Kostol Najsvätejšej Trojice, známy ako Drevený artikulárny kostol v Kežmarku, patrí medzi najstaršie a najvzácnejšie historické pamiatky v Kežmarku. Od 15. marca je národnou kultúrnou pamiatkou a od 7. júla 2008 je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Poďme sa ponoriť do jeho bohatej histórie a obdivuhodnej architektúry.
Drevený artikulárny kostol v Kežmarku. Zdroj: Wikimedia Commons
História
Drevený artikulárny kostol v Kežmarku pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorí si mohli postaviť kostol len na základe povolenia 26. zákonného článku - artikulu, vydaného Šopronským snemom r. 1681.
26. artikul povolil protestantom v Uhorsku stavať kostoly po jednom v každom slobodnom kráľovskom meste - akým bol aj Kežmarok - a po dva v každej župe. Kostoly v mestách sa mohli postaviť len na predmestí - za mestskými múrmi a na mieste, ktoré presne vyznačila kráľovská komisia. Stavba sa musela postaviť výlučne na náklady evanjelickej cirkvi z najlacnejšieho stavebného materiálu.
Podmienky pre ich výstavbu stanovené v artikule č. 25 predurčovali chrámom krátku životnosť. Kostoly nemali takmer žiadny základ (riziko sadania stavby a jej zrútenia), použitý materiál pre výstavbu malo byť výlučne drevo (riziko požiaru, degradácie materiálu vplyvom vlhka), poloha kostolov musela byť mimo mestských hradieb (žiadna ochrana v prípade napadnutia cudzím vojskom) a pod.
Interiér kostola. Zdroj: www.drevenykostolkezmarok.sk
Pozemky, ktoré boli prideľované evanjelickým zborom pre stavbu kostolov, sa v niektorých prípadoch nachádzali v ťažko prístupnom či bažinatom teréne alebo na potupnom mieste, napr. pri krčme. Je až zázrak, že z takto postavených kostolov z konca 17. a začiatku 18. storočia sa ich zachovalo do dnešných dní na území Slovenska päť a jeden z nich zapísaný v zozname UNESCO.
R. 1682 cisárska komisia určila v Kežmarku pomerne potupné miesto na postavenie artikulárneho kostola, a to hneď za mestskou Vyšnou bránou pri kamennom hostinci, postavenom ešte roku 1593. Ku stavbe kežmarského artikulárneho kostola sa však prikročilo až po definitívnej porážke Thökölyho povstania.
Z listu kapitána Horného Uhorska grófa Štefana Csákyho sa však dozvedáme, že 24. augusta 1687 sa v Kežmarku konala synoda, na ktorej sa zišli evanjelickí kňazi z 13 stolíc, aby sa dohodli na stavbe kostola na mieste mimo hradieb, kde im to určila cisárska komisia. Nie je známe ani to, ako prvý artikulárny kostol vyzeral - je však pravdepodobné, že už mal dnešný pôdorys a bol prízemný. Kostol sa zasvätil Svätej Trojici.
Prízemná stavba kostola však predstavovala len provizórium a nemohla pojať niekoľko tisíc protestantov z Kežmarku a okolia, ktorí už roku 1688 mali dvoch kňazov - nemeckého a slovenského. Preto sa dvaja kežmarskí mešťania Pavol Vitalis a Ján Michaelides vybrali roku 1688 na sever Európy s poverením vyberať milodary na stavbu dvoch kostolov - zvlášť pre Slovákov, zvlášť pre Nemcov, na stavbu fary a školy.
Švédsky panovník Karol XI. a dánsky kráľ Kristián V. povolili osobne vo svojich krajinách urobiť pre Kežmarok zbierku. K plánovanej prestavbe však nedošlo aj preto, lebo začiatkom 18. storočia vypuklo v Uhorsku ďalšie proticisárske povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol František Rákóczi II., nevlastný syn Imricha Thökölyho. Kežmarok sa pridal na stranu povstalcov.
Po ich porážke dal roku 1709 cisársky maršal Heister popraviť na výstrahu troch popredných kežmarských obyvateľov - richtára Jakuba Kraya a senátorov Martina Lányho a Šebastiána Toperczera. K prestavbe sa pristúpilo až po upokojení pomerov v krajine v roku 1717.
Dňa 1. júna 1717 uzavrela ev. a. v. obec zmluvu s Jurajom Müttermannom z Vratislavy na prestavbu prvého artikulárneho kostola. Keďže bohoslužby sa stále museli konať mimo mesta, náhradné priestory sa počas prestavby našli vo veľkom majere vdovy po Jakubovi Krayovi.
Ďalšia zmluva sa uzavrela s kežmarským drevorezbárom Jánom Lerchom, ktorý so svojou dielňou urobil prakticky všetky rezbárske práce v kostole. Celkové náklady na výstavbu celého kostola sa odhadovali až na 5000 zlatých.
Kostol bol vysvätený už dňa 15. augusta 1717 - teda v 12. nedeľu po sv. Trojici - a sv. Trojici bol opäť aj zasvätený. Nie je isté, aká sakrálna stavba sa stala prototypom stavby nielen nového dreveného barokového kostola v Kežmarku, ale aj iných kostolov tohto druhu na území Slovenska.
Architektúra
Kežmarský artikulárny kostol má podobne ako spomínané typy kostolov pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža, v jeho ramenách je zaklenutý širokou valenou klenbou. Klenba spočíva na štyroch točených nosných stĺpoch a na obvodových múroch kostola. Aby sa jej nosná plocha zosilnila, boli do rohov kostola vložené malé prístavby.
Osvetlenie kostola zaisťuje 15 okrúhlych vitrážových okien (podľa tradície pomáhali kostol stavať švédski námorníci, a preto sú údajne okná okrúhle), 6 šesťdielnych okien taktiež s vitrážami a jedno štvorcové okno.
Stavba bola pôvodne bez murovaných základov, základy predstavovali trámy z tisového dreva, ktoré sa pri poslednej oprave nahradili betónovými tehlami. Rozmery stavby: dĺžka 34,68 m, šírka 30,31 m a výška 20,60 m. Stavba je zrubová z trámov červeného smreku.
Fasáda kostola bola z hlinenej mazanice, odľahčenej plevami, upevnenej na kolíkoch, ktoré boli vložené do nej i do trámov. Mazanica bola prekrytá vápennou maľbou a vybielená vápenným náterom. Pri poslednej oprave kostola zistil architektonický výskum zvyšky ornamentálnej bielej geometrickej výzdoby, ktorá sa rekonštruovala (je zaujímavé, že na žiadnej starej rytine sa táto výzdoba nezobrazovala).
Vysoká sedlová krížová šindľová strecha kostola je členená štítmi s podlomenicou, čím pripomína strechy na spôsob starých spišských domov, aké sa dodnes v Kežmarku zachovali. okolo kostola bol postavený aj ochranný obvodový múr - vidieť ho ešte aj na starých rytinách - žiaľ, kvôli dezolátnemu stavu musel byť roku 1900 zbúraný.
Kým zvonka vyzerá kostol ako nejaká obrovská hospodárska budova, jeho barokový interiér zaujme každého svojím priestorom a krásou a nemožno sa diviť, že je považovaný za najkrajší spomedzi posledných piatich zachovaných kostolov svojho druhu na území Slovenska.
Výmaľba kostola, ktorá sa skladá z rastlinných ornamentov, výjavov zo Starého a Nového zákona a nad oltárom obraz sv. Trojice, začala vznikať r. 1717 a tvorila sa celé desaťročia. Pripisuje sa neznámemu levočskému maliarovi Mayerovi, avšak jeho meno v neskoršom popise kostola, ktorý vyhotovil rektor kežmarskej evanjelickej školy Juraj Bohuš v r. 1727 sa nespomína - až v r. 1743 sa uvádza B. Mayer a dopísané Kramer.
Pôvodná dlažba kostola bola z udupanej hliny - pri poslednej oprave kostola sa v nej našlo niekoľko sto rôznych mincí najnižšej hodnoty z Uhorska, Rakúska, Čiech, Litvy, Lotyšska, Sliezska, Ruska atď., datovaných od 15. po 20. stor. cez Kežmarok. Neskôr hlinenú podlahu prekryli drevené dosky a postupom času ju "vydláždili" náhrobné kamenné epitafy zo 17. - 19. stor. - najstaršie sú z roku 1688. Posledná oprava “vydláždila” podlahu pod lavicami kamennými kockami.
Interiér
Oltár
Najstarší opis kostola z pera Juraja Bohuša uvádza: “Pozornosť vstupujúceho upúta oltár, umelecké dielo kežmarského sochára Jána Lercha, ktorý zobrazuje Svätú Trojicu.” Z napísaného vyplýva, že pôvodný oltár musel byť oveľa menší, ba vyskytli sa domnienky, že súsošie Sv. Trojice pochádza dokonca z prvého artikulárneho kostola - dôkazov však o tom niet. Dnes sa nachádza Trojičné súsošie v nadstavbe oltára. Oltár predstavuje polychrómovaná ranobaroková drevorezba - jej ústredným motívom je Kalvária s maľovaným pozadím.
Pod Kalváriou sa nachádzajú postavy Panny Márie, apoštola Jána a Márie Magdalény, po stranách starozákonné postavy Mojžiša a Árona. Oltár zhotovil Ján Lerch v rokoch 1718 - 1727. Podľa donačného nápisu dala oltár r. 1718 postaviť kežmarská evanjelická obec a roku 1727 ho dali pozlátiť a premaľovať kežmarský lekárnik Joachim Augustín Weiss s manželkou Martou Várady - Szakmáry.
Kazateľnica
Kazateľnicu - polychrómovanú drevorezbu, ktorá spočíva na postave anjela a na prístupových schodoch - zhotovil Ján Lerch v r. 1717 a odovzdaná bola k Novému roku 1718. Kazateľnica je na parapete rečnišťa zdobená plastikami Krista, evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša a Jána (pričom sa zachováva ich latinské pomenovanie) na prístupových schodoch sú plastiky starozákonných prorokov Izaiáša, Ezechiela a Daniela. Prorok Jeremiáš je nad dverami, vedúcimi k schodom kazateľnice. Na vrchole baldachýnu je umiestnená plastika triumfujúceho Krista.
Zhotovenie kazateľnice zaplatil kežmarský senátor Michal Goldberger s manželkou Juditou Maukschovou - ich rodinné erby sú zvečnené na kazateľnici. v roku 1743 nechali kazateľnicu pozlátiť a dekorovať vdova a adoptovaný syn Dávid Goldberger. Práce vykonal Ján Gottlieb Kramer. Kazateľnica je situovaná tak, že na ňu vidieť z ktoréhokoľvek miesta v kostole a vynikajúca akustika v chráme umožnila všade dobre počuť slová kazateľa.
Krstiteľnica
Pred oltárom stojí na podstavci kamenná krstiteľnica s medeným vekom, okolo nej je ozdobná mreža. Hoci každá literatúra uvádza, že z prvého artikulárneho kostola pochádza len dolná - kamenná časť krstiteľnice, pri posledných reštaurátorských prácach sa objavil latinský text, ktorý potvrdzoval, že aj ostatné časti - medená misa svrchnákom - sú datované rokom 1690 a boli zhotovené za čias kňaza Michala Fischera. Pieskovcovú časť zhotovil a daroval kamenár Michal Sonnewitz.
Organ
Pozornosť každého návštevníka dreveného artikulárneho kostola v Kežmarku zaujme mimoriadne bohatá výzdoba organového chóra, ktorý zdobia maľované postavy anjelov, hrajúcich na rôznych hudobných nástrojoch. Organár Vavrinec Čajkovský (Laurentius Tschöke) z Levoče ho po podpísaní zmluvy s miestnym cirkevným zborom v Kežmarku, dokončil v rokoch 1719-1720. Kežmarský organ má v súčastnosti 18 registrov.
V roku 1720 Čajkovský postavil organ, ktorý mal len 12 registrov, 10 v manuáli a zvyšné 2 v pedály. V roku 1729 bol do chóru vstavaný druhý organ, takzvaný pozitív so 6 registrami, ktorý bol starší než organ postavený v roku 1720. I tento malý pozitív pochádzal od majstra Čajkovského. Dva samostatné organy boli spojené do jedného celku , a tak vznikol dvojmanuálový organ s 18 registrami.
Menšie úpravy na vzdušnici pozitívu - malého organu vykonal v 1729 ďalší spišský organár Martin Korabinský, pôsobiaci v Spišskej Novej Vsi. Korabinský ako organár bol známy od roku 1687. Nápis v kartuši hlavného stroja udáva, že organ zadovážil evanjelický cirkevný zbor v roku 1717. rod. Unterbaum.
Ďalší text v kartuši pozitívu hovorí, že túto časť nástroja dal postaviť a vyzdobiť Sigismund Szakmáry s manželkou Zuzanou, rod. Szontagh. V spodnej časti organu je nemecký nápis: Ježis, Ty sám pravé slnko, si moje všetko.
Organ bol vyzdobený iluzívnou maľbou napodobňujúcou výzdobu oltára. Jeho paralelu s oltárom môžeme vidieť aj na bohatej akantovej výzdobe s motívom pásky, šatky a kvetov po obidvoch stranách organu, pozlátenou plastikou anjela nad pozitívom, napodobňujúceho karyatídu kazateľnice a aj zoskupením zlatých lúčov, pripomínajúcich slnká, ktorými je symbolizovaný sám Kristus. Farbou zdobené píšťaly sú špecialitou Spiša a východného Slovenska.
Kežmarský organ patrí medzi najstaršie dvojmanuálové nástroje na území Slovenska. Ak k tomu pripočítame aj bohatú ornamentálnu výzdobu realizovanú Jánom Lerchom, tak patrí medzi najcennejšie zachované funkčné barokové pamiatky.
Dňa 31.10. 2017 bola vydaná poštová známka s vyobrazením jeho prospektu pod emisným číslom 646 s názvom 500. a nominálnou hodnotou 1,15 € . Známka získala 2. miesto v súťaži o najkrajšiu rytú poštovú známku Európskej únie „Les Grands Prix de l’Art Philatélique Belge et Européen" v Bruseli.
V roku 1756 za 220 rínskych zlatých vykonal opravu Johann Georg Schwartz z Prešova.
Kežmarský organ. Zdroj: www.drevenykostolkezmarok.sk
Kostol je dodnes aktívnym miestom stretávania sa evanjelikov pri nedeľných Službách Božích. Pre svoju skvelú akustiku slúži aj ako koncertná sieň.