Ako Boh vníma samovraždu?

Ľudský život je posvätný, pretože od svojho počiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi. Avšak, žijeme vo svete, kde sa vyskytujú mnohé prírodné katastrofy, cunami, zemetrasenia či záplavy, pri ktorých ľudia zomierajú mocou prírodných síl. Mnohí sa pýtajú: „Prečo?“ Zomierajú však aj ľudia usmrtení vo vojne, eventuálne násilím jednotlivcov. Už v Knihe Genezis sa spomína, ako Kain zabil Ábela (porov. Gn 4, 1 - 16).

Od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následok prvotného hriechu. A predsa už v Starom zákone sa dočítame: „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13); a to isté nájdeme aj v Knihe Deuteronómium (porov. Dt 5, 17). Piate Božie prikázanie ako príkaz rešpektovať, milovať a podporovať život zaväzuje všetkých ľudí. Len Boh je Pán ľudského života a on rozhoduje o tom, dokiaľ tu človek má byť a kedy má odísť.

V encyklike pápeža Jána Pavla II. Evangelium vitae sa píše: „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj vy ste povinní dávať život za bratov.“ (1Jn 3,16)

Postoj Cirkvi k potratom a eutanázii

Zvyčajne sa o potrate hovorí ako o umelom prerušení tehotenstva. Je to však zavádzajúce. Tu ide o ukončenie života, nie prerušenie. Samozrejme, že existuje aj situácia, keď žena potratí dieťa prirodzeným spôsobom, čo je veľmi bolestivá skúsenosť. Majú sa mu hneď uznať ľudské práva, no na prvom mieste právo na život. Pohľad Cirkvi na potrat sa nezmenil a nikdy sa nezmení, pretože tu je v hre ľudský život. Svätý Ján Pavol II. Toto učenie, ktoré sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, sa tradíciou Cirkvi odovzdáva a učí ho riadne a všeobecné magistérium. Ak ho politici v parlamente schvália ako sociálnu „vymoženosť“, to neznamená, že ňou aj je. O dobre a zle nerozhoduje parlament, ale Boh.

Na konci života človek stojí zoči-voči tajomstvu smrti. Smrť, ktorá neočakávane ukončí život ešte otvorený budúcnosti, mnohí považujú za „nezmyselnú“. Žiaľ, ak človek odmieta alebo zabúda na svoj základný vzťah k Bohu, myslí si, že je sám sebe kritériom a normou. V tomto kontexte sa stáva čoraz silnejším pokušenie eutanázie. V skutočnosti však to, čo by sa mohlo zdať logické a humánne, sa pri hlbšej analýze javí ako absurdné a neľudské. Šíri sa najmä v spoločnostiach charakterizovaných blahobytom, podľa ktorých prítomnosť čoraz väčšieho počtu starých a nevládnych ľudí je príliš nákladná a zaťažujúca. Znovu sa opakuje pokušenie z raja: byť ako Boh (porov. Gn 3, 5). Keď náš Stvoriteľ vykonáva túto moc, vždy sa riadi plánom svojej múdrosti a lásky. Tak sa život slabšieho ocitá v rukách silnejšieho. Aktuálne znejú slová sv. Augustína:

„Nikto nemá právo ukončiť život, ktorý má ukončiť v určenom čase.“

Samovražda z pohľadu Katolíckej cirkvi

Katolícka tradícia konštatuje, že samovražda je vždy objektívne ťažké mravné zlo. Odporuje ľudskému rozumu, lebo protirečí prirodzenej náklonnosti človeka k sebazáchove. Svätý Augustín hovorí, že život človeka je dialóg medzi Bohom a ním a samovražda je odmietnutie tohto dialógu. Tak ako sa nik sám od seba nerozhodol, že bude žiť, ani sám nemá právo ukončiť svoj život. A napokon ide aj o sociálny motív. Tu svätý Tomáš preberá argumenty Aristotela: človek je súčasťou celku, má pre druhých hodnotu a význam, ak z neho vystúpi, poškodzuje celok. Nemožno ju nikdy ospravedlniť, ani vtedy, keď sa vykoná na požiadanie.

Samovražda je mimoriadne citlivá záležitosť. Štatistiky sú alarmujúce a samovrážd pribúda. Len v roku 2022 bolo na Slovensku nahlásených 563 dokonaných samovrážd a 724 pokusov o samovraždu. Národné centrum zdravotníckych informácií uvádza: „Siahnuť si na život sa pokúsili najčastejšie mladí ľudia vo veku 15 až 19 rokov. Problematika samovrážd neobchádza ani veriacich ľudí. Aj v tomto smere platí Kristovo pozvanie: Vezmi svoj kríž, svoju depresiu, svoj strach, úzkosť a nasleduj ma. Viera v Božiu uzdravujúcu moc však nie je v rozpore s liekmi a terapiou.

Otázku spásy ľudí, ktorí si siahli na život môžeme vnímať v dvoch rovinách. Boh je výlučný darca a pán života, človek je iba správca tohto daru, preto nikto nemá právo zobrať sebe ani druhému niečo, čo mu nepatrí. Aj z týchto dôvodov kresťania odmietajú eutanáziu alebo asistovanú samovraždu. Na strane druhej, aj cirkev si uvedomuje, že človek, ktorý si siahol na život, tak urobil s veľkou pravdepodobnosťou pod vplyvom značnej psychickej záťaže alebo choroby. Do srdca človeka vidí jedine Boh a jedine On má právo niekoho posudzovať.

Kedysi prišla za svätým Jánom Máriom Vianneym žena, ktorá bola zdrvená z toho, že si jej manžel vzal život. On jej povedal: „Nebojte sa! Medzi mostom a riekou je Božia milosť.“ Aj Katechizmus (alebo obrazne povedané cirkevná ústava) Katolíckej cirkvi píše o nádeji: „Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život. Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám.

Duchovný boj

Nezvykne byť témou našich rozhovorov pri kávičke, no predsa ho každý z nás zvádza. Málo sa o ňom hovorí, ale bojuje v ňom každý. „Diabol existuje a je nutné s ním bojovať. Nie je to len ojedinelý stret, ale trvalý zápas,“ povedal Svätý Otec František. Pridáva sa k nemu aj známy, dnes už zosnulý taliansky exorcista Gabriel Amorth: „Život je ustavičné zápasenie so zlom a ten, kto chce zápasiť, musí svojho protivníka dobre poznať. Keď chceme premôcť nepriateľa, ktorého základnou zbraňou je klamstvo a podvod, potom pravé poznanie znamená polovicu úspechu. Diabol nás neraz zotročuje nejakou závislosťou, ale mnoho ráz na nás útočí cez myšlienky, predstavy - nečisté či žiadostivé predstavy, nutkavé myšlienky. Toto sa často deje práve vo chvíli, keď sa usilujeme zamerať svoje myšlienky na Boha. Hoci diabli nie sú všadeprítomní ani všemohúci, sú veľmi inteligentní. Nepoznajú náš vnútorný život, naše myšlienky, ale môžu to odhadnúť na základe nášho vonkajšieho správania. Miestom nášho útoku je aj naša reč, naše slová, ale aj naše telo. Autori hovoria aj o takzvanom démonovi únavy, ktorý nás napáda obzvlášť vtedy, keď sa ideme modliť. Nejde však o prirodzenú ospalosť. Chceme sa večer modliť, ale pár minút po tom, čo si to zaumienime, už spíme.

Hoci duchovný boj nie je témou našich bežných rozhovorov, už svätý Pavol VI. ho považoval za nesmierne dôležitý: „Aké sú najväčšie potreby Cirkvi v dnešnej dobe? O duchovnom boji často čítame vo Svätom písme. V Jakubovom liste počujeme: „Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás.“ (Jak 4, 7) Apoštol Peter píše: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Svätý Pavol v Liste Efezanom píše: „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť!“ (Ef 6, 11 - 13) V ďalších veršoch nám radí, akú výzbroj si máme obliecť, keď ideme do duchovného boja: „Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha!

Aj duchovný boj je otázkou rozlišovania v našom živote - čo je dobré, čo zlé. „Všetko smiem. Ale nie všetko osoží. Všetko smiem. Ale ja sa ničím nedám zotročiť,“ čítame v Prvom liste Korinťanom (6, 12). „Z Písma tiež dobre vieme, že v danom zápasení (dobra proti zlu) človek rozhodne nie je nikdy osamotený. Môže sa rozhodnúť, že chce byť sám. Autor Lorenzo Scupoli vo svojom diele Duchovný zápas rozoznáva štyri nástroje či zbrane v duchovnom boji. Sú nimi: 1. schopnosť nespoliehať sa výlučne na svoje sily, 2. dôvera Bohu, 3. duchovné cvičenia, 4. modlitby. „V duchovnom zápase vybojovaný pokoj je však skúsenosťou overená istota viery, predstavuje životný postoj, umožňujúci vysoké etické cítenie, a uvoľňuje aktivity pretvárajúce svet,“ píše autor.

Ďalší autor, Neal Lozano, v knihe Vyslobodení píše: „Diabol má veľa stratégií. Jedna z nich spočíva v tom, že sa veľmi rád skrýva zamaskovaný v tme, aby nás mohol podvádzať z tajného miesta. Pamätáte sa? K Adamovi a Eve prišiel zamaskovaný ako had, jedno z Božích stvorení. Môže to znieť ako protirečenie, ale druhá diablova taktika spočíva v tom, že chce pritiahnuť pozornosť a vziať Bohu to, čo Bohu patrí.“ Autor však zdôrazňuje: „Je chybou príliš sa zaoberať tým, aký je diabol silný. Dôležité je tiež so Zlým nevyjednávať, ale len sa bližšie primknúť ku Kristovi. Aj (a najmä) uprostred boja. Aj keď diabol nie je vždy priamym zdrojom pokušenia, využije každú príležitosť, aby vyťažil zo situácie, uprostred ktorej sa nachádzame, a vniesol do nás nepokoj, zviedol nás k hriechu. Práve z tohto pramení náš duchovný boj. „Pán dopúšťa pokušenia, či už pochádzajú od diabla, alebo si ich človek spôsobuje sám, lebo pomocou nich sa kresťania stávajú silnými. V modlitbe potvrdzujú svoju vernosť Bohu a zásluhy, získané v pokušení, im pomáhajú kráčať na duchovnej ceste.

Možno si kladieme otázku, prečo každý z nás viac či menej vo svojom živote prežíva duchovný boj. Dušan Mesík sám seba charakterizuje ako dedinského farára, ktorý trošku „pričuchol“ k veciam o duchovnom boji, o Zlom. „Sme ľudia, ktorí sú nielen z tela a krvi, ale sme predovšetkým duchovní - sme pneuma, soma a psyché. Ťahá sa to od závisti padlých anjelov. Cirkevní otcovia hovoria o princípe „non serviam“, čiže „nebudem poslúchať“, ktorým si zahatali cestu do neba, svojou vlastnou predstavivosťou, ako má Boh fungovať. Veľmi žiarlia na človeka, lebo oni už vedia, že nemajú šancu dostať sa do neba, pretože mali vliate poznanie a už pre nich niet cesty späť. Pre človeka, ktorý je stvorený na obraz Boží, ktorého Boh vykúpil drahou krvou svojho Syna, je šanca po krste dostať sa do neba.

Exorcista Vladimír Beregi vraví, že téma duchovného boja sa začína už pri prvom a nenahraditeľnom bode kerygmy: „Boh ťa miluje! Nebeský Otec ťa miluje bezdpodmienečne a chce pre teba to najlepšie.“ Vysvetľuje: „Niekde tu by sme mohli hľadať „bojisko“ duchovného boja. Ide totiž o Božiu lásku, konkrétnu a nenahraditeľnú, o ktorú nás „niekto“ chce okradnúť. Ide o lásku, ktorá má svoje meno: Ježiš. Ide o lásku, ktorá má svoje priezvisko: Spasiteľ. Nepriateľ Boha a ľudí, diabol, chce svojím pôsobením zviesť človeka a okradnúť ho o to najcennejšie. On chce zosmiešniť Božie konanie a zabrániť spáse.

Bosý karmelitán Dušan vraví, že duchovný boj zažívame preto, „lebo pracujeme na svojom „ja“ a rastieme. Každá zmena v našom živote prináša určité neistoty, bolesti, nevieme, či máme, alebo nemáme ísť do nejakej premeny. Boj je v tom, či chcem vyjsť zo svojej komfortnej zóny, alebo nie. Každá premena niečo stojí; ak chcem zabehnúť maratón, musím cvičiť, oddychovať, správne sa stravovať, mať motiváciu, prečo to robím.

„Duchovný boj prežívame preto, lebo nie sme len fyzickí ľudia, ale aj duchovní, máme ducha a dušu,“ hovoria Eva Sýkorová a Katarína Hudáková zo spoločenstva Maranatha v Prešove. Citujú Katechizmus Katolíckej cirkvi (§ 2516), ktorý hovorí o napätí medzi duchom a telom: „Už v samom človeku, pretože je zložená bytosť - duch a telo -, jestvuje určité napätie a odohráva sa určitý boj náklonností medzi „duchom“ a „telom“. Ale tento boj patrí v skutočnosti k dedičstvu hriechu, je jeho následkom a zároveň potvrdením. Inšpirujúce sú aj slová jezuitu Petra Dufku, ktorý vo svojom článku napísal: „Všade tam, kde sa ľudia usilujú o duchovný rast, narazia nielen na prirodzené prekážky, ale i na nadprirodzené ťažkosti. Najčastejším prejavom Zlého v našom živote je pokušenie, s ktorým sa každý z nás stretáva dennodenne. Aj keď je pre ľudí často strašiakom posadnutosť či útlak, ktoré sú tiež spôsobom, akým Zlý pôsobí, oveľa závažnejší je stav človeka, ktorý sa nachádza v ťažkom hriechu.

Exorcista Cesa Truqui v jednom rozhovore hovoril o tom, pod akými formami vystupuje Zlý: „Diabol pôsobí stále rovnako. Nevšimneme si to, ak sa v boji proti nemu necvičíme. Najzákernejším spôsobom jeho činnosti je pokušenie - svätca pokúša v jeho svätosti, hriešnika v jeho hriechu. Neal Lozano v knihe Vzoprite sa Zlému píše: „Pokušenie vedie k hriechu; ak sa hriech neuzdraví, môže to prerásť do závislosti a následne viesť k strate slobody.

Druhá otázka, ktorá môže ohľadom duchovného boja vyvstať, je, prečo ho niekto prežíva intenzívnejšie ako druhý a na čom v tejto skutočnosti záleží. „Je to vec vzťahu ja a Boh. Ak mám s Bohom vzťah, on ma bude premieňať a ja budem rásť a budem pre tento vzťah robiť, čo sa dá. Je to aj o vychádzaní a premene môjho „ja“ a môjho srdca. Ak mám s Bohom intenzívny vzťah, moje „ja“ sa bude meniť, čo je niekedy boj a naše ego sa bráni.

„Záleží aj na tom, aby sme rozlišovali riadne a mimoriadne pôsobenie diabla,“ vysvetľuje Beregi, ktorý je predstaveným Koinonie Jána Krstiteľa - Oázy Sklené. Hovorí, že za riadne pôsobenie považujeme „každodennú prácu Zlého“, ktorý nás zvádza a nabáda k zlému konaniu (pokušenie) - aby sme robili to, čo nemáme, a nerobili, čo máme, a teda usilovali sa o svätosť. „Intenzita duchovného boja je úmerná týmto okolnostiam. Dušan Mesík, ktorý je farárom vo farnosti Čerín, vraví, že duchovný boj je útok, útlak či iné rozmery útoku Zlého. Opisuje, že človek dneška má obzvlášť hlad po duchovne a chce mať zážitok duchovna a neraz sa potom otvára pre spoluprácu so Zlým. „Hriechom dávame seba do područia Zlého,“ vraví.

„Je to zaujímavé, ak rodičia prijmú dieťatko od Boha dané, vychovávajú ho vo viere, zvolávajú naň Božie požehnanie, dajú ho pokrstiť, ono je pod Božou ochranou. Ak rodičia, starí rodičia žili bez Boha, otec ako kňaz rodiny nestaval duchovné múry okolo svojej rodiny, Zlý sa tam dostane. Záleží na tom, ako sa ten človek alebo rod otvorili pre zlo. Aj tým, že nežili Krista naplno, intenzívne. Členky spoločenstva Maranatha hovoria: „Intenzitu prežívania môže ovplyvniť duchovné nastavenie človeka, či a do akej miery je otvorený duchovným veciam. Do akej miery je citlivý na Ducha Svätého. Sú ľudia, ktorí duchovný boj „podceňujú“, a potom tí, ktorí ho „preceňujú“.

„Zdravou vyváženosťou života. Ak človek nežije sám, ale má rodinu a duchovné spoločenstvo, vtedy je jednoduchšie odhaliť, či ide o duchovný boj, alebo o niečo prirodzené. Väčšinou sú to práve priatelia alebo rodina, ktorí si všímajú, keď sa deje niečo zvláštne. Ďalej je potrebné otvoriť srdce. Či už pri spovedi, alebo pri duchovnom sprevádzaní. Ak už sa prejavujú niektoré javy, vždy je dobré začať skúmaním prirodzenej cesty: konzultácia s lekárom, psychológom a odborníkmi v lekárskom odvetví. Pridávajú sa k nemu aj ďalší dvaja kňazi a tvrdia, že je dôležité rozlišovanie a treba to skúmať. „Často to býva kombinácia psychickej aj duchovnej roviny a je potrebné to rozlíšiť. Samozrejme, po psychickej stránke psychologickými prostriedkami a po duchovnej stránke duchovnými.

„Odhaľovať je lepšie pri sprevádzaní a veľmi dôležité nerozlišovať len sám, či je to duchovný boj, alebo je to len únava či niečo iné. Ten, kto ma duchovne sprevádza, má odstup od okolností, v ktorých sa nachádzam, a vidí ma ako osobu a Božie dieťa, vníma moje emocionálne prežívanie, ale aj to ľudské. Preto je veľmi dôležité nechať sa sprevádzať. Eva Sýkorová a Katarína Hudáková sa zhodujú v tom, že prežívanie duchovného boja je veľmi úzko spojené so službou iným - a zväčša sa niečo stane, keď idú niekam slúžiť alebo sa nejakým spôsobom zúčastňujú nejakej duchovnej akcie. „Stalo sa, že nám ochoreli deti, keď sme mali ísť slúžiť, prežívali sme rôzne ťažoby, znechutenie, prekážky. Nie všetko má duchovné pozadie a nemali by sme za každou chorobou alebo problémom hľadať len to duchovné. Niektorí ľudia majú napríklad naozaj vážne psychické problémy. Sme uprostred duchovnej vojny.

Mesík zdôrazňuje, že táto duchovná vojna je realitou pre každého, kto vníma duchovný svet. „Boj dobra a zla je realita, zlo nie je len nejaký deficit dobra, je reálne, je to realita, ktorá útočí na človeka,“ pokračuje. Ak si uvedomujeme, že sme uprostred tejto duchovnej vojny, pochopiteľne hľadáme prostriedky, ktoré nám pomôžu. Bosý karmelitán Hricko spomína príklad svätej Terézie z Avily, ktorá svojim sestrám odporúčala dve cnosti: pokoru a poslušnosť. „Poslušnosť spovedníkovi alebo tomu, ktorý nás sprevádza a s kým rozoznávame všetko, čo sa v nás deje.

Exorcista Beregi hovorí, že modlitbu nám nič nenahradí. „Vždy je potrebné začať pri intenzívnom a každodennom živote modlitby. Ďalej posilňovať si myseľ čítaním a kontempláciou Božieho slova. Vyhlasovaním Božích prísľubov. Aktívny sviatostný život: spoveď a Eucharistia. Dušan Mesík k týmto prostriedkom pridáva to, že sa človek prikrýva Kristovou krvou, žije evanjelium Ježiša Krista a žije verne a sväto, vedie dobrý duchovný život. „Ak človek žije odmalička poctivo realitu viery a cíti nejaké útlaky, vieme, že to treba hľadať v nejakom rodovom prekliatí, keď jeho rodičia, starí rodičia sa dlhodobým hriechom otvorili pre zlo. Zlý má na to právo.

Eva a Katarína zo spoločenstva Maranatha zdôrazňujú, že je dôležité v prvom rade si uvedomiť, že nie je možné, aby sme v tomto boji obstáli sami. „Musíme sa spoliehať na Boha a ísť v jeho ochrane. Exorcista Elias Vella vo svojej knihe Zlí duchovia a exorcizmus píše: „Diabol pokúša každého človeka (dobrých možno viac ako tých, ktorých už má v hrsti). Nesmieme nechať otvorené ani jedno okno, cez ktoré by nás mohol napadnúť.“ Okrem už vyššie spomínaných prostriedkov v duchovnom boji, ako sú sviatosť zmierenia, v ktorej je odhalený diablov podvod a všetko sa dostáva na svetlo, Eucharistia, ktorej sa diabol bojí, modlitby, Božie slovo, pripomína aj znamenie kríža, vzývanie mena Ježiš, Ducha Svätého - lebo keď sme ním naplnení, môžeme sa postaviť Zlému a zahnať jeho útoky -, Nepoškvrnenú Pannu Máriu, ktorú diabol nenávidí, pretože „sa nedokáže zmieriť s tým, že nad ním zvíťazilo stvorenie“, posvätné predmety (sväteniny), relikvie svätých („Diabol sa na svätých veľmi hnevá, lebo nad ním zvíťazili tým, že získali slávu spasenia. Sú to duše, ktoré unikli pazúrom diabla.“) a svätého Michala archanjela, ktorý je víťazným kniežaťom a zvíťazil nad Luciferom (Zjv 12, 7 - 9).

Exorcista spomína príklad svätého Františka, ktorého diabol často trápil. Usiloval sa nájsť protilátku, aby predišiel jeho útokom. Nakoniec ju objavil: spočívala v dokonalej duchovnej radosti. Ak už znášame ťažkosti duchovného boja, sme uprostred duchovnej vojny, možno sa pýtame, či je to aj na niečo dobré a či nám to môže byť užitočné na ceste (k) svätosti. „Samozrejme, že áno. Duchovný boj je súčasťou kresťanského života. Netreba sa ho báť. Bol nám daný Duch Svätý, ktorý nás sprevádza a vedie k víťaznému boju. Svätosť nie je stav, ale cesta. Na tejto ceste je veľa prekážok, ktoré musíme zdolať. Spoločne to dáme. Buď silný a odvážny!

Dušan Mesík vysvetľuje, že to vidíme aj na somatickej rovine - keď tréner nešetrí svojho zverenca, ak z neho chce vytrénovať šampióna. „Zlý, jeho útlaky a pokúšanie nám môžu pomôcť, aby sme si uvedomili - áno, je tu zlo, a ešte tesnejšie sa primkli k Ježišovi a jeho matke Márii. Realita duchovného boja, obrany, život s ním nám môže pomôcť k svätosti života,“ pokračuje.

Svoj názor na prežívanie duchovného boja vyjadrilo aj temer tristo respondentov v dotazníku. Skoro všetci (99 %) zodpovedali už na prvú otázku, že veria, že existuje duchovný boj medzi mocnosťami dobra a zla. Zaujímalo nás tiež to, čo je pre nich v znášaní a bojovaní duchovného boja najväčšou pomocou. Naši respondenti odpovedali na obzvlášť dôležitú otázku: Čo si myslíte, aké sú diablove pasce? Odpovede boli skutočne rozmanité. „Útočí tam, kde vidí, že je človek najviac zraniteľný,“ napísal jeden z nich. Často sa opakovali pýcha (aj v duchovnom živote - „myslím, že som na tom dobre“), klamstvo - neraz najmä o tom, kým sme, o našej identite, o tom, ako nás vidí Boh a aký je. Hriech, sebeckosť, strach...

Štatistiky samovrážd na Slovensku v roku 2022:

• Dokonané samovraždy: 563
• Pokusy o samovraždu: 724
• Najčastejšia veková skupina: 15-19 rokov

tags: #ako #berie #boh #samovrazdu