Viera a náboženstvo zohrávajú v živote mnohých ľudí dôležitú úlohu. Cirkev ako inštitúcia, spoločenstvo veriacich, je miestom, kde sa stretávame, modlíme a hľadáme inšpiráciu pre náš život. V tomto článku sa zamyslíme nad rôznymi aspektmi cirkvi a viery, pričom sa zameriame na úlohu kňazov, dôležitosť svätosti a modlitby, a poukážeme na príklady z bežného života.
Úloha kňazov v dnešnej spoločnosti
Kňazi sú často vnímaní ako sprostredkovatelia medzi Bohom a ľuďmi. Ich úloha je však omnoho komplexnejšia. Kňaz je svetlo sveta a soľ zeme. Predovšetkým vo vyučovaní kresťanskej pravdy. Je však zrejmé, že tento učiteľský úrad neprinesie úžitok, ak kňaz to, čo bude učiť slovom, nepotvrdí príkladom svojho života.
Kňazský úrad vykonávame nie v svojom mene, ale v mene Ježiša Krista. "Nech nás každý pokladá - hovorí sv. Pavol - za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev". Našou úlohou je teda predstavovať samého Ježiša Krista v jeho osobe a spĺňať prijaté poslanie tak, že budeme uskutočňovať ním zamýšľaný cieľ. Ak v dávnych dobách, keď ešte jestvoval len tieň a obraz pravej obety, vyžadovala sa od kňazov veľká svätosť, aká sa vyžaduje od nás dnes, keď obeťou je sám Kristus!
Cirkev prejavuje tú najživšiu starostlivosť o svätosť svojich kňazov. Na prvom mieste pomocou seminárov. Potom sú tu svätenia, ku ktorým Cirkev postupne napomáha vhodnými medziobdobiami. Pri takýchto príležitostiach nechýbajú svätencom jej materské povzbudenia k svätosti. Veľmi závažné sú aj slová adresované kandidátom subdiakonátu.
Medzi kňazom a ktorýmkoľvek iným človekom, ktorý dobre žije, musí byť taký rozdiel, aký je medzi nebom a zemou. Nestačí preto, že čnosť kňaza nekompromitujú ťažké previnenia. Takýto názor zastáva aj Tridentský koncil, keď napomína členov kléru, aby sa vyhýbali aj "najmenším previneniam, lebo tieto by u nich nabrali vrcholnú závažnosť".
Svätosť: Cesta k Bohu a k ľuďom
Svätosť nie je len pre kňazov, ale pre každého veriaceho. Ježiš Kristus je učiteľ a vzor každej svätosti a jemu sa musí pripodobniť každý, kto chce prísť do neba. Ale Ježiš Kristus sa nemení v priebehu vekov. On je vždy ten istý "včera, dnes a naveky".
Ľudia sú obyčajné nástroje, ktoré Boh používa na spásu duší; je preto potrebné, aby boli schopní dať sa Bohu ovládať. Popravde jediná vec, ktorá zjednocuje človeka s Bohom, robí ho jemu príjemným a ustanovuje ho za hodného služobníka jeho milosrdenstva, je svätosť života a mravov. Svätý však, aj keď je skromnejšie uspôsobený, je schopný iniciatívne začínať i dovršovať mnohé diela, veľmi užitočné pre Boží ľud.
Svätosť je ovocím našej vôle do tej miery, nakoľko jej prichádza na pomoc Božia milosť. A presne túto milosť nám Boh dal úplne k dispozícii; stačí chcieť, a nikdy nám nebude chýbať.
6 budhistických učení, ako prestať príliš premýšľať a nájsť vnútorný pokoj | Budhistická múdrosť
Dôležitosť modlitby a meditácie
Modlitba a svätosť sú vzájomne späté. Jedna nemôže jestvovať bez druhej. Toto učenie najúčinnejšie potvrdzuje Ježiš svojím povzbudením a najmä svojím príkladom. Źiaľ, často sa modlí skôr zo zvyku ako z vnútornej horlivosti. A práve kňaz je väčšmi ako všetci ostatní povinní plniť Ježišov príkaz "ako sa treba stále modliť", príkaz, ktorý má svoju odozvu v kategorickom upozornení svätého Pavla: "V modlitbe buďte vytrvalí; bdejte pri nej a vzdávajte vďaky!
Ďalším prostriedkom základnej dôležitosti je venovať každý deň trochu času rozjímaniu o večných veciach. Rozjímanie očisťuje predovšetkým myseľ - zdroj, z ktorého pramení. Okrem toho riadi city, usmerňuje činy, napráva zlozvyky, mravom dáva bezúhonnosť, život robí čestným a usporiadaným; jedným slovom, poskytuje Božiu i ľudskú vedu. Rozjímanie vyjasňuje zmätené pojmy, jednotlivé veci dáva do súvisu, sústreďuje rozptýlené myšlienky, skúma tajomstvá, uvažuje nad pravdami, oskúšava to, čo je pravdepodobné a odhaľuje to, čo je len zdanlivé.
Ak nie sú navyknutí zhovárať sa s Bohom, bude im chýbať akákoľvek Božia inšpirácia vtedy, keď budú hovoriť o Bohu a budú dávať rady pre kresťanský život, a slovo Blahozvesti bude z ich perí vychádzať ako mŕtve. Ich prejav môže byť akýkoľvek učený a výrečný - nebude to hlas dobrého pastiera, ktorý ovce počúvajú s pravým úžitkom. Toto platí aj pre ostatné oblasti ich činnosti.
Nech si všetci títo, i vy, milovaní synovia, zapíšu do pamäti moje napomenutie, ktoré je ako Kristovo: "Dávajte pozor, bedlite a modlite sa".
V tomto ohľade je vhodné znovu si prečítať pastoračnú exhortáciu svätého Karola Boromejského: "Usilujte sa pochopiť, bratia, že pre klérus nie je nič také dôležité, ako vnútorná modlitba pred, počas a po každom našom čine. Brat, ak vysluhuješ sviatosti, rozjímaj, čo robíš; ak sláviš svätú omšu, rozjímaj, čo obetuješ; ak sa modlíš žalmy, rozjímaj, ku komu hovoríš a nad tým, čo mu hovoríš; ak vedieš duše, rozjímaj akou krvou sú obmyté".
Pre kňaza je okrem každodennej meditácie veľmi dôležité vytrvalé čítanie duchovných kníh, na prvom mieste tých, čo sú Bohom inšpirované. Aj svätý Pavol káže Timotejovi: "Venuj sa čítaniu".
Pravidlá modlitby
Pomocou niektorých jednoduchých pravidiel sa snažíme vysvetliť, ako začať súvislú cestu modlitby, ako sa naučiť modliť. Chceme si všímať a osvojiť desať praktických pravidiel o modlitbe. Druhé pravidlo: Dnes sme pri druhom pravidle a možno ho formulovať takto: Modlitba je srdečná, láskavá, nežná a oddaná komunikácia s Bohom, spôsobená a podnietená Duchom.
Často môžete počuť ľudí, ako hovoria: Ja sa nemôžem modliť, nedá sa mi, som roztržitý, roztržitá, len čo sa začnem modliť, ihneď som niekde v oblakoch. Nie je to celkom správne povedať takto, že nie sme schopní sa modliť.
Motív je tento: My nosíme tajomstvo modlitby v našom vnútri. Pretože máme, vlastníme Ducha Svätého, najväčšieho Majstra modlitby. Všetci sú schopní modliť sa, pretože všetci sú schopní robiť, keď je Majster prítomný a diktuje ako, ktorý pomáha, podporuje. Môže dieťa povedať, že si nevie urobiť domácu úlohu, ak učiteľ sedí s ním v jeho lavici, aby mu pomohol, len čo požiada o pomoc?
Modlitba teda je vedená Duchom. My keď hovoríme o naučení sa modlitbe, alebo o vyučovaní modlitby, nevyjadrujeme sa správne. Mali by sme povedať: Naučiť sa nechať prameniť modlitbu. Modlitba sa netvorí. Modlitba sa objavuje.
Prameň sa nerobí, prameň možno len objaviť. V nás, v našom vnútri nosíme prameň modlitby a Duch Svätý, ktorého sme dostali, modlí sa v nás, a On sa potrebuje vyjadriť prostredníctvom našej modlitby. My by sme mali viac myslieť na to, ako nechať Ducha Svätého modliť sa v nás, než sa snažiť modliť.
Preto, aby sme to lepšie pochopili, pozrime sa na to zoširšia: Boh je čistá myseľ a čistý Duch. Nemôžem s ním inak komunikovať ako mysľou, práve prostredníctvom Ducha. Niet iného prostriedku, ako s ním komunikovať. Ja si ho nemôžem ani len predstaviť, pretože keď si ho predstavím, vytvorím si idol. Modlitba nie je výplodom fantázie, ale práca konceptu, lepšie: je činnosťou Ducha, ktorý je za mojím myslením.
Myseľ a srdce sú priame nástroje, ktoré používa Duch ku komunikácii cez modlitbu s Bohom. Teda je potrebné začať dobre v modlitbe. S Bohom komunikujeme vtedy, keď myslíme a keď milujeme. Keď milujem podľa Ducha tak, že si nechám pomôcť od Ducha. V Matúšovom Evanjeliu v šiestej kapitole je napísané: „…Veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv ako by ste ho prosili.“ Sú naozaj hlboké tieto Ježišove slová. Ježiš by nám povedal, že komunikácia s Bohom je skôr, než ju my vytvoríme.
Otec vie o veciach, ktoré potrebujeme, skôr ako by sme ho o ne žiadali prosili. Od nás sa žiada len usmerniť túto modlitbu, ktorú Duch počne, tvorí v nás. Sv. Pavol učil toto všetko. Učil, že Duch je v nás veľkým Majstrom, ba je modlitbou samou. V Liste Rimanom v ôsmej kapitole hovorí: „Duch príde na pomoc našej slabosti, lebo ani nevieme, o čo máme prosiť. Ale Duch sa prihovára za nás.“ Teda keď sa modlíme, nikdy nebuďme protagonistami - hlavnými hrdinami modlitby. Duch je hlavná postava v modlitbe.
Na inom mieste v liste Rimanom hovorí sv. Pavol že Duch sa prihovára za veriacich podľa plánu Božieho. A v Liste Galaťanom kap. 4: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá ABBA, Otče!“ Táto skutočnosť nám prináša praktické dôsledky.
Predovšetkým by sme si mali vytvoriť počas dňa to, čo sme nazvali BOŽÍ KÚTIK - štvrťhodinu ticha. Čítal som takúto myšlienku: „Ozvi sa len vtedy, ak si presvedčený o tom, že to, čo chceš povedať, je krajšie ako ticho!“ Zaiste je to užitočná rada aj na margo modlitby. Modlitba je činnosť, práca ( konceptu - predstavy, pojmu, úmyslu, koncepcie, mienky) v ponechaní slobody Duchu, aby v nás komunikoval s Bohom.
Modliť sa naučí len ten, kto nemá strach z TICHA. Táto skutočnosť, že Boh komunikuje s nami predtým, ako by sme komunikovali s ním, prináša to, že v našich modlitbách je pohľad viac Boží ako náš. Potom prináša bdelosť našej mysle. Nemali by sme stratiť kontakt s mysľou. Keď stratíme spojenie, upriamiť pozornosť na Neho, nevýbojne, pokojne. Je dôležitejšie, aby modlitbou bol On ako my s našimi problémami. Potom sa vrátim k Nemu s dobrou vôľou.
Každý náš návrat k nemu je znakom Lásky. Každý návrat k nemu je modlitba. Nemali by sme ostať zastrašení našou roztržitosťou. Dôležité, aby sme štvrťhodinku strávili práve s Ním. Toto je to, čo nás zmení, čo nás transformuje. Málo slov, ale veľa srdca. A celá pozornosť upriamená na Neho. V spokojnosti, veselosti, v harmónii. Táto štvrťhodinka s Bohom by sa mala stať najkrajším momentom celého dňa.
Prirodzene, toto nie je možné dosiahnuť, ak nemáme dobrú vôľu. Je potrebné zvoliť si čas a vybrať si miesto. V akomkoľvek čase môžeme urobiť toto ticho s Bohom, ale predsa ho potrebujeme nájsť. Aj miesto nám môže napomôcť. Môže to byť nejaký kút v niektorom z našich kostolov. Alebo kaplnka. Alebo doma v miestnosti, kde nás nik neruší… Vziať si hlavu do dlaní a ponoriť sa do ticha s Bohom a prísť do kontaktu s ním - vojsť. My potrebujeme nájsť miesto a čas.
Ak sme vytrvalí, tento čas s Bohom - boží kútik - ovplyvní celý náš deň. Zapamätajme si však jednu dôležitú vec: NIKDY NEZAČÍNAJME MODLITBU BEZ VZÝVANIA DUCHA SVÄTÉHO. Cirkev vo svojej múdrosti nás naučila vždy začínať znakom kríža. Je to veľmi múdre. Začínať modlitbu v mene Otca, Syna, Ducha Svätého. Nikdy nezačínajme modlitbu bez vzývania Ducha Svätého. Ani napriek únave ani suchote, nezabudnime začať vzývajúc Ducha. Potom po modlitbe poďakovať Duchu Svätému!
Postoj pri modlitbe
Na začiatku prosme o to, aby to všetko čo si tu na našich stretnutiach hovoríme o modlitbe, vošlo do našich sŕdc a mohli sme viesť naozaj nový kresťanský život. Sme pri ôsmom pravidle modlitby: Možno ho formulovať takto: Aj telo by sa malo naučiť modliť.
Telo Je veľmi dôležitým komponentom nášho života, našej existencie, zohráva dôležitú úlohu a nemali by sme sa nazdávať, že sa naučíme modliť bez neho, keď sa modlíme. Telo vždy ovplyvňuje modlitbu, pretože ovplyvňuje každý ľudský skutok, aj ten najintímnejší. Sú dve možnosti: alebo sa telo stane nástrojom modlitby, alebo prekážkou v modlitbe.
Telo má vždy svoje požiadavky a dáva ich pocítiť. Má aj svoje potreby ale aj svoje medze, limity. Často môže znemožňovať koncentráciu a úplne prekážať vôli. Ak ho nedokážeme zvládnuť, veľmi ľahko môže toto všetko znemožňovať, ale ak ho vieme riadiť, môže to všetko uľahčovať a napomáhať jak koncentráciu, tak vôľovú zložku.
Všetky veľké náboženstvá dali veľkú dôležitosť telu, pobádajúc k prostráciám, pokľaknutiam, gestám. Veľavravným je Islam. Ten dokázal rozšíriť svoje náboženstvo u zaostalých kmeňov v Afrike a Ázii práve vďaka modlitbe telom. Modlitba v Islame je modlitbou tela, prevádzaná gestami a hlasom.
Kresťanská tradícia vždy pokladala za veľmi dôležitú funkciu tela v modlitbe. Bolo by nerozumným podceňovať túto tisícročnú skúsenosť Cirkvi. Dôležité je pochopiť toto: Keď telo vstúpi do modlitby aj duch sa ihneď zapojí do nej v akejsi symfónii. Často však, keď sa naša duša chce modliť, telo ju s takou ľahkosťou nenasleduje.
Telo sa často bráni duchu, ktorý sa chce modliť. Je teda veľmi dôležité začínať modlitbu telom, vyžadujúc od neho takú pozíciu, ktorá pomáha modlitbe. Môže veľmi napomôcť taká poloha, ktorú obľubujú zvlášť mladí: Na kolenách s uvoľnenými ramenami, rukami voľne položenými na stehnách povedľa tela, zatvorené oči, alebo upriamené na eucharistiu.
Je zvláštny tento fenomén: ak máme pravidelné dýchanie vzpriamenú chrbticu a kľačíme, ak je dýchanie plné a pravidelné, potom je ľahšie sa koncentrovať. V joge je jedno pravidlo, že chrbtica je vždy narovnaná vo všetkých pozíciách. Toto veľmi napomáha sústredenosť. Ak je dôležité začať sa modliť od tela, možno sa spýtate, prečo o tom hovoríme až teraz.? Nuž je to aj preto, lebo dnes sa mnohí ženú za praktikami jogy a orientálnymi metódami.
Predovšetkým mladí ľudia. Človek, ktorý sa naučí používať niektoré pozície jogy, môže veľmi ľahko nadobudnúť ilúziu, že sa už vie modliť. My veríme v to, že je dôležitejšie nastúpiť cvičenia v modlitbe od hlbších vecí, ako sú pozície. Avšak hovoríme stále o tom, že aj telo by sa malo naučiť modliť. Najskôr je potrebné oboznámiť sa s princípmi. Bezpochyby si však potrebujeme nechať pomôcť práve telom v našej koncentrácii.
Niektoré praktické rady: Keď sme sami, je dobre modliť sa aj nahlas, veľmi to pomáha - počuť vlastný hlas. Niekto si veľmi pomôže spevom v určitých chvíľach dňa. Náboženská pieseň, alebo žalm môžu veľmi napomôcť koncentráciu, myšlienku o Bohu, na Boha. Keď sme sami skúsme zaujať polohu, ktorá pomáha. Napríklad roztiahnuť ruky. Takisto hlboká prostrácia veľmi pomáha koncentrácii. V prostrácii vyjadrujeme svoju úplnú závislosť na Bohu a podriaďujeme sa mu. Celí sa mu odovzdávame.
Určité bolestivé pozície nenapomáhajú modlitbu. Ale ani veľmi pohodlné, príliš relaxačné polohy ju nenapomáhajú. Nikdy nezabudnime na napomenutie svätej Terézie z Avily: modlitba a pohodlný život si nikdy nerozume...