Svätý Otec František a Poznanie Boha v Encyklikách

„BUĎ POCHVÁLENÝ, môj Pane,“ spieval svätý František z Assisi. Tieto slová rezonujú aj v kontexte súčasných výziev, ktorým čelí naša planéta a ľudstvo.

Pred viac ako päťdesiatimi rokmi, keď sa svet potácal nad priepasťou nukleárnej krízy, svätý pápež Ján XXIII. napísal encykliku, v ktorej sa neobmedzil len na odmietnutie vojny, ale predniesol aj ponuku mieru. Svoje posolstvo Pacem in terris adresoval síce celému „katolíckemu svetu“, ale pridal „aj všetkým ľuďom dobrej vôle“. Teraz, vzhľadom na globálny úpadok životného prostredia, sa chcem obrátiť na každého človeka, ktorý býva na tejto planéte. Vo svojej exhortácii Evangelii gaudium som napísal členom Cirkvi, aby zmobilizovali proces misionárskej reformy, ktorú ešte treba uskutočniť.

Úvahy predchodcov pápeža Františka

Osem rokov po encyklike Pacem in terris sa blahoslavený pápež Pavol VI. vyjadril, že „Prostredníctvom neuváženého využívania prírody riskuje, že ju zničí a sám sa stane obeťou podobnej skazy.“ Aj na pôde FAO hovoril o možnosti, že „pod vplyvom industriálnej spoločnosti...“

Svätý Ján Pavol II. sa zaoberal touto témou s rastúcim záujmom. Vo svojej prvej encyklike poznamenal, že človek akoby „nevidel nijaký iný význam prírodného prostredia ako ten, čo mu slúži na bezprostredný úžitok a spotrebu“. Následne vyzval na globálnu ekologickú konverziu. Zároveň však poukázal na to, že sa venuje málo úsilia „ochrane morálnych podmienok autentickej ,humánnej ekológie‘“. Ničenie životného prostredia človeka je veľmi závažné nielen preto, že Boh zveril svet človeku, ale aj preto, že samotný ľudský život je darom, ktorý musí byť chránený od rozličných foriem rozkladu.

Môj predchodca Benedikt XVI. opätovne vyzval „eliminovať štrukturálne príčiny dysfunkcie svetovej ekonomiky a napraviť modely rastu, ktoré, zdá sa, nie sú schopné zaručiť rešpektovanie životného prostredia“. Pripomenul, že svet nemožno analyzovať tak, že izolujeme jeden z jeho aspektov, pretože „kniha prírody je jedna a nedeliteľná“ a jej súčasťou je životné prostredie, život, sexualita, rodina, spoločenské vzťahy a ďalšie aspekty. V dôsledku toho „degradácia prírody je úzko spojená s kultúrou formujúcou ľudské spolužitie“. Pápež Benedikt navrhol, aby sme uznali, že prírodné prostredie je plné rán, ktoré spôsobilo naše nezodpovedné správanie. Aj spoločenské prostredie má svoje zranenia. Všetky sú však v konečnom dôsledku spôsobené tým istým zlom, teda myšlienkou, že neexistujú nepopierateľné pravdy, ktoré riadia náš život, a teda ľudská sloboda nemá hranice. Zabúda sa na to, že „človek nie je len sloboda, ktorá sa vytvára sama od seba. Človek sám seba netvorí. Je duch a vôľa, ale aj príroda“. S otcovskou starostlivosťou nás pozval, aby sme uznali, že stvorenie je ohrozované tam, „kde sme my sami poslednými inštanciami; kde je celok jednoducho naším majetkom a spotrebúvame ho len pre seba.

Tieto príspevky pápežov zhrnujú premýšľanie nespočetného množstva vedcov, filozofov, teológov a spoločenských organizácií, ktoré obohatili myslenie Cirkvi o týchto otázkach. Nemôžeme však ignorovať to, že okrem Katolíckej cirkvi aj iné cirkvi a kresťanské spoločenstvá - ako aj iné náboženstvá - vyjadrili hlbokú starosť a rozvinuli vzácne uvažovanie o týchto témach, ktoré ležia na srdci nám všetkým.

Bartolomej zároveň upriamil pozornosť na etické a duchovné korene problémov životného prostredia, ktoré nás pozývajú hľadať riešenia nielen v technike, ale aj v zmene človeka, pretože inak budeme čeliť iba príznakom. Navrhol, aby sme prešli od konzumu k obeti, od chamtivosti k štedrosti, od plytvania k schopnosti podeliť sa - v askéze, ktorá „znamená učiť sa dávať, nielen sa vzdávať. Je to spôsob milovania, postupného prechodu od toho, čo chcem, k tomu, čo potrebuje Boží svet. Je to oslobodenie od strachu, nenásytnosti a závislosti“. My kresťania sme okrem toho povolaní „prijímať svet ako sviatosť spoločenstva, ako spôsob zdieľania s Bohom a s blížnym na globálnej úrovni.

Nechcem pokračovať v tejto encyklike bez toho, aby som nespomenul krásny a motivujúci príklad. Zobral som si jeho meno ako smernicu a inšpiráciu v okamihu môjho zvolenia za biskupa Ríma. Som presvedčený, že František je vynikajúcim príkladom starostlivosti o to, čo je slabé, a tiež integrálnej ekológie, prežívanej radostne a autenticky. Je svätým patrónom všetkých, ktorí študujú a pracujú v oblasti ekológie; obľúbili si ho aj mnohí tí, ktorí nie sú kresťania. Prejavoval osobitnú pozornosť voči Božiemu stvoreniu a voči najchudobnejším a opusteným. Miloval a bol milovaný pre svoju radosť, ušľachtilú obetavosť, srdce pre všetkých. Bol to mystik a pútnik, ktorý žil v jednoduchosti a v obdivuhodnej harmónii s Bohom, s ostatnými, s prírodou a so sebou samým.

Jeho svedectvo nám ukazuje aj to, že integrálna ekológia si vyžaduje otvorenosť voči kategóriám, ktoré presahujú jazyk exaktných vied alebo biológie a spájajú nás s podstatou toho, čo je ľudské. Tak ako keď sa zamilujeme do nejakej osoby - zakaždým, keď sa František pozeral na slnko, mesiac či najmenšie zvieratá, jeho reakciou bol spev a do svojich chvál zahŕňal aj všetky ostatné stvorenia. Nadväzoval rozhovor s každým stvorením a kázal ešte aj kvetom - „pozýval ich, aby chválili a milovali Boha ako bytosti obdarované rozumom“. Jeho reakcia bola oveľa viac ako intelektuálne ocenenie alebo ekonomická kalkulácia, pretože preňho každé stvorenie bolo bratom alebo sestrou, ku ktorým ho viazali citové putá. Preto sa cítil povolaný starať sa o všetko, čo existuje. Jeho učeník svätý Bonaventúra rozprával, že „vďaka presvedčeniu, že všetky veci majú spoločný pôvod, cítil ešte väčšiu zbožnosť a nazýval stvorenia, i keď maličké, svojimi bratmi a sestrami“. Týmto presvedčením nemožno pohŕdať ako iracionálnym romantizmom, pretože má vplyv na rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú naše správanie. Ak pristupujeme k prírode a k životnému prostrediu bez toho, aby sme boli otvorení pre úžas a údiv, ak už nehovoríme o svojom vzťahu k svetu jazykom bratstva a krásy, naše postoje budú postojmi vládcu, spotrebiteľa alebo obyčajného využívateľa prírodných zdrojov, ktorý nie je schopný stanoviť hranice svojim okamžitým záujmom. Naopak, ak sa cítime intímne spojení so všetkým, čo existuje, spontánne z toho vyplynie striedmosť a starostlivosť.

Na druhej strane nám svätý František, verný Svätému písmu, navrhuje, aby sme prírodu chápali ako nádhernú knihu, v ktorej k nám hovorí Boh a odovzdáva nám niečo zo svojej krásy a dobroty: „Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múd 13, 5) a „jeho večnú moc a božstvo možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20).

Súčasťou naliehavej výzvy chrániť náš spoločný domov je starosť o zjednotenie celej ľudskej rodiny v snahe o udržateľný a integrálny rozvoj, pretože vieme, že veci sa môžu zmeniť. Stvoriteľ nás neopúšťa, nikdy neustupuje zo svojho plánu lásky, neľutuje, že nás stvoril. Ľudstvo má ešte schopnosť spolupracovať na budovaní nášho spoločného domova. Chcem vyjadriť uznanie, povzbudenie a poďakovanie všetkým, ktorí sú aktívni v najrozličnejších oblastiach ľudskej činnosti, aby zaručili ochranu domova, ktorý je nám spoločný. Osobitnú vďaku si zasluhujú najmä tí, ktorí s rozhodnosťou bojujú za vyriešenie dramatických dôsledkov, ktoré prináša zhoršovanie životného prostredia do života najchudobnejších tohto sveta. Mladí od nás žiadajú zmenu.

Naliehavo vyzývam na obnovenie dialógu o svete, v ktorom budujeme budúcnosť planéty. Potrebujeme konfrontáciu, ktorá nás všetkých zjednotí, pretože výzva životného prostredia, ktorá stojí pred nami, a tiež jej ľudské korene, sa týkajú a dotýkajú nás všetkých. Svetové ekologické hnutie už prešlo dlhú a bohatú cestu a vďaka nemu vznikli početné združenia občanov, ktoré prispeli k všeobecnému povedomiu. Žiaľ, mnohé úsilia o hľadanie konkrétnych riešení krízy životného prostredia neraz narážajú nielen na odmietnutie mocných, ale aj na nezáujem ostatných. Postoje, ktoré prekážajú na ceste hľadania riešení aj medzi veriacimi, siahajú od odmietnutia problému až k nezáujmu, k pohodlnej rezignácii alebo k slepej dôvere v technické riešenia. Potrebujeme novú univerzálnu solidaritu.

Dúfam, že táto encyklika, ktorá sa zaraďuje do sociálnej náuky Cirkvi, nám pomôže spoznať veľkosť, naliehavosť a krásu výzvy, pred ktorou stojíme. Najskôr krátko preberiem rozličné aspekty aktuálnej ekologickej krízy, aby sme zhrnuli tie najlepšie plody vedeckého výskumu, ktoré sú dnes k dispozícii, nechali sa nimi hlboko dotknúť a položili konkrétny základ pre následné etické a duchovné uvažovanie. Vychádzajúc z tejto panorámy, rozoberiem niektoré argumenty, ktoré vychádzajú zo židovsko-kresťanskej tradície, aby naša angažovanosť za životné prostredie bola dôslednejšia. Potom sa pokúsim dostať ku koreňom aktuálnej situácie, aby sme pochopili nielen príznaky, ale aj najhlbšie príčiny. Budeme tak môcť navrhnúť ekológiu, ktorá vo svojich rozličných rozmeroch bude zahrnovať špecifické miesto človeka v tom to svete a jeho vzťahy k realite, ktorá ho obklopuje. Vo svetle tejto reflexie by som chcel načrtnúť niektoré širšie línie dialógu a činnosti, ktoré by zahrnuli každého z nás, ako aj medzinárodnú politiku.

Každá kapitola, aj keď má svoju vlastnú tému a špecifickú metodológiu, vždy z novej perspektívy otvára dôležité otázky, ktorým sa venovali predchádzajúce kapitoly. To sa týka predovšetkým niektorých základných tém, ktoré sa prelínajú celou encyklikou. Napríklad: vnútorný vzťah medzi chudobnými a krehkosťou planéty; presvedčenie, že celý svet je vnútorne spojený; kritika novej paradigmy a foriem moci, ktoré vychádzajú z technológie; výzva hľadať iné spôsoby chápania ekonomiky a pokroku; vlastná hodnota každého stvorenia; zmysel človeka pre ekológiu; nevyhnutnosť úprimných a poctivých diskusií; vážna zodpovednosť medzinárodnej a miestnej politiky; kultúra vyhadzovania a návrh nového životného štýlu.

Teologické a filozofické úvahy o situácii ľudstva a sveta môžu znieť ako obohrané a prázdne, ak sa neprezentujú novým spôsobom a nekonfrontujú s aktuálnym kontextom a tým, čo je dosiaľ pre dejiny ľudstva neznáme.

Neustála akcelerácia zmien ľudstva a planéty je dnes spojená so zintenzívnením rytmu života a práce - po španielsky to niektorí nazývajú „rapidación“ (zrýchľovanie). I keď táto zmena je súčasťou dynamiky komplexných systémov, rýchlosť, ktorú jej udeľujú ľudské činnosti, je dnes v kontraste s prirodzenou pomalosťou biologickej evolúcie. K tomu pristupuje problém, že ciele tejto rýchlej a nepretržitej zmeny nie sú nevyhnutne orientované na spoločné dobro a na integrálny, udržateľný, ľudský rozvoj.

Po období iracionálnej dôvery v pokrok a ľudské schopnosti jedna časť spoločnosti vstupuje do uvedomelejšej fázy. Možno pozorovať rastúcu citlivosť na životné prostredie a na starostlivosť o prírodu - a dozrieva úprimná a bolestná starosť o to, čo sa deje s našou planétou. Vydajme sa na putovanie, ktoré bude zaiste neúplné a povedie naprieč otázkami, ktoré dnes vyvolávajú nepokoj a ktoré už nemôžeme zamiesť pod koberec.

Pápež František

Environmentálne výzvy a znečistenie

Existujú formy znečistenia, ktoré ľudí každodenne postihujú. Vystavenie sa atmosférickému znečisteniu prináša široké spektrum vplyvov na zdravie, predovšetkým tých najchudobnejších ľudí, a má za následok milióny predčasných úmrtí. Ochorenia vznikajú napríklad v dôsledku vdychovania zvýšeného množstva dymu z palív používaných na varenie alebo vykurovanie. K tomu pristupuje znečistenie, ktoré postihuje všetkých, spôsobené dopravou, priemyselnými splodinami, skládkami látok, ktoré spôsobujú okyslenie pôdy a vody, hnojivami, insekticídmi, fungicídmi, herbicídmi a pesticídmi, ktoré sú všetky toxické.

Treba vziať do úvahy aj znečistenie spôsobené odpadkami vrátane tých, ktoré sú nebezpečné, prítomné v rozličných prostrediach. Produkujú sa stámilióny ton odpadkov za rok, z ktorých mnohé nepodliehajú biologickému rozkladu: odpadky z domácností, podnikov, demolačný odpad, klinický, elektronický alebo priemyselný odpad, vysokotoxický a rádioaktívny odpad. Zdá sa, že zem, náš domov, sa čoraz viac premieňa na obrovskú skládku smetí. Na mnohých miestach planéty starší ľudia s nostalgiou spomínajú na krajinu minulých čias, ktorá je dnes zaplavená odpadkami. Priemyselný odpad, ako aj chemické produkty používané v mestách a na poliach môžu spôsobovať efekt bioakumulácie v organizme obyvateľov hraničných oblastí, ku ktorému dochádza aj vtedy, keď je výskyt niektorých toxických prvkov na danom mieste nízky.

Tieto problémy sú vnútorne spojené s kultúrou vyhadzovania, ktorá dolieha na vylúčených ľudí, ako aj na veci, ktoré sa rýchlo menia na odpadky. Uvedomme si napríklad, že väčšina papiera, ktorý sa vyrába, sa vyhadzuje, a nerecykluje. Zdráhame sa uznať, že fungovanie prirodzených ekosystémov je ukážkové: rastliny syntetizujú živiny, ktoré živia bylinožravce; tými sa zasa živia mäsožravce, ktoré poskytujú dôležité množstvo organického odpadu, ktorý dáva priestor novej generácii rastlín. Naopak, priemyselný systém na konci výrobného a spotrebného cyklu nevyvinul schopnosť absorbovať a znova využiť odpadky a zvyšky. Nepodarilo sa ešte vytvoriť cirkulačný model výroby, ktorý by zaručil zdroje pre všetky budúce generácie a ktorý by vyžadoval maximálne obmedziť používanie neobnoviteľných zdrojov, znížiť spotrebu, maximalizovať efektívnosť využívania, opätovne používať a recyklovať. Vyrovnať sa s touto otázkou by predstavovalo spôsob, ako odporovať kultúre vyhadzovania, ktorá v konečnom dôsledku škodí celej planéte.

Klíma je spoločným dobrom všetkých a pre všetkých. Na globálnej úrovni je to komplexný systém vzťahujúci sa na mnohé nevyhnutné podmienky pre ľudský život. Existuje konzistentný vedecký konsenzus, ktorý hovorí, že prežívame znepokojujúce otepľovanie klimatického systému. Za posledné desaťročia bolo otepľovanie sprevádzané neustálym zvyšovaním hladiny morí a okrem toho je ťažké nedávať ho do súvislosti so zvyšovaním počtu extrémnych meteorologických javov, nehovoriac o tom, že ku každému jednotlivému javu nemožno priradiť vedecky opísateľnú príčinu. Ľudstvo je povolané uvedomiť si nevyhnutnosť zmien v životnom štýle, vo výrobe a spotrebe, aby bolo možné bojovať s otepľovaním alebo aspoň s ľudskými príčinami, ktoré ho spôsobujú a zosilňujú. Je pravda, že existujú aj iné faktory (ako sopečná činnosť, zmeny obežnej dráhy a zemskej osi, solárny cyklus), ale mnohé vedecké štúdie naznačujú, že väčšia časť globálneho otepľovania za posledné desaťročia je spôsobená veľkou koncentráciou skleníkových plynov (oxid uhličitý, metán, oxid dusný a ďalšie) uvoľňovaných predovšetkým v dôsledku ľudskej činnosti.

Graf globálneho otepľovania

Fratelli tutti: O Bratstve a Sociálnom Priateľstve

„Fratelli tutti“, všetci bratia, zvykol písať svätý František z Assisi, keď sa obracal na všetkých bratov a sestry a predkladal im formu života s chuťou evanjelia. Spomedzi jeho rád by som chcel zdôrazniť jednu, v ktorej pozýva k láske presahujúcej geografické i priestorové hranice.

Tento svätec bratskej lásky, jednoduchosti a radosti, ktorý ma inšpiroval na napísanie encykliky Laudato sí', ma znovu motivuje venovať novú encykliku bratstvu a sociálnemu priateľstvu. Vskutku, svätý František, ktorý sa cítil bratom slnka, mora i vetra, vedel byť ešte viac spojený s tými, ktorí boli takisto ľuďmi ako on.

Z Františkovho života je známa udalosť, ktorá nám ukazuje jeho bezhraničnú lásku, schopnú prekračovať priepasti dané pôvodom, národnosťou, farbou pleti alebo náboženstvom. Ide o jeho návštevu sultána Malika-al-Kamila v Egypte. Táto návšteva ho pre chudobu, skromné finančné prostriedky, vzdialenosť i rozdielnosť jazyka, kultúry a náboženstva stála veľké úsilie. V danom historickom okamihu poznačenom krížovými výpravami táto cesta ešte väčšmi ukazovala veľkosť lásky, ktorú chcel žiť s túžbou, aby všetkých objal. Vernosť Pánovi zodpovedala jeho láske k bratom a sestrám. Na stretnutie so sultánom sa svätý František vybral bez toho, aby vedel o ťažkostiach a nebezpečenstvách. Išiel tam s rovnakým postojom, aký vyžadoval od svojich učeníkov - aby bez popierania vlastnej identity uprostred „saracénov a iných nevercov [...] neroznecovali hádky a zvady, ale boli pre Božiu lásku podriadení každému ľudskému stvoreniu“. V danom kontexte to bola nezvyčajná žiadosť.

Neviedol rečnícke súboje vnucovaním doktrín, ale komunikoval Božiu lásku. Pochopil, že „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Týmto spôsobom sa stal pre všetkých otcom, ktorý uskutočnil sen o bratskom spoločenstve, pretože „len človek, ktorý sa rozhodne priblížiť k druhým ľuďom v pohybe, nie preto, aby ich vtiahol do svojho života, ale aby im pomohol byť viac samými sebou, sa skutočne stáva otcom“. Vo svete plnom strážnych veží a obranných múrov prežívali mestá krvavé vojny medzi mocnými rodinami, zatiaľ čo na zabudnutých perifériách rástli chudobné štvrte. Tam František prijal do svojho vnútra pravý pokoj, oslobodil sa od akejkoľvek túžby ovládať druhých, stal sa jedným z najmenších a usiloval sa žiť s nimi v harmónii.

Otázky spojené s bratstvom a sociálnym priateľstvom patrili vždy k tomu, čo mi robilo starosti. V posledných rokoch som sa o nich zmieňoval viackrát a na rozličných miestach. V tejto encyklike som chcel zozbierať mnohé z príhovorov na túto tému a vložiť ich do širšieho kontextu uvažovania. Ak bol pri zostavovaní Laudato si̕ prameňom mojej inšpirácie brat Bartolomej, pravoslávny patriarcha, ktorý s veľkým dôrazom predkladal myšlienku starostlivosti o stvorený svet, v tomto prípade som sa cítil osobitným spôsobom povzbudený veľkým imámom Ahmadom Al-Tayyebom, s ktorým som sa stretol v Abú Zabí, aby sme pripomenuli, že Boh „stvoril všetky ľudské bytosti rovnocenné v právach, povinnostiach, dôstojnosti a povolal ich, aby žili spolu ako bratia“. Nebol to len obyčajný diplomatický akt, ale skôr premýšľanie zavŕšené v dialógu a spoločnom úsilí. Táto encyklika sústreďuje a rozvíja veľké témy vyjadrené v dokumente, ktorý sme spoločne podpísali.

Nasledujúce strany si nekladú za cieľ zhrnúť učenie o bratskej láske, ale pozastavujú sa pri univerzálnej dimenzii, pri jej otvorenosti voči všetkým. Túto sociálnu encykliku odovzdávam ako skromný príspevok na reflexiu v nádeji, že na súčasné úsilie eliminovať alebo ignorovať druhých sme schopní reagovať novým snom o bratstve a sociálnom priateľstve, ktoré sa neobmedzuje len na slová. A tak som encykliku napísal na základe svojho kresťanského presvedčenia, ktoré ma oduševňuje a živí.

Práve v čase, keď som písal encykliku, nečakaným spôsobom vypukla pandémia COVID-19, ktorá vyniesla na svetlo naše falošné istoty. Okrem rozličných odpovedí, ktorými reagovali jednotlivé krajiny, sa jasne ukázala neschopnosť konať spoločne. Hoci máme hyperpripojenie, došlo k roztriešteniu, ktoré skomplikovalo riešenie problémov týkajúcich sa všetkých.

Veľmi si želám, aby sme v tomto čase, ktorý je nám daný na život, uznávajúc dôstojnosť každej ľudskej osoby, dokázali vo všetkých prebudiť celosvetovú túžbu po bratstve. Vo všetkých: „Hľa, nádherné tajomstvo na snívanie a premenu nášho života na krásne dobrodružstvo. Nik nemôže čeliť životu izolovane [...]. Potrebujeme spoločenstvo, ktoré nás podporí, ktoré nám pomôže a v ktorom si navzájom pomôžeme hľadieť dopredu. Aké je dôležité spoločne snívať!

Desaťročia sa zdalo, že svet sa poučil z toľkých vojen i pádov a pomaly smeruje k lepším formám integrácie. Tak sa napríklad rozvinul sen o zjednotenej Európe, schopnej uznať spoločné korene a tešiť sa z diverzity, ktorá v nej prebýva. Pripomeňme si „pevné presvedčenie otcov zakladateľov Európskej únie, ktorí si želali budúcnosť založenú na schopnosti spoločne pracovať na prekonávaní rozdelení a na podporovaní mieru a spoločenstva medzi všetkými národmi kontinentu“.

Uznávajúc dôstojnosť každej ľudskej osoby, dokážeme vo všetkých prebudiť celosvetovú túžbu po bratstve. Potrebujeme spoločenstvo, ktoré nás podporí, ktoré nám pomôže a v ktorom si navzájom pomôžeme hľadieť dopredu. Aké je dôležité spoločne snívať!

Táto sestra protestuje proti zlu, ktoré jej spôsobujeme nezodpovedným používaním a zneužívaním dobier, ktoré do nej vložil Boh. Vyrastali sme s myšlienkou, že sme jej vlastníkmi a vládcami, oprávnenými na jej drancovanie. Násilie, ktoré je v ľudskom srdci zranenom hriechom, sa prejavuje aj v príznakoch choroby, ktorú vnímame v pôde, vo vode, vo vzduchu a v živých bytostiach. Preto medzi najopustenejšími a najviac zneužívanými úbožiakmi je naša sužovaná a devastovaná zem, ktorá „vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (Rim 8, 22). Zabúdame, že aj my sami sme zemou (porov. Gn 2, 7).

Fratelli Tutti

Tabuľka: Kľúčové aspekty encyklík pápeža Františka

tags: #svaty #otec #frantisek #poznanie #boha