Čo sa deje po smrti? Biblický pohľad

Život je zázrak. Človek žije - vidí, počuje, spoznáva, miluje, rozhoduje sa, sám tvorí. Spoznáva svet okolo seba a spoznáva aj seba. Posledný deň úžasného stvoriteľského diela Boh zvláštnym spôsobom stvoril korunu stvorenia - človeka. Krásnu, žijúci bytosť. Ale čo je to vlastne smrť? Prečo človek už od narodenia starne a nakoniec smrť ukončuje ľudský život? Čo sa deje s človekom po smrti? Pokračuje život človeka v nejakej inej forme po smrti? Alebo je smrť definitívnou bodkou za životom?

Ľudia hovoria, že z onoho druhého brehu sa ešte nikto nevrátil, aby nás o tom pravdivo informoval. Biblia nám odhaľuje, že niekto sa snaží zneužiť nepoznatelnosť stavu po smrti a nahovoriť nám nepravdivé skutočnosti.

V 1. knihe Samuelovej v 28. kapitole čítame príbeh o kráľovi Saulovi a veštkyni. Armáda Filištíncov pritiahla do Sunému a pripravovala sa k útoku na Izraelčanov. Izraelský kráľ Saul s pochmúrnymi predtuchami rozmiestnil svoje jednotky v pohorí Gilboe. V minulosti, keď kráľ počúval Boha, mal istotu, že Boh jeho krajinu vyslobodí z nebezpečenstva. V priebehu svojho života sa však od Boha odvrátil, takže Boh mu na jeho modlitby neodpovedal. Namiesto, aby sa pokoril, vyznal svoje chyby a zmenil svoj život, kráľ urobil ešte horší krok.

Spomínal na proroka Samuela, ten by mu iste poradil. Ale prorok nedávno zomrel. Kráľ si v neďalekej dedine nechal vyhľadať starú ženu, veštkyňu, špiritistické médium, aj keď ich všetky mal vyhladiť. Pod tlakom nadchádzajúceho boja s Filištíncami ju požiadal: „Privolaj mi, koho ti poviem.“ Počas špiritistické seansy mu žena povedala: „Vidím ducha, ako vystupuje zo zeme.“ Tento „duch“ informoval bezmocného kráľa, že Izrael prehrá bitku a že on, kráľ Saul, zahynie spolu so svojimi synmi. Bol to však skutočne „duch“ proroka Samuela, kto sa zjavil žene a predpovedal Saulovi? Bol by „prorok Samuel“ aj po smrti starý, oblečený do svojho plášťa a bol by v krajine? Prečo by prorok potreboval špiritistické médium ku sprostredkovaniu kontaktu? Kto to vlastne hovoril s kráľom menom zosnulého?

Čo hovorí Biblia o človeku a jeho podstate?

Boh nám v Biblii nechal zaznamenať všetky dôležité informácie, ktoré sa týkajú nášho časného i večného života. Stvoriteľ nás, svoje stvorenie, pozná ďaleko lepšie ako my sami seba. To, k čomu my pracne dochádzame bádaním, Boh pozná. Biblia svojou správou o stvorení úplne popiera vývoj človeka z nižších foriem života počas nekonečne dlhých vekov. Preto tiež správa o stvorení nám v stručnosti hovorí to podstatné o princípe nášho života, o našej prirodzenosti, o príčinách smrti aj o stave po smrti (1Moj 1. a 2. kapitola).

Pozostáva človek z troch oddeliteľných častí, ako je telo, duch a duša? Biblia hovorí, že „Boh vytvoril človeka z prachu zeme a v dýchol mu do nozdier dych života. Tá k sa stal človek živou dušou.“ Boh svojím Duchom, svojím „dýchnutím“ ( „oživujúcim princípom“) oživil Adamove neživé telo. Len sám Boh je zdrojom všetkého života. Job napísal, že „dych Všemohúceho“ oživuje (Job 33,4). Tam, kde predtým nebolo nič, alebo bola mŕtva hmota, zrazu pulzuje život. Život pochádza z Boha a je na ňom závislý. Nič by nepomohlo, že Boh pri stvorení sformoval krásne ľudské telo z prvkov, keby mu nedal život. Zostalo by len sochou, umeleckým dielom.

Duša nie je obyčajnou časťou človeka, ktorá by bola schopná na tele nezávislého života, ale duša, to je celý človek vrátane tela. Hebrejské slovo NEPHEŠ (duša) použité v 1 Moj 2,7 je v správe o stvorení použité aj pri opise stvorenia rýb, hmyzu a zvierat (1 Moj 1,20.24; 2,19). Väčšinou však tento výraz v Biblii označuje človeka - vždy však človeka, kým žije. Už v prvej správe o stvorení Biblie opisuje človeka ako nedeliteľný celok. Každý pokus človeka rozdeliť na jednotlivé časti je skresľujúci.

Výraz „duša“ má v Biblii niekoľko významov:

1. (Hebr. NEPHEŠ, gr. výraz NEPHEŠ často označuje túžbu, chuť, pocit, sklon. V 4 Moj 31,19 a Súd 16,30 je popísaná „duša“ - človek, ktorý zomiera. Výraz duša neoznačuje žiadnu časť človeka, ktorá by bola schopná života po smrti nezávisle na tele. Zj 16,3 a Mat 10,28 hovoria, že „duša“ umiera, že ju možno „zahubiť“. Slovo „duša“ v Biblii teda označuje niekedy celého živého človeka a niekedy len určitý aspekt života - túžbu, cítenie, intelekt.
2. (Hebr. Ruach, gr. Zatiaľ čo slovo „duša“ v prvom rade označuje osobnosť, individualitu človeka, výraz „duch“ označuje najmä oživujúci princíp života, nutný k životu. Termín „ruach“ nachádzame v Starom zákone celkom tristo sedemdesiat sedemkrát. Je prekladaný nasledovnými výrazmi: „duch“, „vietor“, „dych“, „mravný profil“ (Ez 11,19) a tiež „sídlo emócií“ (1 Sam 1,15). V zmysle „dýchania“ je ruach ľudí totožný s ruach-om zvierat (Kaz 3,19). S tým rozdielom, že „dych“ človeka sa „vracia k Bohu“ (Žalm 146,4) a u zvierat nie. Ruach tiež často označuje Ducha Božieho, ako napr. Avšak nikde v Starom ani v Novom zákone ruach neoznačuje nejakú časť ľudskej bytosti, ktorá by po smrti bola schopná vedomého života nezávisle na tele.

Človek je nedeliteľným celkom. Dnešná lekárska veda preukázala úzku súvislosť medzi duševnými pochodmi a telesným zdravím. Biblia chápe človeka ako celok, a v tomto zmysle Boh človeka ako celok obnovuje. Kristus nielen uzdravoval choroby tela (Mat 9,35), ale tiež kázal a učil, svojím posolstvom obnovoval celého človeka. Preto Biblia niekedy zamieňa pojmy „duch“ a „duša„. Keď Pavol vyjadruje želanie, aby bol posvätený náš „duch, duša i telo“ (1 Tes 5,23), chcel, aby žiadna časť ľudskej bytosti nebola vylúčená z procesu posvätenia. Duchom rozumie našu inteligenciu, rozumové a duchovné schopnosti, ktorými komunikujeme s Bohom. Dušou chápe tú časť ľudskej prirodzenosti, ktorá sa prejavuje pudmi, túžbami a pocitmi. Nakoniec menuje telo, ktoré by malo byť podriadené rozumu a viere.

Čo sa deje po smrti?

V máloktorej otázke sa ľudské názory rozchádzajú tak zásadne ako v otázke stavu človeka po smrti. Niektorí ľudia veria, že duša žije ďalej, iní veria, že človek konečne dochádza do miesta večnej blaženosti, iní tvrdia, že človek sa prevteľuje. Špiritisti sa posmrtný život snažia dokázať „spojením“ s mŕtvymi ľuďmi.

To, že Boh v prvých troch kapitolách Biblie nechal zaznamenať príbeh o stvorení a o páde človeka do hriechu, má pre nás veľký význam. Boh postavil človeka do rajského prostredia a k živobytiu mu ponúkol plody všetkých stromov. Len jeden strom si vyhradil pre seba, aby ľuďom pripomínal ich závislosť na ňom. Ľudia mali žiť večne, ich nesmrteľnosť však bola podmienená poslušnosťou. Čo mienil Boh oným výrazom „zomrieš - prepadneš smrti“?

Vráťme sa k prvému príbehu. Onedlho s človekom hovorí pokušiteľ, ktorého Biblia identifikuje ako „satana“ - klamára (Ján 8,44), uisťuje ženu o úplnom opaku toho, čo vyhlásil Boh „Istotne nezomriete“ (1 Moj 3,4). Avšak čoskoro po páde do hriechu prví ľudia spoznali, že „odplata za hriech je smrť“ (Rim 6,23). Splnilo sa to, čo povedal Boh o pominuteľnosti hriešneho človeka: „si prach a do prachu sa navrátiš.“ (1 Moj 3,19) Svoju neposlušnosťou človek stratil nárok na večný život, odcudzil sa od zdroja života a nevyhnutným dôsledkom tohto kroku je smrť.

Tým, že satan ľuďom klamal „istotne nezomriete“, ich klamal v dvoch veciach. Po prvé zľahčil hriech. Ako by im povedal: „Nič ste neurobili, a preto nezomriete. Predsa by vás Boh tak kruto nepostihoval za tak zanedbateľnú maličkosť.“ Po druhé im vnukol myšlienku, že po smrti život pokračuje v nejakej inej forme. Čo sleduje satan klamstvom o stave človeka po smrti? Okrem toho, že vždy tvrdí opak toho, čo hovorí Boh, sleduje svoj plán. Predovšetkým učením o nesmrteľnej duši vyraďuje Boha z hry. Ak je človek prirodzene nesmrteľný, potom nepotrebuje Boha ako zdroj života. Biblia však prehlasuje niečo iné.

Tým hlavným cieľom satana je však ešte niečo iné. Dobre vie, že Boh vo svojej láske urobil opatrenia, aby oklamaní ľudia mohli byť zachránení. Boh poslal Ježiša Krista, aby zomrel na miesto každého človeka. Dáva každému človeku možnosť, aby uveril v Krista a získal večný život (Ján 3,15-17). Prijať Ježiša Krista, prežiť vnútorná zmenu je však nutné tu, v tomto živote, v tomto tele. Satan však klamom o posmrtnom živote odsúva ľudské rozhodnutie prijať Krista, nechať premeniť svoj život až „potom“ - po smrti. Ponúka ľuďom možnosť, ktorá neexistuje!

Vieme si predstaviť sklamanie ľudí, ktorí počítali s druhou možnosťou a s Božou zhovievavosťou, a zatiaľ príde súd pre nekajúcnych sa? Aby satan dokázal svoje tvrdenie, že mŕtvi žijú a môžu so živými ľuďmi komunikovať, pripravil rafinovaný podvod. Satan je mocnou bytosťou. Sám sa premieňa do podoby mŕtvych, a keď sa „zjavuje“ prostredníctvom média živým, prezrádza ľuďom také skutočnosti, ktoré mohol poznať iba dotyčný a satan. Diabol má moc sa premeniť na anjela prvej triedy (2 Kor 11,14), preto mu nerobí žiadny problém vziať na seba podobu zosnulého človeka. Potom ľudí začína viesť svojím smerom.

Preto Boh tak prísne zakázal akýkoľvek kontakt so špiritizmom, okultizmom, čarodejníctvom, s temnými mocnosťami (5 Moj 18,9-14). Boh povzbudzuje svoj ľud, aby sa obracal na neho a nie na mŕtvych (Iz 8,20). Akonáhle satan nad niekým získa vládu, potom sa človek len veľmi ťažko vymaňuje z jeho diabolskej moci. Až dodnes vedie satan milióny ľudí do záhuby preto, že odmietajú Boží zákon a „pýtajú sa veštcov a hádačov“.

Biblia hovorí o smrti človeka na mnohých miestach, v doslovných i obrazných pasážach, a vždy jednoznačne ukazuje na to, že smrťou sa končia všetky životné pochody a funkcie tela i mysle.

• Kaz 9,5.6: „Lebo živí vedia, že zomrú; ale mŕtvi nevedia ničoho ani nemajú viacej nijakej odplaty, lebo sa zabudla ich pamiatka.
• Job 14,10-15: „Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?!… tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku… Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len nepríde moja zmena.
• Job 7,8-10: „neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude.
• Job 19,25-27: „Ale ja viem, že môj vykupiteľ žije a posledný sa postaví nad prachom.

Stálym používaním sa do ľudského povedomia vžil termín, že človek má „nesmrteľnú dušu“. V Písme nemáme ani jeden biblický text, ktorý by učil, že človek JE nesmrteľný. Naproti tomu sme my, ľudia, smrteľní, mizneme ako para, ako mrak. Človek sa diametrálne líši od Boha. Boh je nekonečný, my sme obmedzení vekom, schopnosťami, možnosťami. On je nesmrteľný, večne živý, my sa pomíňame. Ľudia mohli žiť večne za predpokladu, že budú rešpektovať Bohom stanovenej životné princípy - mravné, fyzikálne a zdravotné zákony. Ľudia však prijali „zákony“ iného pána - satana - a s tým prišli aj dôsledky - smrť.

Neposlušnosťou ľudia stratili to najcennejšie - svoj vlastný život. Aj keď sa ako ľudia rodíme smrteľní, Biblia nás nabáda, aby sme sa usilovali o nesmrteľnosť. Aj keď sme ju stratili svojim hriechom, Boh nám ju opäť ponúka. Má nás tak rád, že bol ochotný za nás dať Ježiša Krista. Kristus na kríži Golgoty neumieral pre svoje hriechy, na neho smrť nemala nárok, žil totiž bez hriechu. My stále od jeho vzkriesenia a odchodu umierame. Odchádzame k dočasnému odpočinku. Kristus však sľúbil, že sa vráti a veriacich „vezme k sebe“ (Ján 14,1-3).

Doteraz umierame, doposiaľ nás desí skutočnosť smrti, doposiaľ satan klame ľudí a nahovára im, že sa o budúcnosť nemusia starať. A predsa sa už veľmi rýchlo blíži okamih, kedy „sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi s neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv; potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. „Lebo zatrúbi, a mŕtvi vstanú neporušiteľní, a my budeme premenení. Boh znovu človeka uvedie do stavu, v akom bol na začiatku v raji. Vnútorne premenených a Duchom obnovených ľudí Kristus „odeje“ novým nesmrteľným telom. A pretože bude definitívne zničený hriech ako deštruktívny činiteľ, pretože pôvodca, hriechu aj s jeho prívržencami bude zničený, vo vesmíre opäť zavládne súlad a láska. Začne večný život, život plný krásy, nesmierne bohatý a perspektívny (Zj 21. a 22. kapitola).

Ako si kresťania vysvetľujú stretnutie s blízkymi po smrti, keď telo už neexistuje?

Boh stvoril Adama a Evu ako podmienečne nesmrteľných. Keby boli zachovali poslušnosť Božej vôli, nikdy by nezomreli. Zhrešili, a tým stratili právo na večný život. V dôsledku neposlušnosti boli prví ľudia podrobení smrti. V Biblii nie je ani náznak o tom, že ľudská duša môže existovať vedome aj naďalej po smrti. V Písme sa nikde nehovorí o tom, že duša je nesmrteľná alebo že smrť nemá nad ňou moc. Hebrejské a grécke slová, pôvodne znamenajúce „duša“, „duch“ a „dych“ nájdeme v Biblií 1700-krát. Avšak, ani v jednom prípade sa nehovorí o duši, duchu, či dychu v súvislosti s tým, že majú nesmrteľnosť.

Sväté písmo jasne ukazuje, že ľudia sú v tomto živote smrteľné bytosti. Človek sám o sebe nemá nesmrteľnosť, ale veľká nádej každého kresťana je v presvedčení, že keď Kristus príde druhy krát, vzkriesi mŕtvych a daruje im nesmrteľnosť. Bez pochybností bol prísľub nesmrteľnosti preukázaný tým, že Ježiš vstal z mŕtvych. Apoštol Pavel to vidí takto: „On zničil smrť a zjavil život a nesmrteľnosť evanjeliom“ (2. Timoteovi 1,10).

Obavy, ktoré prirodzene napĺňajú ľudské srdce už len pri pomyslení na smrť, sa stávajú veľmi silnými, keď zomierajú naše blízke milované osoby. Pocit osamelosti a bezmocnosti nás dokáže úplne zničiť. Útechu od horkej straty, ktorá nás odlučuje od našich milovaných, nám môže dať len Kristus. Pamätajte si, že vaši blízki len spia, odpočívajú v Ježišovi Kristovi a budú vzkriesení pri Jeho Druhom príchode. Božím zámerom je, aby sa v budúcnosti znova uskutočnilo nádherné stretnutie. Deti sa vrátia k svojim rodičom, manželia sa opäť spoja jeden s druhým. Pozemským tragédiám nastane koniec. „Smrť je pohltená vo víťazstvo“ (1. Korintským 15,54).

Niektorí ľudia tak ťažko prežívajú rozlúčenie so svojimi blízkymi, že sa snažia nadviazať s nimi kontakt pomocou špiritistických seáns. Biblia nás varuje pred podobnými pokusmi, ktoré používame na zmiernenie bolesti duše v súvislosti so smrťou príbuzných a blízkych. Biblia nám jasne ukazuje, že mŕtvi nemajú vedomie. Horkosť zo straty blízkych môže zmierniť len Kristus. Snažte sa tráviť čas v spoločenstve s Ježišom a dostanete naozajstnú útechu počas smutných dní svojho života. Smrť nám odoberá takmer všetko, jediné, čo nám nie je schopná vziať - je Ježiš Kristus. Kristus je schopný vrátiť nám všetko znova. Smrť nebude navždy vládnuť na tomto svete.

Biblické pravdy oslobodzujú človeka od strachu zo smrti, pretože zjavujú Krista, Toho, Ktorého ani smrť nemohla premôcť. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam; nie tak, ako dáva svet, ja vám dávam. Ježiš nám pomáha prežiť tragédiu a stratu milovanej osoby.

Tragédie sa stávajú v našich životoch, pričom takmer úplne zakrývajú pred nami nebo, a predsa Ježiš Kristus žije! V Kristovi máme nádej na život po smrti. Ježiš je „vzkriesenie a život“ (Ján 11,25) a sľubuje: „ja žijem, budete žiť aj vy“ (Ján 14,19). Keď sa Kristus znova sa vráti na zem, dá nám nesmrteľné telo. Získali ste pre seba veľkú nádej, ktorá Vám môže pomôcť v najťažších chvíľach vášho života?

Smrť je ukončenie života. Telo sa obráti na prach a „duch“ (dych života) sa vracia k Bohu. Disponujeme živou dušou len počas života, ale v okamihu smrti zostáva len mŕtvola, mŕtva osoba. Mŕtvi nemajú vedomie. Vtedy, keď sa dych života vracia k Bohu, naša duša umiera. Po smrti je ľudský mozog zničený: stráca všetky svoje funkcie a postupne sa rozkladá. Mŕtvi nemajú vedomie, preto nemôžu nič vedieť. Smrť je, obrazne povedané, podobná spánku, v ktorom však nie sú žiadne sny a preto Biblia 54-krát nazýva smrť spánkom. Ježiš tiež učil, že smrť je spánok. Svojim učeníkom ohľadom smrti Lazára povedal: „11 Lazár, náš priateľ, zaspal; ale idem ho zobudiť. Jeho učeníci na to povedali: Pane, keď zaspal, ozdravie. 13 Ale Ježiš hovoril o jeho smrti, oni si však mysleli, že hovorí o obyčajnom spánku.

Lazár bol už štyri dni bol v hrobke, keď prišiel Ježiš. Je pre nás veľkou útechou, že naši mŕtvi príbuzní a priatelia „spia“, pokojne odpočívajú v Kristovi. Pri hrobe Ježiš povedal Marte, sestre Lazára: „Ja som vzkriesenie a život. Tí, ktorí zomreli „v Kristovi“, spia v hroboch, ale majú pripravenú krásnu budúcnosť. Ten, Ktorý má spočítané všetky vlasy na našej hlave a Kto má všetko vo Svojich rukách, na nás nezabudne. Môžeme zomrieť a vrátiť sa do prachu, ale naše individuálne osobitnosti sú presne uchované v nebi.

V deň zmŕtvychvstania sa smrť sa bude zdať len krátkym odpočinkom. Tí, ktorí milujú Boha, by sa nemali báť smrti. Po smrti človeka čaká večnosť, dokonalý spoločný život s Bohom. Pán drží vo Svojich rukách „kľúče smrti a podsvetia“ (Zjavenie 1,18).

Tabuľka: Porovnanie biblického pohľadu na dušu a ducha

tags: #co #sa #deje #po #smrti #biblia