Pieseň "Daj Boh šťastia tejto zemi" patrí k obľúbeným a často spievaným skladbám na Slovensku. Málokto však pozná jej pôvod a cestu, ktorou prešla, aby sa stala takou, akou ju poznáme dnes. V tomto článku sa pozrieme na históriu tejto piesne, jej autorov a udalosti, ktoré ju sprevádzali.
Pieseň „Daj Boh šťastia tejto zemi“ uzrela prvýkrát svetlo sveta v pôvodnej verzii „Hore vstavajte Valasi a posluchajte“ z pera Gašpara Drozda, miestneho učiteľa a organistu v Chrenovci zapísanej na 52. strane jeho rukopisnej zbierky.
Gašpar Drozd sa narodil v roku 1805 v Hradci pri Prievidzi v roľníckej rodine rodičom Matejovi Drozdovi a Anne Drozdovej rod. Šidlovej. Pokrstený bol v rímskokatolíckom kostole sv. Bartolomeja v Prievidzi, tu ako študent navštevoval aj piaristické gymnázium.
Bolo to rímsko-katolícke gymnázium spravované rehoľou piaristov so zameraním na hudbu, divadlo ale aj národne orientované s výukou slovenského jazyka aj napriek maďarizačným tendenciám povinnej výučby maďarčiny. Okrem všeobecného vzdelania sa tu mladý Gašpar Drozd naučil notové písmo a hru na organe. V čase, kedy navštevoval túto školu, mala iba šesť ročníkov a školské prázdniny boli v auguste a septembri. Po skončení štúdia na piaristickom gymnáziu na základe dekrétu od banskobystrického biskupa prichádza do cirkevnej školy v Chrenovci ako učiteľ a zároveň aj organista v kostole.
Popri tejto náročnej pedagogickej práci sa venuje včelárstvu a ovocinárstvu. Ako veľký prívrženec a obdivovateľ Juraja Fándlyho na základe jeho prvej tlačenej poľnohospodárskej príručky encyklopedického charakteru o hospodárení a gazdovstve „Piľní poľní a domajší hospodár“ sa aktívne presadzuje o zavádzanie osvedčených metód a postupov prác v oblasti poľnohospodárstva do praxe, čím si postupne získava celú dedinu aj široké okolie.
Poznáva ľud, jeho ťažkú prácu na poli ale aj problémy, s ktorými sa musí dennodenne pasovať a nie je mu ľahostajný osud pracovitých a napriek ťažkým podmienkam veselých a spevavých dedinčanov. S pomocou kňazov v roku 1864 zakladá prvú miestnu cirkevnú knižnicu, nedeľnú školu a aj spolok striezlivosti, čím prispieva k šíreniu osvety v boji proti alkoholizmu a nadväzuje tak na výchovno-vzdelávacie snahy štúrovcov v tejto oblasti.
Gašpar Drozd svojou neúnavnou národnobuditeľskou činnosťou patrí k drobným slovenským vzdelancom, a svojimi osvieteneckými ideami a národnoobrodeneckými snahami vyslovuje spätosť s pospolitým ľudom, z ktorého sám vyšiel. Gašpar Drozd vychoval 6 detí, z toho traja išli v šľapajoch národne uvedomelého otca a stali sa učiteľmi, takisto aj vnuk Vojtech, ktorý nasledoval svojho otca Ignáca a bol v dedine veľmi obľúbený. Učiteľské povolanie aj naďalej pokračuje v každej generácii tohto na Hornej Nitre váženého významného rodu.
Do dôchodku odišiel Gašpar Drozd v roku 1872 a zomrel 25. 8. 1879, pochovaný je v Chrenovci, kde má na svoju počesť postavený aj pamätník a tiež jeho meno nesie od roku 1992 aj Základná škola - ZŠ Gašpara Drozda Chrenovec-Brusno. V roku 2015 si pripomenieme 210. výročie jeho narodenia.
Na rozdiel od Kollárovho diela „Národnie spievanky“, ktoré pozostáva len z textov, obsahuje zbierka G. Drozda aj notový záznam. Táto zbierka dala podnet na vznik podujatia „Dni kolied kresťanov“, kedy prvýkrát zaznela v tejto podobe na prvom ročníku v roku 1991 v podaní študentov bratislavského konzervatória - pod vedením študenta VŠMU v Bratislave - ojedinelom ekumenickom festivale konanom už tradične každý rok v obci Chrenovec - Brusno na Hornej Nitre, ktorý uchováva a rozvíja vianočné tradície v ľudovom aj autorskom interpretačnom stvárnení piesní, vinšov, vianočných hier a zvyklostí, zahŕňa všetky kresťanské cirkvi na Slovensku a na ktorom sa zúčastňujú stovky ľudových umelcov z desiatok folklórnych súborov a skupín z celého Slovenska ale aj za pravidelnej účastí hostí zo zahraničia.
Na melódiu tejto Drozdovej koledy napísal nový text jeden zo zakladateľov festivalu, scenárista a režisér Viliam Gruska pod názvom „Daj Boh šťastia tejto zemi“ a pod týmto názvom je známa po celom Slovensku. Vďaka tejto zbierke Pastorel, ktorú Gašpar Drozd zostavil okolo roku 1830, sa zrodilo významné dielo, do ktorého realizácie vstúpili mnohé tvorivé a interpretačné osobnosti slovenskej kultúry a ktorého kultúrny význam pomaly presahuje slovenské hranice a nadobúda medzinárodný rozsah.
Podľa jazykovej analýzy I. Ripku zbierka doteraz nevyšla tlačou a z pôvodne jednohlasnej melódie bol vytvorený dvojhlas, časť melódie sa obohatila o bodkovaný rytmus a z takto upravenej novej koledy sa stáva takmer hymnická pieseň, ktorou účastníci začínajú i končia festival.
Eva Krekovičová vo svojom článku Nie je hymna ako hymna, hymny v procesoch transformácie prelome tisícročia, v rámci jej terénneho výskumu zaznamenala, že táto koleda vystupuje ako stabilná zložka aj na Festivale viachlasného chrámového a ľudového spevu v Telgárte pod Kráľovou hoľou od roku 1995, a takisto zaznieva aj každý rok na tzv. Otváraní Vianoc v hornoliptovskej obci Liptovská Teplička okr. Poprad.
Okrem tohto k jej všeobecnej obľube prispelo na Slovensku aj jej spopularizovanie V. Gruskom a miestnym súborom Hájiček pod vedením E. Trgiňu, ktorý každoročne touto piesňou otváraj Dni kolied kresťanov, medializácia prostredníctvom vydania CD v hudobnom spracovaní V. Godára a už v spomínanom interpretačnom stvárnení umelcov P. Dvorského a Pavla Haberu.
MARTIN. Podľa Evy Krekovičovej „melódia piesne je variantom známej vianočnej koledy najčastejšie sa vyskytujúcej s incipitom Šťastia, zdravia, pokoj sväty rozšírenej pôvodne prakticky na celom území Slovenska. Napr. v prvej žánrovej knižnej zbierke kolied zaznamenaných v ústnom podaní, v Slovenských koledách z roku 1992, nachádzame spolu až štyri varianty tejto piesne a najmä stredná časť melódie patrí v slovenskom repertoári vianočných piesní k putovným, často sa vyskytujúcim motívom“.
V ďalších publikovaných článkoch sa nesprávne uvádza, že spevník so zbierkou pastorálnych piesní „Písně pastorálne“, ručne napísaných v slovenskom nárečí tohto regiónu ale aj s latinskými omšovými piesňami bol náhodne objavený v roku 1989 na pôjde staršieho rodinného domu rodiny Blahoroda Kollárika v Chrenovci - Brusne, čím znevážili hodnotu tohto ako oko v hlave starostlivo opatrovaného dielka drozdovsko-kolárikovskou rodinou. Táto zbierka sa uchováva u potomkov G. Drozda ako vzácne dedičstvo, rodinný klenot, ktorý sa dedí z generácie na generáciu a v súčasnom období ju vlastní jedna z prapravnučiek Gašpara Drozda.
Základná škola Gašpara Drozda v Chrenovci-Brusne
Pieseň „Daj Boh šťastia tejto zemi“ je tak výsledkom tvorivej spolupráce dvoch významných osobností slovenskej kultúry - Gašpara Drozda a Viliama Grusku. Ich dielo spája generácie a pripomína nám hodnoty, na ktorých stojí naša spoločnosť.
Gajdovačka 2021 a Babia hora
Zaujímavým príkladom prepojenia hudby a histórie je aj Gajdovačka 2021, ktorá sa konala aj na vrchole Babej hory. Aj počas Gajdovačky 2021 sme začínali tento bod programu v areáli bývalých kúpeľov, kde sme odhalili tabuľu k prameňu Anna. Pri odchode z areálu zahral niekoľko tónov gajdoš Juraj Dufek. Následne sme sa pristavili pri Pamätníku obetiam ozbrojených konfliktov v 20.storočí, kde pre zmenu zazneli tóny v podaní gajdoša Jara Chalupku.
K príjemnej atmosfére, hoc za nevľúdneho počasia, prispeli aj tóny v podaní gajdoša Juraja Dufeka, ktorý interpretoval pieseň Daj Boh šťastia tejto zemi (text Viliam Ján Gruska, hudba zo zbierok kolied Gašpara Drozda v pôvodnej verzii Hore vstavajte valasi a posluchajte).
Avšak musíme začať v septembri 1806, kedy pobýval na vrchole Babej hory rakúsky arcivojvoda a uhorský palatín Jozef Habsbursko-Lotrinský (1776-1847), v jeho sprievode bol gajdoš i huslista. Z titulu svojej funkcie bol po kráľovi najvyššie postaveným hodnostárom v Uhorsku. Po jeho smrti bol na vrchole Babej hory umiestnený pamätník na počesť jeho výstupu na tento vrchol Beskýd. Udialo sa tak na podnet Daniela Szontágha, vtedajšieho vrchného sudcu trstenského okresného súdu. No, krátko po revolúcii 1848, došlo k jeho zničeniu.
V roku 1876 si naši predkovia pripomínali okrúhle, 70.výročie, od pôvodného výstupu palatína Jozefa. A tak bolo prijaté rozhodnutie o slávnostnom osadení nového obelisku na vrchole Babej hory. Mimochodom, tento obelisk sa zachoval do dnešných dní. Úvodom septembra 1876 sa u nás teda konala udalosť regionálneho významu.
Obelisk na Babej hore
Jej hlavným organizátorom bol Zoltán Zmeškal, podžupan Oravskej stolice. Celý priebeh oného slávnostného dňa zachytáva článok, cestopis, od Eustachiusa Wespla s prozaickým názvom Jeden deň na Babej hore. Podľa neho bol Zmeškal hlavným iniciátorom myšlienky osadenia nového obelisku. Pomáhali mu v tom najmä Ľudovít Anton Klein, správca poštového úradu v Polhore, a Florián Lokčanský, správca lesnej správy v Polhore. V úzkej skupine organizátorov mal byť aj František Skyčák, spoluzakladateľ našich kúpeľov, no pre iné povinnosti delegoval organizáciu na vyššie zmienených Kleina a Lokčanského.
Podľa uvedeného článku sa deň pred udalosťou, teda 4.septembra, zišli hostia i zvedavci v polhorských kúpeľoch, kde boli ubytovaní. Samotný autor článku prichádza do Polhory z Galície, od Živca. Zaujali ho naše pekné a bohaté lesy, ako aj novovybudovaná parná píla v Polhore. Nasledujúceho rána, o piatej hodine rannej, zazneli v kúpeľoch výstrely z dela. Táto slávnostná salva označovala začiatok oficiálneho programu. Po krátkych raňajkách vyrazila do lesov Babej hory prvá skupina turistov, dobrú náladu vytvárali tóny v podaní hudobnej kapely.
Na vrchole ich už čakal nový kamenný obelisk, ktorý bol zhotovený u kamenárov v Bielom Potoku a na vrchol Babej hory ho dopravilo niekoľko konských záprahov ešte počas augusta.
V roku 1876 došiel sprievod k riečke Vonžovec, kde bol vybudovaný dočasný most. Ako píše Wespl, slúžiaci bojazlivým ženám. Pri výstupe sa im naskytol krásny pohľad, na obidvoch stranách cesty rástli krásne mladé buky, ktoré sa nad cestou akoby spájali, čím vytvorili akýsi triumfálny oblúk. Odtiaľ viedla jedna veľmi dobre udržiavaná lesná cesta plná ihličnatých stromov. Aj my sme zamierili k tejto lesnej ceste, dnes známej ako Hviezdoslavova Alej. Odtiaľ už viedla cesta, tak v minulosti ako aj dnes, k hlavnej hájovni v Rovniach.
Tu už čakali v roku 1876 pekne vyobliekaní hájnici, ktorí privítali turistov a následne ich sprevádzali až na vrchol Babej hory. Hoc článok výslovne nespomína menoslov hájnikov, my môžeme rekonštruovať tento príbeh aj o mená tých hájnikov, ktorí v tej dobe pôsobili v hájovniach pod Babou horou. V hájovniach pod Vysokým pôsobili Pavol Lach a jeho syn Ján Lach. V ďalšej hájovni vo Vysokom pracoval hájnik Jozef Omasťak. A napokon tu v tej dobe vykonával funkciu hájnika aj Ján Tarčák.
V hlavnej hájovni Roveň pôsobil Ignác Omasťak-Vedel, ktorý mal na starosti aj rovniansky lesný mlyn. Pod polhorskú lesnú správu patrila aj hájovňa v Palkoči, kde pôsobil Ján Omasťak-Vedel. A na Stancovej, zvanej Prehyba, stretávame v tej dobe Jozefa Skurčáka-Vilceka. Jeho manželkou bola Katarína Pienčaková, dcéra polhorského richtára a spoluzakladateľa kúpeľov - Jána Pienčaka.
V Rovniach nás privítala lektorka Expozície Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy a Mila Urbana (Oravské múzeum) - Margita Goľáková, ktorá nám povedala niekoľko slov o hájnikovi Lachovi - Hájnikovej žene - i spisovateľovi Milovi Urbanovi. Výstup pokračoval však ďalej. Turisti v ďalekom 1876 roku natrafili v ihličnatých lesoch na kapelu domácich, azda polhorských, muzikantov, teda klasickú dvojičku - jeden huslista s jedným gajdošom. A pri výstupe ich prekvapila ešte jedna takáto kapela. Aj nás prekvapilo, no počasie. Turistickou trasou k vrcholu Babej hory nás sprevádzalo zamračené, sychravé, veterné jesenné počasie.
Keď v roku 1876 okolo 9 hodiny dorazili na vrchol Babej hory, tak sa okolo 200 turistov, tvoriacich sprievod, kochalo prekrásnym výhľadom. Po príchode mal podžupan Zmeškal slávnostný príhovor, znovu zaduneli delá, začala hrať hudba. My sme stretli tiež niekoľko turistov, zoznámili sme ich s udalosťami roku 1876 i osobitosťami obelisku, pri ktorom sme si aj urobili fotografiu na pamiatku.
Na obed, toho septembrového dňa roku 1876, sa pohol sprievod naspäť dolu, v jeho čele stál gajdoš. Takýto „vláčik“ bez jedinej stopy únavy dorazil po zhruba hodine a pol do Rovní, kde bol vítaný polhorskou hudobnou kapelou, ktorej muzikanti sa už skôr nenápadne odčlenili od sprievodu, aby mohli pripraviť toto hudobné prekvapenie. Pri pomyselnom triumfálnom oblúku sa zhostil slova notár Augustin Divéky i podžupan Zmeškal. V takomto sprievode troch kapiel sa turisti vracali do kúpeľov, niektorí obyvatelia okolitých obcí zamierili rovno domov. Tí, čo ostali v kúpeľoch, sa posilnili výdatným obedom i bez vína. My sme zamierili do Penziónu Hrubjak, kde plynule pokračovala Gajdovačka. Tiež sme sa posilnili, no večerou. A napokon sme si slávnostne pripili vínom, ktoré v roku 1876 chýbalo.
Autor článku z 1876 vyzýva predstaviteľov Oravskej župy, aby sa viac starali o chodníky, o údržbu a vyznačenie najľahšie dostupných chodníkov a ciest v lesoch Babej hory. A to sa aj udialo, značením turistických chodníkov sa zaoberali najmä poštár Ľudovít Anton Klein a William Schlesinger zo spolku Beskidenverein.
Tento článok by sme chceli venovať spomienke na donedávna najstaršieho aktívneho gajdoša Slovenska, pána Jozefa Luscoňa, ktorý nás na konci minulého roka náhle opustil. Počas galaprogramu Gajdovačka 2021 si osobne prevzal z rúk starostu obce Michala Strnála vyznamenanie, ktorým obec ocenila jeho celoživotný prínos pre rozvoj kultúry v našej obci.
Záverom už len …. vidíme sa na Gajdovačke 2022!
Poznámka: autorka čerpala informácie z ústneho a písomného podania prapravnučky Gašpara Drozda p. Magdy Krivánekovej rod. Kollárikovej/vnučky v článku spomínaného vnuka G. Drozda Vojtecha Drozda/, vďaka ktorej mohol tento článok vzniknúť.
Daj Boh šťastia tejto zemi všetkým ľuďom v nej. Nech im slnko jasne svieti každý boží deň. Nech ich sused v láske má, nech im priazeň zachová. Daj Boh šťastia celej zemi, všetkým národom. Nech im svetlo hviezdy lásky ožaruje dom. Hladným chleba dobrého, chorým zdravia pevného. Daj Boh šťastia celej zemi všetkým národom. Dopraj, Bože svojmu dielu večné trvanie. Nech sa samo nezahubí, všetci prosíme. Rybám čistej vody daj vtáctvo a zver zachovaj. Dopraj, Bože svojmu dielu večné trvanie.