Rozdiel medzi blahoslaveným a svätým v Katolíckej cirkvi

O niekoľko dní bude blahorečený pápež Ján Pavol II. Už teraz sa hovorí aj o jeho svätorečení. Mnohí veriaci si kladú otázky, aký je vlastne rozdiel medzi blahoslaveným a svätým, kto o tom rozhoduje a aké sú podmienky na dosiahnutie tohto uznania. Tento článok sa pokúsi odpovedať na tieto otázky.

Milan Bubák, verbista, konštatuje: „Cirkev vyhlasuje niektorých výnimočných ľudí za blahoslavených a svätých, aby nám v našich životných rozhodnutiach a snahách slúžili ako príklad hodný nasledovania a aby sme ich mohli prosiť o príhovor u Boha.“ Oficiálne vyhlásení blahoslavení a svätí sú pritom len špičkou ľadovca. „Ich množstvo je obrovské a sú medzi nimi aj tí, o ktorých by sme to možno ani nepredpokladali,“ hovorí Bubák.

Od jednoduchej úcty k zložitému procesu

Vyhlasovanie niektorých ľudí za svätých vychádza z prvokresťanskej úcty k mučeníkom zabitým pre svoju vieru počas prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši. Postupne začali vznikať zoznamy týchto mučeníkov, takzvané martyrológiá. Neskôr túto úctu potvrdzovali miestni biskupi. V roku 1588 vytvoril pápež Sixtus V. Posvätnú kongregáciu pre liturgiu, do kompetencie ktorej spadalo aj posudzovanie svätosti života zomrelých kresťanov. Z tohto úradu sa postupne vyvinula dnešná Kongregácia pre kauzy svätých.

Kým v prípade blahoslavených ide o povolenie ich verejného kultu, ktorý však ostáva skôr len na lokálnej úrovni, napríklad v nejakej diecéze alebo v reholi, v prípade svätých je ich uctievanie záväzné pre celú cirkev.

Existuje medzi blahoslavenými a svätými rozdiel aj v nebi? Verbista Bubák sa domnieva, že hovoriť o silnejších a slabších pozíciách by bolo trocha detské. „Ide skôr o to, že z každodennej skúsenosti vieme, že keď chceme niečo dosiahnuť od nejakého významného človeka, obyčajne sa obrátime na človeka, ktorý je mu blízky a toho prosíme o príhovor. Túto skúsenosť prenášame aj do svojho vzťahu s Bohom,“ dodáva.

Proces blahorečenia a svätorečenia

Nevyhnutnou podmienkou pre začatie procesu blahorečenia je povesť svätosti daného kandidáta. Proces iniciuje najskôr päť rokov po smrti dotyčnej osoby takzvaný aktor, teda fyzická alebo právnická cirkevná osoba. Zvyčajne to býva biskup nejakej diecézy alebo predstavení rehole. Iniciátor procesu následne menuje postulátora, ktorý je motorom celého procesu a jeho hlavnou úlohou je predkladať fakty potvrdzujúce svätosť života kandidáta blahorečenia. Opozíciou mu je „diablov advokát“, oficiálne promótor spravodlivosti, ktorý na kandidáta „vyťahuje“ jeho chyby a slabé stránky. Od Kongregácie pre kauzy svätých sa následne žiada súhlas, takzvaný nihil obstat, že nič neprekáža začatiu procesu. Kandidátovi následne prináleží titul Boží služobník.

Proces blahorečenia môže prebiehať dvoma spôsobmi - cestou martýria alebo cestou hrdinských cností. Prvá cesta, teda cesta mučeníctva, sa vyberá v prípade veriacich, ktorí svoju vieru dosvedčili priamo smrťou alebo obzvlášť závažným fyzickým utrpením, ktorého dôsledkom bola nakoniec smrť. V tomto prípade nie je potrebné vykonanie zázraku na príhovor kandidáta blahorečenia, nakoľko dôkazom jeho viery a svätosti života, je vyliata krv. Zaujímavosťou je, že všetky aktuálne prebiehajúce procesy blahorečenia na Slovensku, idú práve touto cestou. Okrem mediálne známej kauzy Jána Vojtaššáka sú to ďalšie tri procesy: biskup Michal Buzalka, salezián Michal Titus Zeman a šesťnásťročná obeť vojaka Červenej armády Anna Kolesárová. V pláne je otvorenie blahorečenia šľachtičnej Žofie Bosniakovej a redemptoristu Jána Mastiliaka.

Po uzavretí prvej, diecéznej fázy procesu je prípad s celou dokumentáciou posunutý do Ríma, kde začína druhá, rímska fáza. Kongregácia pre kauzy svätých musí najprv potvrdiť platnosť diecéznej fázy a hodnovernosť zozbieraných dokumentov a svedectiev. Preverujú sa nielen oficiálne spisy kandidáta blahorečenia ako sú knihy alebo kázne, ale aj súkromná korešpondencia. Postulátorom a relátorom, ktorého menuje Kongregácia pre kauzy svätých, je následne vypracované tzv. positio, akýsi súhrn zistených skutočností. Preveriť ho najprv musí teologická komisia menovaná prefektom kongregácie, ktorá potvrdzuje martýrium kandidáta blahorečenia. Ak svoj následne súhlas následne priložia aj kardináli a biskupi z kongregácie, pápež môže podpísať záverečný dekrét a kandidát môže byť vyhlásený za blahoslaveného.

V prípade, že je zvolená cesta hrdinských cností, je nevyhnutnou podmienkou vykonanie zázraku na príhovor kandidáta blahorečenia, ktorý však musí mať fyzický charakter, napríklad uzdravenie, a musí byť potvrdený nielen komisiou teológov a kardinálmi a biskupmi z kongregácie, ale ešte predtým aj lekárskou komisiou. Po tom, ako je niekto vyhlásený za blahoslaveného, môže sa začať s procesom jeho svätorečenia. K tomu sú potrebné dva ďalšie zázraky vykonané na jeho príhovor. Na Slovensku však momentálne žiaden proces svätorečenia neprebieha.

Základom každého procesu blahorečenia je medzi ľuďmi rozšírená, spontánna a skutočná povesť - fáma, že istá osoba, ktorá už zomrela, sa momentálne nachádza v nebi. Táto osoba už dala najväčšie a najkrajšie svedectvo viery obetujúc svoj život ako mučeník alebo žila heroickým spôsobom všetky kresťanské čnosti ako vyznávač, alebo sa na jej príhovor dejú zázraky.

Proces blahorečenia alebo svätorečenia nič nepridá k sláve Božieho služobníka. Takéto procesy majú sociálnu a ekleziálnu úlohu. Konečným cieľom procesu blahorečenia nie sú Boží služobníci, ale veriaci ľud. Boží ľud je adresátom, ktorý má mať úžitok z blahorečenia. Svätci necítia potrebu byť vyhlásení za svätých. Sú to veriaci, ktorí potrebujú, aby im Cirkev predstavovala nové vzory svätosti, ktorí im pomôžu interpretovať Božiu zvesť evanjelia v novodobej situácii. Boží služobník je „vhodnejší na blahorečenie“, čím atraktívnejšie a podnetnejšie je jeho svedectvo pre aktuálny svet.

Podmienky pre povýšenie k úcte oltára

Na povýšenie k úcte oltára sú potrebné tri veci: kandidát musí byť mŕtvy, musí sa udiať zázrak na príhovor kandidáta a podstúpiť kánonický proces (ale nie súdny proces).

Mnoho ľudí si aj dnes kladie otázky typu: Načo sú nám procesy kanonizácie? Nemá už Cirkev dosť svätých? Načo nám bude nový svätý? Načo míňať energiu a peniaze?! Božiemu služobníkovi to nič nepridá, že bude vyhlásený za svätého alebo blahoslaveného. Aj napriek takýmto postrehom Cirkev odpovedá na prianie a iniciatívy Božieho ľudu a vyzdvihuje k sláve oltára tých, ktorí sa vyznačovali hrdinskosťou čností, hlavne uskutočňovaním lásky, a potom tých, ktorí z vrcholnej lásky ku Kristovi dobrovoľne podstúpili mučeníctvo.

Kongregácia pre kauzy svätých

Kongregácia pre kauzy svätých, na čele ktorej momentálne stojí taliansky kardinál Angelo Amato, býva pre svoju agendu občas prezývaná „fabrika na svätých“. Len Ján Pavol II. počas svojho 27-ročného pontifikátu vyhlásil za svätých 482 a za blahoslavených 1341 ľudí. Takmer každej krajine, ktorú navštívil, priniesol ako dar nejakého nového blahoslaveného a svätého. „Pápež Wojtyla sa pred svojimi apoštolskými cestami vždy zaujímal o to, či sú v tom-ktorom národe alebo etniku nejaké emblematické postavy. Chcel poskytnúť každému národu vlastné modely, no najmä otváral pre cirkev mnohé tabu, ako boli mučeníci komunistických a nacistických režimov, španielski mučeníci, mučeníci rôznych revolúcií,“ hovorí františkán Bove.

Po nástupe pápeža Benedikta XVI. sa počet nových blahoslavených a svätých znížil a súčasný pápež zároveň prestal vyhlasovať nových blahoslavených osobne. Túto úlohu zveril prefektovi Kongregácie pre kauzy svätých a ponechal si len vyhlasovanie nových svätých. Toto nové pravidlo porušil len raz, keď v septembri minulého roka blahorečil počas návštevy britských ostrovov kardinála Johna Henryho Newmana. No a v máji osobne blahorečí aj svojho predchodcu.

Zároveň platí, že nie každý začatý proces sa rýchlo dočká úspešného konca. Niektoré procesy trvajú aj desiatky rokov, iné sú natrvalo odložené. O tom, že ani zosnulí pápeži nemajú bezproblémovú cestu, sa mohol „presvedčiť“ aj Ján Pavol II. Podľa vatikanistu talianskeho denníka La Stampa Andreu Tornielliho nebolo jeho positio teologickou komisiou schválené jednohlasne (pomer hlasov bol údajne šesť „za“ a dva „proti“) a zázračné uzdravenie francúzskej rehoľnice muselo byť po pochybnostiach jedného z členov lekárskej komisie nanovo preverované.

Finančná náročnosť procesov

Aj taká vznešená činnosť ako je zisťovanie svätosti života čosi stojí. A nie málo. Bývalý prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, portugalský kardinál José Saraiva Martins v rozhovore pre vatikánsky denník L´Osservatore Romano síce zdôraznil, že peniaze s rozpoznaním svätosti vôbec nesúvisia, zároveň však dodal, že isté financie pre zaplatenie členov lekárskej či teologickej komisie, vydanie positia či záverečnú slávnosť blahorečenia, ktorá býva spojená s masovou účasťou veriacich, sú potrebné. Preto je dobré, ak „aktormi“ procesu sú rehoľné kongregácie alebo diecézy, a nie jednotlivci. Podľa kardinála Saraivu Martinsa finančná náročnosť procesu závisí od mnohých faktorov, napríklad od množstva dokumentov, ktoré je potrebné preskúmať či potenciálnych ťažkostí pri dokazovaní zázračnosti uzdravenia. Dodáva však, že ani „tučné vrecká“ nepomôžu k blahorečeniu, ak chýba skutočná svätosť života kandidáta.

Rozdiel medzi blahorečením a svätorečením

Líši sa blahorečenie od svätorečenia? Áno, líši sa. Blahorečenie je prvým stupňom, ktorý predchádza svätorečeniu. Istotne ste si všimli, že máme mnohých svätých, ako aj mnohých blahoslavených. Možno niekomu príde na um aj otázka: ak je už niekto v nebi a je vyhlásený za blahoslaveného, tento človek ešte nie je svätý? Všetci, čo sú v nebi, sú svätí. V čom je teda rozdiel?

Blahoslavení sú daní pre lokálne cirkvi, napr. diecézy, rehoľné spoločenstvá, z ktorých pochádzali, a ich liturgická spomienka je len v lokálnych liturgických kalendároch. Čiže ich liturgický kult je limitovaný na presne určené miesta, rehoľné rodiny, diecézy, národy. Proces blahorečenia prebieha mučeníckou cestou alebo ako vyznávač, alebo tretím spôsobom zavedeným pápežom Františkom.

Ak ide o mučeníka, na blahorečenie nie je potrebný zázrak. Tento zázrak je potrebný pri vyznávačovi. Ak sa po dátume blahorečenia stane nový zázrak, napríklad nevysvetliteľné telesné uzdravenie, a je potvrdený Kongregáciou pre kauzy svätých, tak tento zázrak otvára cestu k procesu svätorečenia.

Tabuľka: Rozdiely medzi blahorečením a svätorečením

Svätorečenie má univerzálny charakter, to znamená, že kandidát na svätorečenie je určený pre celú Cirkev a je pre nás príkladom, aby sme si podľa jeho príkladu osvojili bezpečnú cestu, ktorou možno dôjsť k dokonalému zjednoteniu sa s Kristom, t.j.

tags: #co #je #viac #blahoslaveny #alebo #svaty