V kresťanstve sa človek tradične chápe ako komplexná bytosť pozostávajúca z tela, duše a ducha. Tieto tri zložky tvoria jednotu, pričom každá z nich má svoju špecifickú funkciu a význam. Pochopenie týchto pojmov je kľúčové pre plné pochopenie spasenia a vzťahu človeka s Bohom.
Telo
Telo je hmotná, látková časť človeka, ktorá umožňuje komunikáciu s hmotným svetom. Apoštol Pavol používa pre vyjadrenie tela výraz sóma. Telo je vedomím sveta, skrze ktoré človek komunikuje skrze zmysly s vonkajším svetom; telo a vonkajší svet na seba vzájomne pôsobia.
Duša
Duša je oblasť človeka, ktorá zahŕňa intelekt, emócie a vôľu. Apoštol Pavol používa pre dušu výraz psyché. V duši je oblasť lásky, cez ktorú sa vytvárajú citové vzťahy k druhým ľuďom alebo veciam. Duša sa nachádza medzi duchovným a materiálnym svetom a patrí k obom. Na jednej strane skrze ducha komunikuje s duchovným svetom a na druhej strane skrze telo komunikuje s hmotným svetom. Duša má moc sebaurčenia; môže robiť rozhodnutia týkajúce sa vecí v okolí, ktoré sa k nej vzťahujú, a môže ich prijať alebo odmietnuť.
Duch
Duch je spirituálna časť človeka, skrze ktorú človek komunikuje s Bohom. Apoštol Pavol používa pre ducha výraz pneuma. Podľa apoštola Jána je Božia nadprirodzená podstata alebo substancia pneumou. „Boh je Duch (pneuma) a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,24) Teda Boh nie je psychická realita, a preto miestom vzťahu človeka s Bohom je takisto pneuma - duch. Touto časťou človek uctieva Boha, slúži mu a uvedomuje si svoj vzťah s Bohom. Preto je táto časť človeka nazvaná vedomie Boha. Skrze svojho ducha človek komunikuje s Božím Duchom a duchovnou oblasťou (svetom) a skrze ducha tiež prijíma a vyjadruje moc a život v duchovnej oblasti.
Ľudský duch sídli v najhlbšom vnútri človeka. Telo je jeho vonkajšia časť a duša sídli medzi duchom a telom. Tiež môžeme povedať, že telo je vonkajšou vrstvou duše a duša je vonkajšou vrstvou ducha. Je to ako s troma kružnicami o rôznych polomeroch, ale so spoločným stredom. Vnútorná kružnica je duch, stredná kružnica je duša a vonkajšia kružnica je telo - tu máme na mysli len ich vzájomnú „lokalizáciu“ a nie ich funkciu v zmysle nadriadenosti a podriadenosti.
Vzťah medzi duchom, dušou a telom
Duch neovláda telo priamo, k tomu potrebuje prostredníka. Tým prostredníkom je duša. Duch môže vládnuť telu len prostredníctvom duše a skrze dušu ho podrobiť Božej moci. Čiže duch je spojený s Bohom, telo je spojené s hmotným svetom a medzi nimi je duša, skrze ktorú môžu mať duch a telo spoločenstvo a spolupracovať (alebo nemať spoločenstvo a nespolupracovať).
Pred pádom človeka jeho duch ovládal (skrze dušu) celú bytosť. Keď chcel duch niečo urobiť, oznámil to duši a tá uviedla do činnosti telo - to je význam duše ako prostredníka. Na počiatku, pred pádom, moc duše bola plne pod kontrolou ducha. Moc duše bola mocou ducha. Duch sám o sebe nemohol poháňať telo; potreboval k tomu mať dušu.
Po páde je duša najsilnejšou zložkou, pretože duch a telo sú do nej včlenené. Duša robí úsudok, ktorým rozhoduje, či má vládnuť duchovná oblasť (svet), alebo hmotná oblasť (svet). Kým duša neodovzdá svoju vládu duchu, duch nemôže vládnuť. Ak teda má duch vládnuť nad dušou a nad celým telom, musí duša najprv zmocniť ducha k tomu, aby vládol. Duša je pánom človeka, pretože vôľa je zložkou duše. Keď duch ovláda celú bytosť, je tomu tak preto, lebo mu duša odovzdala (vydala) samú seba a zaujala postavenie podriadenosti (sa duchu). Ak sa duša vzbúri (vzoprie), duch ju nemôže ovládnuť. V tom spočíva „slobodná vôľa“ človeka. Človek má absolútne právo prijímať vlastné rozhodnutia. Nie je strojom, ktorý by sa otáčal podľa Božej vôli. Má svoju vlastnú schopnosť uvažovať. Podľa Božieho usporiadania by duch mal byť najvyššou zložkou a mal by ovládať celú bytosť. Hlavná súčasť ľudskej osobnosti, vôľa, však pochádza z duše. Ľudská vôľa (duša) má moc vybrať si, či nechá vládnuť ducha a či nechá vládnuť telo. Alebo či bude vládnuť naše ja.
Apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom stavia proti sebe duševného a duchovného človeka. „Ale telesný (orig. duševný) človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať.
Problém je v tom, že sa nepočíta s vplyvom prvotného hriechu na osobnosť človeka. Správne pochopenie týchto súvislostí má z pohľadu biblického posúdenia duševného človeka kľúčový význam. Psychického človeka apoštol Pavol nikde v Biblii nechváli, práve naopak, odsudzuje ho. Preto môžeme vyhlásiť, že výraz „duševný človek“ neznamená v Biblii pozitívne hodnotenie. Príčinou je to, že kvôli prvotnému hriechu prešla osobnosť človeka úpadkom, ktorého výsledkom je to, že človek stratil uvedomovanie si svojho ducha a stal sa psychickým človekom.
Po druhé, stratou uvedomovania si svojho ducha sa prirodzené schopnosti človeka - zmýšľanie, pocity, úsilie, od predkov zdedené duševné vlastnosti a sklony - vymkli spod vedenia ducha a tak bol vydaný napospas svojim skazeným žiadostiam. Duševný človek v Biblii teda predstavuje takého človeka, ktorý síce má ducha, no ten, kvôli vláde hriechu, nie je schopný nadviazať vzťah s Bohom. Preto je taká osoba najčastejšie vedená dušou, vydanou napospas skazeným túžbam a hriešnym tendenciám, ktoré sa následne nevyhnutne prejavia aj v skutkoch. Takto je duševný človek zároveň aj telesný a v 1. liste Korinťanom, Rimanom 6. - 8. V prvom rade z tohto hľadiska nazýva apoštol Peter takéto duševné sklony bezcennými: „... vediac, že nie porušiteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ste vykúpení z márneho svojho obcovania, podaného otcami, (márne obcovanie, bezcenné sklony - anastrófa - znamená to sklon a z týchto sklonov vyplývajúci životný štýl) ale drahocennou krvou ako bezvadného a nepoškvrneného baránka, Krista“ (Pt 1,18-19).
Podľa Biblie duchovným človekom sa možno stať vymanením sa z úrovne psychiky - spod nadvlády prvotného hriechu. Výsledkom znovuzrodenia je teda človek, ktorý disponuje novou prirodzenosťou a ktorého Biblia nazýva duchovným (pneumatikos). Duchovným preto, lebo v procese znovuzrodenia sa vyslobodí spod vlády prvotného hriechu, jeho duch (pneuma) ožije, vstúpi do vzťahu s Bohom a stane sa schopným na poznanie Jeho osoby a Jeho diela. Preto už jeho rozhodnutia neovplyvňuje prvotný hriech cez dušu ako predtým, ale skrze ducha ich ovplyvňuje samotný Boh. Samozrejme, aj tento formujúci sa duchovný človek, ktorý má už novú podstatu, má dušu, no táto už nie je ovládaná prvotným hriechom, a tak už rozhodujúcim spôsobom nevplýva na jeho ďalší osud.
Zhrňme si to teda: apoštol Pavol používa výraz „duševný človek“ na stav človeka žijúceho pod vládou prvotného hriechu a v určitom význame aj ako synonymum pre „telesného človeka“. Výraz „duchovný človek“ používa na človeka, ktorý sa vymanil spod vlády prvotného hriechu, má prirodzenosť nového človeka, ktorá sa vyvíja v procese znovuzrodenia.
Tabuľka: Porovnanie duševného a duchovného človeka
| Charakteristika | Duševný človek | Duchovný človek |
|---|---|---|
| Vláda | Prvotný hriech | Boh skrze Ducha |
| Vzťah s Bohom | Neschopný nadviazať vzťah | Oživený duch, schopný poznania Boha |
| Ovplyvňovanie rozhodnutí | Duša, skazené túžby a hriešne tendencie | Duch, vedený Bohom |
| Stav | Žije pod vládou prvotného hriechu | Vymanil sa spod vlády prvotného hriechu |
Je dôležité si uvedomiť, že tieto pojmy nie sú statické a nemenné. Človek sa môže stať duchovným človekom prostredníctvom znovuzrodenia a nasledovania Krista. Tento proces zahŕňa odovzdanie svojej vôle Bohu a umožnenie Duchu Svätému, aby riadil jeho život.
Nás teraz zaujíma predovšetkým západné kresťanstvo, v ktorom žijeme, a v súvislosti s ním možno vo všeobecnosti povedať, že chápanie človeka pozostávajúceho z troch častí nikdy veľmi neprerazilo. Bol to práve vplyv gréckej filozofie, ktorý už na počiatku veľmi silno rozhodoval o význame Pavlových slov i o iných biblických učeniach cirkevných otcov. Popularita dichotómie - dvojrozmernosti človeka na úkor takých poznámok v Písme, ktoré vykresľujú trojrozmerného človeka, pramení z toho, že poznámky k Novej zmluve už na počiatku približovali obraz človeka podľa gréckej filozofie a nie podľa Starej zmluvy. Slová apoštola Pavla sa snažili pripodobniť k slovám Platóna, Aristotela a iných platónskych mysliteľov a ignorovali skutočnosť, že apoštol Pavol sa dobre vyznal v gréckej filozofii, bol zaviazaným príslušníkom židovského národa a rozumel obrazu sveta podľa sv. Písma.
V prvých storočiach v súvislosti s novozmluvným učením o človeku narazili na seba dve sily. Prvou bola klasická filozofia a druhou učenie Starej zmluvy, ktoré sa skrze apoštola Pavla a iných apoštolov stalo tiež učením Novej zmluvy. To, že zo štruktúry hebrejského jazyka Starej zmluvy a gréckeho jazyka Novej zmluvy vyplynuli rôzne ponímania, ktoré umožnili rôzne priblíženia problematiky, ešte neznamená, že musíme rozmýšľať o dvoch rôznych obrazoch človeka. Preto z hľadiska podstaty nemusíme postaviť proti sebe starozmluvné a novozmluvné učenie o človeku.
Rozdiel medzi starovekou gréckou filozofiou a novozmluvným chápaním človeka je možné najvernejšie vystihnúť vo výraze pneuma, čo sme prekladali výrazom duch. V starovekom gréckom myslení nie je totiž výraz pneuma charakteristickým výrazom pre vystihnutie jednotlivých častí vnútra človeka. Ak teda prijmeme to, že apoštol Pavol chcel výrazom pneuma vystihnúť tú časť človeka, ktorá sa odlišuje, je oddelená od duše a je jej nadradená, musíme tiež prijať, že tento výklad určite neprevzal od gréckych filozofov. Samozrejme, predstavy gréckych filozofov boli rôzne, no predsa sa zhodli v tom, že zriedka jasne odlišovali spirituálnu skutočnosť v človeku, ktorá je nadradená duši a nezávislá od nej. Ak sa to aj niekomu podarilo, ako napríklad Plutarchovi či Filónovi, ktorí tiež žili v časoch apoštolov, alebo neskôr, no nikdy nepoužívali na vystihnutie tretej časti človeka výraz pneuma.
Keď teda apoštol Pavol v novozmluvnom opise zloženia človeka zaviedol výraz pneuma, nehľadal pomoc v gréckej filozofii, ale prebral vysvetlenia o osobnosti človeka z gréckeho prekladu Starej zmluvy. Význam slova pneuma Pavlovi neposkytla grécka filozofia, ale grécky preklad Starej zmluvy. Toto mu poskytli dva výrazy odvodené od slova pneuma, ktoré boli v hebrejskom preklade Starej zmluvy používané na vyjadrenie ľudskej spirituálnej časti totožnej s Bohom. Tieto hebrejské výrazy sú: rúach a nešámá. Uvedené výrazy sa v Starej zmluve vyskytujú približne štyristokrát, s mimoriadne rozsiahlymi možnosťami významu, ale Septuaginta ich prekladá dôkladne slovíčkom pneuma. Nešámá sa vyskytuje 24-krát, z toho v súvislosti s človekom 4-krát, no rabíni ho v gréckom jazyku Starej zmluvy prekladali ako pneuma alebo jeho synonymom. Preto teda nie je žiadny dôvod, aby sme popri výrazoch telo a duša tretí výraz - pneuma nestotožnili v 1.
Cirkevní otcovia v prvých storočiach kresťanstva, zaoberajúci sa otázkou ľudskej podstaty, oveľa častejšie vysvetľovali novozmluvné ponímanie človeka na základe platónskych tradícií gréckej filozofie, vďaka čomu nedokázali vysvetliť podstatu ľudského ducha oddeleného od duše, lebo v gréckej filozofii, ktorá vysvetľovala veci v dualizme, sa mu nedostalo miesta. Preto padli za obeť také tvrdenia apoštola Pavla, ktoré popri výraze psyché pripisovali človeku aj výraz pneuma, a v rámci modelu telo-duša nedokázali patrične vysvetliť dva typy výrazov „duševný človek“ a „duchovný človek“.
Pochopme teda správne podstatu týchto vecí: apoštol Pavol popri výrazoch duša a telo v súvislosti s človekom používal aj výraz duch, čo v gréčtine znamená pneuma. Toto slovíčko nebolo pre grécke zmýšľanie typické, čo sa týka vnútornej stavby človeka, keďže Gréci zmýšľali v zásade v dualizme (duša, telo). Keďže predsa predpokladali niečo viac, vyjadrovali to gréckym výrazom nús - myseľ ducha.
Telo, duša a duch (jednoducho vysvetlené)
Cirkevní otcovia približovali obraz človeka výrazom pneuma - používaný apoštolom Pavlom - na základe gréckej filozofie, ktorý ale na základe dualistického systému nedokázali vysvetliť. V dôsledku toho sa stalo, že v histórii západného kresťanstva bol zotretý rozdiel medzi pojmami duša a duch.
Je dôležité rozlišovať medzi telom, dušou a duchom, aby sme pochopili celistvosť ľudskej bytosti a jej vzťah s Bohom. Duchovný rast a rozvoj sú kľúčové pre plnohodnotný kresťanský život.