Čo povedal Ježiš Jánovi na opustenom ostrove?

Tento článok je inšpirovaný knihou Jozefa Spillmanna S. SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE. Kniha, ktorú Spolok sv. Vojtecha vydal, si získala zaslúženú pozornosť. Obsah nie je vymyslený, ale skutočný. Nemecký P. Jozef Spillmann S. napísal túto knihu roku 1896 o udalosti, ktorá sa stala roku 1888 vo Francúzsku. Kniha bola tri razy vytlačená a ľudia ju rozchytali. Sv. Vojtecha by ju mal mať v domácej knižnici, aby sa zachovala aj pre ďalšie generácie.

Ježiš a Ján Krstiteľ

Príchod do Svätého Viktora

Prichádzajúcich od Stredozemného mora, celé zástupy natešených ľudí putovali do okolitých hôr. Na východ od Aixu, ani nie na dve hodiny cesty, hlásala, že len v kríži je naša spása. Bol tam chlapec a dievčatko. Zpod čipkovej šatky vyzeraly jej striebristé vlasy a bolo vidno, že je veľmi ustatá. Nemyslela, že cesta je taká nepohodlná.

Julka! - volá teraz na vnúčatá. - Či vy nikdy neustáte? - ustavične skáčete? Cesta je dlhá. No i ja som tak poskakovala, keď som bola ako vy. Budete mať so mnou viac roboty ako ja s vami. - Mamička, a či ste už ustali? - pýta sa jej vnuk, krútiac hlavou, až mu poletovaly kučeravé vlásky. Tak rád by vládal utekať ďaleko, ďaleko, hoc aj k moru! Tak rád by sa dostal k moru! Zaviezol sa ďaleko do horúcich krajín. František. Vtedy sa musíš lepšie učiť a mať lepšiu známku z latiny! - zase sa dohadujete? Julka. - A ty, braček, nehnevaj sa. Keď si stará mama oddýchne, natrháme ujovi krásnu kyticu. Ochotne bežal za sestričkou. Im nebude! - bráni sa chlapec. Vodičke zasa ožijú. - Stará mama, - prisviedča dievča. A ked ich sestrička Angela vložila do vody, zaraz ožily...

To je pán Lenoire! - zvolal radostne chlapec. Platiť za chlieb. Už zďaleka volal: - Pán Lenoire! Pán Lenoire! - Pozrime sa, veď je to náš Karolko, ak sa nemýlim! - zvolal veselý pekár, zastavil koňa a hľadal vo vrecku okuliare. Pokračoval: - A naozaj, náš Karol Jardinier! Čože chceš odo mnou, synku? Ach, a tu je aj pani Montmoulinová! Z Aixu? To je smelosť, v takom vysokom veku! - Máte pravdu, pán Lenoire, - poznamenala pani Montmoulinová. - Nejdeme s prázdnymi rukami, a jednako som veľmi ustala. - zasmial sa veselý pekár. Ideme k synovi do Svätého Viktora. Už dávno som nebola pri ňom. Pani Montmoulinová zprvu sa zo slušnosti zdráhala, ale darmo. Raz-dva vyskočil do vozíka a podal ruku sestričke. - Čo by ste ma obťažovali! - potriasala diamantmi vyparádené prsty. - Pekne, pekne! Môže byť hrdý, že má takú dobrú matku.

Povedzte mi, pán farár má teraz iste pekný dôchodok? Nemohol lepšie starať o vás? - prosto, úprimne. Boh a dobrí ľudia boli mi na pomoci. školy. - Nehovorte! A to si dodnes nemohol ani toľko odložiť? V istom ohľade je zlým gazdom, - usmiala sa pani Montmoulinová. Sám však žije skromne a jednoducho. Pomáha im aj hmotne. Viem, štát už dávno zabral niekdajšie veľké majetky. Dnes kňazom pre peniaze, to by bola zlá špekulácia. Pravda, to je chyba, ak každý halier rozdá chudobným. chudobných nech sa stará mesto alebo dobročinné spolky! Často viac škodí, ako osoží. Úprimného srdca, je ozajstným balzamom na srdce. Otcom chudobných je kňaz. Tak mi povedal už viac ráz. Patrilo chudobným a kostolu. Sa, pani Montmoulinová. Už sa len nejako vy-živíme. Predávame ručné práce. Svojom nebohom mužovi. Zarobíme a vyživíme aj týchto dvoje detí. Raz núkal i peniaze. Stráviť posledné dni života ... Horného poschodia je iste krásny výhľad na okolie. Tam lepší ako v úzkych uliciach nášho mesta. Veľa šťastia, pani Montmoulinová. Iste tam znovu omladnete. Viktor! Svätý Viktor!

Ukladal fialky, materinu dúšku a narcisy do veľkej kytice. Sa mi, že Vidím uja Františka! Vracať. Kde sa na polhodinku zastavím. Ste zlatý, pán Lenoire! Som privyknutá na cestovanie vozom, - namietala. Umrel môj dobrý Juraj, dnes prvý raz sedím na voze. Na severe v Štrasburgu. Môj muž mal tam malý obchod. Vojsko obkľúčilo Štrasburg. Námestie. Boja odísť z mesta. Len z lásky k" deťom splnila som mužov rozkaz. Vtedy 16 ročný a chodil už do gymnázia. Očiach a švajčiarski páni nás odviezli do Bázela. Odchode hneď bolo počuť dunenie kanónov. Poddalo. V rozvalinách. Chýr o mužovi nešiel. Vybrala som sa do Štrasburgu. Bytu, práve vykopali mŕtvolu môjho muža. A po prsteni. Vojaci vás pustili až k domu? Vojaci zachádzali so mnou zdvorilé. Mamička. Vtisol do ruky, otvorila som si malý obchod. Budú šťastnejšie ako roky minulé. Sa stane vôľa Božia. S hlbokým vzdychom. Panp Bože, aby sa uskutočnily vaše dávne túžby! Sme pri hostinci. Montmoulinovej. Deti tiež chytro soskočily.

Prvá pôstna nedeľa

Veriaci včasráno prišli do kostola na sv. lekára. Bola práve prvá pôstna nedeľa. Nevedel, kde má hlavu. Pánu farárovi obliecť superpelíciu. Farár kázal o sviatosti pokánia. Pán Ježiš uľahčil sv. od svätej povinnosti spovedného tajomstva. Sv. raňajky. Ale ani teraz nemal pokoja. Veriaci ho stále vyrušovali. záležitosťami. neďalekého hostinca. Domvedúcu. Bola sviatočne oblečená. Ledabolo učesané pod čipkovým čepcom. Sedemdesiatky a pravdepodobne nikdy nebola krásavicou. Svätej spovedi. A o tom poľskom kňazovi! Poučenie - a videla som, že ľudia plačú. Ako chodiť do kostola: musia sa starať o nové voľby. srdcia! Nariekať nad zátvrdlivosťou hriešnikov. pokojom. Chvíľu zvon zasa volal pána farára do kostola. Si do leňošky, aby si oddýchol po toľkej práci. Otvoreným oblokom. Spať za jasného dňa? Na to som ešte primladý. Roboty! Ešte mi treba prezrieť účty Spolku sv. Príde si už zajtra po peniaze. Priateľkami sohnala toľkú kopu peňazí! Jozefa. Bankoviek po sto frankov je osemtisíc, - začal rátať. Dvanásťtisíc frankov! Naozaj pekná suma. Nikdy nevidel na svojom stole. že ktosi už dva razy klopal na dvere. Vyvalil oči. - Tisíc hrmených! Na bankovky i na zlaté a strieborné peniaze. Farár. Našiel práve pri rátaní peňazí. To mocný, asi štyridsaťročný chlap strednej postavy. Tvára robila ho o desať rokov starším. Nepokojný, fúzy si vyzývavo vykrúcal nahor. Ľahkomyseľného, ba neporiadneho. Povolaniu. Veľa nepriateľských vojakov. Na štátnu službu Ale ukázalo sa, že je nie spoľahlivý. Vo vojne. Neslávna pamiatka na bitku s kamarátmi za mladých čias. Provence a do Svätého Viktora. Ranu, ktorú utŕžil vraj v boji za vlasť. Lózerovi. Nikde netriafalo lepšie miesto. Priamo ho desil. Keby volal o pomoc. Kostolníka. Sú nie moje. Nemocnice. Báť. Odprevadil zo sveta. To bolo vo vojne a za vlasť! Moju česť! By som z nich ani haliera. To by sa protivilo môjmu svedomiu. - Sú to stofrankové bankovky, ako že sa volám Artúr Lózer! Chcel pričarovať k sebe alebo privlastniť si nasilu? Vlastne nahnevať! Nábožní ľudia sú poctiví. Nepatrím, veď nebol som už dvadsaťpäť rokov na spovedi. Spovedi a o spovednom tajomstve. Posledné slová povedal priamo rozhorčeným hlasom. Povinnosti. Lózer. Bohu a k svojej nesmrteľnej duši? Boh? Či je to isté, že je Boh?! A keby aj bol. Nás, nepatrných ľudí? A nesmrteľná duša? Zavrhla. O týchto veciach. Zabúdate sa! Námahou premáha! Naozaj! . . - Chce! Zaobídete. Rád by som ísť do mesta Marseille. Kostolníctvo Ale kde som si len dal to písmo? Prevracal vrecká. Si lepšie miesto. Ráno si zazvonil a sám. Kuchyne na stôl. Dnes večti, ak zachytím nočný vlak z Aixu. Som vám povedal, že peniaze nie sú moje. Prečo? Peniaze do vrecka. Lózer nie je žobrákom! Čakám dedičstvo, zomrela mi bohatá tetka v Lotrinsku. že je už za dvermi, vydýchol si pán farár. že ešte dnes večer odíde. V stolíku. Nedôverujem tomuto človeku. Zavrel do stolíka. Priečinka, začul veselý detský hlas. Ste vy, mamička? Sme, dieťa moje, a dúfam, že si zdravý a šťastný! Dlouhou, tmavou chodbou ku schodom a ponáhľal sa naproti hosťom. Som neomladla cez zimu? - usmiala sa pani Montmoulinová. Som akosi ostarela a vlasy mi ešte viac zošedively. I tak vám to svedčí, mamička. Omladli, aby ste mali peknú, zdravú farbu, - tešil ju syn. Môžem vám, mamička, zvestovať dobrú novinu. Zariadim vám príjemnú izbičku a prídete ku mne. Zle, mám aj niečo groša. Ale poďme do izby, uvaríme si kávy. Dome vedľa fary. Ja viem variť kávu, a akú dobrú! - chválilo sa dievča. Schodoch a chodbách kláštora. Bola tu na návšteve. Koncov smerom ku skale pristavené boly bočné krídla budovy. Kuchynka sa mu veľmi zapáčila. Miestnosť. Zrak mu padol na veľký, ostrý kuchynský nôž. Rukoväti bol strieborný štítok s monogramom pána farára: F. Ostrý ani britva! Potom ho pozorne položil nazad do priečinka a zatvoril ho. Najjednoduchšie. Naproti po chodbe a dolu schodmi. Do toho! - zvolal kostolník, - všetko skryl! Kľúčik je v stolíku. Naozaj! Ich držal v ruke, ale opatrnosť zviťazila nad náruživosťou. Neušiel. Artúr, nebuď blázon, veď poklad ti neutečie. Sa lepšie pripraviť. Peniaze položil nazad do priečinka a zatvoril stôl. Si predsa vezmem, zíde sa mi. Kuchyne. Schodmi a veselo si vyspevovať. Krídle. Chodby. Nimi do prízemia a na krátky čas utiahol sa do svojho bytu. Sa zamkol, aby mohol dobre premyslieť svoj plán. Chrbte a s palicou v ruke. Čase bývalo vždy veľa hostí. Tu ide náš kostolník! Lózera. O spovedi? Ale, ale, čo to vidím? Klobúk, palica a torba? Vlakom do Marseille! Všetci počuli. Zomrela bohatá tetka. Aj na mňa bezbožníka. Do povetria! Novina zapôsobila na spoločnosť ako hrom. Marseille, na prezidenta republiky alebo na snem. Aby v jeho záujme zachovali pokoj. Ved! Skrotnú, keď od francúzskeho advokáta dostanú ostrý list. Ho. Vypijete na zdravie a na šťastné získanie svojho dedičstva. Nikdy nestál v poli proti nepriateľovi. Konečne poznal vašu cenu! A lenivý. Hostincu pri hradskej.

Návrat do fary

Farár Montmoulin posadil staručkú matku do le-ňošky. Sa ho, ako sa má a ako žije. Hore a toľko sa nepostil. - doložil - nabudúce sama sa budete starať o mňa. Radšej hneď, - povedala pani Montmoulinová. Boly neďaleko jeho bytu. Všetko treba pamätať, - hovorila. Zaklopať na teba, keby mi bolo zle. Svetlejšie, ale aj tieto vám pekné zariadime. Steny vymaľujeme peknými vzorkami. Objednal; keď prídu maliari, sama si vyberiete. Remeselníkov a o tri týždne už môžete bývať u nás. Syn môj! - zvolala šťastná matka a utrela si slzy. Nech vás netrápi, mamička. Svätého Jozefa, je bohatá a veľmi dobrosrdečná vdova. Spolu narozprávate! Dala mi aj peknú sumu peňazí na knihy. Len bez starosti. Priniesol zas Karol. Svoje odťaté hlavy. Popravené, ale na námestí v Aixe. Deti sa tým ušpokojily. Na staré kolená dožijem spojvojnejšieho života. Pretrpíme. Nemám. Mi nemôžu, keď verne konám svoje povinnosti. Cirkevní predstavení sú tiež spokojní so mnou. To všetko spomínam len preto, aby ste boli spokojná. Čase študovať. Ste zažili, kým som vyštudoval. Pozrel oblokom, kto je tam. Zavolal na chodbu, aby Karol šiel otvoriť" bránu. K oteckovi, lebo je veľmi chorý. Spadol so stoličky a teraz nemôže prehovoriť ani slova. Vás, pán íarár, len sa ponáhľajte! Zaraz, syn môj. Myslím, že otecka ranila mŕtvica. Že to nebude najhoršie. Matke: - Odpusťte, mamička, musíme sa rozlúčiť. Peniazmi pani Blanchardovej? Dom nemôžem nechať bez dozoru. Jozef, daj mi dobrú radu! Zavolať, aby dával pozor na kláštor. Chorý za ten čas mohol by aj umrieť ! peňazí. Nuž viete čo, mamička? Lebo toľko peňazí nemôžem nechať v prázdnom dome. Syn môj, ostanem tu, - povedala bojazlivo pani Montmoulinová. Ale bude lepšie, keď peniaze schováme v tvojej spálni. Pravdu. Tu je kľúč od stolíka... ale kde som ho len dal? Ho v ruke, keď ste prišli No, preto nič. Prenesieme celý stolík! Mihlo pánu farárovi v hlave podozrenie. Karolko, prines mi kľúč zo skrine v spálni. Sa večnosťou. Tam. To zase krivé upodozrievanie. Oltárnu a po olej chorých. Ty vezmeš lampáš a povedieš ma. Zavrieš za nami kostol. Kľúč od brány mám pri sebe. Večer sa za-riadte, ako najlepšie viete. Nebezpečná pre mňa. Až ráno. Budem spať v leňoške, už často som v nej nocoval. Sbohom! Malej zlatej nádobky. A večného Sudcu skrytého vo Sviatosti. Ticho sa modlil. Pred hlavným oltárom šírila trochu svetla. Tu býva Pán Ježiš! Knihe stojí malý svietnik so sviečkou. Úmrtné prikrý-vadlo a lebku, namaľovanú na čiernom plátne. A ako vládal, utekal do pána farárovej izby. domov. Tmavá kláštorná budova aj na ňu účinkovala strašlivo. Synovi sľúbila, že bude strážiť dom i peniaze. Sme sišli s vozíka. A pekne poproste pána Lenoir. Aby vás vzal so sebou. A dolu po bránu. - držiac saj za ruky - nezmizly za rohom ulice. Ťažké! - Ťahalo ju, aby ich pozrela. Nevidela toľko striebra, zlata a papierových peňazí. Mimovoľne pozrela na dvere, či sú dobre zatvorené. Aby sa to dobre skončilo! - vzdychla si. Peniazmi, iste by sa stalo nešťastie. Medzitým sa úplne sotmelo. Sviecu. Tak ho dočká. Ale dvere na spálni zamkla za sebou. Nemohla usnúť. Konečne upadla do akéhosi polospánku. Dlhú. Vonku začal duť mocný vietor, až zatriasol oblokom. Sa len nechcel niekto vlámať oblokom? Chmárami. Sviecu a pozrela na hodiny. Bolo práve jedenásť. Zaspala.

Artúr Lózer a jeho plán

Lózer temer naraz s defmi prišiel do hostinca pri hradskej. Do Aixu. Zjavil malému chlapcovi, nedôverčivo krútil hlavou. Ich radšej do Aixu. Či si už zabudol, že o tom nesmieme hovoriť? Prečo by som nesmel? - bránil sa chlapec. Pravdu, to sa nestane! - zasmial sa pekár. Do vozíka. Poletí môj pejko. domov. Dnes ráno mi rozprávala, že váš ujo... tom!... vozíka a vypočul celý rozhovor. kde ste dostali tú jazvu na nose? Sadnite si teda sem ku mne. Sa nedál dva razy nukať. Si ho úplne získal. Rovno na stanicu. Pripil na zdravie. Montmoulinovej a v dobrej vôli prišiel domov. Od pokladnice vrátil sa zasa do jedálne. Prechádzal po čakárni. Zvláštny vlak do Marseille, keď sa tak ponáhľa. Na tom, aby sa čím prv dostal do Marseille. Jeho jazvy na tvári. Druhým dverám. Výpravca dal znak a vlak sa pohol. Vlakom odcestoval do Marseille. Preplnených vozňoch. Budem s peniazmi za horami za dolami. Dostať nazpät do Svätého Viktora, aby ma nik nespozoroval! Do Svätého Viktora. Vietor dohnal prvý dážď. Kým prestane pršať. Zadnej bráne kláštora. Ale to mu neprekážalo. Teraz lis na olivový olej. Opatrne sa plazil hore schodmi a načúval každú chvíľu. Kláštore bolo hrobové ticho. Lózer stratil odvahu. Sa mohol ľahko dostať do väzenia. Odhodil ešte pred dvadsať rokmi, keď ešte chodil do škôl. Dobrá kresťanská výchova, jednako nikdy nemožno vyrvať. Mal nábožnú matku, ktorú však veľmi skoro stratil. Môj, teraz si sa vyspovedal. Proti svojej ľahkomyáeľnosti. Jej to sľúbil so slzami v očiach. Ale žiaľ, sľub nedodržal. Ako skoro sa splnilo matkino proroctvo! Kúsky mal sa dostať pred súd. Len na príhovor istého kňaza mu odpustili. Rodičovský majetok, o chuť k učeniu, o kresťanskú vieru. Veľa peňazí. Mravnej skazy. Teraz stál na prahu zločinu! Bojko! - posmeľoval sa. Státisíce svojim bližným na burzel Veď je to boj o život! Konečne, veď tým nikoho nepoškodím. Nemocnicu, postaví ju štát, a bude krajšia i väčšia. Izbou pána farára. Si ho vziať? Do kuchyne a nahmatal stôl. Priečinku. Bez noža. A potme mohol by som aj spadnúť a poraniť sa. Býva. Farárovej izby. Len vtedy, keď vonku mocnejšie zadul víchor. Osvietilo izbu - bola prázdna. Prikradol sa k písaciemu stolíku. Srdce mu prudko zabúšilo . Koristi - ale aké prekvapenie! Zalomcovala zlosť. Hlúpy farár zmaril všetky plány. Nejaký lakomec? Nadával Lózer a obrátil sa ku spálni. Dvere, aíe nepovolily. Striel! - preklínal ...

Napriek tomu, že text neuvádza priamu odpoveď na otázku, čo povedal Ježiš Jánovi na opustenom ostrove, kniha Jozefa Spillmanna S. SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE, nám poskytuje hlboký ponor do sveta viery, morálky a ľudských osudov. Príbeh je plný postáv, ktoré sa stretávajú s výzvami a dilemami, a ich rozhodnutia odrážajú zložitosť ľudskej existencie.

tags: #co #povedal #jezis #janovi #na #opustenom