Témou 12. riadneho generálneho zasadania Synody biskupov, ktoré sa konalo vo Vatikáne od 5. do 26. októbra 2008, bolo Božie slovo v živote a poslaní Cirkvi. Bola to hlboká skúsenosť stretnutia s Kristom, Otcovým Slovom, ktoré je tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene (porov. Mt 18, 20). Touto posynodálnou apoštolskou exhortáciou rád odpovedám na žiadosť synodálnych otcov, aby som Boží ľud oboznámil s bohatstvom, ktoré vzišlo z tohto vatikánskeho zasadania, a so smernicami, ktoré vyplynuli zo spoločnej práce.
V tejto perspektíve sa chcem vrátiť k tomu, čo synoda vypracovala, opierajúc sa o dokumenty, ktoré tu boli prezentované: Lineamenta, Instrumentum laboris, správy ante a post disceptationem a texty jednotlivých príspevkov, či už tých, čo boli čítané v aule, alebo podané in scriptis, správy menších pracovných skupín a ich diskusie, Záverečné posolstvo Božiemu ľudu a najmä niektoré špecifické návrhy (Propositiones), na ktoré otcovia kládli osobitný dôraz. Týmto spôsobom by som rád vytýčil niektoré základné línie znovuobjavenia Božieho slova v živote Cirkvi, ktoré je prameňom ustavičnej obnovy.
Osobný vzťah k Svätému písmu
Predovšetkým by som chcel poukázať na krásu a pôvab nového stretnutia sa s Pánom Ježišom, ktoré sme zakúšali v dňoch synodálnych zasadaní. Preto sa v mene otcov obraciam na všetkých veriacich slovami svätého Jána z jeho prvého listu: „zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“ (1 Jn 1, 2 - 3).
Apoštol hovorí o počutí, videní, dotýkaní sa a kontemplovaní (porov. 1 Jn 1, 1) Slova života, pretože v Kristovi sa nám zjavil sám život. My, čo sme boli povolaní do spoločenstva s Bohom a medzi sebou navzájom, sa musíme stať aj hlásateľmi tohto daru. V tejto kerygmatickej perspektíve bolo synodálne zasadanie pre Cirkev a svet svedectvom toho, aké krásne je stretnutie s Božím Slovom v cirkevnom spoločenstve. Preto povzbudzujem všetkých veriacich, aby opäť objavili osobné a komunitárne stretnutie s Kristom, Slovom života, ktoré sa stalo viditeľným, a aby sa stali jeho hlásateľmi, žeby sa dar božského života a spoločenstva čoraz viac šíril do celého sveta. Veď môcť mať účasť na živote Boha, ktorý je Trojicou Lásky, znamená dosiahnuť plnú radosť (porov. 1 Jn 1, 4). Zvestovať radosť, prameniacu zo stretnutia s osobou Krista, s Božím Slovom prítomným medzi nami, je darom a nenahraditeľným poslaním Cirkvi. Vo svete, ktorý Boha často vníma ako niekoho zbytočného alebo cudzieho, spolu s Petrom vyznávame, že len on má „slová večného života“ (Jn 6, 68). Neexistuje naliehavejšia priorita, ako je táto: znovu otvoriť dnešnému človeku prístup k Bohu, k Bohu, ktorý hovorí a dáva nám svoju lásku, aby sme mali život v hojnosti (porov.
Sme si vedomí, že 12. riadnym generálnym zasadaním Synody biskupov o Božom slove sme otvorili tému, ktorá je v istom zmysle jadrom kresťanského života a súvisí s predchádzajúcim synodálnym zasadaním o Eucharistii ako zdroji a vrchole života a poslania Cirkvi. Cirkev sa totiž zakladá na Božom slove, z neho sa rodí a žije. Cez celé stáročia jej dejín v ňom Boží ľud vždy nachádzal svoju silu a aj dnes cirkevné spoločenstvo žije z počúvania, slávenia a zo štúdia Božieho slova. Treba uznať, že v posledných desaťročiach cirkevného života vzrástla vnímavosť na túto tému, zvlášť vzhľadom na kresťanské Zjavenie, na živú Tradíciu a na Sväté písmo. Počnúc pontifikátom pápeža Leva XIII. možno povedať, že vzrastá počet vyjadrení, ktoré si viac uvedomujú dôležitosť Božieho slova a biblických štúdií v živote Cirkvi.
To vyvrcholilo na Druhom vatikánskom koncile uverejnením dogmatickej konštitúcie o Božom zjavení Dei Verbum. Tento dokument predstavuje míľnik na ceste života Cirkvi: „Synodálni otcovia... s vďakou uznávajú veľké dobrodenie, ktoré tento dokument priniesol pre život Cirkvi na rovine exegetickej, teologickej, duchovnej, pastoračnej a ekumenickej.“ Osobitne sa v týchto rokoch rozvíjalo povedomie „trojičného a historicko-spásonosného horizontu Zjavenia“. Ježiš Kristus v ňom žiari ako „prostredník a zároveň plnosť celého Zjavenia“. Cirkev neprestajne vyznáva, že on v každej generácii „celou svojou prítomnosťou a svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje a tým aj završuje Zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil pre večný život“. Všetkým sú dobre známe impulzy, ktoré konštitúcia Dei Verbum priniesla pre znovuobjavenie Božieho slova v živote Cirkvi, pre teologickú reflexiu o božskom Zjavení a pre štúdium Svätého písma. Početné boli aj vyhlásenia cirkevného Magistéria na tieto témy v priebehu posledných štyridsiatich rokov. Cirkev vo vedomí kontinuity svojej cesty pod vedením Ducha Svätého sa touto synodou cítila povolaná viac prehĺbiť tému Božieho slova.
Na 12. riadnom generálnom synodálnom zasadaní sa pastieri, pochádzajúci z celého sveta, zjednotili okolo Božieho slova a do stredu zhromaždenia symbolicky umiestnili text Biblie, aby znova objavovali to, čo sme uprostred každodennosti náchylní považovať za samozrejmosť: skutočnosť, že Boh hovorí a odpovedá na naše otázky. Spoločne sme počúvali Pánovo slovo a slávili ho. Navzájom sme si rozprávali o tom, ako Pán pôsobí, a delili sa o svoje nádeje a starosti. To všetko nám umožnilo uvedomiť si, že vzťah k Božiemu slovu môžeme prehlbovať len v rámci „my“ Cirkvi vo vzájomnom počúvaní sa a prijatí. Odtiaľto pramení vďačnosť za svedectvá o cirkevnom živote v rôznych častiach sveta, ktoré vyšli najavo pri rôznych vystúpeniach v aule. Pôsobivé bolo aj počúvať bratských delegátov, ktorí prijali pozvanie zúčastniť sa na tomto synodálnom stretnutí. Osobitne myslím na meditáciu, ktorú nám predniesol ekumenický patriarcha Konštantínopola Jeho Svätosť Bartolomej I. Tak sme mohli s radosťou a vďakou konštatovať, že „v Cirkvi sú aj dnes Turíce - teda že hovorí mnohými jazykmi, a to nielen vo vonkajšom zmysle tým, že sú v nej zastúpené všetky veľké jazyky sveta, ale ešte oveľa viac v hlbšom zmysle: sú v nej prítomné rozmanité spôsoby skúsenosti Boha i sveta a bohatstvo kultúr.
Ako nepripomenúť, že nás počas celej synody sprevádzalo svedectvo apoštola Pavla! Bolo totiž prozreteľné, že 12. riadne generálne zasadanie sa konalo práve v rámci roka venovaného veľkej osobnosti apoštola národov pri príležitosti dvojtisíceho výročia jeho narodenia. Celý jeho život bol poznačený horlivosťou za šírenie Božieho slova. V našich srdciach nemožno ignorovať jeho prenikavé slová o poslaní zvestovať Božie slovo: „Všetko robím pre evanjelium“ (1 Kor 9, 23); a ako píše v Liste Rimanom, „ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1, 16).
Bol by som rád, aby prostredníctvom tejto posynodálnej apoštolskej exhortácie výsledky synody účinne ovplyvnili život Cirkvi: osobný vzťah k Svätému písmu, jeho interpretáciu v liturgii a v katechéze, ako aj vedecké bádania. Tak Biblia nezostane slovom minulosti, ale stále živým a aktuálnym slovom. S týmto cieľom chcem predstaviť a prehĺbiť výsledky synody, pri čom budem stále vychádzať z Prológu Evanjelia podľa Jána (Jn 1, 1 - 18). V ňom sa nám podáva základ nášho života: Slovo, ktoré je od počiatku u Boha, sa stalo telom a prebývalo medzi nami (porov. Jn 1, 14). Je to obdivuhodný text, ktorý nám ponúka syntézu celej kresťanskej viery. Zo svojej osobnej skúsenosti stretnutia sa s Kristom a jeho nasledovania Ján, ktorého tradícia identifikuje s „učeníkom, ktorého Ježiš miloval“ (Jn 13, 23; 20, 2; 21, 7. 20), čerpal „vnútornú istotu, že Ježiš je vtelená Božia múdrosť, je jeho večným Slovom, ktoré sa stalo smrteľným človekom“. Ten, ktorý „videl a uveril“ (Jn 20, 8), nech aj nám pomôže položiť hlavu na Kristovu hruď (porov. Jn 13, 25), z ktorej vytryskla krv a voda (porov. Jn 19, 34), symboly sviatostí Cirkvi.
„Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh... a Slovo sa telom stalo“ (Jn 1, 1. 6. Novosť biblického zjavenia spočíva v tom, že Boh sa nám dáva poznať v dialógu, ktorý túži s nami viesť. Dogmatická konštitúcia Dei Verbum predložila túto skutočnosť, pričom pripomína, že „neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske sa prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou“. Keby sme sa však zastavili iba pri konštatovaní, že Boh sa s nami v láske spája, ešte by sme dostatočne nepochopili posolstvo Prológu svätého Jána. V skutočnosti Božie slovo, prostredníctvom ktorého bolo „všetko stvorené“ (Jn 1, 3) a ktoré sa „stalo telom“ (Jn 1, 14), je to isté, ktoré bolo „na počiatku“ (Jn 1, 1). Ak si tu všimneme náznaky na začiatok Knihy Genezis (porov. Gn 1, 1), v tom prípade stojíme pred počiatkom absolútnej povahy, ktorý nám rozpráva o vnútornom živote Boha. Jánov Prológ nás stavia pred skutočnosť, že Logos je skutočne odvždy a vždy samým Bohom. V Bohu teda nikdy nebol čas, keď by neexistoval Logos. Slovo jestvuje skôr ako stvorenie. Preto v srdci božského života je spoločenstvo, absolútny dar. „Boh je láska“ (1 Jn, 4, 16), povie na inom mieste ten istý apoštol, aby nám poukázal na „kresťanský obraz Boha a v dôsledku neho aj na obraz človeka a jeho životnej cesty“.
Boh sa nám dáva poznať ako tajomstvo nekonečnej lásky, v ktorom Boh od večnosti vyslovuje svoje Slovo v Duchu Svätom. Preto nám Slovo, ktoré je od počiatku u Boha a samo je Bohom, zjavuje Boha samého v jeho dialógu medzi božskými osobami a pozýva nás mať na ňom účasť. Pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha, ktorý je láska, môžeme chápať seba samých, len ak prijmeme Slovo v tom porozumení, ktoré spôsobuje Duch Svätý.
Význam Božieho slova
Z úvah vyplývajúcich z meditácie o kresťanskom tajomstve, vyjadrenom v Jánovom Prológu, teraz treba zdôrazniť to, čo vyhlásili synodálni otcovia vo vzťahu k rôznym spôsobom používania výrazu „Božie slovo“. Právom sa hovorilo o symfónii Slova, jediného Slova, ktoré sa vyjadruje rôznym spôsobom: „viachlasným spevom“. Synodálni otcovia hovorili v tomto súvise o analogickom spôsobe používania ľudského jazyka vo vzťahu k Božiemu slovu. Výraz „Božie slovo“ sa totiž týka jednak toho, ako nám Boh zjavuje seba samého, a na druhej strane nadobúda rozličné významy, ktoré treba brať do úvahy a dávať ich do vzájomného vzťahu tak z hľadiska teologickej reflexie, ako aj ich pastoračného použitia.
Ako nám jasne ukazuje Jánov Prológ, Logos pôvodne znamená večné Slovo, totiž jednorodeného Syna, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, ktorý je s ním jednej podstaty: Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. No toto isté Slovo, ako tvrdí svätý Ján, „sa stalo telom“ (Jn 1, 14). Preto je Ježiš Kristus, narodený z Panny Márie, skutočne Božím Slovom a zároveň je jednej podstaty s nami. Ak je stredobodom Božieho zjavenia udalosť Krista, treba zároveň uznať, že aj samotné stvorenie, liber naturae, je tiež svojou podstatou súčasťou tejto viachlasnej symfónie, ktorou sa vyjadruje jediné Slovo. Takisto vyznávame, že Boh odovzdával svoje Slovo v dejinách spásy, že dával počuť svoj hlas; mocou Ducha Svätého „hovoril ústami prorokov“. Božské Slovo sa teda vyjadruje v priebehu celých dejín spásy a svoju plnosť má v tajomstve vtelenia, smrti a vzkriesenia Božieho Syna. Božie slovo je aj to slovo, ktoré hlásali apoštoli v poslušnosti výzve zmŕtvychvstalého Ježiša: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Božie slovo sa nám teda odovzdáva v živej Tradícii Cirkvi. A napokon dosvedčené a božsky inšpirované Božie slovo je Sväté písmo, Starý a Nový zákon.
Ako potvrdili synodálni otcovia, v skutočnosti stojíme pred analogickým používaním výrazu „Božie slovo“, čo musíme brať do úvahy. Preto treba viesť veriacich k tomu, aby si lepšie uvedomovali jeho rôzne významy a chápali jeho jednotný zmysel.
Vo vedomí základného významu Božieho slova vzhľadom na večné Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, jediným spasiteľom a prostredníkom medzi Bohom a človekom, nás počúvaním tohto slova biblické zjavenie vedie k uznaniu, že toto Slovo je základom všetkej skutočnosti. Prológ svätého Jána vo vzťahu k božskému Logu tvrdí, že „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3). Aj List Kolosanom hovorí o Kristovi, že bol zrodený skôr ako celé tvorstvo (porov. Toto posolstvo je pre nás oslobodzujúcim slovom. Tvrdenia Svätého písma totiž ukazujú, že všetko, čo jestvuje, nie je plodom iracionálnej náhody, ale chcené Bohom a je súčasťou jeho plánu, ktorého stredobodom je ponuka účasti na Božom živote v Kristovi.
Stvorenstvo sa rodí z Loga a nesie v sebe nezmazateľnú stopu stvoriteľského Rozumu, ktorý usporadúva a riadi. O tejto radostnej istote spievajú žalmy: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje“ (Ź 33, 6) a „on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ź 33, 9). Všetko, čo existuje, vyjadruje toto tajomstvo: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ź 19, 2). Samotné Písmo nás teda povzbudzuje, aby sme pozorovaním stvorenia spoznali Stvoriteľa (porov. Múd 13, 5; Rim 1, 19 - 20). Tradícia kresťanského myslenia dokázala prehĺbiť tento kľúčový prvok symfónie Slova, keď napríklad svätý Bonaventúra spolu s veľkou tradíciou gréckych otcov vidí všetky možnosti stvorenstva v Logu a tvrdí, že „každé stvorenie je Božím slovom, lebo hlása Boha“. Dogmatická konštitúcia Dei Verbum zhrnula tento údaj do vyhlásenia, že „Boh, ktorý všetko tvorí a udržuje skrze Slovo (porov.
Všetko, čo jestvuje, teda vzniká zo Slova ako creatura Verbi a všetko je povolané slúžiť Slovu. Stvorenie je miestom, kde sa odohrávajú celé dejiny lásky medzi Bohom a jeho stvorením, preto pohnútkou všetkého je spása človeka. Keď kontemplujeme vesmír v perspektíve dejín spásy, objavujeme jediné a jedinečné miesto, ktoré má človek v celom stvorení: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Toto nám umožňuje plne si uvedomiť vzácne dary, ktoré sme dostali od Stvoriteľa: hodnotu vlastného tela, dar rozumu, slobody a svedomia. Tu nachádzame aj to, čo filozofická tradícia nazýva „prirodzeným zákonom“. Veď „každá ľudská bytosť, obdarená svedomím a zodpovednosťou, zakúša vnútorné volanie konať dobro“ a teda aj odmietať zlo. Ako pripomína svätý Tomáš Akvinský, na tomto princíp...
Rozlišovanie a rozhodovanie
Dnes začíname nový cyklus katechéz: ukončili sme katechézy o starobe, teraz začíname nový cyklus na tému rozlišovania. Rozlišovanie je dôležitý úkon, ktorý sa týka každého, pretože rozhodovanie je podstatnou súčasťou života. Rozlišovanie možností. Človek si vyberá jedlo, šaty, štúdium, prácu, vzťah. V evanjeliu Ježiš hovorí o rozlišovaní pomocou obrazov z bežného života, napríklad opisuje rybárov, ktorí si vyberajú dobré ryby a zlé vyhadzujú, alebo obchodníka, ktorý vie spomedzi mnohých perál určiť tú s väčšou hodnotou. Alebo ten, kto pri oraní poľa narazí na niečo, čo sa ukáže byť pokladom (porov.
Vo svetle týchto príkladov sa rozlišovanie predstavuje ako cvičenie inteligencie, ale aj znalosti a tiež vôle, aby sme zachytili priaznivý okamih: to sú podmienky pre urobenie dobrého rozhodnutia. Na správne rozhodnutie je potrebná inteligencia, znalosť i vôľa. A rozlišovanie nás aj niečo stojí, aby sa mohlo premietnuť do skutočnosti. Aby rybár vykonával svoje povolanie čo najlepšie, musí počítať s únavou, dlhými nocami strávenými na mori a s vyhodením časti úlovku, pričom sa musí zmieriť so stratou zisku v prospech tých, pre ktorých je určený. Obchodník s perlami neváha minúť všetko, aby si danú perlu kúpil, a rovnako koná aj ten, ktorý narazil na poklad. Sú tu neočakávané, neplánované situácie, v ktorých je nevyhnutné uvedomiť si dôležitosť a naliehavosť rozhodnutia, ktoré treba urobiť. Rozhodnutia musí robiť každý človek, nikto ich neurobí za nás. Ten, kto je dospelý, slobodný môže v určitom okamihu požiadať o radu a premýšľať nad ňou, ale rozhodnutie je jeho vlastné; nemôže povedať: „Prišiel som o toto, pretože rozhodol môj manžel, rozhodla moja žena, rozhodol môj brat“: nie!
Evanjelium naznačuje ďalší dôležitý aspekt rozlišovania: zapájajú sa do neho city. Kto našiel poklad, tomu nerobí problém všetko predať, taká veľká je jeho radosť (porov. Mt 13,44). Výraz, ktorý používa evanjelista Matúš, označuje celkom osobitnú radosť, akú nemôže dať nijaká ľudská skutočnosť, a naozaj sa v evanjeliu objavuje len na niekoľkých miestach, ktoré všetky odkazujú na stretnutie s Bohom. To je tá radosť mudrcov, keď po dlhej a namáhavej ceste opäť uvidia hviezdu (porov. Mt 2,10). Radosť. Je to tá radosť žien, ktoré sa vracajú od prázdneho hrobu po tom, čo počuli anjelovu zvesť o vzkriesení (porov. Mt 28,8). Je to radosť tých, ktorí našli Pána.
Pri poslednom súde bude Boh robiť rozlišovanie - to veľké rozlišovanie -, ktoré sa bude týkať nás. Obrazy roľníka, rybára a obchodníka sú príkladom toho, čo sa deje v nebeskom kráľovstve, kráľovstve, ktoré sa prejavuje v bežných životných činnostiach, ktoré si vyžadujú zaujať postoj. Preto je také dôležité vedieť rozlišovať: veľké rozhodnutia môžu vyplynúť z okolností, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť druhoradé, ale ukážu sa rozhodujúce. Napríklad, spomeňme si na prvé stretnutie Andreja a Jána s Ježišom, stretnutie, ktoré sa rodí z jednoduchej otázky: „Rabbi, kde bývaš?“ - „Poďte a uvidíte“ (porov. Jn 1,38-39), hovorí Ježiš. Len pár slov, tie sú však začiatkom premeny, ktorá krok za krokom poznačí celý život. Evanjelista bude aj po rokoch spomínať na toto stretnutie, ktoré ho navždy zmenilo, bude si pamätať aj hodinu: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (v. 39). Je to hodina, keď sa v jeho živote stretol čas a večnosť. A v dobrom, správnom rozhodnutí...