Svätý Grál: Od Kalicha k Evanjeliu – Nové Odhalenia a Interpretácie

Po viac ako 2000 rokoch sa historici pokúšajú odhaliť tajomstvo Svätého Grálu. Donedávna sa za Svätý Grál považoval kalich, z ktorého Ježiš pil pri poslednej večeri noc pred ukrižovaním. Táto teória však už nemusí platiť.

Legenda hovorí, že Svätý Grál je kalich, z ktorého Mesiáš pil pri poslednej večeri predtým, ako ho ukrižovali. Táto myšlienka držala hľadačov Svätého Grálu nad vodou stovky rokov.

Pred tromi rokmi sa dokonca španielskym historikom údajne podarilo tento artefakt nájsť v Bazilike San Izidoro v španielskom meste León. No zdá sa, že sa mýlili.

Nová Teória: Svätý Grál ako Evanjelium

Havajský historik Grigor Fedan prichádza s odhalením, ktoré, ak sa potvrdí, všetko zmení. Podľa neho je Svätým Grálom evanjelium napísané rukou Ježiša Krista. Historici si vraj posledných 2000 rokov úplne nesprávne vysvetľovali biblické príbehy, citoval ho britský denník Daily Star. Fedan sa Svätému Grálu venuje už sedem rokov. Ježišov kalich je podľa neho len súčasť tajného kódu, ktorý reprezentuje Ježišovo evanjelium. Skutočným Svätým Grálom je však samotné evanjelium, ktoré mal vlastnoručne napísať Ježiš Kristus a doteraz je niekde ukryté.

Historik z Havaja verí, že evanjelium bolo ukryté v najväčšej a najslávnejšej starovekej knižnici v Egypte - v Alexandrijskej knižnici. Odtiaľ ho mnísi v roku 391 nášho letopočtu preniesli do hôr v Čadskej republike.

Neskôr ho objavili templári, ktorí ho priniesli do Európy a skrývali pred katolíckou cirkvou. Vtedy sa stal symbolom Svätého Grálu kalich, v skutočnosti bol podľa Fedana len súčasťou tajného kódu tých, ktorí o Ježišovom evanjeliu vedeli.

Grigor Fedan verí aj v to, že templári vytvorili niekoľko kópií evanjelia, ktoré sú stále niekde skryté. „Jedna kópia je pravdepodobne zakopaná pod Rosslynskou kaplnkou v Škótsku a slobodomurári mohli mať pokojne ďalšiu kópiu,“ upresňuje.

Ak sa Fedanova teória potvrdí, historici budú mať plné ruky práce.

Etymológia a Význam Slova Grál

Slovo Grál má dva základné významy. Po prvé, označuje legendárny svätý predmet, často opisovaný ako pohár, misa alebo kameň, ktorý má magickú moc a je spätý s Ježišom Kristom a Svätou Večerou. V tomto ponímaní, Grál je symbolom milosti, spásy a dokonalosti. Po druhé, prenesene sa slovo Grál používa na označenie nedosiahnuteľného cieľa, ideálu alebo dlhodobého úsilia, ktorému človek venuje značné úsilie a obetu.

Slovo Grál je podstatné meno mužského rodu, neživotné. Slovo Grál pochádza zo starofrancúzskeho slova „graal“ alebo „greal“, ktoré označovalo širokú, plytkú misu alebo tanier. Pôvod tohto slova je pravdepodobne v latinskom „gradalis“ alebo „cratella“, čo znamená miska alebo nádoba. Význam sa postupne preniesol na legendárnu misu spojenú s biblickými udalosťami a artušovskými legendami.

Slovo grál pochádza etymologicky z neskoro latinského gradalis alebo gratalis, ktoré je odvodené z klasickej latinčiny zo slova crater - nádoba. V rytierskych románoch zo stredoveku sa tak označuje nádoba alebo pohár, v ktorom Ježiš premenil svoju krv pri poslednej večeri a ktorý neskôr použil Jozef z Arimatey na zachytenie krvi a vody, ktorá sa vyliala pri umývaní Ježišovho tela. O niekoľko rokov neskôr si podľa týchto kníh vzal Jozef kalich so sebou na Britské ostrovy a založil spoločenstvo správcov tejto relikvie, ktorí boli neskôr spájaní s templármi.

Je pravdepodobné, že sa táto legenda zrodila vo Walese a čerpala zo starovekých latinizovaných prameňov, ako boli napríklad Pilátove skutky, apokryf z piateho storočia. V keltskej ságe o Percevalovi alebo Parzivalovi - spojenej s cyklom o kráľovi Artušovi a rozvíjanej v dielach ako je Perceval alebo príbeh svätého grálu (Chrétien de Troyes), Parzival (Wolfram von Eschenbach) či Artušova smrť (Thomas Malory) - sa legenda obohacuje a ďalej šíri. Z grálu sa stáva vzácny kameň, ktorý nejaký čas strážili anjeli, a potom bol zverený do opatrovníctva rytierom z rádu Svätého grálu a ich vládcovi, kráľovi grálu. Každý rok na Veľký piatok zletí z neba holubica, položí na kameň hostiu, obnoví jeho tajomnú silu a moc, ktorá mu prepožičiava večnú mladosť a ktorá dokáže uhasiť každú túžbu jesť a piť. Nápisy na kameni z času na čas prezrádzajú, kto je povolaný k večnej blaženosti v meste grálu, v Montsavage.

Táto legenda je vďaka svojmu námetu spojená s kalichom, ktorý Ježiš použil pri poslednej večeri a o ktorom existuje niekoľko starovekých tradícií.

Tri Hlavné Tradície

1. Najstaršia tradícia je zo 7. storočia. Podľa nej anglosaský pútnik tvrdí, že v jeruzalemskom chráme Božieho hrobu videl kalich, ktorý použil Ježiš, a dotkol sa ho. Bol vyrobený zo striebra a mal dve viditeľné držadlá.
2. Druhá tradícia hovorí, že ide o kalich, ktorý sa zachoval v janovskej katedrále sv. Vavrinca. Nazýva sa Sacro catino. Je to zelený krištáľ podobný miske, ktorý do Janova priviezli križiaci v 12. storočí.
3. Podľa tretej tradície je kalichom z poslednej večere ten, ktorý sa uchováva v katedrále v španielskej Valencii a je uctievaný ako svätý kalich. Ide o chalcedónový kalich veľmi tmavej farby. Ten mal byť privezený svätým Petrom do Ríma a tam používaný jeho nástupcami, kým nebol v 3. storočí kvôli prenasledovaniu odovzdaný do opatrovania svätému Vavrincovi. Ten ho odviezol do Huescy. Potom, čo sa nachádzal na rôznych miestach v Aragónsku, bol v 15. storočí prenesený do Valencie.

Ježišovo Posolstvo a Interpretácie

Ježišovým poslaním nebolo vykúpiť ľudstvo z rajského hriechu neposlušnosti - ale vyviesť nás z väzenia nevedomosti o našej vlastnej prirodzenosti a ukázať cestu na intelektuálne dokonalejšiu úroveň pozemskej existencie. Misia bola splnená, ale...

Je určite potrebné si znovu pripomínať, že Ježiš nám nezanechal žiadny písomný záznam a celé jeho učenie sa desaťročia predávalo iba ústnym podaním. Navyše nemôžeme zabúdať na dobu a prostredie, kde sa toto učenie zrodilo. Ježišove kázania neboli primárne určené vzdelaným, ale jednoduchým ľuďom - a tomu aj bola prispôsobená ich forma (neboli to žiadne obsiahle psychologické prednášky, ani do detailov prepracované filozofické konštrukcie). Lenže čím je jazyk prostejší, tým je väčšia pravdepodobnosť celkového nepochopenia alebo dezinterpretácie. Tento problém by nemohol vzniknúť, keby kresťania (až po súčasnosť) vlastne pochopili, z akej intelektuálnej úrovne sa im Ježiš v skutočnosti prihováral. Jeho progresívna vízia bola natoľko z "iného sveta", že mnohí nasledovníci sami seba presvedčili, že musí ísť o nejakú nebeskú dimenziu. V skutočnosti Ježiš hovoril "len" o psychickom vývoji ľudskej mysle na (r)evolučne vyšší stupeň inteligencie (absolútne všetko z jeho života a učenia sa týka iba a len pozemskej dimenzie bytia, teda bežnej ľudskosti).

Existuje niečo ako Svätý grál poznania - a tým je mystické splynutie ľudskej individuality s celým vesmírom alebo Bohom. Tento duchovný zážitok dočasného zjednotenia mysle je vlastne súčasťou mystických tradícií takmer po celom svete - takže je skutočne univerzálny (presne tu pramenia všetky veľké náboženstvá a filozofie). No Ježiš toto poznanie, po dôkladnej psychologickej analýze, vyzdvihol na duchovne vyššiu, spoločensko-systémovú úroveň (keďže na mentálnej úrovni sme vzťahovo prepojení s vonkajším svetom, ten je tak vlastne neoddeliteľnou súčasťou našej vlastnej mysle - a preto je naším osobným záujmom a zodpovednosťou starať sa nielen o seba, ale aj o život všetkých ľudských bytostí, o kvalitu bytia na celej planéte).

Je nevyhnutné si povedať, že z týchto vysoko cenených mystických stavov (a to platí aj pre všetky náboženské zjavenia) si nikto nikdy žiadnu "transcendentnú múdrosť" nepriniesol - a tak vždy záleží na následnom rozumovom vyhodnotení zážitku (a presne tu sa vždy skončila každá univerzálna pravda). A tu zlyhali aj samotné náboženstvá (tým, že v spoločenských systémoch po celom svete nechali nad prirodzenou spoluprácou a všeľudským zdieľaním ideologicky zvíťaziť bezduchý boj o prežitie a nemilosrdnú súťaživosť o kvalitu života - tým sami "vytrhli srdce" z ontologického zdroja univerzálneho Krista).

Najpodstatnejšou príčinou je z našej nevedomosti sa formujúci strach zo slobody, nedôvera vo svoj vlastný rozum. Lenže nedôverovať vlastnej inteligencii znamená veľmi vážne pochybovať o božom projekte ľudskej bytosti ako samostatnom a slobodne mysliacom tvorovi. Ak by totiž Boh riadil spoločenské fenomény, musel by predurčovať ideologický obraz sveta v mysli každého jednotlivca a značne často vstupovať do mnohých psychologických procesov. A tým by hrubo poprel našu slobodu myslenia... Skutočná pravda je taká, že všetky mentálne procesy, ktoré sa odohrávajú vo vašej mysli - ste len vy sami (to platí aj pre duchovné rozhovory s Bohom alebo akékoľvek pôsobenie anjelov či démonov). A modlitby nie sú myšlienkovým prostriedkom na ovplyvňovanie vecí a javov vonkajšieho sveta - ale majú slúžiť na vedomé vytváranie a spravovanie vášho vlastného vnútorného sveta (iba pochopenie autentického fungovania vlastnej mysle vás privedie k jej psychologickému zjednoteniu a následnému autokonštrukčnému sebauvedomeniu).

Zo zážitkov mystického zjednotenia vyplýva, že psychická podstata našej individuality je transformovateľne univerzálna. A práve táto revolučne tvorivá prirodzenosť nám dovoľuje, aby sme na základe (seba)poznania zo seba spravili takého človeka, akým chceme byť (neexistuje žiadne "esenciálne ja", ktoré by bolo akokoľvek predurčené alebo nemenne sformované) - a zo sveta také miesto, aké chceme sami mať (neexistujú žiadne univerzálne zákony, ktoré by určovali alebo riadili štruktúru a charakter spoločenského systému). My si tu skutočne môžeme vytvoriť "nebeský" raj na Zemi, duchovné miesto, kde láska, dobro a spravodlivosť budú prirodzenou súčasťou každodenného života celosvetovej spoločnosti... No musíte najprv nechať informačne odumrieť svoju súčasnú, kultúrno-ideologicky naprogramovanú individualitu a duchovne sa znovuzrodiť. Dostali sme predsa dar tvorivej slobody a bolo by skutočne hriechom toto v temnotách nevedomia stratené poznanie nevyužiť...

Anketa

Veríte tvrdeniam, že Ježiš sám napísal evanjelium?

tags: #svaty #gral #podobne #vyrazy