Tento článok sa zameriava na život a prácu Michala Tkáča, významného dekana a farára. Zároveň predstavuje ďalšie osobnosti, ktoré sa zaslúžili o rozvoj slovenskej kultúry a cirkvi.
Rada KBS pre vedu, vzdelávanie a kultúru ocenila osobnosti, ktoré sa zaslúžili o kresťanskú kultúru. Medzi ocenenými v oblasti výtvarného umenia boli Michal Škrovina, Anton Gábrik a Veronika Rónaiová. Biskup František Rábek a apoštolský nuncius na Slovensku Mons. odovzdali oceneným medailu s vyobrazením patróna umelcov s diplomom.
Medzi ďalšie osobnosti, ktoré pôsobia v slovenskej cirkvi, patria:
- Adam Cyril Mgr.
- Ambros Rafael, Mgr.
- Andrek Stanislav Benedikt, ICLic., PhDr., Ing.
- Balázs Patrik, Mgr.
- Baláž Daniel, Mgr.
- Baláž Štefan, Mgr.
- Banyko Joachim Attila O. Praem., Mgr.
- Bodnár Pavel, Mgr.
- Boháčik Matúš, MA ICLic., Mgr. Ing.
- Brandys Jozef, Mgr.
- Brecher Lorenz Reinhard, Opus J.S.S.
- Brigan Jozafát Jozef, Opus J.S.S., ICLic.
... a mnoho ďalších (celý zoznam je uvedený v pôvodnom zadaní).
Osobnosti ocenené za prínos ku kultúre
Michal Škrovina
Drevený kostolík z Rudna, jeden z objektov, na ktorých Michal Škrovina pracoval.
Ing. arch. Michal Škrovina sa narodil v roku 1940 v Turčianskom Svätom Martine. Jeho predkovia patrili k významným predstaviteľom kultúrno-spoločenského života na Slovensku. Michal Škrovina vyštudoval architektúru na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave a pokračoval v postgraduálnom štúdiu architektúry na Akadémií výtvarných umení v Prahe. Už počas štúdií vypracoval technickú dokumentáciu dvoch objektov ľudového staviteľstva - dreveného kostolíka z Rudna a roľníckeho domu z Novote. Obidva objekty sú súčasťou Múzea slovenskej dediny v Martine.
Začiatok jeho tvorby predstavovali výlučne náboženské motívy vytvárané pod vplyvom sakrálneho ľudového umenia, ale spodoboval ich po svojom (Madona s dieťaťom, svätý Juraj,...a iné biblické témy). Postupne ďalšie umelcove práce svedčia o tom, že autor si pomerne rýchlo vytvoril svoj vlastný dizajn, vlastný štýl s príznačným rukopisom, výtvarným cítením a originálnymi námetmi. Tematicky nosnú časť jeho diela predstavuje ľudové prostredie rodného Turca. Svoje širokospektrálne umenie, plné bezhraničnej fantázie vystavoval na domácej scéne aj v zahraničí - v Paríži, v ďalekom Mexiku.
Jeho dielo je súčasťou zbierok, predovšetkým Slovenskej národnej galérie, Slovenského národného múzea v Bratislave, ako aj Národného múzea v Prahe. Od konca 80-tých rokov minulého storočia spolupracuje s ÚĽUV-om, kde odovzdáva svoje skúsenosti ďalším záujemcom o tradičné umenie. Odborníci o Škrovinovom diele hovoria, že obsahuje všetko, čo hodnotné umelecké dielo obsahovať má: formu, myšlienku, vyrozprávanú múdrosť, poéziu a vtip. Jeho tvorcu radia medzi najvýraznejších, najoriginálnejších, predstaviteľov insitného umenia na Slovensku.
A čo hovorí Michal Škrovina? Bez svojho pohodového, milujúceho rodinného zázemia, by som k tomu nikdy nedospel.
Anton Gábrik
Socha Jána Pavla II. pred Katedrálou sv. Jána Krstiteľa v Trnave, dielo Antona Gábrika.
Akademický sochár Anton Gábrik sa narodil 15. decembra 1963 v Humennom. Po maturite na tunajšom gymnáziu študoval odbor figurálneho a reliéfneho sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Snopeka a prof. Je autorom známej sochy Jána Pavla II. pred Katedrálou sv. Jána Krstiteľa, pripomínajúcej pápežovu návštevu v Trnave. Anton Gábrik je aj autorom busty prvého rektora obnovenej Trnavskej univerzity Antona Hajduka, umiestnenej pred univerzitou. Je tam aj jeho bronzový model medaily rektora Trnavskej univerzity v averze a reverze.
V Banskej Štiavnici zaiste zaujme okoloidúcich socha vtipkára Nácka, ktorá je tiež jeho dielom. Pre Vrbové Gábrik urobil podľa predlohy akad. V Nitre na Katedrále sv. Emeráma prichádzajúcich iste zaujmú bronzové Dvere sv. Cyrila a Metoda, ktoré pôsobivými reliéfmi, s mierne štylizovanou realistickou bravúrou stvárňujú výjavy zo života svätcov. Na vnútornej strane dverí vystupuje z bronzu báseň Michala Chudu, ktorá je v súznení s posolstvom zobrazeného.
Anton Gábrik je sochár s vysokou mierou skúseností tak v tvorivom ako aj v realizačnom procese. Pri tvorbe uplatňuje premyslenú mieru štylizácie. Svoje umelecké schopnosti presvedčivo využil pri realizovaní monumentálnej sochárskej kompozícii troch postáv - sv .Cyrila, Metoda a Gorazda, ktoré odliate do bronzu sú osadené v areáli bratislavského hradu v blízkosti prezentovaného súboru ranostredovekých nálezov - zvyškov veľkomoravskej baziliky, ranokresťanského kostola a karnera.
Veronika Rónaiová
Veronika Rónaiová - Hommàge a Bernini
doc. Veronika Rónaiová (1951) patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasnej výtvarnej scény, na ktorej sa kontinuálne pohybuje od polovice 70. rokov 20. storočia. Pochádza z Kremnice, študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave u prof. Rudolfa Filu a na oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave u prof. Oresta Dubaya a Vladimíra Gažoviča. Inovatívne a invenčne pracuje s rôznymi podobami tzv. hyperrealistickej maľby, vychádzajúcej z fotograficky zaznamenanej reality. Využíva predovšetkým médium maľby, kresby, koláže, asambláže a rôznych autorských techník, ktoré často expandujú z plochy obrazu priamo na stenu či do priestoru výstavného priestoru.
V tvorbe sa opakovane vracia k vlastným dielam, ktoré cituje, premaľúva a posúva do nových súvislostí. Vedie dlhodobý dialóg s tvorbou svojho otca maliara Juliána Fila (1921 - 2007), oceneného cenou Fra Angelico v roku 2012. Jej tvorba bola zastúpená na najvýznamnejších prierezových výstavách súčasného umenia a monograficky spracovaná. Nachádza sa v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Považskej galérie umenia v Žiline, Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a ďalších. Pôsobila aj ako docentka na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.
Svojou tvorbou vedie Veronika Rónaiová tvorivý dialóg s umením minulosti a súčasnosti. Dominujú v ňom citácie diel s kresťanskou ikonografiou - najmä maliarska interpretácia sochy Gian Lorenza Berniniho z náhrobku bl. Ludovika Albertoni, sochárskej „mladšej verzie“ slávnej Extázy sv. Terézie Avilskej (obe sa nachádzajú v rímskych chrámoch). Po prvýkrát ju zaznamenala v obraze "Hommàge a Bernini" v rokoch 1988 - 89. Odvtedy sa jej zobrazenie stalo akoby autorským podpisom Veroniky Rónaiovej, ktorým odkazuje už nielen k historickej predlohe a komunikácii naprieč storočiami, ale aj k vlastnej tvorbe, kde Ludovica predstavuje symbol ženskosti, samostatnosti, emotívnosti, solidarity aj intenzívnej duchovnej skúsenosti. Ďalšie citácie v jej dielach sa vzťahujú napríklad k Rembrandtovmu Márnotratnému synovi či Tintorettovmu Milosrdnému samaritánovi. Autorka sa nesnaží vieru ilustrovať, ale interpretovať, hľadať a žiť. Tvorbou otvára otázky, ktoré nás môžu inšpirovať k vnímaniu podstaty vecí.
Monika Kandráčová
Pani umelkyňa Monika Kandráčová patrí medzi osobnosti, ktoré sa zaslúžili o kresťanskú kultúru v oblasti hudobného umenia. Monika Kandráčová: „Od malička môj život vždy sprevádzali piesne, ktoré boli mojimi utešiteľkami, rozptýlením, podnetom k plaču, ale aj radosťou a citovým zážitkom nielen na našom dvore, ale najmä v kostole.
Pani Monika Kandráčová, sa narodila 26. januára 1956 v obci Ďačov pri Lipanoch vo viacčlennej rodine Jána a Márie Kaňuščákových. Jej spevácke schopnosti sa prejavovali už odmalička. Na svojej ceste s piesňou sa zoznámila už zo zosnulým manželom PaedDr. Milanom Kandráčom, učiteľom, spevákom, protagonistom gajdice, s ktorým vychovala dvoch synov: Mgr. Ondreja Kandráča, lídra známej kapely „Kandráčovci“ a Dr. Milana Kandráča. Mnohí tak pani Moniku poznajú z televízie alebo z nahrávok na audiokazetách či CD nosičoch, na ktorých sú ľudové, duchovné ale aj vianočné piesne jej regiónu.
Medzi jej najznámejšie diela patrí séria 4 MG nosičoch v cirkevnej slovančine, zo zbierok titulárneho kanonika kňaza Nikefora Petraševiča (+ 2013) ktoré v 90-tých rokoch 20. storočia slúžili ako didaktická príručka spevu pri obnove Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. Z náboženského repertoáru vydala nosiče, ako: O, Marije, Maty Boža (1993); Narodil sa Kristus v Betleheme (1993), V Nazareti zacvila ľeľija (1994); Christos voskrese (1994); Na Ľevockej hure dzvon še oziva (1995); V Betlehéme novina (1995); Christos prostredi nas (1996), Najkrajšie koledy (2010); Spievajme Márii (2011); Anjelským pozdravením (2011), Moje Vianoce (2016), Pod Tatrami spí Ježiško (2021), Znej pieseň Márii (2023) a mnoho mnoho ďalších.
V jedinečnej publikácií „Na ľevockej hure dzvon śe oziva (1991)“ pani Monika zahrla náboženské piesne z rodinného piesňového archívu svojho dedka Andreja Kaňuščáka (1894 -1969), dedinského kantora a významnej osobnosti v pútnických sprievodoch a v náboženskom živote jej obce. Najväčšou poctou a vďačnou odmenou pre Moniku Kandráčovu a jej rodinu bolo privítanie Svätého Otca, pápeža Jána Pavla II. v Prešove v roku 1995 s piesňou „Boža Maty“. Neskôr podobne vítala spevom aj pápeža Františka v roku 2021 v Šaštíne a v Prešove. Jej životopis bol zhrnutý v publikácií pod názvom „Spev je môj život” (2002), ktorú zaznamenal Doc. PhDr. František Matúš, CSc. Pre Moniku Kandráčovú je veľkou odmenou, ak svojím spevom dokáže ľudí poteši...
Tieto osobnosti a mnohé ďalšie prispievajú k rozvoju duchovného a kultúrneho života na Slovensku. Ich práca je neoceniteľná a zaslúži si uznanie.
Prehľad ocenených osobností:
| Meno | Oblasť pôsobenia |
|---|---|
| Michal Škrovina | Architektúra a ľudové umenie |
| Anton Gábrik | Sochárstvo |
| Veronika Rónaiová | Výtvarné umenie |
| Monika Kandráčová | Hudobné umenie |