Svätý Ján Kapistránsky patrí medzi svätcov, ktorých život bol úzko spätý s dejinami a udalosťami čias, v ktorých žili. Narodil sa 24. júna 1386 v horskom mestečku Capestrano v strednom Taliansku.
Základné vzdelanie získal od domáceho učiteľa. Roku 1405 alebo 1406 Ján odišiel do Perugie, kde na tamojšej univerzite študoval rímske a cirkevné právo. V roku 1413 sa stal sudcom v jednej mestskej štvrti v Perugii. V tejto náročnej funkcii vynikal neoblomným rešpektovaním spravodlivosti. Mnohí ho za to obdivovali, ale niektorí aj nenávideli. V júli 1415 obsadil Perugiu revolucionár Braccio da Montone so svojimi stúpencami. V násilných čistkách, ktoré nasledovali, sa Ján dostal do väzenia.
Tam mal raz v noci videnie sv. Františka Assiského, ktorý ho pozýval do svojej rehole. Ján sa dostal z väzenia za veľké výkupné a so súhlasom manželky vstúpil do františkánskej rehole 4. októbra 1416. Niekedy okolo roku 1420 bol vysvätený za kňaza. Možno povedať, že od tých čias nemal nijaké trvalé bydlisko. Predstavení, pápeži a svetskí panovníci mu zverovali toľko úloh, že bol v ustavičnom pohybe.
Medzi ťažké úlohy, ktoré zverovali Jánovi Kapistránskemu, patrilo zmierovanie znepriatelených miest a ľudí. Mestá, panstvá, ba i jednotlivé rodiny riešili svoje nekonečné spory ohňom a mečom. Ján bol však predovšetkým veľký kazateľ. Pre povesť svätosti a pre zázraky, ktoré niekedy konal, ľudia ho prijímali ako Božieho posla a dychtivo ho počúvali. Často ich bolo toľko, že Ján musel kázať na námestí alebo v poli.
Okrem toho bol Ján Kapistránsky činný aj literárne. Napísal deväť traktátov o vieroučných otázkach, štrnásť o morálnych problémoch, šesť z cirkevného práva a desať o veciach, týkajúcich sa františkánskej rehole. V jeho písomnej pozostalosti sa nachádza i veľa kázní a dôležitých listov.
V máji 1453 Turci dobyli Carihrad. Pápež sa usiloval zorganizovať kresťanské vojsko, ktoré by zastavilo postup Turkov. Z jeho poverenia stáli na čele tohto neľahkého podujatia pápežský legát kardinál Juan de Carvajal, ďalej uhorský vojvodca Ján Hunyadi a Ján Kapistrán. K bitke proti Turkom došlo pri Belehrade v dňoch 14.-22. júla 1456. Kresťanské vojsko zvíťazilo a zastavilo tak na niekoľko desaťročí ďalší postup Turkov. Na pamiatku tohto víťazstva ustanovil pápež Kalixt III. sviatok Premenenia Pána (6. augusta).
Po belehradskej bitke Ján vážne ochorel. Utiahol sa do kláštora v Iloku pri Dunaji, kde zomrel 23. októbra 1456.
Ján Kapistránsky mal mnoho ctiteľov za života i po smrti. Prispeli k tomu okrem iného početné zázraky, ktoré konal. Po dôkladnom skúmaní vyhlásil Jána Kapistránskeho za blahoslaveného pápež Lev X. roku 1514. Jeho úctu však obmedzili iba na sulmonskú diecézu. Pápež Gregor XV. ju roku 1622 rozšíril na celú Cirkev A napokon pápež Alexander VIII. vyhlásil tohto zvláštneho františkánskeho kazateľa roku 1690 za svätého.
Okrem rodného kraja si sv. Jána Kapistrána ctia aj v iných krajinách, najmä v Nemecku, Poľsku a v Uhorsku.
Svätý Ján Kapistrán ~ Bitka pri Belehrade
Určitú úlohu v prijatí tohto patrocínia pravdepodobne zohrala aj hrozba novej nepriateľskej expanzie, ktorá sa stala osudovou skutočnosťou v bitke pri Moháči v roku 1526, kedy turecké vojská zvíťazili. Patrocínium iste dodávalo salvatoriánom odvahu a nádej žiť a pôsobiť v ťažkých podmienkach tureckej okupácie alebo trvalého ohrozenia, vyplývajúceho zo susedstva s Osmanskou ríšou.
Na zastavenie šírenia sa tejto sekty, bola zriadená zvláštna skupina kazateľov - Menších bratov s kláštormi na území Bosny. Boli podriadení priamo generálnemu ministrovi a žili veľmi prísne a disciplinovane v zachovávaní Regule, aby nedávali sektárom ani najmenšiu príležitosť a zámienku k opovrhovaniu katolíckou vierou a k jej odmietaniu. Pápež Eugen IV. Toto bolo pre nich tak príznačné, že sa im medzi ľudom hovorilo: „salvatoriáni“.
Keď títo bosnianski bratia dali základ ku vzniku uhorskej vikárie observantov v roku 1444 stalo sa im toto ľudové pomenovanie úradným a v roku 1523 na Generálnej kapitule v španielskom Burgose bolo prijaté ako názov novej (observantskej) provincie.
Prvé františkánske kláštory na Slovensku vznikali už v 13. storočí. Bratia prichádzali na územie Slovenska z Nemecka, spolu s prisťahovalcami, ktorých pozývali uhorskí panovníci. Títo noví osadníci zohrali dôležitú úlohu v procese vzniku stredovekých miest v Uhorsku.
Podľa prvého autentického súpisu františkánskych kláštorov uhorskej provincie, pochádzajúceho z roku 1316 sa vtedy provincia skladala z ôsmich kustódií, do ktorých patrilo spolu štyridsaťtri kláštorov. Na územie Slovenska zasahovala ostrihomská a jágerská kustódia. Jestvovali tu františkánske kláštory v Trnave (1239), Nitre (1248), v Slovenskej Ľupči (1263), Bratislave (1271), Trenčíne (1301), Okoličnom (1310), v Čachticiach, Spišskej Novej Vsi a v Levoči (1316), vo Vranove nad Topľou (1397) a v Košiciach (1400).
Už v 14. storočí však prenikali z balkánskeho poloostrova, na sever Uhorska Slovania pod tlakom tureckej expanzie. S nimi prichádzali aj františkáni z Bosny a zakladali kláštory na našom území. Patrili k observantom. Ich pôvodne bosnianska vikária sa v roku 1444 osamostatnila a vytvorila uhorskú vikáriu. Na území Slovenska patrili do nej kláštory v Solivare (1413), vo Fiľakove (1484), Hlohovci (1465), Skalici (1467) a v Humennom (1488).
Takto organizačne spoluexistovali františkáni na území Slovenska v dvoch provinciách až do roku 1900, kedy bola Provincia Najsvätejšieho Spasiteľa zrušená spolu s Provinciou sv. V 17. V 18. storočí pribudli kláštory v Žiline (1703), Rožňave (1732), Trstenej (1774) a vo Vrbici (1777).
Po prvej svetovej vojne a vzniku Československej republiky bola existencia Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa obnovená dekrétom generálneho ministra P. Bernardína Klumpera, ofm zo dňa 31. januára 1924 so sídlom provinciálneho ministra v Bratislave. Už v roku 1922 z iniciatívy P. Založenie františkánskeho gymnázia V Malackách v roku 1927 bolo významným krokom k pozdvihnutiu vzdelanosti na Slovensku v tých časoch.
V roku 1941 bola Provincia spôsobilá obnoviť filozofické a teologické učilište v Žiline. V tom istom roku vznikol aj Komisariát Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa v USA, ktorý právne podliehal materskej Provincii. Pôsobili v ňom františkáni slovenského pôvodu najmä medzi emigrantmi zo Slovenska. V roku 1990 sa z Komisariátu, neskôr kustódie, stala viceprovincia, ktorá je v súčasnosti právne samostatná, má však málo členov.
V roku 1950 (v noci z 13. na 14. apríla) začalo na Slovensku násilné znemožnenie spoločného rehoľného života, ochromenie jeho riadnej organizácie a rozvoj obnovenej Provincie sa prakticky zastavil. Po prepustení z internácie boli bratia nútení hľadať prácu v civilnom zamestnaní, kňazi, ktorým to bolo dovolené sa venovali farskej pastoračnej činnosti, v obmedzených podmienkach.
Z iniciatívy P. Aleša Zlámala, ofm, vtedy provinciálneho ministra Svätováclavskej provincie v Čechách a na Morave, ako aj za pomoci malej komunity Školských sestier III. rádu svätého Františka v Bratislave - Petržalke sa v roku 1974 začínalo z niekoľkých bratislavských miništrantov rodiť bratské spoločenstvo, prirodzene v ilegálnych podmienkach.
Po prepustení žili bratia v „prostote holubíc a v opatrnosti hadov.“ aj naďalej rehoľným životom v spoločenstvách, nakoľko to dovoľovali občianske podmienky. Nežná revolúcia 17.11.1989 otvorila perspektívam rehoľného života nové možnosti.
Jej hlavnou témou bola otázka normalizácie rehoľného života, formácie rehoľného dorastu a zostavenie Partikulárnych stanov. Generálny delegát a vizitátor P. Kapistrán Martzall (z poľskej provincie sv. Hedvigy) oboznámil účastníkov Kapituly s dekrétom generálneho ministra Hermanna Schalücka, ofm zo dňa 2.10.1992 v ktorom bolo vymenované nové vedenie Provincie na obdobie 3 rokov.
Nasledujúca (volebná) provinciálna kapitula sa konala v dňoch 8. 5. - 12. 5. 1995, na ktorú bol generálnym ministrom menovaný ako predseda a vizitátor P. Andrzej Pabin, ofm (z poľskej provincie Nepoškvrneného počatia Panny Márie). Hlavnou témou boli otázky formácie vzájomných vzťahov medzi bratmi a zlepšenia formácie rehoľného dorastu ako aj problém kontemplatívneho rozmeru nášho života a zviditeľnenia františkánskej charizmy. Pomerne rozsiahlou súčasťou boli aj návrhy zmien v Partikulárnych stanovách.
V rovnakej úlohe bol účastný aj na Provinciálnej kapitule v dňoch 16.6. - 19.6.1998, na ktorej sa okrem voľby provinciálneho vedenia prejednávali otázky súvisiace s prioritami rádu, schválenými Generálnou kapitulou v Assisi - Porciunkule, v roku 1997.
Život Provincie sa normalizuje a nadobúda nový vzhľad. Vzniklo Vydavateľstvo Serafín, ktoré obnovilo časopis Serafínsky svet a vydáva knihy s rôznym, najmä františkánskym zameraním. Bratia sa usilujú nájsť svoje miesto v súčasnej Cirkvi a vo svete. Sú začlenení do spolupráce s diecéznymi kňazmi, niektorí majú účasť na pastorácii chorých, telesne postihnutých, nepočujúcich, väzňov a problémovej mládeže.
Mládež tvorí veľkú časť evanjelizačnej aktivity bratov. Rozvíjajú sa aj medziprovinciálne kontakty, zvlášť s Provinciou sv. Jána Kapistrána v Maďarsku, ale aj so vzdialenejšími Provinciami vďaka jazykovým kurzom a iným štúdiám alebo pobytom, ktoré mladí bratia stále vo väčšej miere absolvujú. Niektorí bratia vykonávajú časť teologických štúdií v Seminario teologico francescano v Jeruzaleme. Bratia si uvedomujú hodnotu bratstva a kontemplácie a hľadajú spôsoby jej realizácie.
Svätý Ján Kapistránsky zanechal hlbokú stopu v dejinách Cirkvi a františkánskej rehole. Jeho život je inšpiráciou pre všetkých, ktorí sa usilujú o svätosť a vernosť evanjeliovým ideálom.
Svätý Ján Kapistrán
tags: #svaty #jan #capistrano