Cirkev je chápaná ako spoločenstvo života človeka s Bohom, priestor jeho živej prítomnosti. Prejavom Božieho milosrdenstva pre sestru Faustínu nebolo len samotné založenie svätej Cirkvi, živá prítomnosť Boha v nej, ale aj jeho konanie voči človeku, najmä prostredníctvom slova, ktoré osvecuje a prostredníctvom sviatostí, v ktorých udeľuje rôzne milosti potrebné pre nadprirodzený život.
Prejavom milosrdenstva v Cirkvi je podľa sestry Faustíny aj udeľovanie Božej svätosti stvoreniam. Sú duše celkom preniknuté Bohom a sú aj duše ledva žijúce (Denníček 180). Keď videla takú veľkú lásku Boha v Cirkvi, mohla úprimne vyjadriť svoju radosť: Aká je to radosť byť verným dieťaťom Cirkvi (Denníček 481).
V každom bode tohto zoznamu použil slová z veľkej zásoby poznania o Cirkvi, ktorú ponúka Písmo a tisícročia Duchom vedenej tradície. Nie sú deti bez matky; ľud bez vodcov; získaná svätosť bez posväcujúcej moci a bez námahy pri posväcovaní; účinná jednota v Božom živote bez odovzdávania tohto života.
Aby sme vysvetlili len jeden z nich, slová „matka“ a „deti“ hovoria o tom, že do vzťahu medzi sebou navzájom a ku Kristovi sa dostávame ako deti milujúcej matky, Cirkvi. Je tu množstvo zjavných analógií s Máriou a jej úlohou Matky veriacich.
Nemali by sme však zabúdať, že i samotná Mária je vo vnútri Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil to vyjadril takto: Mária „je ‚matkou údov (Kristových)…, lebo svojou láskou spolupracovala, aby sa v Cirkvi zrodili veriaci, ktorí sú údmi tejto hlavy‘. Preto sa aj uctieva ako najvynikajúcejší a celkom jedinečný úd Cirkvi, ako jej predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a v láske.“
Mária je svätá vďaka svätosti Cirkvi a keď poukazuje na Krista, stáva sa matkou podivuhodných nových členov Cirkvi a zjednocuje ich na bohoslužbu, posväcovanie a napĺňanie poslania Cirkvi vo svete. Toto je len jeden veľký dôsledok toho, že patríme do svätej Cirkvi.
A nakoniec ešte jeden príklad: de Lubac povedal, že nie je „‚spoločenstvo svätých‘- čiže svätých ľudí - bez odovzdávania svätých vecí“. Poukazuje i na eucharistické zhromaždenie a na sväté prijímanie - účasť na Chlebe anjelov.
Cirkev je miesto, kde nás napriek všetkým jej hriechom a zlyhaniam udržiava svätý Boh v skutočne zázračnom spoločenstve šťastia a - napokon - i naplnenia.
Katolícka akcia vyniesla na povrch aj otázku o podstate Cirkvi. V súvise s Katolíckou akciou hovoria pápežské dokumenty o kráľovstve Kristovom a o mystickom tele Kristovom. Povinnosť laického apoštolátu a Katolíckej akcie odvádzajú síce aj z iných princípov, ale podľa Jürgensmeiera (Der mystische Leib Christi, 253) najsprávnejšie je, keď ju odvádzame z dogmy o mystickom tele Kristovom. Braito (Cirkev, 283) vytýka Jürgensmeierovi, že viac podtrhuje vnútornú stránku Cirkvi, t. j. Kristus nazýva svoju Cirkev kráľovstvom Božím.
Kristus prišiel zreformovať predstavy o kráľovstve Božom, lebo Židia ich znetvorili. Preto vyhlásil, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Kráľovstvo Božie sa začína v dušiach, v Cirkvi rastie v spoločnosť a v nebi dosiahne svoj vrchol, konečné víťazstvo.
Keď sv. Pavol menuje Cirkev telom, je to obraz, metafora a vyjadruje tak iba ideu, predstavu spoločnosti. Cirkev teda, ako telo Kristovo, je spoločnosťou, v ktorej všetky úlohy majú jeden cieľ, vytvoriť celé telo. O nejakej biologickej jednote niet reči v obraze tela Kristovho.
Ak neurčíme presne vopred, čo i e mystické telo Kristovo, bude tento hmlistý a neurčitý obraz - nevyhnutne hmlistý a neurčitý, pretože obraz - ustavične zvádzať k výhradne duchovnému a vnútornému chápaniu Cirkvi, bude stále zarážať otázka, ako môžu byt zlí údmi svätého tela Kristovho.
Nevedeli vraj ukázať, že mystické telo Kristovo je Cirkev práve i so svojimi vonkajšími znakmi a so svojou hierarchickou autoritou. Vnútorná stránka Cirkvi nedá sa odlúčiť od vonkajšej, hierarchickej, ba práve závisí od hierarchie, od vonkajších viditeľných znamení. Keď chápeme Cirkev ako kráľovstvo Božie na zemi, ako viditeľnú spoločnosť alebo ako mystické telo Kristovo, to sú dve hľadiská na tú istú vec.
Sv. Otec, Pius XII., v encyklike „Mystici Corporis Christi" zreteľne poukazuje na toto spojenie oboch prvkov. Cirkev nie je ani výlučne spoločenstvom, ani výlučne spoločnosťou. Podľa Pia XII. tieto slová: Corpus Christi mysticum, vystihujú celú podstatu Cirkvi, len ich treba správne chápať.
Je corpus Christi čiže Kristus je jej hlavou, je spojená s Kristom. Od neho má svoj vnútorný život a preto je mystickým, t. j. tajomným telom Kristovým. Cirkev je telom Kristovým. Ona patrí Kristovi, Kristus je jej hlavou. Kristus je hlavou Cirkvi, lebo všetok život v nej pochádza od neho, lebo on ju riadi neviditeľne svojou milosťou a viditeľne svojím zástupcom; lebo on je najdokonalejším údom, ktorý dostal najviac milosti (gratia capitis) a preto aj ustavičným zdrojom, ktorý ju stále posväcuje.
Cirkev je spojená s Kristom. Ale sv. Otec rozoznáva trojaké spojenie: fyzické, morálne a mystické. Ale naše spojenie s Kristom je viac ako morálne, lebo morálne spojenie znamená iba spoločný cieľ, my ale máme spoločný život s Kristom. Naše spojenie s Kristom deje sa vierou, láskou, prebývaním Ducha Sv. v nás, ale hlavne Eucharistiou, ktorou sa do nás vlieva a v nás rozmnožuje život Kristov.
Toto spojenie Cirkvi s Kristom sv. Tomáš menuje „mystickým", t. j. tajomným. Zostane navždy tajomstvom, ako je možné, aby sme my ľudia boli s Kristom, Bohočlovekom spojovaní, aby sme skrze ľudí a viditeľnými znakmi boli privtelovaní k jeho životu', aby sme my, úbohí hriešnici a viditeľní ľuda, tvorili s ním a medzi sebou svätú jednotu.
Braito má pravdu, keď vytýka niektorým teologickým spisovateľom, že jednostranne prízvukujú mystické spojenie Cirkvi s Kristom, lebo toto jednostranné prízvukovanie vnútornej stránky Cirkvi môže človeka veľmi ľahko zviesť na bludné cesty mysticizmu. Našou úlohou je nadprirodzené pravdy vysvetľovať a popularizovať a nie zahaľovať a komplikovať. Preto musíme ich podávať, či už v literatúre alebo na kancli, jasne, jednoducho a dogmaticky presne.
Jürgensmeier v mystickom tele Kristovom vidí tvorivý prvok celého náboženského života. A tak aj myšlienku Katolíckej akcie, zodpovednosť veriacich za osudy Cirkvi, povinnosť laického apoštolátu, spoluprácu laikov s kňazmi za kráľovstvo Kristovo môžeme najúčinnejšie dokazovať z dogmy o mystickom tele Kristovom.
Všetci sme údmi tajomného tela Kristovho. V ľudskom tele všetky údy majú svoje úlohy, funkcie, povinnosti voči celku. Tak je to aj v Cirkvi. Každý úd má svoju vlastnú úlohu. Všetci, teda nielen kňazi, ale aj laici musia mať záujem o osudy Cirkvi. Všetci, teda aj laici sú povinní pracovať na vznešenom programe kráľovstva Kristovho.
Je pravda, že každý vzrast tajomného tela závisí od hlavy, teda od Krista. Ale i to je pravda, hoci sa to zdá byť celkom čudným, že aj hlava potrebuje údy, t. j. Kristus potrebuje pomoc veriacich, laikov.
Sv. Tomáš sa v jednej otázke (ST III, q. 60, a. 3) zo Sumy teologickej zaoberá tým, či sú sviatosti znakom iba jednej veci, iba jednej reality, a odpovedá nám práve príkladom Eucharistie. Poďme sa teda spolu so sv. Tomášom pozrieť na to, akým spôsobom sú Kristovo pravé a Kristovo mystické telo prítomné v tejto sviatosti.
Kristovo pravé telo „je značená a obsiahnutá“ realita sviatosti, zatiaľ čo jeho mystické telo „je značená a neobsiahnutá“ realita sviatosti. Čo to znamená? Kristus sám je v tejto sviatosti značený, keďže táto sviatosť je jeho znakom a zároveň je v nej obsiahnutý, pretože je v Eucharistii substanciálne skutočne prítomný.
Prítomnosť Krista pritom nezávisí o...
Cirkev ako spoločenstvo veriacich.
Dôležité pojmy a definície
Pre lepšie pochopenie témy si zhrňme kľúčové pojmy:
| Pojem | Definícia |
|---|---|
| Mystické telo Kristovo | Označenie Cirkvi ako spoločenstva veriacich, ktorí sú v jednote s Kristom ako s hlavou tela. |
| Eucharistia | Sviatosť, v ktorej je prítomné telo a krv Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. |
| Svätosť Cirkvi | Božia svätosť vyliata na Cirkev a na každú v nej žijúcu dušu. |
Svätosť Cirkvi a Božieho ľudu
Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Boží ľud má charakteristické vlastnosti, ktoré ho zreteľne odlišujú od všetkých náboženských, národnostných, politických alebo kultúrnych zoskupení v dejinách.
- Je to Boží ľud: Boh nepatrí ako vlastný nijakému národu. Ale získal si ľud z tých, čo kedysi ani ľudom neboli: „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ“ (1Pt 2,9).
- Príslušníkom tohto ľudu sa človek nestáva telesným narodením, ale „narodením zhora“, „z vody a z Ducha“ (Jn 3,3-5), čiže vierou v Krista a krstom.
- Hlavou tohto ľudu je Ježiš Kristus (Pomazaný, Mesiáš): a pretože to isté pomazanie, Duch Svätý, sa vylieva z Hlavy na telo, je to „mesiášsky ľud“.
Keď niekto vierou a krstom vstupuje do spoločenstva Božieho ľudu, dostáva účasť na jedinečnom povolaní tohto ľudu: na jeho kňazskom povolaní: „Kristus Pán, Veľkňaz vybratý spomedzi ľudí, ,urobil‘ nový ľud ,kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi‘.
Boží ľud má napokon účasť i na Kristovom kráľovskom úrade. Kristus vykonáva svoju kráľovskú moc tak, že svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním priťahuje k sebe všetkých ľudí. Boží ľud uskutočňuje svoju „kráľovskú hodnosť“ tak, že žije podľa tohto povolania slúžiť s Kristom.
Ježiš si už od začiatku vzal učeníkov za spoločníkov života; zjavil im tajomstvo Kráľovstva; dal im účasť na svojom poslaní, na svojej radosti i na svojom utrpení. Keď bola učeníkom odňatá jeho viditeľná prítomnosť, Ježiš ich nenechal ako siroty. Sľúbil im, že zostane s nimi až do skončenia sveta, a dal im svojho Ducha.
Prirovnanie Cirkvi k telu vrhá svetlo na dôverné spojenie medzi Cirkvou a Kristom. Cirkev nie je len zhromaždená okolo neho; je zjednotená v ňom, v jeho tele. Jednota tela však neruší rozličnosť údov.
Kristus „je hlavou tela, Cirkvi“ (Kol 1,18). Všetky údy sa majú snažiť pripodobňovať sa mu, kým v nich „nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19). Kristus a Cirkev sú teda „úplný Kristus“ (Christus totus). Cirkev je jedno s Kristom. Cirkev je nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5,25-26), spojil ju so sebou večnou zmluvou a neprestáva sa o ňu starať ako o vlastné telo.
Ducha Svätého „treba považovať za princíp každého životnej a vskutku spásonosnej činnosti vo všetkých častiach tela“. Do spoločenstva Božieho ľudu sa vstupuje vierou a krstom. Cirkev je Kristovo telo. V jednote tohto tela sú rozličné údy a úlohy. Cirkev je Kristova nevesta. On ju miloval a vydal za ňu seba samého. Obmyl ju svojou krvou. Cirkev je chrám Ducha Svätého.
V „plnosti času“ (porov. Gal 4, 4) Boh Otec navštívil ľudstvo skrze svojho vteleného Syna, počatého Svätým Duchom a Pannou Máriou, aby ľudský rod vo Svätom Duchu skrze adopciu v Kristovi mohol prísť k Otcovi. Miestom a prostredím, kde sa uskutočňuje Božia adopcia ľudí, je mystické Kristovo telo, Cirkev.
Cirkev ako miesto, kde pôsobia Otec, Syn a Svätý Duch, je ikonou Najsvätejšej Trojice, t. j. spoločenstvom, kde ľudia môžu komunikovať s Bohom a medzi sebou navzájom. Boh zjavil svoj plán o Cirkvi ako plnosti stvorenia v opise života Adama a Evy v raji. Z Abrahámových potomkov Boh vytvoril svoj ľud, Izrael.
Otec uskutočňuje svoj večný plán pre Cirkev, spásonosné spoločenstvo ľudí, skrze vtelenie Syna mocou Svätého Ducha. Vo svojom učení o Cirkvi vtelený Boží Syn Ježiš Kristus používal obrazy, ktoré boli dobre známe jeho poslucháčom. Cirkev prirovnával k stádu, pre ktoré je on dobrým pastierom (porov. Jn 10, 1 - 18).
Kristus budoval svoju Cirkev slovami svojho kázania a svedectvom svojho života, ktorého vyvrcholilo jeho smrťou na kríži a jeho vzkriesením. Kristus povolal dvanástich apoštolov do služby v Cirkvi. Kristus zveril Cirkev apoštolom tohto nového Božieho ľudu: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19 - 20).
Božím plánom, čo sa týka Cirkvi, je spojiť celé ľudstvo v jedno: To, čo bolo rozptýlené a odcudzené (Babylonská veža), Kristus dal dohromady a zjednotil udelením Svätého Ducha (Päťdesiatnica).
V Novom zákone bolo starozákonnému Božiemu ľudu dané grécke pomenovanie ekklesia, ktoré znamená zhromaždenie tých, ktorí boli povolaní. Apoštol Pavol nazýva Cirkev „Kristovo telo“. Pri Tajomnej večeri Kristus dal svoje telo v Eucharistii. Prijímaním tohto tela sa stávame Kristovým telom.
Svätí otcovia v jednotnej koncilovej podobe zhrnuli najcharakteristickejšie znaky Kristovej Cirkvi v Nicejsko-konštantínopolskom symbole viery. Kristovu Cirkev označili ako „jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú“.
Kristova Cirkev je jedna, lebo Boh je jeden: „Jeden je Boh a Otec všetkých“ (Ef 4, 6); a jeden je Ježiš Kristus, Staviteľ Cirkvi. Cirkev, ktorú stavia Kristus a oživuje Svätý Duch, je „tajomstvo nedeliteľnej jednoty na obraz Najsvätejšej Trojice“. Jednotou viery a jedným krstom sa tí, ktorí uverili, stali údmi jedného Kristovho tela: „Tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5).
Tajomstvo Božieho života, „tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté“ (Kol 1, 26), bolo zjavené ľudstvu vteleným Božím Slovom. Rovnakým spôsobom sa Kristova Cirkev, ktorá je mystické Kristovo telo, stala viditeľne zjavnou v samosprávnych cirkvách.
Každá miestna cirkev zjavuje jednotu Cirkvi hierarchickým usporiadaním rôznych služieb okolo biskupa. Jednota viery medzi samosprávnymi cirkvami sa zjavuje v spoločnom vyznávaní doktrinálneho učenia ekumenických koncilov. Jedna viera Cirkvi, Kristovho tela, je prameňom spoločnej účasti veriacich na svätých tajomstvách.
Vo Svätom písme sa Pán Boh označuje za Svätého: „Veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba“ (Oz 11, 9). Cirkev je miestom, kde máme rásť vo svätosti, ktorú nám dáva milosť Svätého Ducha. Tí, ktorí vstúpili do Cirkvi dverami pokánia, prešli dverami raja do Božieho posvätenia a požehnania.
Cirkev zjavuje, že je všeobecná/katolícka (z gréckeho slova katholike - všeobecný alebo plný), keď zhromažďuje spoločenstvo veriacich okolo eucharistického stola. Zhromaždené spoločenstvo Cirkvi vytvára Eucharistiu a Eucharistia vytvára Cirkev.
Eucharistickému zhromaždeniu predsedá biskup - „Kristov námestník“. Jeho prvenstvo v spoločenstve, ktoré je zhromaždené na eucharistickom agapé, t. j. na „hostine lásky“, je prvenstvom v láske. Keďže biskup predsedá Eucharistii, ktorá sa uskutočňuje v konkrétnom miestnom spoločenstve, stojí na čele miestnej cirkvi (eparchie): „Nech nikto nerobí nič, čo súvisí s Cirkvou, bez biskupa.“
Eucharistiou, ktorú slávi biskup, ako aj spoločnou vierou, každá miestna cirkev vstupuje do spoločenstva s ostatnými miestnymi cirkvami. Miestne cirkvi vo vzájomnom spoločenstve tvoria samosprávnu cirkev, na čele ktorej stojí ten, ktorý jej predsedá: biskup, arcibiskup, metropolita alebo patriarcha.
Prvou medzi samosprávnymi cirkvami je Rímska cirkev, pretože jej predsedajúcim je rímsky pápež, nástupca apoštola Petra. Spoločenstvo samosprávnych cirkví vytvára všeobecnosť/katolicitu (po cirkevnoslovansky sobornosť) Cirkvi. Najvyššou manifestáciou všeobecnosti/katolicity Cirkvi je ekumenický koncil.
Kristus zveril apoštolovi Petrovi službu všeobecnosti/katolicite (sobornosti) Cirkvi. Rímsky biskup, nositeľ petrovskej služby, zvoláva ekumenické koncily, schvaľuje ich rozhodnutia, stojí za neomylnou vieroukou Cirkvi a vyjadruje ju, rieši ťažkosti, ktoré vznikajú v živote rôznych samosprávnych cirkví.
Kristus povolal dvanástich apoštolov (gr. apostolos - ten, ktorý je poslaný). Na nich založil Cirkev a poslal ich do sveta kázať evanjelium. Apoštolská služba pokračuje v službe cirkevnej hierarchie a v apoštoláte (misii) všetkých veriacich. V Cirkvi sú nástupcami apoštolov biskupi.
Apoštolská úloha diakonov spočíva v starostlivosti o každodenné potreby cirkevných spoločenstiev. Apoštolskou úlohou mníšstva je posväcovanie sveta pomocou modlitby. Apoštolská úloha laikov spočíva vo vnášaní Cirkvi do všetkých oblastí spoločenského života.
Apoštolská povaha Cirkvi sa zjavuje aj v jej misijnej službe „všetkým národom“, aby z nich vytvorila jeden Boží ľud. Eparchie, ktorým predsedali biskupi, sa zjednotili do metropólií a metropólie do patriarchátov.
Eucharistia je najdokonalejšia zo všetkých sviatostí, lebo Boh skrze ňu nielen posväcuje človeka, ako je tomu aj u ostatných sviatostí, ale v nej je Boh reálne a jedinečne prítomný. Mať bázeň pred týmto tajomstvom, pred Bohom v Eucharistii, je na mieste. Prijímať alebo adorovať Eucharistiu znamená zomrieť hriechu, aby som mohol žiť, aby Kristus vo mne mohol žiť.
Eucharistia totiž nie je akousi odmenou pre dokonalých, je to posila a liek pre veriacich ľudí, ktorí zakúšajú každý deň rôzne zápasy a ťažkosti. Ak človek bezmyšlienkovite chodí každý deň na prijímanie, zabúda, koho to vlastne prijíma a nikdy neobjaví krásu a výnimočnosť eucharistického tajomstva.
Najlepšou odpoveďou na túto otázku sú životy mnohých svätcov, ktorí pravidelne prijímali Eucharistiu. V prvom rade, každé prijímanie je jedinečným a sviatostným stretnutím, zjednotením s Kristom. Sv. Ján Damascenský prirovnal Eucharistiu k tlejúcemu uhlíku. Tak ako je uhlík drevom spojeným s ohňom, tak je Eucharistia chlebom spojeným s Božskou láskou.
Svätý Pavol hovorí v Prvom liste Korinťanom (11, 27- 29) o nehodnom prijímaní Eucharistie, pri ktorom si človek „je a pije odsúdenie“. Čo to znamená? Tento text, ktorý hovorí o nehodnom prijímaní Eucharistie, opisuje situácie, keď sa človek napriek svojim ťažkým hriechom rozhodne pristúpiť k Eucharistii.
Eucharistická adorácia je zotrvávanie v modlitbe pred Kristom prítomným v Eucharistii. Adorácia je akýmsi rozvinutím eucharistického slávenia, teda svätej omše. Jedným z nich je prehlbovanie vzťahu s Pánom, ktorý je predo mnou skryte, ale reálne prítomný.
Čas strávený pred eucharistickým Kristom je znakom mojej lásky k nemu. Adorácia tak poukazuje aj na tento ekleziálny, spoločenský prvok - sme povolaní nielen k jednote s Kristom, ale s každým členom mystického tela. Mnohé kostoly nepretržite streamujú adoráciu, takže si ju môžeme hocikedy zapnúť doma v obývačke.
Eucharistická adorácia ako prejav úcty a lásky k Bohu.
Pri streamovaných svätých omšiach je totiž človek pred obrazovkou v kontakte len s obrazom skutočnosti, ale nie so samotnou realitou slávenia svätej omše. Pri eucharistickej adorácii je to podobné. Človek pred obrazovkou vidí len obraz skutočnosti, ale nie je v kontakte s danou skutočnosťou, teda s vyloženou Oltárnou sviatosťou.