Otázka existencie Boha je jednou z najstarších a najrozoberanejších tém v histórii ľudstva. Vzťah medzi vedou a vierou je často vnímaný ako konflikt, no existujú aj pokusy o ich zosúladenie. Tento článok sa zaoberá problematikou viery a vedy, skúma argumenty pre a proti existencii Boha a analyzuje filozofické a teologické pohľady na túto tému.
Profesor filozofie ateizmu sa raz pokúsil objasniť problém, ktorý má veda s vierou. Požiadal jedného zo svojich študentov, ktorý sa hlásil ku kresťanstvu, aby sa postavil a položil mu niekoľko otázok:
- "Takže veríš v Boha?"
- "Je Boh dobrý?"
- "Je Boh všemohúci? Môže urobiť čokoľvek?"
Študent na všetky otázky odpovedal kladne. Profesor pokračoval v argumentácii, poukazujúc na existenciu zla a utrpenia vo svete, a pýtal sa, ako môže byť Boh dobrý, ak dopúšťa takéto veci. Študent mlčal a profesor ho konfrontoval s otázkami o pôvode zla a existencii Satana.
Profesor sa obrátil na ďalšieho študenta a pýtal sa ho, či verí v Ježiša Krista. Keď študent odpovedal kladne, profesor argumentoval, že veda nám hovorí, že máme päť zmyslov na vnímanie sveta, ale Ježiša sme nikdy nevideli, necítili ani neovoňali. Na základe toho veda tvrdí, že Boh neexistuje, pretože sa nedá dokázať empiricky.
Študent sa zamyslel a potom sa opýtal profesora, či existuje teplo a chlad. Profesor odpovedal, že áno. Študent argumentoval, že chlad neexistuje, je to len neprítomnosť tepla. Podobne, tma nie je niečo, ale len nedostatok svetla. Chcel tým povedať, že profesorov filozofický predpoklad o dualite (dobro a zlo, život a smrť) je chybný. Zlo je len neprítomnosť Boha, podobne ako tma je neprítomnosť svetla.
Študent pokračoval v argumentácii, že veda nedokáže vysvetliť ani myšlienku a že ak chápeme smrť ako opak života, ignorujeme fakt, že smrť nemôže existovať samostatne, ale vždy jej musí predchádzať život. Smrť nie je opakom života, smrť je neprítomnosť života.
Profesor sa spýtal, či študent učí, že človek sa vyvinul z opice. Keď študent potvrdil, že áno, študent sa opýtal, či niekto niekedy videl evolúciu na vlastné oči. Keďže nikto nevidel proces evolúcie v praxi, študent argumentoval, že profesor učí niečo, čo si len myslí, a je skôr kazateľ ako vedec.
Študent pokračoval v argumentácii, že ak veda tvrdí, že profesor nemá mozog, ako môžeme veriť tomu, čo nám na prednáškach hovorí? Profesor uznal, že viera existuje a je súčasťou života. Študent uzavrel, že zlo neexistuje samo osebe, je to len neprítomnosť Boha. Boh nestvoril zlo, ono je výsledkom toho, čo sa stane, keď človek nemá vo svojom srdci Božiu lásku.
Tento príbeh ilustruje komplexnosť vzťahu medzi vedou a vierou. Veda sa snaží vysvetliť svet prostredníctvom empirických dôkazov a logického uvažovania, zatiaľ čo viera sa opiera o presvedčenie a duchovné skúsenosti. Obe perspektívy majú svoje silné a slabé stránky a môžu sa navzájom dopĺňať.
Chcete dokázať existenciu Boha? Vyskúšajte argument existencie! (Akvinský 101)
Alternatívne pohľady na Boha
Používal som slovo „boh“ vo dvoch významoch: V prvom rade sú tu bohovia, ktorí zaľudňovali ľudskú históriu - boh dažďa, vojny, boh-stvoriteľ, boh na všetko (ako abrahámovský boh) atď. Občas som však naznačil, že by mohol byť aj taký druh boha, ktorý by bol skutočný. Táto možnosť sa otvorila na základe zrejmej existencie morálneho poriadku - tohto tvrdošijného, čo aj bludného šírenia sa morálnych predstáv ľudstva v priebehu tisícročí a skutočnosti, že trvalé zachovanie sociálneho poriadku závisí od ďalšieho rozvoja morálnych predstáv, od hľadania morálnej pravdy.
Povedal som, že existencia morálneho poriadku robí rozumným podozrenie, že ľudstvo má v určitom slova zmysle „ vyššie poslanie“. Predošlá veta nie je ohnivým prejavom náboženskej viery; v podstate je agnostická.
Celkom iste nemôžeme vylúčiť možnosť nejakej nadľudskej existencie vo vesmíre a mimo neho. Filozofi seriózne uvažujú o možnosti, že vesmír je akýsi druh simulácie a v jednej verzii tohto scenára je naším tvorcom počítačový programátor veľmi pokročilej mimozemskej - skôr možno mimovesmírnej - civilizácie.
Paul Tillich, kresťanský teológ 20. Kritici Tillicha namietali, že „základ bytia“ znie dosť prázdno, možno príliš prázdno na kvalifikáciu za boha. Naozaj znie to temer ako „posledná realita“ niektorých mystikov, ktorí sa považujú za ateistov.
Predpokladajme, napríklad, že prijmeme ako abstrahovanú koncepciu Boha „zdroj morálneho poriadku“. (Tillichov rovnako abstrahovaný „základ bytia“ je niečo, čo nie som kvalifikovaný pochopiť, ešte menej ubrániť. To znie podozrivo. Viem. Znie to ako vynútený, dokonca zúfalý intelektuálny manéver na záchranu, v poslednom zákope, predvedeckej koncepcie Boha pred útokom modernej vedy.
Fyzici bežne robia niečo, čo je svojím spôsobom analógiou viery v osobného boha. Predstavte si elektrón, nepatrnú časticu, krúžiacu okolo inej nepatrnej častice. Už je tu chyba! Je pravda, že fyzici niekedy považujú za rozumné považovať elektróny za častice, no niekedy je užitočnejšie považovať ich za vlny. Brať ich ako jedno alebo druhé je nekompletné, no brať ich ako obidve, je… nepochopiteľné. Pokúste sa o to! A elektróny sú len špička ľadovca. Kvantový svet - svet subatómovej skutočnosti - sa vo všeobecnosti správa spôsobom, ktorý mysliam, ako máme my, nedáva zmysel.
Dobrou novinou je, že beznádejnosť niečo presne pochopiť neznamená, že to neexistuje. Prinajmenšom niektorí fyzici si myslia, že elektróny sú veci. Analogicky niektorí fyzici veria na elektróny a súčasne priznávajú, že nie sú schopní skutočne „vedieť“, čo je elektrón. Mnohí z týchto fyzikov zastávajú názor, že aj neúplné chápanie subatómovej skutočnosti je platná forma poznania; neschvália však pokus o podobný manéver v teologickej súvislosti.
Veriaci v Boha nachádza stopy v morálnom svete (resp. morálne stopy v materiálnom svete), vysloví potrebu zdroja týchto stôp a nazve tento zdroj „Bohom“. „Boh“ je tá neznáma vec, ktorá je zdrojom morálneho poriadku, ktorá je príčinou, že život na Zemi má morálnu dimenziu a že čas na Zemi má morálne smerovanie; „Boh“ je zodpovedný za skutočnosť, že život pozná city, že je schopný dobrých a zlých pocitov, že morálka je dôležitá; „Boh“ je zodpovedný za evolučný systém, ktorý umiestnil citový život hodne vysoko na krivke smerovania k dobru, resp. k pokusom robiť dobre; „Boh“ dal každému z nás morálnu os, okolo ktorej organizujeme svoje životy a robíme svoje voľby.
Problém existencie zla
Otázka: „Prečo Boh - ak je naozaj dobrý - strpí utrpenie a zlo? Prečo s ním navždy neskoncuje a nezabráni tomu, aby sa na svete diali zlé veci?“ Táto otázka trápi mnohých ľudí a nie je jednoduché zosúladiť krutú realitu života s predstavou dokonale dobrého a dokonale mocného Boha. Ťažko sa nájde niekto, kto by spochybňoval, že svet je plný strašného zla a utrpenia. Narážame naň každý deň, a to tak na emocionálnej, ako aj na praktickej rovine. Ak je Boh dobrý, prečo dopúšťa utrpenie a zlo vo svete?
Podľa Petra Kreefta a Ronalda K. Tacelliho by sa dal problém existencie zla formulovať ako zdanlivý rozpor medzi nasledujúcimi štyrmi výrokmi:
- Existuje Boh.
- Boh je dobrý.
- Boh je všemocný.
- Existuje zlo.
Zdá sa, že ak veríme v pravdivosť ktorýchkoľvek troch z týchto výrokov, štvrtý z nich musíme odmietnuť. Pokiaľ napríklad uznávame, že Boh existuje, že je dokonale dobrý a že existuje zlo, musíme odmietnuť predstavu, že Boh je všemocný, inak by so zlom skoncoval. Naopak, pokiaľ súhlasíme, že Boh existuje, je všemocný a napriek tomu existuje zlo, nemôžeme pre zmenu veriť, že je dokonale dobrý, inak by existenciu zla nedopustil.
Päť možných riešení podľa Kreefta a Tacelliho:
- Ateizmus vysvetľuje problém tým, že odmieta prvý výrok, totiž existenciu boha.
- Panteizmus (predstava, že boh je vo všetkom a všetko je boh) popiera druhý výrok, a v dôsledku toho môže byť boh súčasne dobrý aj zlý.
- Polyteizmus (viera v existenciu väčšieho počtu bohov) vylučuje pravdivosť tretieho výroku, a boh sa tak stáva len jedným z množstva božstiev.
- Idealizmus (názor, že realita je niečím, čo existuje len v našej mysli) odmieta štvrtý výrok a zlo prehlasuje za číru ilúziu.
Kresťanstvo na rozdiel od uvedených názorov verí v pravdivosť všetkých štyroch výrokov a odmieta uznať, že by medzi nimi existoval zásadný rozpor.
Jeho jadro spočíva v tom, že nie je až taká nepredstaviteľná možnosť, že by Boh mohol mať dobrý dôvod na to, aby pripustil existenciu zla, aj keď nám tento dôvod môže byť neznámy. Ak túto možnosť považujeme aspoň logicky za prijateľnú, potom pre nás neexistuje skutočný rozpor medzi existenciou zla a existenciou všemocného a dokonale dobrého Boha. To, že na tento dôvod my sami nedokážeme prísť, ešte neznamená, že nemôže existovať.
A keďže hlavný zámer, ktorý Boh sledoval, keď nás stvoril, spočíval v túžbe mať s nami vzťah vzájomnej lásky, vytvoril ten najlepší možný svet, ktorý by mohol za týchto podmienok existovať. Boh nemôže ľudí donútiť k tomu, aby si slobodne volili dobro a zo svojej slobodnej vôle ho milovali. Keby ich k tomu nútil, už by to nebolo ich slobodné rozhodnutie. Bol by to skutočný spor. Boli by sme len obyčajnými bábkami hrajúcimi podľa jediného scenára.
Boh teda nemohol slobodným bytostiam znemožniť to, že si vyberú zlo, inak by zničil ich slobodnú vôľu. A slobodná vôľa nie je len akýsi milý doplnok ľudskej prirodzenosti. Je jej neodmysliteľnou súčasťou, jej samotnou podstatou. Takže keby Boh chcel odstrániť zlo, musel by odstrániť aj slobodnú vôľu ľudí. A to by sa dalo urobiť jedine spáchaním toho najstrašnejšieho zla, aké si je možné predstaviť: vyhladením celého ľudstva.
Navyše treba poznamenať, že v skutočnosti už Boh s problémom zla a utrpenia niečo urobil. Pre väčšinu ľudí nie je problém existencie zla ani tak intelektuálnou ako emocionálnou záležitosťou. Chcú vedieť, prečo Boh dopustí zlo a utrpenie. Keď nedostávajú uspokojivú odpoveď, prebudí sa v nich hnev. Nepáči sa im Boh, ktorý dovoľuje, aby oni sami alebo iní ľudia trpeli. Výsledkom je ateizmus, ktorý nie je postavený na vyvrátení rozumových dôvodov pre existenciu Boha, ale jednoducho na odmietnutí takéhoto Boha.
Lenže dieťa, ktoré cíti bolesť, nepotrebuje ani tak vysvetlenie dôvodov, prečo to bolí, ako skôr uistenie, že to bude v poriadku. A ateizmus toto uistenie človeku poskytnúť nemôže. Ateizmus ani trochu nezmenšuje utrpenie - jednoducho len odníma akúkoľvek nádej. V ateistickom svete neexistuje žiadna konečná spravodlivosť, nikto, komu by sa človek zodpovedal zo svojich činov. Drvivá väčšina krutostí, ktoré zlí ľudia spáchali, im prejde.
V kresťanskom svete však Boh so zlom niečo urobil, a to prostredníctvom Ježiša Krista. Tým, že sa Boh objavil na zemi v ľudskej podobe, ukázal, že mu môžeme dôverovať. A čo robil, keď tu bol? Trpel! Prešiel utrpením, ktoré si vôbec nedokážeme predstaviť. Niesol trest za hriechy celého sveta! Za všetko zlo, ktoré bolo kedy spáchané od vzniku ľudstva, zaplatil práve on. Takéto utrpenie presahuje medze nášho chápania. Aj keď bol nevinný, dobrovoľne na seba vzal trest, ktorý sme si zaslúžili my. A prečo? Z lásky k nám. Je to, ako keby hovoril: „Viem, že nechápete, prečo dovoľujem, aby existovalo všetko to zlo. Zatiaľ nie je možné, aby ste to pochopili. Ale aby som vám ukázal, že mi môžete dôverovať, budem trpieť s vami.“
Božia Prozreteľnosť
Učenie Cirkvi o Prozreteľnosti uznáva Stvoriteľovo riadiace pôsobenie na vesmír. Ruka božskej Prozreteľnosti koordinuje komplexné podmienky, v ktorých jednotlivci v spoločnosti žijú. Prozreteľnosť riadi vesmír a usmerňuje chod vecí s cieľom a láskavosťou.
Božskú Prozreteľnosť môžeme definovať ako „plán koncipovaný v Božej mysli, podľa ktorého smeruje všetky stvorenia k ich vlastnému cieľu“. Takto môžeme vysvetliť život, ktorý má zmysel a nie je produktom náhodnosti; a aj v nešťastiach, ktoré nás postihujú, vidíme zmysel.
Život kresťana si vyžaduje, aby sme spolupracovali s Božou Prozreteľnosťou, nikdy proti nej. Boh rešpektuje slobodnú vôľu človeka a vyžaduje našu inteligentnú spoluprácu pri uskutočňovaní svojich plánov. Očakáva od nás, že budeme využívať zdroje, ktoré nám vo svojej prozreteľnosti dáva k dispozícii. Pomáha nám svojou milosťou a nadprirodzenými darmi, keď nás postihne katastrofa.
Ako sa prejavuje Prozreteľnosť: Boh často koná prostredníctvom druhotných príčin, aby usporiadal spoločnosť pri zabezpečovaní fyzických potrieb potrebných pre život v spoločenstve. Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že ľudstvo smeruje k svojmu cieľu prostredníctvom Bohom daných prostriedkov prirodzeného zákona, svedomia a sankcií. Prozreteľnosť nie je osud. Boh rešpektuje našu slobodnú vôľu, aby sme mohli zmeniť chod dejín. Božia Prozreteľnosť sa tak prejavuje vtedy, keď odpovedá na naše modlitby a prosby. Boh sa prejavuje dokonca tak, že v rámci svojho prozreteľnostného plánu dopustí, aby nás zlé udalosti vystavili skúške.
„Všemohúci Boh by v žiadnom prípade nedovolil, aby v jeho diele existovalo zlo,“ hovorí svätý Augustín, „iba ak by bol taký všemohúci a taký dobrý, že by aj zlo premenil na dobro.“
Výsledkom tejto vízie Prozreteľnosti je, že nech sa deje čokoľvek, všetko smeruje k cieľu, ktorým je oslava Boha.
Päť "dôkazov" Tomáša Akvinského
Päť „dôkazov" zostavených Tomášom Akvinským v 13. storočí nedokazuje nič a dajú sa ľahko odhaliť ako prázdne - hoci vzhľadom na jeho eminentnosť trochu váham povedať to tak priamo. Prvé tri sa od seba líšia len tým, že inými slovami hovoria to isté, a preto ich možno prebrať naraz. Všetky sa týkajú nekonečného regresu - odpoveď na otázku vyvoláva predošlú otázku a tak ďalej do nekonečna.
- Nehybný Hýbateľ. Nič sa nepohne bez prvotného hýbateľa. To vedie k regresu, z ktorého jediným východiskom je Boh. Niečo muselo spôsobiť prvý pohyb a toto niečo nazývame Bohom.
- Nezapríčinená príčina. Nič nemôže byť zapríčinené samo sebou. Každý účinok má prvotnú príčinu a opäť sme pri regrese. Ten sa dá ukončiť len prvou príčinou, ktorú nazývame Bohom.
- Kozmologický argument. Musel byť čas, keď neexistovali fyzické veci. Keďže však fyzické veci teraz existujú, muselo existovať niečo nefyzické, čo by im dalo existenciu. Toto niečo nazývame Bohom.
- Argument zo stupňa. Zisťujeme, že veci okolo nás sa medzi sebou líšia. Existujú stupne, povedzme, dobroty alebo dokonalosti. Tieto stupne však hodnotíme len porovnávaním s maximom. No ľudia môžu byť oboje, dobrí aj zlí, takže maximum dobroty nemôže spočívať v nás. Musí existovať nejaké iné maximum, ktoré sa uzná za štandard dokonalosti a toto maximum nazývame Bohom.
- Teleologický argument alebo argument na základe dizajnu. Mnohé veci na svete, najmä živé, vyzerajú, ako keby boli dizajnované (naplánované, navrhnuté). Preto musí existovať dizajnér (návrhár, plánovač) a nazývame ho Bohom.
Všetky tieto tri argumenty sa zakladajú na myšlienke regresu a vyvolávajú existenciu Boha, aby ho ukončil. Vyslovujú úplne nezaručený predpoklad, že Boh je voči regresu imúnny. Aj keď pripustíme pochybný luxus terminátora (zakončovateľa) pre nekonečný regres a dáme mu aj meno, len pretože nejaké potrebujeme, niet oprávnenia vystrojiť ho vlastnosťami, normálne pripisovanými Bohu: všemohúcnosť, vševedúcnosť, dobrota a kreativita pre dizajn, ani nehovoriac o takých ľudských atribútoch, ako je vyslyšanie modlitby, odpustenie hriechov a čítanie najvnútornejších myšlienok.
Argument na základe dizajnu sa hojne používa aj dnes a pre mnohých znie ako argument poslednej rany. Na mladého Darwina zapôsobil, keď ako cambridgeský vysokoškolák čítal o ňom v Paleyovej Prírodnej teológii. Na nešťastie pre Paleya, dospelý Darwin ho vyhodil do vzduchu. Všeobecný názor pravdepodobne nikdy nedostal taký výprask šikovným uvažovaním ako Darwinovým vyvrátením argumentu ´dizajnu´. Prišlo to celkom neočakávane. Vďaka Darwinovi už nie je správne povedať, že nemôžeme označiť nič, čo vidíme, za naplánované, ak to nie je naplánované. Vývoj prírodným výberom produkuje výborné napodobneniny dizajnu, dosahujúce zázračné výšky zložitosti a elegancie.
Ontologický argument
Argumenty v prospech existencie Boha sa rozpadajú do dvoch hlavných kategórií, a to à priori a à posteriori. Päť argumentov Tomáša Akvinského sú argumenty à posteriori, keďže sa zakladajú na pohľade na svet. Argumenty à priori sa zakladajú na čistom uvažovaní v kresle; najznámejší z nich je ontologický argument, navrhnutý sv. Anzelmom z Canterbury v roku 1078; od tých čias ho početní filozofi v rozličných formách obnovovali. Čudné na ňom je, že nebol adresovaný ľuďom, ale samému Bohu, a to vo forme modlitby (mohli by ste si myslieť, že ak je niečo schopné načúvať prosebnej modlitbe, nepotrebuje sa ´to´ nechať presviedčať o svojej existencii).
Podľa Anzelma si vieme predstaviť bytosť, od ktorej nič nemôže byť väčšie. Aj ateista si vie predstaviť takú superlatívnu bytosť, hoci popiera jej existenciu v skutočnom svete. Argument pokračuje vetou, že bytosť, ktorá neexistuje v reálnom svete, je už tým činom menej ako dokonalá. To si protirečí a, abrakadabra, Boh existuje!
Ako filozofa možno definovať toho, kto neodpovie na základe zdravého rozumu - a toto vyjadrenie považujem za poklonu.
Najrozhodnejšie vyvrátenia ontologického argumentu sa pripisujú filozofom Davidovi Humovi (1711-76) a Immanuelovi Kantovi (1724-1804). Kant identifikoval ako falošnú kartu v Anzelmovom rukáve jeho pochybné tvrdenie, že „existencia" je „dokonalejšia" ako neexistencia. Americký filozof Norman Malcolm to ilustruje porovnaním: „Doktrína, že v existencii sa skrýva dokonalosť, je pozoruhodne čudesná. Má zmysel a je pravda, ak poviem, že môj budúci dom bude lepší, ak bude dobre izolovaný, než ako keby vôbec nebol izolovaný; aký zmysel by však malo povedať, že to bude lepší dom, ak bude existovať, než ako keby neexistoval?"
Ako zistiť pravdu o Bohu?
Pravdu možno zistiť a tvrdiť iba o jasne definovaných objektoch a javoch. Pravda je vlastnosťou výrokov, a ak máme posúdiť, či sú výroky pravdivé, musia sa týkať vecí zreteľne definovaných. Tvrdenie o nedefinovanom objekte nemožno považovať za výrok, pretože sa nedá rozhodnúť, či je pravdivé, alebo nie.
Veriaci celkom ochotne priznávajú, že boha nemožno úplne pochopiť, či poznať. Pripúšťajú dokonca, že ho možno poznať ešte podstatne menej - preto je ich viera plná mystických tajomstiev. Lenže bytosť, ktorú nepoznáme, nemôžeme vedieť ani opísať a definovať. Ako budeme definovať napríklad mystickú svätú Trojicu a vzájomné vzťahy jej členov?
Ateisti sa občas takými výzvami dajú oklamať a potom aj oni tárajú čosi o protirečení medzi božou milosrdnosťou a spravodlivosťou, medzi jeho nekonečnou dobrotou a zlom vo svete. Také a podobné pojmy sú však už vlastnosťami boha, ktoré by mali vyplývať z jeho definície.
Katechizmus katolíckej cirkvi, základné dielo katolíckej vierouky, opisuje boha na rôznych miestach roztrúsených po celom katechizme, čo je veľmi neprehľadné. Apeluje pritom zväčša na emócie, vieru v boha u čitateľa už predpokladá, používa tautológie a nezrozumiteľné úvahy.
Na inom mieste KKC hovorí o bohu ako o transcendentnej, rozumovej a dobrej bytosti, „ktorá sa volá Boh“ (KKC § 284). Práve som vysvetlil, že objekty s...