Nechajte maličkých prísť ku mne, hovorí Ježiš. Deti do kostola nepatria, iba nás vyrušujú. Nedeľná svätá omša. Som šťastná, že celú kázeň sme zvládli, a naše deti ešte nenabrali obrátky. Práve, keď som si uvedomila, že polovicu sv. Omše máme zdarne - bez väčších incidentov za sebou, deti akoby to vycítili.
Začali sa viac mrviť, rapotať, pobehovať. Asi takto prebiehajú naše nedeľné návštevy kostola. Tŕpneme, dokedy nám to dnes vydrží. Či to deti zvládnu v pokoji len do evanjelia, alebo až do konca kázne. Lebo ak náhodou prejavia , že sú deťmi, a chcú sa hrať, prípadne prehovoria….
Obracajú sa k nám nevraživé tváre „kresťanov“ s výrazom - čo tu hľadáme s tými deťmi. Často sa stane ale aj to, že niekto sa neuspokojí s príšernou grimasou, ktorú vrhá na nás rodičov a na naše deti, a neodpustí si hlasné vyhlásenia typu: „Vychovajte si svoje deti! Stiahne sa mi žalúdok ešte viac. Prišla som na sv.
Mám rešpektovať ľudí, čo sa „na náš účet vyjadrili slovom alebo mimikou“ , a nechodievať s deťmi do kostola, až kým nevyrastú a nebudú schopné vnímať celú sv. Omšu? Mám chodievať na sv. Omšu vždy sama, a môj manžel sám, aby sme boli schopní ísť „bez nevychovaných detí“ ?
Mám priateľku, ktorá s rodinou s malými deťmi blúdi každú nedeľu vždy po inom kostole. „Vieš, aspoň mám pocit, že sa tak nevraživo na nás nepozerajú stále tí istí ľudia“. Iní známi to vzdali. Jednoducho nechodia. Prípadne sa chodia potmoliť popred kostol, v tom lepšom prípade je vonku reproduktor a aspoň niečo zachytia.
Chcem poprosiť o múdru radu. Ako je to teda s tými maličkými, ktorých Kristus volá, aby k nemu prichádzali? Ďakujem za radu a vaše skúsenosti.
Istá žena píše: Ahojte, vopred by som chcela povedať, aby mi na túto diskusiu odpovedali len tie, ktoré v Boha veríte🙏Mám 19, (ale to nie je podstatné) a som z neveriacej rodiny.
Nikto u nás moc v Boha neveril, do kostola ani nikam podobne sa nechodilo. Ja som odmalička verila, že niečo “vyššie” existuje, ale nevedela som, či je to Boh alebo proste niečo iné. Stále som mala nejakú prirodzenú potrebu v niečo veriť. Viem, že som verila v anjelov, vo vesmír, zákon príťažlivosti, mala som kyvadlo, občas som pozeravala videa, kde sa veštilo a neviem ani v čo ešte…ale nič z toho mi neprinieslo nejaký fakt, že pokoj do života. Mala som pocit, že to asi nie je správne a mala som z toho úzkosť.
Viem, že raz sa mi stala taká vec zvláštna, že sa mi sníval veľmi zlý sen. Aj by som to prirovnala k spánkovej paralýze. Z toho sna išiel taký strach, bol to taký živý sen akoby ma niečo ťahalo za nohu a stiahlo ma z postele. Dosť som sa bála a z tohto sna som sa zobudila v momente, keď som v sne povedala, že “Ježiš ťa miluje”.
No a potom tak postupne som sa začala zaujímať o Boha. To niečo “vyššie” v čo som stále verila som nazvala Bohom. Dávalo mi zmysel, že Boh stvoril svet a pod. A potom som sa začala aj modliť. Nepoužívala som žiadne naučené modlitebné frázy ani nič podobné. Rozprávala som k nemu ako ku kamarátovi.
Potom sa mi stala aj taká vec, (teda myslím, že to je vďaka Bohu), že mi poslal do života jednu osobu, aspoň verím, že sme sa mali stretnúť akurát, keď mne bolo dosť ťažko psychicky. Táto osoba je veriaca a aj sme sa rozpravali dosť často o Bohu a dokonca mi dala aj Bibliu. Tak aj tú som si začala študovať. A mala som chvíle, kedy som naozaj cítila pokoj. A bolo mi fajn. Cítila som sa dobre po veľmi dlhej dobe. Mala som zrazu pocit, že všetko bude fajn, že život má zmysel a že sa nemusím báť.
Lenže teraz v poslednej dobe neviem čo na mňa prišlo…ale začínam pochybovať o mojej viere. Začínam sa opäť pytat otazky seba, či Boh naozaj existuje? Ale aj napriek tomu, že pochybujem, stále hovorím k Bohu. Do žiadneho spoločenstva ani cirkvi nechodím…ani neviem či by som chcela. Ale občas mám v hlave aj taký chaos, keď čítam napríklad Bibliu. Niektoré veci sa mi ťažko predstavujú, aj keď verím väčšine vecí, čo je tam napísaných.
A aj keď mi napríklad niekto povie, že Boh ma ľúbi…akoby som tomu ani neverila. Mám pocit, že si v živote nezaslúžim lásku. A celkom som z tohto smutná. Lebo cítim strašnú vzdialenosť akoby nieco vo mne chýba. Premyslala som nad tym vykaslat sa na toto celé a žiť si taký život bez viery, alebo byť ateistka….ale keď vo mne je ten prirodzený chtíč veriť v niečo a mať nádej a istotu. Prešli ste si niečim podobným? Čo mi pomôže?
Na tejto stránke nájdete archív všetkých vladykových odpovedí na otázky. Systém pri pridaní novej ju automatický očísľuje a pripraví na zdieľanie na sociálnych sieťach. Ponúkame Vám kompletnú databázu spolu s možnosťou vyhľadávania kľúčových slov a pojmov, ak sa v systéme otázka nenachádza, môžete ju položiť cez formulár google.
V súvislosti s vierou sa vynára mnoho otázok a úvah, ktoré sa dotýkajú rôznych aspektov duchovného života. Tieto otázky často odrážajú hľadanie zmyslu, pochopenie Božieho konania a snahu o hlbší vzťah s Bohom. Niektoré z nich sa týkajú aj praktických aspektov života vo viere, ako napríklad účasť na bohoslužbách a výchova detí vo viere.
Niektoré z nich sú:
- Čo si myslíte, uverili rodičia Panny Márie to, že počala z Ducha Svätého keď im to povedala?
- Je dôležité (nevyhnutné) pri sv. spovedi povedať aj kedy bola posledná spoveď, a tiež či je dôležité povedať modlitbu ľútosti, alebo stačí sklonenie hlavy?
- Istý evanjelizátor verejne hlása, že Boho-človek Ježiš Kristus sa ako človek vtelil do izraelského národa. Je také tvrdenie v súlade katolíckym učením?
- Ako rozlíšiť medzi oddanou a hlbokou vierou a medzi slepým pridržiavaním sa doktríny?
- Ako potom môže mať človek slobodnú vôľu? Neodporujú si tieto 2 tvrdenia?
- Prečo sa pri slávení Eucharistie v našom obrade nespomína cely text Nicejsko-carihradského vyznania viery a teda, že sú vynechané slova „Boha z Boha?“
- Prečo katolíci, pravoslavni, a niektori protestanti krstia už narodene deti.
Na tieto a ďalšie otázky hľadajú veriaci odpovede a usmernenia, aby mohli rásť vo viere a žiť v súlade s Božou vôľou.
Nechcem byt hlupy, ale ten, ktory povedal tu alibistickost by somnou do raja nesiel, kedze pouzil vyraz MY a nie ja. Kto nehovori za seba, ale hned za dvoch, je podobny demonovi, ktorý je viditelny u kazdeho dnesneho politika.
Možno to súvisí s pokánim. Pokánim sa v človeku otvára brána. A v tom prípade to dáva zmysel. Ten, ktorý sa kájal sa po duchovnej stránke bol schopný naladiť na Ježiša.
"Jeden z tých zločincov, ktorí viseli na kríži, sa mu rúhal a hovoril: Nie si ty Mesiáš? Zachráň seba i nás! No druhý ho zahriakol: Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený? Lenže my spravodlivo dostávame zaslúžený trest, ale on neurobil nič zlé. Potom povedal: Ježiš, rozpomeň sa na mňa, KEĎ PRÍDEŠ DO SVOJHO KRÁĽOVSTVA.
( Luk. Jezisovo Kralovstvo je predsa v nebi. Alebo aj toto mi vyvratis? Vysvetli mi teda, kde, v akom "raji" to teda bol Jezis? To sa ocitol akoze v Edene?
To hovoril ten zločinec, že "keď prídeš do svojho kráľovstva", nie Ježiš.. Evidentne nevedel čo hovorí, pretože to bol len človek. Ježiš mu potom správne odpovedal, že bude v raji.
To nie sú teologické špekulácie, ale živá realita napísaná v texte: " Potom povedal (ZLOČINEC): Ježiš, rozpomeň sa na mňa, KEĎ PRÍDEŠ DO SVOJHO KRÁĽOVSTVA". Text biblie treba posudzovať podľa toho, čo sa v ňom píše.
Keď niečo hovorí zločinec (človek), hovorí to zločinec. Keď niečo hovorí prorok inšpirovaný Duchom, hovorí to Boh. Keď niečo hovorí Kristus, hovorí to Kristus. Je to tak jednoduché.
Ježiš odpovedal: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom.
Ano, v tomto texte píše Ježiš o svojom kráľovstve. Ale zločinec z kríža išiel do raja, nie do Kristovho kráľovstva. Do Kristovho kráľovstva (do Nového Jeruzalema) sa ľudia dostanú až po II. príchode Krista a po vzkriesení mŕtvych.
....Zločinec požadoval od Krista, aby sa rozpamätal na neho, keď príde do svojho kráľovstva. Lenźe on eśte nemal o tej veci úplne informácie. Ježiš mu odpovedal, že príde do raja. (To nie je to isté!) Veď aj učeníci alebo farizeji sa často pýtali Ježiša na úplne nezmysly a on im odpovedal celkom inak a opravil ich.
Slovo "rozpamätaj" opäť písal vo svojej nevedomosti ten zločinec. Kristus sa nepotrebuje na nič rozpamätávať. Pôvodný problém bol v tom, že Ježiš neodchádza ku svojmu Otcovi (čiže "na hrad"). Do raja však zločinca odviedol.
Pôvodne bol na Zemi. (Záhrada Eden.) Teraz je niekde inde. Boh raj len navštevoval.
Kristus sa nepotrebuje na nič rozpamätávať. Ešte predtým, ako bol v útrobách zeme, odviedol zločinca do raja. A nie len zločinca. Bližšie o tom píše Nikodémovo evanjelium.
RKC robí s mimobiblickými spismi akurát tú chybu, že ich prehlasuje za kánonické. Ale čítať iné než biblické spisy nie je prejav katolicizmu. Na to si ako prišiel? -Veď predsa Boh jednal s rôznymi ľuďmi nie iba dnes, ale aj v minulosti. A niektorí to napísali.
Pri mimobiblických spisoch si samozrejme treba dávať pozor a skúmať podľa písma. ak nechceš, tak pochopiteľne môžeš z mojej odpovede v príspevku 21 vynechať tú druhú časť.
Wolfe rád prekrucuje a vkladá do textu to, čo tam nikto nepovedal. Už poznáme. Známa firma. Možno keď sadá za PC ho uvádzajú do stavu hypnózy a preto je to tak.
"vedel som" je tvoj častý výraz. Ty vieš proste všetko. Nie si prorok?
Ty rád priznávaš chyby iných, ktoré sú však len chybami v tvojom uvažovaní svojej prebohatej fantázii, ktorej ti príroda nadelila až až.
Ty ani nepotrebuješ nikoho aby nalieval. Sám si nalievaš. To čo tu predvádzaš, má od myslenia ďaleko.
On ju založil preto, aby sa o tom seriózne niečo dozvedel. Nie ako ty, už dopredu všetko vieš - čo tým Kristus myslel, keď to povedal a podobne. U teba už kultovne známe pokusy o telepatiu.
O odpustkoch už existuje odpoveď v biblii. Tam sa netreba nič dozvedať. Len predať dál.
"To nehovoria len Jehovovi svedkovia, ale napr.