Ikona Stretnutia Pána: Význam a Symbolika

Ikona Stretnutia Pána (Obetovania Pána) pripomína významnú udalosť zo života Ježiša Krista, keď bol podľa Mojžišovho zákona predstavený v chráme štyridsať dní po narodení.

Ikona Stretnutia Pána

Táto udalosť, známa ako Obetovanie Pána alebo Stretnutie Pána, je zaznamenaná v Evanjeliu podľa Lukáša (Lk 2, 22-40). Slávi sa 2. februára (podľa juliánskeho kalendára 15. februára).

Pôvod a Historické Pozadie Sviatku

Sviatok Stretnutia Pána má svoj pôvod v udalosti z Ježišovho života, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2, 22-40). Mojžišov zákon predpisoval, že každá žena po narodení chlapca nesmela 40 dní vojsť do chrámu, lebo v tomto čase sa považovala za nečistú (porov. Lv 12, 1-4). Toto obdobie štyridsiatich dní sa nazývalo dňami očisťovania.

Po zakončení týchto dní prichádzala matka novonarodeného dieťaťa do chrámu a priniesla obetu, čím sa stávala (obradne) čistou. Bohatšia žena mala pri tejto príležitosti obetovať jednoročného baránka na celostnú žertvu a mladého holúbka alebo hrdličku; ak bola chudobná, mala priniesť pár hrdličiek alebo dva holúbky (porov. Lv 5,7; 12, 6-8).

Prečistá Panna Mária ako Božia Matka sa nemusela podrobiť obradu očisťovania, lebo sa posvätila Kristovým narodením, ako hovorí kondák sviatku: „Kriste Bože, svojím narodením si posvätil život Panny (panenské lono)“.

Sviatok Pánovho Stretnutia sa začal sláviť v Jeruzaleme v druhej polovici 4. storočia. Prvú zmienku o tom podáva pútnička Etéria vo svojom denníku, kde ho nazýva štyridsiatym dňom po Bohozjavení. Jeho slávenie opisuje nasledovne: „Štyridsiaty deň po Bohozjavení sa tu slávi naozaj veľmi slávnostne. V tento deň sa koná procesia (tzv. apante - pozn. prekl.) do chrámu Vzkriesenia, kde sa všetci schádzajú na bohoslužbu, slávenú podľa predpisov s najväčšou slávnosťou, ako na Paschu. Všetci kňazi kážu a tiež biskup. Všetci vysvetľujú úryvok z evanjelia o tom, ako na štyridsiaty deň Jozef a Mária priniesli Pána do chrámu (hl.

Z Jeruzalema sa sviatok rozšíril na celý východ, ale až v 6. storočí za cisára Justiniána (527-565) nadobudol sviatok osobitný význam. Cisár Justinián nariadil, aby sa Pánovo Stretnutie považovalo za veľký sviatok a zaviedol ho v celom cisárstve.

Sviatok Stretnutia bol na Západe pôvodne Pánovým sviatkom (Hospodským); až oveľa neskôr (8.-9. stor.) nadobudol mariánsky charakter a nazýval sa Očisťovanie Panny Márie, resp. Obetovanie Pána v chráme. V novom liturgickom kalendári (r. 1969) latinskej Cirkvi, zavedeným po Druhom Vatikánskom koncile, dostal názov Praesentatio Domini - Obetovanie Pána, čím sa mu vrátil jeho kristologický charakter a bol opäť zaradený medzi Pánove sviatky.

Duch bohoslužieb sviatku je rovnaký, ako na sviatok Kristovho narodenia a Bohozjavenia: hlavnou myšlienkou je osláviť zjavenie sa Boha na zemi, zvelebovať Kristovo božstvo a vzdať úctu Prečistej Panne Márii, ako Matke Božej.

Toto malé dieťa, ktoré dnes rodičia priniesli do chrámu, je predvečný Boh, ktorý dal Zákon Mojžišovi na hore Sinaj. Sviatok sa (v západnom obrade) ľudovo nazýva Hromnice a spája sa s požehnaním hromničnej sviece, v ktorej vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi.

Historické pozadie sviatku:

• Prvé svedectvo o slávení tohto sviatku v Jeruzaleme pochádza od pútničky Eterie, ktorá v svojom denníku pútnika opisuje pobyt v Jeruzaleme v období rokov 381 - 384.
• Následne, keď bol sviatok Narodenia Krista ustanovený na 25. december sa sviatok slávil 2. februára pod gr. názvom Ή Yπαπαντή (Hypapanté), csl. Cретение - Stretnutie, stretnutie sa Božieho Syna so svojim ľudom.
• V 5. storočí sa v Jeruzaleme sviatok Stretnutia Pána slávil sprievodom, počas ktorého ľudia niesli zažaté sviece, ako symbolické vyjadrenie Simeonovho chválospevu, kde je Kristus nazvaný „svetlo na zjavenie pre pohanov“ (Lk 2, 32) ako aj slov Jánovho evanjelia, kde sa o ňom hovorí ako o „pravom svetle, ktoré prichádzalo do sveta“ (Jn 1, 9).
• V 5. storočí sa sviatok Stretnutia Pána rozšíril z Východu najprv do Ríma a odtiaľ v 7. storočí do Francúzska a Španielska a v 8. storočí do Nemecka.
• Ustanovenie sviatku na Západe niektorí pripisujú pápežovi sv. Gelázovi I. († 496), a iní pápežovi sv. Gregorovi Veľkému(† 604).

Teologická podstata sviatku

V prostredí kresťanského východu v cirkvách grécko-slovanského obradu patrí sviatok Stretnutia Pána medzi dvanásť veľkých sviatkov liturgického roka. Slávením tohto sviatku Cirkev vyznáva a potvrdzuje, že „...Kristus sa nezjavil tomuto svetu zdanlivo, ani domnelo, ale opravdivo...“ (stichira z Veľkej večierne sviatku) a zároveň týmto usvedčuje dávnych falošných učiteľov, ktorí odmietali v Ježišovi Kristovi ľudskú prirodzenosť, považujúc ju za nehodnú a nepravdivú Boha.

Spolu s týmto príkladom Spasiteľa a jeho Prečistej Matky, ktorí splnili všetko to, čo si vyžadoval zákon, nás toto ich konanie povzbudzuje k tomu, aby sme napĺňali predpisy a zúčastňovali sa obradov bohoslužieb Cirkvi a zároveň pripomína naše začlenenie do Kristovej Cirkvi, zasvätenie sa Bohu, ktorému sme povinní prinášať naše duše i telá ako živú, čistú a požehnanú obetu.

Okrem toho, Cirkev v tomto sviatku ospevujúc sv. Simeona a sv. Annu nás povzbudzuje k tomu, aby sme podľa príkladu spravodlivého Simeona nachádzali v Kristovi požehnanú útechu a spásu, dôverujúc jeho Božskej prozreteľnosti a starostlivosti o svet. A podľa príkladu sv. prorokyne Anny by sme mali podľa možností čo najčastejšie navštevovať Boží chrám a páčiť sa Bohu pôstom a modlitbami.

Nakoniec sviatok Stretnutia Pána nás poúča, aby sme sa v ťažkostiach a trápeniach, ktoré na nás doliehajú obracali k Bohu, ktorý je pomocníkom a ochrancom pre tých, ktorí sa k nemu s dôverou a úprimným pokáním obracajú.

Istým spôsobom tento sviatok môžeme priradiť aj k „sviatkom svetiel“. Kristus pri svojom narodení zažiaril nad ľudstvom zorou nového svetla, avšak Cirkev zostávala dosť pasívnou: nakoľko v tom čase nik, okrem pastierov a mágov z Perzie nespoznal v narodenom dieťati Spasiteľa sveta.

Pri krste Krista v Jordáne došlo k Epifánii - zjaveniu, kedy sa Kristus zjavil svetu, avšak pri tejto udalosti došlo aj k Teofánii - zjaveniu Svätej Trojice, pretože Boh Otec nazval Krista milovaným Synom a taktiež sa prvý krát na Jordáne zjavil Svätý Duch v podobe holubice. V tom čase Cirkev oslavovala radosť zo „Svetla pre svet“.

A v tomto treťom sviatku prináša Cirkev svetlo Kristovi, ktorého prinášajú do chrámu.

Toto stretnutie sa Krista so Simeonom v chráme nadobudlo symbolický význam, totiž stretnutie sa Božieho Syna s Jeruzalemom, ako predobraz stretnutia sa Krista s Cirkvou.

Ikonografia Stretnutia Pána

Ikonografia tohto sviatku zobrazuje dieťatko Ježiša, Bohorodičku, spravodlivého Simeona, prorokyňu Annu a sv. Jozefa. Dieťa Ježiš je zobrazené v bielom odeve, ako vo chvíli premenenia na hore Tábor, pretože prináša Ducha všetkému, čo bolo pozemské.

Na ikone „Stretnutia“ sa akoby Starý zákon náhlil nadobudnúť svoj pravý význam v osobe Ježiša. Preto starec (nazývaný v našom obrade Bohopríjemca) berie dieťa do náručia s veľkou ochotou, prijímajúc ho z rúk Bohorodičky, ktorá ho odovzdáva veľkodušným gestom plným pokory.

Spravodlivý Simeon s veľkou úctou a rešpektom drží na rukách Spasiteľa Ježiša, ktorý je zobrazený s tradičnou svätožiarou okolo hlavy, v ktorej je znázornený kríž a v ňom sú napísané tri grécke písmena „ ό ων “, ktoré znamenajú „Ten, ktorý je“ (Meno, ktorým sa nazval Boh na hore Sinaj počas zjavenia sa Mojžišovi, porov.

Na väčšine ikon “Stretnutia“ je zobrazený chrámový oltár, t.j. Podľa starodávneho zvyku sú ruky Simeona zahalené - z úcty ku Kristovmu kráľovskému majestátu. Simeon sa akoby prihováral dieťaťu Ježišovi.

Mária a Jozef sa divia Simeonovým slovám (Lk 2, 33), lebo Simenon oznámil, že Kristus bude znamením, ktorému budú odporovať, a jeho matka bude veľmi trpieť, akoby jej dušu prenikol meč (Lk 3, 34-35). Prorokyňa Anna ako jedna z prvých plní poslanie ohlasovať Krista uprostred ľudu. O Ježišovi hovorí všetkým, čo očakávali mesiáša, spasiteľa, aby ich vyslobodil (Lk 2, 38). Celá scéna je zobrazená na pozadí symbolickej architektúry jeruzalemského chrámu. Boh sa však teraz priblížil človeku nielen v chráme, ale aj v osobe Ježiša Krista.

Ikonografické znázornenie Stretnutia Pána

Ikona Stretnutia Pána reprodukuje opis udalosti, tak ako ju uvádza sv. apoštol a evanjelista Lukáš (Lk 2, 22 - 39). V jeruzalemskom chráme pod baldachýnom, nad ktorým sa vypína kupola, je prestol a na ňom zlatá kadidelnica, ktorá symbolizuje starozákonné obety prinášané Bohu. Avšak na väčšine ikone tohto sviatku sa stretávame s tým, že na prestole, ktorý je v centre kompozície sa nachádza zatvorený Evanjeliár, ako symbolické vyjadrenie nastupujúcej novozákonnej éry charakterizovanej príchodom Spasiteľa na svet, ktorý sa stal Božím chrámom uprostred ľudí. Sv. Simeon Bohopríjemca drží na rukách nemluvňa Krista, ktorý žehná starca. Oproti, pri prestole stojí Bohorodička, ktorá k nemu vystiera ruky. Za ňou stojí sv. Jozef, ktorý drží v náručí dva holúbky a vedľa neho sv. prorokyňa Anna.

Na niektorých ikonách sa stretávame s tým, že sv. prorokyňa Anna jednou rukou ukazuje na Krista a v druhej drží rozvinutý zvitok s textom. „Toto nemluvňa stvorilo nebo a zem.“ Kompozícia tohto sviatku sa vyvinula už na začiatku kresťanskej éry. Najstarším zobrazením datovaným do obdobia okolo roku 440 je mozaika, ktorá sa nachádza na víťaznom oblúku Baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme. V tomto prípade sa nejedná o jednoduchú ilustráciu evanjeliového textu sv. Lukáša, ale o vysvetlenie, ktoré tvorí súčasť všeobecnej témy tohto víťazného oblúka: Syn večného Otca je predstavený národom sveta. Pokresťančený Rím slávnostne prijíma „ochrancu mesta“ conservator urbis, s ktorým sa začína nové storočie (seculum novum). Napravo je stvárnená Matka s Dieťaťom, oddelená od Simeona skupinou, ktorú tvoria Jozef, anjel a prorokyňa Anna.

Ikonografia sviatku Stretnutia Pána nadobudla definitívnu podobu v 9. storočí a od toho...

Symbolika Farieb v Ikonách

Slávny ruský maliar a grafik Wasilly Kandinsky, ktorý väčšinu života tvoril v Nemecku a vo Francúzsku, sa raz vyjadril nasledovne: „Farba je prostriedkom bezprostredne pôsobiacim na dušu.” Priekopník abstraktného maliarstva venoval celý svoj život skúmaniu kombinácie rôznych farieb a geometrických tvarov.

Aj východokresťanská ikonografia, ktorá zachováva prísnu teologickú presnosť, prisudzuje farbe dôležitý význam. Na rozdiel od kresby na obraze, ktorej cieľom je vymedziť predmet, farba sama o sebe predmet nereprezentuje. Napriek tomu je výzvou, lebo sa dotýka schopnosti človeka reagovať na vonkajšie i vnútorné podnety.

Každé farbivo, alebo jeho kombinácia účinkuje na človeka svojím spôsobom. Starobylí ikonografi to spoznávali intuíciou, v prorockých videniach. Venovali osobitnú pozornosť materiálu, na ktorý sa písali ikony, ako aj spôsobu prípravy farbív. Využívanie prirodzeného farbiva dávalo pocit vnútorného objemu a života. Aj po toľkých rokoch pôsobí upokojujúco, nežne a živo. Pre farby neexistuje presný kánon. V rôznych kultúrach majú rôzny symbolický zmysel. My si ukážeme iba niektoré farby s ich možnou významovou tendenciou, lebo rečou ikony nie sú izolované farby, ale ich súzvuky.

Hlavnými farbami ikony, aj keď na nej nie vždy dominujú, sú zlatá, červená, modrá, ružová a zelená. V bielej farbe sú zastúpené ako odtiene ďalšie farby.

tags: #obetovanie #pana #ikona