Pomaly sa nám blížia Vianoce. Vianoce sú najkrajším obdobím v roku. Všetci ich máme radi, všetci sa na ne tešíme. Čas, kedy sa na chvíľu zastavíme a spomalíme naše hektické životy. Čas, kedy sa nám plnia sny. Čas, kedy cítime v duši príjemné hrejivé teplo. Čas, kedy máme k sebe akosi bližšie.
Ale aký je ich pravý význam? Tak ako človek rastie a dospieva, mení sa aj jeho pohľad na svet, život a takisto i na Vianoce. Človek postupne prichádza na to, o čom vianočné sviatky sú. Pomaličky sa približuje k ich podstate. Avšak podľa mňa Vianoce nemajú iba jeden pevne stanovený význam. Niečo iné znamenajú pre deti, niečo iné pre dospelých. A myslím si, že tak je to správne.
Pre kresťanov sú Vianoce druhým najdôležitejším a najväčším sviatkom, hneď po Veľkej noci. Symbolizujú príchod Ježiša na tento svet. Narodenie každého dieťaťa je veľkou a radostnou udalosťou a narodenie dieťaťa, ktoré prinieslo spásu celému ľudstvu, o to väčšou a radostnejšou.
Keď si predstavím Vianoce, vybaví sa mi v mysli obraz našej obývačky s bohato prestretým štedrovečerným stolom, okolo ktorého sedí celá rodina, v rohu svieti vianočný stromček, za oknom potichu padajú malé vločky snehu a v očiach každého sa odráža to neopísateľné vianočné čaro.
Vianoce vždy boli a budú najkrajším obdobím. Môžu mať veľa podôb. Jedno však ostáva stále rovnaké - či už sú so snehom alebo bez snehu, s kopou luxusných darčekov alebo so skromnejšími darčekmi - sú to sviatky pokoja, radosti a vzájomnej lásky. A túto skutočnosť nič nezmení.
Vianoce očami detí
Snáď najviac majú Vianoce rady deti. Tešia sa na množstvo výborných a chutných koláčov, ktoré napečú ich mamy a babičky. Tešia sa na prázdniny, že si môžu oddýchnuť od školských povinností. Tešia sa na sneh, na stavanie snehuliaka, guľovačku, sánkovačku či lyžovačku. Ale najviac sa samozrejme tešia na darčeky, ktoré si nájdu pod vianočným stromčekom. Rodičia sa snažia splniť svojim deťom všetky túžby a často minú na darčeky neuveriteľne veľké čiastky. Čo by však nespravili pre svoje ,,ratolesti“?
VIANOCE na Slovensku!
Časom radosti, šťastia a vďačnosti. Nikdy sme toho nemali veľa. A práve preto sme sa dokázali tešiť aj z toho mála. Ba čo len tešiť, o to málo sme sa delili. Boli sme vďační skutočne za všetko. Tešili sme sa dobrému jedlu. Chutným mlsnotám. Pekne vyzdobenému stromčeku. Atmosfére. Streche nad hlavou. Že sa nás toľko za jeden stôl zmestilo. Mali sme skrátka radosť z maličkostí.
Vianoce pre dospelých
Dospelí vidia zmysel Vianoc v príležitosti stretnúť sa s celou rodinou, obnoviť vzťahy so svojimi blízkymi, v možnosti urobiť ostatným radosť. Vianočné sviatky sú pre nich časom, ktorý im prináša krásu a pokoj do duše.
Vianoce symbolizovali skutočne čas oddychu, čas pokoja. No nebolo to len o fyzickom oddychu. Svojej mysli dopriali taktiež menšiu pauzu. Na tých pár dní sa prestali trápiť. Boli prítomní iba v tomto jedinom okamihu. Tu a teraz. Nelámali si hlavu nad vecami, ktoré nestihli v roku súčasnom, v tom, ktorý sa pomaličky chýlil ku svojmu koncu a už vôbec si nerobili starosti s tým, čo prinesie rok ďalší. Tešili sa z toho, čo majú dnes. Boli vďačný za dnešný deň.
Boli tiež časom pohody. Žiadne naháňačky, vybavovačky, nakupovanie, či iné stresové aktivity. V dome vládla pohoda. Deti sa ráno zobudili na škoricovú vôňu, ktorá sa niesla z kuchyne. Či už babka, či už mama, jedna z nich sa zakaždým postarala o to, aby sa dali veci do pohybu spolu s vychádzajúcim slnkom, ktorého lúče sa nesmelo dotýkali zasneženej krajiny. No žiaden stres, to vôbec. Času bolo požehnane. Na všetky prípravy sme mali celý deň. Času akoby sme mali v tej dobe viac, ako ho máme dnes.
Boli tiež časom zbližovania, časom na rodinu. I keď ja som v rodine nikdy nemal najideálnejšie vzťahy, zakaždým sme sa na Vianoce stretli. I keď nie všetci, tak väčšina. Zabudli sme na všetky sváry a nezhody, ktoré sme medzi sebou mali a dokázali sa pozrieť poza ne. Nesústredili sme sa na to, čo nás rozdeľovalo, ale na to, čo nás spájalo. Kým sa dospelí vášnivo rozprávali o tom, čo za posledný rok stihli, my malí sme mali iné plány. Behali sme po dome hore-dole, sem a tam. Zakaždým sme si našli nejakú zábavku.
Boli časom spolupráce. Na Vianoce nešiel nikto sólo. Všetci spolupracovali. Každý mal svoju úlohu, no nikto na ňu nebol sám. Ženy v kuchyni vypekali. Decká zdobili stromček. Z toho zdobenia sme mali najväčšiu radosť. Vytiahli sme tie staré zaprášené krabice plné ozdôb, reťazí a svetielok. Pretože vtedy to neboli tie krásne nablýskané sety, ktoré dokážeš kúpiť dnes už v každom obchode s vianočnou tématikou, či zariadením bytu. Vtedy to boli ozdoby, ktoré sa používali roky. Kopec z nich sa stratil, kopec z nich sa zničil, no zakaždým sa našli nové, ktoré sa do zbierky pridali.
Časom lásky. To, že sa máme radi, to sme si síce ukazovali počas celého dňa, no najviac sme si to ukázali za pomoci darčekov. No pozor, nenechaj sa pomýliť. Darčeky sa nedávali tak, ako sa dávajú dnes. Veľkolepé. A drahé. Bože, hlavne nech sú drahé. Nie. Vtedy sme si dávali skutočné darčeky, také, ktoré ľudia potrebovali, také, ktoré sa im hodili. Keďže sme spolu trávili ďaleko viac času, dokonale sme vedeli, čo ten druhý potrebuje. A presne to si našiel pod stromčekom. Dávali sme od srdca a nezištne. Nie preto, aby sme na niekoho zapôsobili.
Časom zábavy. Zažili sme kopec srandy. Rok, čo rok. Sviatky, čo sviatky. Chodili sme sa sánkovať, guľovať, stavali sme snehuliakov a tí, ktorým sebavedomie nechýbalo, tí sa pustili do iglu. Len tak pre zaujímavosť, iglu som postavené v živote nevidel, takže si asi vieš predstaviť, ako to zakaždým dopadlo. Mali sme hádam jeden dvojmetrový kopec, no zakaždým sa tam zbehli decká z celého sídliska. Atmosféra bola neopísateľná, všetci sme sa poznali.
Časom tradícií. Celý deň sa držal pôst. Pod obrus sa dávalo zrno a peniaze. Okolo nôh stola sa zasa dávala reťaz. I keď sme nikdy neboli nejakí prehnaní katolíci, zakaždým sme sa pomodlili. No nemodlili sme sa za to, aby sme mali viac, aby sme sa mali lepšie. Ďakovali sme za to, čo už dávno máme.
Súčasné Vianoce a ich problémy
O predvianočných stresoch. Tie časy pokoja, akoby sa za tie roky vytratili a Vianoce dostali akýsi úplne iný rozmer. Je to skôr niečo ako občianska povinnosť. Komerčný deň, v ktorý má každý omnoho viac povinností, ako v ktorýkoľvek iný deň v roku. Bože, nohy si idú zodrať. Zbesilo sa rútia ulicami, nákupnými centrami, prekračujú povolenú rýchlosť na cestách. Náhlia sa, i keď vlastne nie je kam.
O darčekoch. A nie o hocijakých. O tých najlepších. Najdrahších. Najprepychovejších. Aby sme sa trošku ukázali. Aby aj ostatní videli. Čo tam po tom, že dotyčný potrebuje novú bundu, pretože tá stará melie z posledného. Počítač dostane! Nebudem mu predsa kupovať niečo za 70€. Šak počítač sa mu takisto určite hodí. I keď možno trošku menej. Ale zasa ako bude vyzerať pod tým stromčekom. A takto rozmýšľa veľa ľudí. A keď na drahý darček nemajú, požičajú si. V telke videli dobrú reklamu. Ani veľa nepreplatia. A do dvoch rokov to budú mať splatené. Veď čo sú to dva roky. A sviatky predsa nie sú každý deň. A niektorí rodičia zasa dávajú deťom darčeky, aby v ich životoch zaplnili to množstvo času, ktoré s nimi nemôžu stráviť, pretože majú veľa práce, veľa povinností. I keď by ich deti boli omnoho vďačnejšie za čas strávený pokope. Ako rodina. No tento rok to budú musieť zasa vyriešiť tie darčeky, pretože toho máme opäť veľa.
O predvádzaní sa. Sú o tom, kto napečie najlepšie koláčiky. O tom, kto kúpi najdrahší darček. O tom, kto má najkrajšiu výzdobu. O tom, kto má najprepychovejšiu hostinu. Úplne zabúdame na skutočné hodnoty. Ignorujeme skutočnosť, že by to mali byť aj sviatky pokory. A koniec koncov, ignorujeme aj ostatných, pretože toto všetko robíme pre seba, nie pre nich.
O práci. Je to smutné, no je to tak. Stretol som sa s toľkými ľuďmi, ktorí sviatky využívali k tomu, aby dobehli resty za posledných pár mesiacov. To, čo nestihli do dnešného dňa, na tom pracujú počas sviatkov, pretože majú kľud. Kľud od ostatných ľudí, kľud od ostatných povinností. Síce sú doma, no nie sú s rodinou.
O samote/izolácii. Kde sú tí ľudia, ktorých boli po večeri plné ulice. Tí, ktorí si vinšovali, tí, ktorí spievali a chodili popriať susedom. Dnes už ťa sused v bráne horko-ťažko pozdraví, nieto ešte aby ti zaželal k Vianociam. No, aby sme sa zle nepochopili, nehovorím tu teraz iba o susedských vzťahoch. Hovorím o nás. Pretože, ono to nie je iba o tom, že by sme si držali odstup, boli plachí, či hanbliví. V skutočnosti, akoby nás druhí úplne prestali zaujímať. Pretože toto ukážkové správanie nepredvádzame iba na chodbách v panelákoch. Po Štedrej večeri sa rozdelíme a zalezieme každý do svojej izby. Decká za počítač, rodičia pred televízor. Nerozprávame sa.
O ľuďoch. Vždy to o nich bolo. Len sme na to v poslednej dobe akosi pozabudli. Bolo to o rodine, bolo to o blízkych. A malo by to byť o nich aj dnes. Pretože nie sú samozrejmosťou. Nemusia tu byť stále. A pravdu povediac, navždy tu určite ani nebudú. Preto by si mal vítať každú chvíľu, ktorú s nimi môžeš stráviť. Mal by si sa snažiť o to, aby ste sa na Vianoce zišli ako rodina. A nemyslím tým len tú pokrvnú. Myslím tým všetkých, ktorí sú ti blízki. My máme s kamarátmi nádherný zvyk. Každé Vianoce sa stretneme. No neskôr, spolu s ručičkami hodín, ktoré odbijú desiatu hodinu, sa vytrácame do tmavých ulíc, aby sme videli svoju druhú rodinu. Tú, ktorú sme si sami vybrali. A môžem ti povedať, nie je lepšieho zvyku. Stretneme sa všetci. Zakaždým. A zakaždým je to neopísateľný zážitok a nezabudnuteľná jazda. Vrelo odporúčam.
O dávaní a zdielaní. Ono je to totižto veľmi jednoduché, zabudnúť na tých, ktorí nemali toľko „šťastia“ ako sme mali my. Alebo lepšie povedané na tých, ku ktorým život nebol taký ústretový. I keď si to možno neuvedomujeme, máme toho omnoho viac, ako majú druhí. A to nehovorím iba o darčekoch, či materiálnych veciach. Hovorím o tom, že nie všetci majú rodinu. Preto nezabúdaj, že tento sviatok je viac o dávaní, ako o prijímaní. Podeľ sa o to svoje bohatstvo aj s inými ľuďmi.
O atmosfére. I keď si to možno neuvedomuješ, je to práve tá atmosféra, na ktorú sa najviac tešíš. To je ten duch Vianoc, tá je zodpovedná za to čaro. A i keď sa dnes už skoro vytratila, stále nám dokáže vyčarovať úsmev na tvári. A teraz si predstav, že by sme ju dokázali spoločným úsilím umocniť a opäť priviesť k životu. Sám mi povedz, ako by si sa cítil.
O dobití bateriek, o oddychu. Veď samotná definícia tohto sviatku o tom hovorí. Čas oddychu a pokoja. Čo takto sa teda k tomu vrátiť. Veď si toho mal v poslednom roku celkom dosť, nemyslíš? Alebo mám lepšiu otázku. Nechali sme sa strhnúť tým rýchlym tempom doby, v ktorej žijeme. Niekedy ľudia pracovali na svojom úspechu celý život, dnes ho chceme do dvoch rokov. Prípadne do troch. Okej, maximálne do piatich, no to už je skutočne posledná hranica. Čiastočne za to môže televízia a tie choré reklamy v nej. Reklamy plné 30-dňových plánov pre úspech, dvojtýždňových chudnúcich kúr a sľubov o lepšom živote s okamžitou platnosťou. No tie sú na vine iba sčasti. Z polovice, ak by som mal hádať. Druhú polovicu viny máš na vlastnom triku, kamarát. Pretože tie reklamy pozeráš. Pretože sa dobrovoľne nechávaš oklamať. Každý boží deň. A preto máme pocit, že musíme mať všetko okamžite. Musíme viac pracovať, viac makať na svojom úspechu, viac si zariaďovať život. Sme natoľko zaneprázdnení zariaďovaním si života, že zabúdame skutočne žiť. Jednoducho sa ale nevieme vzdať toho pocitu, že si nemôžeme oddýchnuť. Nemôžeme zastaviť, pretože by nás niekto mohol predbehnúť. Určite si pauzu doprajeme, no teraz ešte nie.
Myšlienka na záver: O tom, či Vianoce stratili svoje čaro alebo nie, môžme diskutovať do nekonečna, no isté je, že sa zmenili. Sviatky budeme mať presne také, akými si ich sami spravíme. Preto namiesto toho zbytočného moralizovania by si radšej mohol zamerať všetku svoju energiu na to, aby si si ich spravil presne také, po akých túžiš.