každý veľmi zaujíma o svoje telo.
Aké telá budeme mať na večnosť? Vzkriesené telo nebude také isté, ako to, ktoré sa kladie do hrobu, ale bude premenené. Musí mať niečo spoločné s tým naším terajším, inak by tu nebolo hovorené o vzkriesení, teda povstaní toho čo už bolo. Už sme hovorili o tom, že telo človeka sa obnovuje v cca 7 ročných cykloch. Samozrejme tu máme na mysli obnovu čiastočnú z časového hľadiska, lebo inak by sme žili na veky. Pri tejto telesnej obnove zostáva myseľ a pamäť pôvodná. Medzi telom kladeným do hrobu a telom vzkrieseným bude iste rozdiel.
Uvedené verše vravia, že pri vzkriesení spravodlivých budú porušiteľné telá premenené na neporušiteľné a nesmrteľné. Smrteľné, znamená nestále, niečo čo podlieha deštrukcii, postupnému starnutiu, druhému zákonu termodynamiky. Nesmrteľné sa vzťahuje na opak smrteľného a týka sa osláveného tela. Adamovo telo sa stalo smrteľným v súvislosti s hriechom, ktorý vykonal, a smrť prešla na všetkých ľudí. Keďže spravodliví budú vzkriesení do nesmrteľnosti, je na mieste aby sme správne pochopili výrazy „večné jestvovanie“, „večný život“, „nesmrteľnosť“.
- Večné jestvovanie /existenciu/ majú všetci, spasení aj zatratení, buď to v nebi, alebo v pekle.
- Večný život majú iba tí, ktorí prijali Pána Ježiša za svojho osobného Spasiteľa a boli znovuzrodení.
Toto znovuzrodenie svedčí o prijatí duchovnej prirodzenosti Kristovej a nesie zo sebou zasľúbenie večného života v nebesiach. Nesmrteľnosť fyzického tela nie je pre každého. Nie je pre všetkých, ktorí majú večné bytie. Iba tí, ktorí majú dar večného života, iba tí, ktorí sú spasení a znovuzrodení, sú schopní „obliecť“ si nesmrteľnosť, lebo dar večného života im dáva právo na nesmrteľnosť, ktorú oblečú súčasne pri vzkriesení spravodlivých, pri druhom príchode Pána.
Písmo ukazuje, že duch, duchovná podstata, je nesmrteľná na rozdiel od tela. V predošlých kapitolách sme dokázali, že duch po smrti žije naďalej a má vedomie. Pripomeňme si slová Pána Ježiša, keď povedal, že dušu nemožno zabiť.
Nové vzkriesené telo bude neporušiteľné a nesmrteľné. Pavel postupuje ďalej pri popise vlastností vzkrieseného tela. Mŕtve telo je dokonalým príkladom slabosti, nemohúcnosti. Boh hovorí, že ho vzkriesi v moci, teda telo bude mocné. Seje sa v „nečesti“, vstane v sláve. Po vzkriesení to bude telo slávne, prosté nečestnosti, hanby, hriechu. Slovo duchovné, verš 44 neznamená telo neskutočné. Vzkriesené telo veriaceho teda bude neporušiteľné, nesmrteľné, slávne, mocné a duchovné.
Avšak najslávnejšia a najdôležitejšia skutočnosť zjavená v Písmach ohľadom duchovného tela je, že: Vzkriesené telá budú podobné vzkriesenému a oslávenému telu samotného Pána Ježiša Krista. Budú mať tie isté znaky a vlastnosti ako telo nášho Spasiteľa.
Aké bolo vzkriesené telo Pána Ježiša? Bolo to skutočné telo, viditeľné, celá postava, bolo možné sa Ho dotýkať. Mohlo sa presúvať veľkou rýchlosťou a mohlo prechádzať cez hmotu. Tela Pána Ježiša Krista, sa dalo nielen dotýkať a mohlo prechádzať cez hmotu, ktorá pre Neho nepredstavovala žiadnu prekážku, ale bolo možné Ho poznať. Naše telá budú podobné Pánovmu, teda vzkriesené a oslávené telá budú skutočné, z mäsa a kostí, schopné prenikať cez hmotu, budú to telá, ktoré sa budú dať rozpoznať.
Oslávené vzkriesené telo bude bez krvi, pretože telo a krv nemôže zdediť Božie kráľovstvo, a krv nebude telo potrebovať. Účelom krvi v našom terajšom tele, je dodávať živiny vyčerpanému telu. Nemoc je znakom vyčerpania, únavy a napadnutia tela. Keďže v nebi žiaden z týchto stavov nemá miesta, je zrejmé, že telo nebude „umdlievať“ a nebude treba ,aby krv dodávala bunkám výživu. Vzkriesené telo bude nesmrteľné. Telo, ktoré sa neunavuje, nevyčerpáva, je neporušiteľné, nesmrteľné,, také telo je právom večné.
Doteraz sme hovorili o vzkriesenom tele spravodlivých, mŕtvych v Kristu. Nebolo však hovorené o živých veriacich, ktorí budú ešte v tele vychvátení spolu so vzkriesenými svätými Pánovi v ústrety. O žijúcich sa píše, že budú premenení razom v okamihu. To znamená, že aj ich telá budú mať následne tie isté vlastnosti, atribúty, ako telá vzkriesených.
Z doterajších úvah v predchádzajúcich kapitolách sme spoznali, že odídené duše, /duchovia či duchovné podstaty/ spravodlivých zosnulých sa nachádzajú v treťom nebi, v raji, v Pánovej prítomnosti. To je terajšie tretie nebo. Videli sme tiež, že tam nezostanú navždy bez tela, ale iba do času, keď ich telá budú vzkriesené. Stanú sa opäť trojicou, /duch, duša, telo/. Čítali sme, že spravodliví obdržia slávne vzkriesené telá a že všetci spravodliví ich obdržia súčasne, pri druhom príchode Pána Ježiša Krista.
Spravodliví zosnulí oblečú svoje vzkriesené telá a žijúci svätí budú premenení, a takto učinení budú schopnými vstúpiť do konečného neba. Tí, ktorí budú prebývať v konečnom nebi, budú plne vykúpení a dokonalí, duchom, dušou i telom. Musíme rozlišovať a to veľmi presne, rozdiel medzi tretím nebom a konečným, večným nebom. Mnohým veriacim tento rozdiel nie je jasný. Opis nebies v 4 kapitole Zjavenia je opisom prítomných, súčasných nebies. Až v kapitole 21 je opis mesta drahokamov, s bránami z perál, múrmi a ulicami zo zlata. Nový Jeruzalém.
Tento popis sa nevzťahuje na súčasné bydlisko, miesto pobytu zosnulých veriacich. Mnohí si tieto predstavy spájajú. Prekvapuje, že veľký počet kazateľov, významných spisovateľov vo svojich výrokoch o terajšom nebi podáva veriacim skreslený obraz. Učia, že veriaci ihneď po smrti odchádzajú do miesta popisovaného ako „nový Jeruzalém“. Tí, ktorí predkladajú iným tieto zmätené predstavy si pomiešaním týchto opisov nebies zjednodušujú výklad a nie sú objektívni.
Drahý čitateľ, nie sú to perlové brány, ani jaspisové múry, ani ulice dláždené zlatom, ktoré by nám urobili nebo nebom. Keby to bolo všetko, netúžili by sme tam zostať na veky. Bude to naše spojenie s Bohom, ktoré nám učiní nebo domovom. Všetky radosti, ktoré poznáme, plynú z Božej prítomnosti. Pozemský opis krás, majú zdôrazniť krásy nebeské, lásku Božiu, Jeho prítomnosť.
Rozmery Nového Jeruzalema
Keď sme už pri našom novom domove, pozrime sa bližšie na to, ako sa tam všetci pomestíme. Výpočet sa opiera o údaje v gréckych mierach tej doby prepočítaných na kilometre. Základňu tvorí štvorec, s dĺžkou jednej strany 12.000 štádí. Jedna štádia - stadium je 185 metrov. Ak to vynásobíme, prídeme k číslu 2.220 km. To je jedna strana štvorca. Aby sme si predstavili veľkosť tohoto mesta, museli by sme si našu republiku predstaviť viac ako100 násobne väčšiu, aby naplnila 4.928 400 kilometrov štvorcových. Nezabudnime, že hovoríme o meste. Aká bude výška? Verš 16 hovorí, že výška je taká istá, ako šírka či dĺžka. Teda opäť 2.220 km. Máme teda kocku. Tento tvar má tri rozmery, ktoré sú závislé jeden na druhom a všetky sú si rovné. Priestor musí mať tri dimenzie, a každá dimenzia preniká priestorom. Priestor sa udáva v jednom rozmere, (dĺžka), ale môžeme ho vidieť iba ako plochu (dĺžka na druhú) a prežiť, alebo zažiť vo všetkých troch dimenziách...
Lazárove sestry poslali Ježišovi odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe.
Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“
Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ Ježiš sa zachvel v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil. Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“
Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou.
Kto z nás sa nevzdeláva? Iste každý rád zoberie do rúk dobrú knihu, prečíta si zaujímavý článok v časopise, v novinách, alebo si pozrie dobrý film v televízii. A to už nehovorím o školách, rozličných kurzoch alebo prednáškach na ktorých si človek môže svoje vzdelanie dopĺňať. Tieto slová platia aj v otázke našej viery. Samozrejme tým najdôležitejším prameňom na prehlbovanie si svojich vedomostí je Sväté písmo.
V dnešnú nedeľu Ježiš dáva presvedčivú odpoveď na najvážnejšiu otázku ľudstva a hovorí najpotešiteľnejšiu pravdu - pravdu o večnom živote: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. Ježiš svojich poslucháčov postupne pripravoval na skutočnosť zmŕtvychvstania. Vynikajúco k tomu poslúžila aj udalosť s Lazárom, ktorý zomrel v Betánii vzdialenej 3 km od Jeruzalema. Tu na Ježiša číhali jeho nepriatelia a naposledy, keď tam bol, chceli ho ukameňovať. Apoštoli si vydýchli, keď videli, že Ježiš sa tam nechystá.
Po dvoch dňoch predsa len oznámil, že do Betánie. Apoštoli tomu vôbec nerozumeli a nechápali, že Ježiš chce zázrakom vzkriesenia mŕtveho posilniť ich vieru vo svoje a neskôr aj v ich zmŕtvychvstanie. Ďalej chcel prehĺbiť vieru aj v Lazárových sestrách v jeho mesiášsku moc a dobrotu. Napokon chcel prehĺbiť vieru aj v okolostojacich, aby uverili v neho, ako v Božieho Syna.
Koľkých z nás prenasleduje strach zo smrti? Koľkí z nás sa proti nej búria? Kto z nás si nepovie, že ešte je čas, chce si požiť a užiť? Lenže nech robíme čokoľvek, smrti sa neubránime. Poznáme však jedného víťaza nad smrťou, ktorý síce zomrel a bol aj pochovaný, ale jeho hrob sa stal najväčším výsmechom smrti. Kristov hrob nebol jeho definitívnym koncom, ale jeho druhou kolískou. A to, čo sa stalo s Kristom, stane sa aj s nami, ak budeme mať vieru.
Táto viera zotiera množstvo sĺz a hovorí, že smrťou nepadáme do ničoty, ale kráčame do žiarivej budúcnosti. Smrť nie je zánikom, ale povýšením do lepšieho života a nie je ani likvidáciou, ale prehodnotením nášho života. Boh nás nestvoril preto, aby nás zničil. Cez svojho Syna nám ukazuje, že hrob je druhou kolískou, kde sa život nekončí ale začína. A hoci sa dobre počúvajú tieto slová, predsa v nás môže byť neistota a nepríjemný pocit, lebo túžime po zárukách a chceme vidieť cestu k Bohu.