S mnohými skratkami sa stretávame takmer každý deň, dokonca ich sami používame. Nasledovné skratky sú veľmi populárne, viete však, z akých slov vznikli a aký je ich význam?
Pôvod a význam skratky P.S.
Aj v tomto prípade má skratka latinský pôvod. „Post scriptum“ v preklade znamená po napísanom.
Používa sa ako dodatok k listu alebo inému textu, ktorý sa pridal po jeho dokončení.
Ďalšie populárne skratky
Okrem P.S. existuje množstvo ďalších skratiek, s ktorými sa bežne stretávame. Niektoré z nich majú latinský pôvod, iné vznikli z francúzštiny alebo angličtiny. Tu je niekoľko príkladov:
- GDPR je skratka Všeobecného nariadenia o ochrane osobných údajov, konkrétne Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 2016/679.
- LGBTI, či dokonca LGBTIQ+.
- INRI môžete často vidieť nad podobizňami ukrižovaného Ježiša.
- P.F. vznikla z francúzskeho výrazu „pour féliciter“. Ten v preklade znamená pre šťastie alebo na blahoželanie.
- CEO: Takmer v každej väčšej firme sa môžete stretnúť s pozíciou CEO.
- OSN je skratka Organizácie Spojených národov.
- NATO je skratkou North Atlantic Treaty Organization, teda Organizácie Severoatlantickej zmluvy.
- BTS je medzinárodný IATA kód bratislavského Letiska M. R. Štefánika.
- SUV: Táto skratka pomenúva kategóriu výkonných vozidiel, ktoré sú určené aj na jazdu v ľahkom teréne. Vznikla zo slovného spojenia „Sport Utility Vehicle“.
Anglické skratky prenikajúce do slovenčiny
Do slovenčiny v posledných rokoch čoraz intenzívnejšie prenikajú aj niektoré anglické skratky.
- GOAT: Táto skratka vznikla zo slov „Greatest Of All Time“ a v preklade znamená najlepší všetkých čias.
- BTW bola vytvorená zo slovného spojenia „By The Way“, ktoré sa dá preložiť ako mimochodom. Stretnúť sa tiež môžete s podobou AKA.
- R.I.P.
- POV: Táto skratka vznikla zo slov „Point Of View“ a v preklade znamená uhol pohľadu. V súčasnosti sa s touto skratkou môžete stretnúť na sociálnych sieťach. Označuje, že dané video či fotografia boli vytvorené z pohľadu tvorcu.
Jednoduché klávesové skratky
Dejiny sveta a ľudstva
Dejiny sveta začínajú postupným Božím tvorením v šiestich dňoch stvoriteľského týždňa, počas ktorých bolo stvorené nebo a zem a všetko, čo je na nich - živé aj neživé. Všetko stvorené bolo dokonalé - dokonalý Stvoriteľ, Boh, stvoril dokonalé dielo. Na konci šiesteho dňa uvidel a konštatoval, že všetko bolo veľmi dobré (1. Mojžišova 1:1-31). Nič nebolo potrebné opakovať, opravovať, dopĺňať alebo meniť.
V siedmom dni Boh odpočíval od všetkého svojho diela, ktoré stvoril, a tento deň ustanovil za odpočinok bez konca, za večný odpočinok - čítaj 1.
Ľudstvo začína stvorením Adama, človeka, ktorý bol stvorený tak, že Hospodin Boh vezmúc prach zo zeme, vdýchol do jeho nozdier dych života a človek sa stal živou dušou (1. Mojžišova 2:7). Človek bol stvorený na konci stvoriteľského týždňa v šiestom dni na Boží obraz (1.
Boh videl, že nie je dobré, aby bol človek (Adam) sám. Dal mu pomoc jemu rovnú - z jeho rebra vybudoval ženu Evu a priviedol ju k Adamovi (1. Mojžišova 2:18, 21-22). Adam a Eva, ako aj všetko stvorenstvo, boli dokonalí a svätí. Mali spoločenstvo so svojím Stvoriteľom, ktorý k nim prichádzal do rajskej záhrady.
Za pokrm človek dostal „každú bylinu, ktorá plodí semä a ktorá je na tvári celej zeme, i každý strom, na ktorom je ovocie stromu, ktorý plodí semä. To všetko vám bude za pokrm“ (1. Mojžišova 1:29). Boh zaopatril potravou aj všetko stvorenstvo, v ktorom je živá duša: „A všetkým zvieratám zemským a všetkému vtáctvu nebeskému a všetkému, čo sa plazí na zemi, v čom je živá duša, dal som za pokrm všetko zelené byliny.
Ako všetko ostatné stvorenstvo aj zem (pevnina) bola stvorená dokonale. Na povrchu Zeme sa objavila v treťom dni potom, ako Boh zhromaždil vody pod nebom na jedno miesto (1. Mojžišova 1:10). Všimnime si, že v týchto veršoch je uvedené, že ľudia za pokrm dostali každú bylinu, ktorá je na celej tvári zeme i každý strom. Teda zem už odvtedy rodila byliny a stromy a už odvtedy prinášali úrodu a ovocie, ktoré bolo k dispozícii všetkému stvorenstvu za potravu. Nebolo potrebné dorábať si potravu. Nebolo potrebné orať, sadiť, pestovať atď.
Boh Stvoriteľ umiestnil Adama do záhrady v krajine Éden - do prostredia, ktoré pre človeka vopred pripravil, aby tam prebýval (1.
Rajská záhrada so svojimi stromami prinášajúcimi ovocie dobré na jedenie bola prostredím špeciálne pripraveným pre človeka (verš 16). Boh ho ustanovil za správcu sveta pod svojím vedením, dal mu právo a moc, aby spravoval a podriadil si svet a vládol celému stvorenstvu (1. Mojžišova 1:27-2:3; Žalm 8:4-9). Úlohou človeka bolo zodpovedne vládnuť zemi pod Božou zvrchovanosťou (2:15) a poslúchať svojho Stvoriteľa. Všetko potrebné k životu mal zabezpečené v rajskej záhrade. Dostal len príkaz nejesť zo stromu poznania dobrého a zlého (verš 17).
Stromy rajskej záhrady prinášali ovocie na pokrm a zem sama plodila užitočnú bylinu pre všetko stvorenstvo.
Prišiel ale okamih, keď padlý anjel Satan (Lucifer) skrze hada zviedol Evu, aby vzala ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého a jedla. Eva hada poslúchla a jedol aj Adam, čím sa dopustil prestúpenia, zhrešil proti Bohu (3:1-7, 17; 1. Timotejovi 2:13-14). Týmto skutkom neposlušnosti sa Adam s Evou, a skrze nich celé ľudstvo, odvrátili od Boha a všetko to dobré a dokonalé - pripravené pre človeka a ostatné stvorenstvo - sa následne porušilo v dôsledku Božieho zlorečenstva ako trestu za Adamov hriech. Takto skrze jedného človeka vošiel hriech do celej ľudskej rasy a skrze hriech smrť (Rímskym 5:12).
Všetci traja, Adam, žena (Eva) a had, boli už v rajskej záhrade súdení a stihol ich trest (3:9-19). Od tohto okamihu sa dejiny ľudstva odvíjajú v dvoch líniách. Jednu líniu tvoria dejiny padlého ľudstva a porušeného sveta. Druhú líniu tvoria dejiny Bohom spasených ľudí, vykúpeného Božieho ľudu na zemi. Obe skupiny ľudstva však žijú na tom istom jednom svete.
V dôsledku neposlušnosti boli Adam s Evou (človek) vyhnaní z rajskej záhrady, v ktorej sa dovtedy tešili plnému zaopatreniu (1. Mojžišova 1:29). Adam a všetko jeho potomstvo (ľudstvo) si od vyhnania z rajskej záhrady musí potravu a všetky svoje životné potreby obstarávať (dorábať) samo. Boh Adamovi povedal: „... zlorečená bude zem pre teba; s bolesťou budeš z nej jesť po všetky dni svojho života“ (verš 17). Za pokrm mu bola daná (určená) poľná bylina, ktorú si už ale musí sám dopestovať v pote svojej tváre, lebo zem je pre Adamov hriech, pre Adama už v stave prekliatia a sama od seba rodí už len tŕnie a bodľačie (1. Mojžišova 3:17-19).
Pádom do hriechu sa zmenila aj prirodzenosť človeka. V dôsledku Božieho zlorečenstva pre Adama vošla smrť do života človeka (celého ľudstva). Človek sa porušil (duchovne zomrel) a stal sa smrteľným. Je mu uložené raz zomrieť a potom súd a večné zahynutie (druhá smrť). Z bezhriešneho a morálne čistého sa stal hriešnik, ktorý nehľadá Boha, ale sa snaží pred ním utiecť a skryť. Takým sa rodí každý Adamov potomok. Rodí sa s hriešnou prirodzenosťou, je hriešnik a pácha hriechy. Žije v márnosti svojich zlých žiadostí a túžob. Je vo vzbure voči Bohu. Boha neposlúcha ani sa o neho nezaujíma, ale si ide svojou cestou podľa umienenosti svojho zatvrdeného nešľachetného srdca. Odplatou za to mu je smrť, lebo odplatou za hriech je smrť. Ako hriešnik bude večnosť tráviť vo večnom odlúčení od Boha na mieste nazývanom ohnivé jazero.
Po vyhnaní z rajskej záhrady sa ľudia množili a osídlili zem. Spolu s tým sa ale rozmnožil i ľudský hriech, ľudská zloba a vzbura. Dosiahli takých rozmerov, že sa Boh rozhodol zahladiť človeka, ktorého stvoril, z tváre zeme a spolu s ním aj všetko stvorenstvo - od zemeplazu až po nebeské vtáctvo. Súd sa skutočne aj udial. Všetko, celú zem a všetko, čo bolo na nej, zahladil Boh vodami potopy (1. Mojžišova 6:7, 7:10-12). Zahynul celý dovtedajší svet. Len Noach a jeho rodina, spolu osem duší (štyri manželské páry), a páry zvierat každého druhu našli milosť v očiach Hospodina a boli zachránení (6:8, 7:21-23). Celý vtedajší svet zahynul vodou.
Vtedajší svet zahynul, ale tvorstvo, ktoré zostalo po potope, dostalo novú príležitosť, nový začiatok vďaka zmluve s Noachom: „A Boh požehnal Noacha a jeho synov a riekol im: Ploďte sa a množte sa a naplňte zem“ (9:1). Ľudia sa však opäť vydali cestou neposlušnosti. Namiesto toho, aby sa rozptýlili po tvári celej zeme a osídlili ju, sústredili sa na jedno miesto, na rovinu v zemi Sineár. Namiesto poslušnosti a oslavy Boha sa rozhodli osláviť seba. Rozhodli sa vystavať mesto a vežu, ktorá by siahala až do neba, a učiniť si meno, aby neboli rozptýlení po celej tvári zeme (11:4). Tým chceli vstúpiť vo svojej vlastnej sile a schopnosti do sféry prebývania Boha. Chceli dosiahnuť to, čo im nepatrilo, lebo: „Nebesia sú nebesia Hospodinove, a zem dal synom človeka“ (Žalm 115:16). A tak opäť prišiel na ľudstvo trest. Tento raz vo forme zmätenia jazykov a vzniku národov.
V rajskej záhrade poslúchli Adam s Evou Satana (diabla), toho starého hada (Zjavenie 12:9, 20:2). Týmto aktom, poslúchnutím Satana, odovzdal človek (prostredníctvom Adama) všetku svoju vládu nad svetom Satanovi. To, že Satan je vládcom sveta, potvrdzuje aj novozákonné Písmo: „A diabol mu povedal: Tebe dám všetku túto moc aj ich slávu, lebo je mne daná, a komu chcem, tomu ju dám“ (Lukáš 4:6). Tak sa to stalo pre Adamov hriech. Písmo oznamuje: „Koho poslúchate, toho ste sluhami“ (Rímskym 6:16) - a to je univerzálny princíp, od ktorého sa odvíja všetko dianie na nebi aj na zemi.
Keď prišiel Ježiš Kristus, Boží Syn, na svet ako človek, prišiel v úlohe druhého a posledného Adama. To znamená, že podobne ako prvý Adam reprezentoval svoj ľud. Pán Ježiš, aj keď bol človekom, nebol pod Satanovou vládou, ako boli všetci Adamovi potomkovia, pretože bol zhora, jeho otcom nebol Adam, lebo bol splodený zo Svätého Ducha. Preto ho Satan na púšti pokúšal, aby ho zviedol tak, ako zviedol prvého Adama. V tom pokúšaní išlo o to, aby sa Pán Ježiš podriadil Satanovi a ponechal mu vládu nad svetom a ľudstvom. Keby Pán Ježiš v tejto skúške zlyhal, rovnako ako zlyhal prvý Adam na počiatku, spasenie by nebolo možné. Toto je kľúčové pre porozumenie, kam ľudstvo od vyhnania z rajskej záhrady smeruje: je pod vládou Satana. Všetci, každý jeden človek, sa rodia porušení hriechom, rodia sa do Satanovho kráľovstva (Lukáš 4:5-6). Vládne im Satan a sily temnosti (Kolosenským 1:13). Satan je vládcom sveta (ešte aj v prítomnosti) a svoju vládu, kráľovstvá sveta a ich slávu, komu chce, tomu môže dať (Lukáš 4:6; Matúš 4:8-9).
Po zmätení jazykov v Bábeli a následnom rozptýlení ľudstva sa dejiny ľudstva odvíjajú v podobe štátov (mestské štáty), kráľovstiev či ríš. Príde čas, keď vznikne ďalšia celosvetová ríša a na jej čele bude stáť silný a krutý vládca obdarovaný nadprirodzenou silou a mocou (Daniel 7:17, 23). Vieme to z Písma a poznáme ho pod pomenovaním Antikrist (1. Jánov 2:18). Jemu dá Satan vládu a veľkú právomoc nad kráľovstvami sveta (2. Tesalonickým 2:9; Zjavenie 13:2, 4). Antikrist bude zvádzať do vzbury proti Bohu celý svet. Zvedie mnohých, ale nie všetkých. Antikrist spolu so svojím pomocníkom falošným prorokom bude odstránený a jeho ríša zanikne. Stane sa to pri druhom príchode Pána Ježiša Krista.
Antikristova ríša zanikne. Satan bude uväznený v podzemnom žalári. Kristovo kráľovstvo na zemi bude trvať tisíc rokov. Na konci tohto obdobia Satan bude prepustený a zvedie národy do vzbury proti Bohu a jeho ľudu (Zjavenie 20:7-8). Z neba však zostúpi oheň a všetkých nepriateľov zničí. Satan bude uvrhnutý do ohnivého jazera, kde sa už bude nachádzať Antikrist a jeho prorok. Po týchto udalostiach dôjde k súdu pred Božím trónom. Týmto skončia dejiny tohto sveta a bezbožného ľudstva. Stará zem a nebo zaniknú, miesta sa im nenájde (verš 11) a bezbožní jednotlivci skončia v ohnivom jazere.
V rajskej záhrade Adam a Eva neposlúchli Boží príkaz a za to ich stihol trest a s nimi následne aj všetkých ich potomkov. Všetci sa rodíme ako hriešnici a odlúčení od Boha. Boh však od svojho zámeru, kvôli ktorému stvoril svet, mať svoj ľud, s ktorým bude prebývať, ktorému bude Bohom a ktorý bude jeho ľudom, neupustil ani po páde človeka (Adama) do hriechu. Hneď v rajskej záhrade dal zasľúbenie o porážke Satana a víťazstve Spasiteľa, semena pošlého zo ženy (1. Mojžišova 3:15). Ako napredovali dejiny padlého ľudstva, množil sa hriech. Aj v týchto časoch však Boh prejavoval svoju milosť. Žili tu ľudia, ktorí boli vierou spasení a patrili Bohu (Židom 11:1-7). Bezbožnosť sveta vyvrcholila natoľko, že prišiel Boží súd a ako odpoveď trest: celý vtedajší svet bol odsúdený, zahynul zatopený vodou. Ale Noach a jeho rodina (štyri manželské páry) a páry zvierat, ktoré boli s nimi v korábe, našli milosť v Božích očiach a boli zachránení. Ľudstvo aj tvorstvo dostali novú šancu skrze zmluvu, ktorú Boh s nimi uzavrel (1.
Čas plynul a po Noachovej potope sa ľudstvo znova odvrátilo od Boha. On však svoj úmysel mať svoj ľud ani teraz nezmenil. Spomedzi všetkých ľudí si vybral Abraháma a oddelil ho pre svoje ciele. Dal mu zasľúbenie, že v ňom budú požehnané všetky čeľade zeme. Toto zasľúbenie sa týka spasenia ľudí zo všetkých národov, kmeňov a jazykov. Zapísané Božie slovo oznamuje, ako Boh postupne zjavuje a realizuje svoj plán spasenia svojho ľudu. Abrahám pôvodne býval v krajine Chaldejov v meste Úr. Pôvodne sa volal Abram. Až neskôr ho Hospodin premenoval na Abraháma (1.
Boh dal Abrahámovi, po ňom aj Izákovi a po ňom aj Jakobovi (Izraelovi) zasľúbenia, ktoré sa špecificky týkajú izraelského národa. Tým do Božieho plánu spásy ľudstva pozoruhodne vošiel jeden zvláštny národ. Je to izraelský národ, Abrahámovo, Izákovo a Jakobovo fyzické (biologické) potomstvo. Izraelský národ bol Abrahámovi zasľúbeným semenom (špecifickým fyzickým potomstvom, špecifickým fyzickým semenom v množnom čísle). Mal splniť úlohu „Božieho syna“, prostredníka spásy pre všetky národy. V tejto úlohe však zlyhal pre svoju neposlušnosť a tvrdé srdce.
Abrahám poslúchol - poslúchol vo viere. Opustil svoju otčinu a putoval tam, kam ho Boh viedol. Dôveroval Bohu, a preto urobil všetko, čo mu Boh prikázal. Keď dal Boh Abramovi príkaz opustiť jeho otčinu (1. Mojžišova 12:1), dal mu ho spolu so zasľúbeniami (1. Mojžišova 12:2-3): „A učiním ťa veľkým národom a požehnám ťa a zvelebím tvoje meno, a budeš požehnaním... Abrahám uveril Hospodinovi. Uveril, aj keď okolnosti jeho života a života Sáraji, jeho manželky, tomu nenasvedčovali. Toto je kľúčová udalosť a skutočnosť, na ktorej novozmluvné zjavenie vysvetľuje ospravedlnenie z milosti skrze samotnú vieru - Boh Abrahámovi počítal vieru za spravodlivosť (1. Mojžišova 15:6). Rovnako je ospravedlnený aj každý, kto uveril evanjeliu Ježiša Krista (Rímskym 4.
Hneď po tom, ako Abrahám uveril a ako mu Boh započítal vieru za spravodlivosť, svoje zasľúbenia následne spečatil tým, že uzavrel s Abrahámom zmluvu (1. Mojžišova 15:9-21). Obsah zmluvy s Abramom (verš 18) je takýto: „Tvojmu semenu som dal túto zem…“, pričom zem je presne definovaná zemepisne (verše 18-21). Predmetom zmluvy s Abrahámom je, že Abrahámovo semeno (potomok alebo potomstvo) zdedí zem. Abrahámovi je teda zmluvne garantovaná nielen zasľúbená zem, ale aj potomok/potomstvo (semeno.
Od tohto okamihu sú zasľúbenia nielen zasľúbené, ale navyše aj potvrdené zmluvou. Táto zmluva je postavená na zasľúbeniach. Nie je podmienená ničím zo strany Abraháma. Boh v tejto zmluve zaväzuje sám seba, že Abrahámovi vyplní jemu dané zasľúbenia. Tým, že vyplnenie zasľúbení nie je podmienené žiadnou zmluvnou poslušnosťou na strane Abraháma, je táto zmluva zmluvou povahy (charakteru, podstaty) milosti. Táto zmluva sa týka vyplnenia Božích zasľúbení, je na nich postavená, preto ju môžeme nazvať aj „zmluvou zasľúbení“ - a presne takto ju nazývajú aj novozákonné písma (Efezským 2:12).
Súčasťou zasľúbení je aj to, že Abrahám bude mať - zo svojej vlastnej rodovej línie - potomka alebo potomstvo (alebo aj oboje, čo však odkrývajú až novozákonné písma), ktorý/ktoré bude dedičom zasľúbení abrahámovskej zmluvy (1. Mojžišova 15:4). Neskôr (1. Mojžišova 17. kapitola) Boh túto zmluvu opätovne potvrdí a rozšíri aj na Abrahámovo semeno (potomka/potomstvo) v nasledujúcich Abrahámových pokoleniach. Zdôraznime ešte raz, že abrahámovská zmluva je zmluva charakteru milosti a je postavená na zasľúbeniach. Boh svoju zmluvu uzavretú s Abrahámom postupne vztiahol (zúžil) aj na Izáka (nie však na Izmaela), Jakoba (nie však na Ezava) a na Jakobových synov. Abrahámovská zmluva je potom ďalej v Písmach opísaná už ako zmluva, ktorú uzavrel Hospodin s Abrahámom, s Izákom a s Jakobom (2. Mojžišova 2:24; 3. Mojžišova 26:42; 2.
Boh si teda zvolil celé Jakobovo telesné potomstvo a vstúpil s ním do zvláštneho vzťahu, odlišného od toho, v ktorom ostane s inými (pohanskými) národmi. Avšak novozmluvné zjavenie ukáže, že Boží výber (zužovanie, na koho sa bude zmluva v konečnom dôsledku vzťahovať) pokračuje (už v inom zmysle) aj v pokoleniach po Jakobovi. Boh si izraelský národ vyvolil, povolal a vykúpil.