Mnohí pristupujeme k sviatosti zmierenia. Niektorí častejšie, iní menej často. Sviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy. Človek sa ňou obracia k Bohu, vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich.
Sviatosť zmierenia je miestom, kde reálne zakúšame Otcovu milosrdnú lásku, odpustenie. Je to ako podobenstvo o márnotratnom synovi - Otec nás vyzerá a teší sa, keď nás môže v spovedi objať. Flynn tiež hovorí, že slovo, ktoré najlepšie vystihuje zmysel sviatosti zmierenia, je uzdravenie: „Ideme do spovednice, lebo chceme, aby sa nám odpustili hriechy.
Sviatosť pokánia patrí medzi uzdravujúce sviatosti (spolu so sviatosťou pomazania chorých). Veriaci je povinný aspoň raz v roku sa vyspovedať. Človek hriechy vyzná pred kňazom pri individuálnej (ušnej) spovedi, úprimne ich oľutuje a vykoná zadosťučinenie (modlitba, milodar, služba blížnemu, skutok milosrdenstva, odriekanie, trpezlivé prijímanie kríža). Zadosťučinenie je potrebné učiniť, lebo svojim hriechom môže človek ublížiť, preto je potrebné škodu napraviť, napríklad vrátiť ukradnutú vec, ospravedlniť sa za urážky a podobne.
Človek má napraviť spáchané zlo, ak je to možné. Zadosťučinenie je dôležité, pretože následkom hriechu je trest a vina. Pri svätej spovedi sa odpúšťa celá vina, večný trest a časť časného hriechu. Ťažký trest nás vzdiali od Boha a naruší naše spoločenstvo s ním. Kňaz udelí veriacemu pri svätej spovedi rozhrešenie, ktoré ho oslobodí od hriechu. Ježiš udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy: Biblia Jn 23 „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.“.
Preto aj kňazi majú na základe posvätnej vysviacky moc odpúšťať hriechy. Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve. Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou.
Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé duchovné vzkriesenie, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom. Individuálne a úplné vyznanie ťažkých hriechov, po ktorom nasleduje rozhrešenie, je jediným riadnym prostriedkom zmierenia s Bohom a s Cirkvou. Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Sviatosť Oltárnu.(4. sviatosťou zmierenia, lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20) a žiada: „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5, 24).
Návrat do spoločenstva s Bohom, ktoré človek stratil hriechom, je proces, ktorý vzniká z milosti Boha plného milosrdenstva a starostlivého o spásu ľudí. Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť duše nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti. Pokániu ako zmene života k lepšiemu predchádza ľútosť nad spáchanými hriechmi.
Obrátenie a pokánie sú podmienkou spásy: „Ak sa neobrátite, nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského“ (Mt 18, 3). Ježiš vyzýva na obrátenie. Táto výzva je podstatnou zložkou ohlasovania Kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15). V kázaní Cirkvi sa táto výzva obracia predovšetkým na tých, ktorí ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium.
Ježiš, keď požaduje pokánie a obrátenie, nemyslí na vonkajšie skutky, na obliekanie sa do vrecoviny a sypanie si popola n hlavu, dokonca ani pôst, umŕtvovanie, plač a nárek. Má na mysli podstatu obrátenia a pokánia v hĺbke nášho srdca. Obrátenie, ktoré sa neprejaví v konaní dobra a v návrate k Bohu (ako návrat márnotratného syna), zákonite sa neprejaví ani vo vzťahu k blížnemu.
Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla, spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. V každodennom živote sa obrátenie uskutočňuje prejavmi zmierenia, starostlivosťou o chudobných, vykonávaním a obranou spravodlivosti a práva, vyznaním pokleskov bratom, bratským napomenutím, revíziou života, spytovaním svedomia, duchovným vedením, prijímaním utrpení a trpezlivosťou v prenasledovaní pre spravodlivosť.
Čítanie Svätého písma, modlitba liturgie hodín a modlitba Otčenáš, každý úprimný úkon nábožnosti oživujú v nás ducha obrátenia a pokánia a prispievajú k odpusteniu našich hriechov. Konkrétna forma, akou Cirkev vykonáva túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami, napriek ktorým možno v nej rozoznať dva rovnaké podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého, čiže ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie.
Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“. Ľútosť nazývaná tiež skrúšenosť majú podnecovať dôvody, ktoré pochádzajú z viery. Ak ľútosť pochádza z lásky k nadovšetko milovanému Bohu, volá sa dokonalá. Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.
Takzvaná nedokonalá ľútosť je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uváženia o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi. Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia. Na prijatie tejto sviatosti pokánia a zmierenia sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova.
Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatore, v Pätore cirkevných prikázaní a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov - v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov. Vyznanie hriechov (spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil, berie za ne zodpovednosť a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť. Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia.
Treba, aby kajúcnici pri spovedi úprimne vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté, ktoré niekedy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie, ako tie, ktoré páchajú zjavne. Podľa prikázania Cirkvi každý veriaci, keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, skôr, ako by prijal sviatostné rozhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa.
Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy; musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“, alebo ich „odpykať“.
Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“. Pokánie, ktoré spovedník uloží (modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekanie, obety a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža, ktorý musíme niesť) nám pomáha pripodobňovať sa Kristovi, ktorý sám raz navždy odpykal naše hriechy. Keďže Kristus zveril službu zmierenia svojim apoštolom, biskupi (ich nástupcovia) a kňazi (spolupracovníci biskupov) pokračujú vo vykonávaní tejto služby. ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný, čiže je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi.
Každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ich náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi. Na získanie úplných odpustkov je potrebné vykonať stanovený skutok a splniť tieto podmienky: 1. Sviatostnú spoveď, 2. Sväté prijímanie, 3. Modlitba na úmysel svätého Otca.
4. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo ich možno prosbami obetovať aj pre duše v očistci (napr. v „dušičkovej oktáve od 2.11.-8.11. možno získať odpustky každý deň). Cirkev, čo sa týka sviatosti zmierenia, ponúka pre svojich veriacich možnosť duchovného obrodenia formou tzv. Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech.
Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od tzv. „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej podstaty hriechu, pretože hriech nás oddeľuje od Boha. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže priviesť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest. Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú.
Priebeh svätej spovede:
- Vojdi do spovednej miestnosti (spovednice) - môžeš vysloviť aj katolícky pozdrav: "Pochválený buď Ježiš Kristus"
- Kňaz ti odpovie "Naveky. Amen"
- Buď sa posadíš, alebo ak je v spovednej miestnosti kľakátko, môžeš pri spovedi aj kľačať.
- Potom sa prežehnáš: "V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen."
- Kňaz Ťa môže povzbudiť k dôvere v Boha týmito slovami, alebo inými: "Pán nech je v Tvojom srdci, aby si skrúšene vyznal svoje hriechy."
- A pokračuješ takto, alebo podobne: "Spovedám sa Pánu Bohu i vám duchovný otče, že som od poslednej spovede spáchal tieto hriechy."
A teraz sa vyznávaš hriechy. Môžeš ich mať napísané a prečítať. Pri ťažkých hriechoch, ak si ich opakovane spáchal, treba povedať aj počet. Ak si skončil s vyznávaním hriechov povieš: "Na viacej hriechov sa už nepamätám." Potom sa ťa kňaz môže i na niečo nejasné spýtať, nie pre zvedavosť, ale pre úplnosť spovede. Po tvojom vyznaní z hriechov Ti kňaz poskytne rady, povzbudí Ťa k dokonalej ľútosti nad hriechmi a vyzve Ťa k pokániu. Napokon Ti určí úkon pokánia, ktorý prijmeš ako zadosťučinenie za hriechy a ako prostriedok na nápravu života.
Tým úkonom pokánia môže byť: modlitba, skutok milosrdenstva (napr. návšteva chorého, urobiť nejaké dobré skutky, zrieknutie sa jedla, aby som ho mohol dať chudobnejším, milodar a pod.). Vrátiť ukradnuté je povinnosť! To čo som dostal za pokánie, urobím z lásky ku Kristovi, nie ako pokutu, po spovedi a čo najskôr.
Ľútosť kajúcnika
Potom ťa kňaz vyzve, aby si prejavil ľútosť. Urobíš tak urobíš napríklad, nasledujúcou vetou alebo podobne:
Bože môj, celým srdcom Ťa milujem a preto veľmi ľutujem, že som Ťa hriechmi urazil. Chcem sa polepšiť a hriechu sa chrániť. Otče odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.
Ľútosť môžeš povedať aj svojimi slovami.
Potom nasleduje Rozhrešenie:
Kňaz vystrie ruky (alebo aspoň pravú ruku) nad hlavu kajúcnika a hovorí slová rozhrešenia.
Pri slovách: „ A ja ťa rozhrešujem od Tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého" - sa prežehnáš a povieš: "Amen."
Modlitbou rozhrešenia sa Ti odpúšťajú hriechy.
Ďalej nasleduje poďakovanie:
Kňaz: "Ďakujte Pánovi lebo je dobrý."
Kajúcnik: "Lebo Jeho milosrdenstvo trvá naveky."
Napokon kňaz prepustí uzmiereného kajúcnika slovami: "Pán Ježiš ti odpustil hriechy.