Chrámy zasvätené Svätému Duchu: História a význam

Chrámy zasvätené Svätému Duchu majú na Slovensku bohatú históriu a kultúrny význam. Tieto sakrálne stavby sú často centrami duchovného života a miestami, kde sa veriaci stretávajú, aby si pripomenuli a oslávili dar Ducha Svätého.

Pravoslávny chrám Alexandra Nevského v Prešove

Katedrálny chrám sv. kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove

Katedrálny chrám sv. kniežaťa Alexandra Nevského je hlavným katedrálnym chrámom pravoslávnej cirkvi na Slovensku. Pravoslávie na Slovensku je menšinovým náboženstvom, ku ktorému sa podľa štatistík z roku 2001 hlási okolo 0,9 % obyvateľov Slovenskej republiky. Pravoslávni veriaci žijú hlavne vo východnej časti štátu.

Pravoslávnych veriacich pribúdalo hlavne po vzniku Česko-Slovenska a po zákaze gréckokatolíckej cirkvi po roku 1950. Pravoslávny chrám sa začal v meste Prešov stavať v roku 1946 a dokončený bol v roku 1950. Na jeho financovaní sa podieľali darmi pravoslávni veriaci z Česko-Slovenska a zahraničia. Posvätený bol 11. februára 1950 s požehnaním pražského metropolitu Jelevferija archimantritom Andrejom.

Chrám je vybudovaný v duchu tradícií pravoslávnej ruskej architektúry. Zdobí ho päť cibuľovitých kupol, ktoré pripomínajú typickú architektúru starého cárskeho Ruska. Zasvätený je kniežaťu svätému Alexandrovi Nevskému, ktorého pravoslávna cirkev považuje za obrancu pravoslávia. Ihlanovitá zvonica sa pristavila v rokoch 1969 až 1970. V rokoch 1981 až 1982 bol nanovo vymaľovaný.

Dominantou interiéru je dvojradový drevený ikonostas. V prvom rade sa nachádzajú ikony Spasiteľa a Presvätej Bohorodičky. V druhom rade sú ikony svätcov pravoslávnej cirkvi (Svätý Kliment, svätý Sergij Radoženský, sv. Ján Ryľský či Nestor). Prešovský pravoslávny chrám navštívili významné osobnosti svetového pravoslávia. V roku 1996 to bol patriarcha Moskvy a celej Rusi Alexej II. a v roku 1998 ekumenický patriarcha z Konštantínopolu Bartolomej I.

V chráme sú uložené relikvie sv. Alexeja Tótha, rodáka z Kobylnice.

Chrám Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach

Chrám Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach

Chrám Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach je kláštorným chrámom a patrí do komplexu kláštora gréckokatolíckych redemptoristov. Objekt kláštora bol vybudovaný v rokoch 1930 - 1931. Gréckokatolícki redemptoristi sa v ňom usadili v jeseni 1931.

Redemptoristi východného obradu prišli do Michaloviec v jeseni 1931. Ešte 2. októbra 1928 uzavreli kúpno-predajnú zmluvu s grófom Alexandrom Sztarayom, podľa ktorej sa stali vlastníkmi jedného z pozemkov na okraji mesta. Mohlo sa teda započať s projektovaním a výstavou kláštora, ktorý bol chápaný ako misijné centrum, kde by boli formovaní misionári nielen pre územie Východného Slovenska, ale aj pre východnú Ukrajinu a Rusko.

Základy kláštora redemptoristov začali kopať v septembri 1930, posviacka základného kameňa kláštora sa uskutočnila 12. októbra 1930, stavebné práce boli ukončené v roku 1931 (zrealizovala ich stavebná firma Rozhon). 8. augusta 1931 sa uskutočnila kolaudácia kláštora, ale jeho posviacka bola odložená. 7. september mnohým nevyhovoval, preto bola slávnosť rozdelená: na posviacku kaplnky a posviacku kláštora. Prvá mala charakter skôr eparchiálny, druhá viac redemptoristický.

Verejnú kaplnku v kláštore posvätil 7. septembra 1931 vikár Mukačevskej eparchie Alexander Stojka (1890 - 1943) a 17. septembra 1931 posvätil samotný kláštor protoihumen redemptoristov v Haliči - o. Jozef Schrijvers (1876 - 1945).

V priestrannej kláštornej kaplnke (s rozmermi 13 x 12 x 9 m) boli slúžené liturgie aj pre veriacich (jej polohu dodnes vyznačuje malá kupola s krížom na streche na kraji jedného kláštorného krídla). Zakrátko však táto verejná kaplnka kapacitne nepostačovala, a tak sa rok po posviacke kláštora už vážne uvažovalo o stavbe nového chrámu.

V rámci plánovania a príprav - ešte v roku 1932 - začali prví veriaci dobrovoľne zvážať i stavebný materiál (piesok a štrk). I napriek pretrvávajúcej hospodárskej kríze sa teda redemptoristi odvážne pustili do budovania tak potrebného chrámu.

Redemptoristi sa rozhodli stavať nový chrám, zasvätený Svätému Duchu, podľa plánov Vladimíra Sičinského, ktoré upravil Juraj Byrtus. Ten tiež naprojektoval zvonicu. Dňa 2. júla 1934 sa začali kopať základy novej budovy. Začiatkom roka 1934 sa rozbehlo vybavovanie všetkých potrebných povolení, základy sa začali kopať 2. júla 1934. Posviacku základného kameňa chrámu vykonal 22. júla 1934 kanonik a riaditeľ eparchiálneho úradu v Užhorode - Msgr. o. Alexander Jankovič.

Tempo prác prevýšilo očakávania a výstavba napredovala veľmi rýchlo, a to najmä vďaka obetavosti a podpore miestneho obyvateľstva. Koncom jesene 1934 stavbu vytiahli až po krovy, hotová bola aj hrubá konštrukcia kupoly - pri jej budovaní použili vtedy modernú technológiu liateho betónu. Do konca roku 1934 bola hrubá stavba zvonku hotová a začalo sa pracovať i vo vnútri.

Dňa 9. apríla 1935 skončilo zavážanie chrámu hlinou. Keď 29. apríla posvätil o. Ján Fedorko kríž na kupolu a 9. augusta inštalovali klampiari na chráme pozlátenú baňu, novostavba už nadobúdala jasné kontúry.

V rokoch 1934 - 1935 firma michalovského staviteľa Juraja Byrtusa vybudovala samotný Chrám Zoslania sv. Dňa 29. septembra 1935 vladyka Alexander Stojka (1890-1943) z Užhorodu, spolu s vladykom Nikolajom Čarneckym CSsR (1884-1959) z Kovľa, posvätil Chrám Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach. Úsilím všetkých zainteresovaných strán bol chrám za niečo viac ako rok dokončený, posviacku vykonal biskup Alexander Stojka dňa 29. septembra 1935. Na slávnosti sa zúčastnilo okolo 50 kňazov a asi 15 000 veriacich.

V lete 1936 bola dokončená aj zvonica, v ktorej boli umiestnené tri zvony: Sv. Do nového chrámu boli následne prenesené všetky obrazy a ikony z kláštornej kaplnky a nainštalované na dobre viditeľné miesto. Už skôr sa začalo myslieť aj na ikonostas. Rozpísanie nových ikon bolo zverené užhorodskému maliarovi Jozefovi Bokšaymu, návrh architektúry ikonostasu, baldachýnu nad prestolom, kazateľnice a žertveníka vyhotovil Vladimír Sičinský.

Do nového chrámu boli prenesené všetky obrazy a ikony z kláštornej kaplnky a nainštalované na dobre viditeľné miesto. Už skôr sa začalo myslieť aj na ikonostas. Výroba ikon bola zverená prof. Bokšajovi, známemu maliarovi z Užhorodu a návrh ikonostasu, baldachýnu nad prestolom, kazateľnice, žertveníka a tetrapodu bol zverený prof.

Do chrámu bola z verejnej kaplnky prenesená ikona Maky ustavičnej pomoci a uložená nad nový mariánsky oltár posvätený dominikánom P. Brunom Janešom. Ten sa takto 16. novembra 1935 stal oltárom Ružencového bratstva so všetkými právami a výsadami a tým doplnil zakladaciu listinu bratstva. Vo februári 1936 bol na zadný stĺp v chráme zavesený predtým posvätený obraz sv. Anny. Na stĺpy zavesili obrazy redemptoristov sv. Alfonza a sv. Interiér chrámu bol zariaďovaný postupne, na čo malo hlavný vplyv II. svetová vojna a potom príchod komunistického režimu, ktoré nedovolil realizovať všetky pôvodné plány. Ikonostas bol dokončený až v roku 1944, ale maľba chrámu či drevené obloženia už neboli zrealizované.

Po zásahu štátnej moci do cirkevných pomerov patril chrám v rokoch 1950 - 1990 pravoslávnej cirkvi (stal sa katedrálou, zasvätenou sv. Trojici).

Chrám Sv. Ducha pri kláštore redemptoristov nikdy nebol farskou cerkvou, preto sa pri ňom ani nepraktizovala “normálna“ farská pastorácia. Chrám slúžil predovšetkým pútnikom a bratstvám (Matky Ustavičnej Pomoci a Sv. ruženca, Najsvätejšieho Srdca Ježišovho), spolkom (Spolok Svätého Jozefa), kongregáciám (mužským i ženským), ktoré mali v tomto chráme svoje centrum.

Po roku 1990 je kláštor a chrám opäť v rukách pôvodných vlastníkov, teda gréckokatolíckych redemptoristov michalovskej viceprovincie.

Pri chráme stojí zvonica, v ktorej sú umiestnené 3 zvony (posvätili ich v 30. rokoch 20. storočia). Chrám bol 27.

História kláštora v Michalovciach

Blahoslavený Metod Dominik Trčka

Pred niekoľkými rokmi boli do bočného oltára v chráme slávnostne uložené pozostatky blahoslaveného Metoda Dominika Trčku.

Prešovský vladyka Peter Pavol Gojdič OSBM si veľmi vážil pôsobenie redemptoristov na území jeho eparchie, pričom Dominika Metoda Trčku nazval „pilier prešovskej eparchie". Tento protoigumen redemptoristov, dnes už blahoslavený mučeník, sa narodil 6. júla 1886 vo Frýdlante nad Ostravicí (Česká republika), ako posledné zo siedmich detí Františky a Tomáša Trčkovcov. V roku 1902 vstúpil do juvenátu redemptoristov na Červenke.

Noviciát v Bílsku začal 25. augusta 1903 a o rok zložil rehoľné sľuby. Počas filozoficko-teologických štúdií v seminári redemptoristov v Obořišti pri Dobříši v ňom rástla túžba pracovať na poli zjednotenia Cirkvi. Na prijatie sviatosti kňazstva sa veľmi tešil, ale zároveň pociťoval aj veľkú bázeň, keďže dar kňazstva chápal ako veľkú Božiu milosť. Vysviacku prijal 17. júla 1910 v Prahe.

Po skončení misijnej prípravy pôsobil v kláštoroch v Prahe, na Svatej Hore a Plzni. Od decembra 1914 pôsobil v mariánskej bazilike na Svatej Hore, kde sa venoval pútnikom, utečencom a vojakom rôznych národností. V marci 1919 ho predstavení vybrali pre prácu medzi gréckokatolíkmi. Cítil veľkú radosť, že svoj život môže obetovať pre svätú úniu, pre jednotu kresťanov byzantského obradu s Rímskym stolcom.

V roku 1921 sa redemptoristom podarilo založiť ich prvý kláštor na území Slovenska, kde okrem ľudových misií mali pracovať aj na poli únie. Komunitu v Stropkove tvorili spolubratia rímskokatolíci i gréckokatolíci, čo dávalo možnosť zasiahnuť veľké územie a rozvinúť široký apoštolát medzi katolíkmi dvoch obradov v piatich diecézach. V roku 1924 sa stal predstaveným komunity. Jeho snahou bolo slúžiť Božiemu ľudu, posilňovať zápas o mravnú i národnú obrodu, posilňovať katolícke povedomie medzi gréckokatolíkmi.

Pri príležitosti posviacky nového kláštora v Michalovciach 7. septembra 1931 o. igumen Trčka zdôraznil vo svojom príhovore, že redemptoristi chcú s najväčšou láskou slúžiť každému v duchovných dielach a zo všetkých síl sa budú usilovať šíriť Kráľovstvo Božie. Vyčerpaný výstavbou nového kláštora sa však už po roku stiahol do Stropkova, kde sa mal zotaviť a načerpať nových síl do práce. Do Michaloviec sa vrátil v októbri 1934.

V marci 1935 ho Kongregácia pre východné cirkvi vymenovala za apoštolského vizitátora sestier baziliánok v Prešove a Užhorode. V júni 1936 bol opäť menovaný predstaveným v michalovskom kláštore a zostal ním až do apríla 1942. Udalosti druhej svetovej vojny zmarili viacero apoštolských zámerov.

Michalovskí redemptoristi boli v tom čase radikálnymi Slovákmi označovaní, a to i napriek svojej českej národnosti, za rusínskych fanatikov, niektorí ich zasa obviňovali z pročeskej agitácie či dokonca maďarizácie. Situácia sa ešte viac vyostrila po tom, čo bol o. Trčka obvinený, že na základe šírenia pastierskeho listu vladyku Gojdiča ku sčítaniu ľudu, vraj roznecoval národnostné nepokoje. Dňa 21. februára 1941 bol predvolaný pred súd v Michalovciach. Ten po prešetrení konštatoval, že obžaloba neobsahuje žiadny protištátny čin a spod obžaloby ho oslobodil.

Keď bol 9. apríla 1942 oslobodený od úradu igumena, stiahol sa do ústrania a rád chodil vypomáhať známym kňazom na farnosti. Prechod frontu prežil v kláštore v Podolínci. V októbri 1945 bol opäť menovaný predstaveným v Michalovciach. Ako skúsený misionár a dlhoročný predstavený sa veľkou mierou pričinil o rozvoj apoštolátu medzi gréckokatolíkmi a o vznik viceprovincie redemptoristov so sídlom v Michalovciach.

Tá bola 21. decembra 1945 zriadená v Ríme a jej promulgácia (zverejnenie dokumentu) sa uskutočnila 23. marca 1946 v Michalovciach. O. Trčka sa stal prvým protoigumenom. Hlavnú pozornosť venoval založeniu nových kláštorov v Stropkove a Sabinove, výstavbe stropkovského chrámu a výchove dorastu. V roku 1949 bol zrušený juvenát v Michalovciach, veľmi populárny časopis Misionár, ba dokonca aj viceprovincia, takže gréckokatolícki redemptoristi museli sa stať súčasťou bratislavskej rímskokatolíckej viceprovincie. O. Trčka bol nútený odísť z Michaloviec do Sabinova, odkiaľ naďalej tajne riadil členov viceprovincie.

Dňa 13. apríla 1950 bola v rámci akcie „K" internovaná aj komunita redemptoristov v Sabinove. O. Trčka bol prevezený do Podolínca. Odtiaľ ho v máji 1950 previezli do Leopoldova, kde prešiel krutým vyšetrovaním. Krátko bol aj v Báči a potom opäť v Podolínci. Na príkaz Štátnej bezpečnosti bol vyšetrovaný v Prešove a v Bratislave. Od 21. septembra 1951 čakal vo väznici Krajského súdu v Bratislave na súdne pojednávanie. To sa uskutočnilo 21. apríla 1952. Proces niesol jasné známky nekalých praktík vtedajšej justície, ktorá bola iba poslušnou slúžkou komunistickej strany.

Nespravodlivo ho odsúdili za velezradu a vyzvedačstvo na 12 rokov väzenia, peňažný trest 20-tisíc korún, konfiškáciu celého majetku a stratu občianskych práv na desať rokov. Po súdnom pojednávaní skončil vo väznici v Ilave. Väzenský život bol pre neho veľmi ťažký, pretože bol už v pokročilom veku a patril k telesne slabším väzňom. Silu vytrpieť prenasledovanie čerpal z každodenných modlitieb a tajne slúžených svätých liturgií, o čom sa zachovali písomné svedectvá. Spoluväzni si ho vážili a jeho málovravnosť nepokladali za nespoločenské správanie.

Žiadosti o amnestiu boli vždy neúspešné. Nenechal sa totiž „prevychovať" komunistickým režimom, zostal verný hodnotám a zásadám ktoré žil a hlásal, čo je pre nás dôležitým svedectvom a stále aktuálnym príkladom. Túžil po slobode a mal nádej, že k tomu raz určite dôjde. Posledným miestom jeho pozemského života bolo väzenie v Leopoldove, kde bol 22. apríla 1958 prevezený z Mírova. Svojim spoluväzňom z cely rozprával o vianočných tradíciách a pritom zaspieval aj koledu.

Dozorca toto porušenie väzenského poriadku udal na veliteľstve a o. Metod za trest putoval do korekcie, kde dostal zápal pľúc a vysoké horúčky. Ani na naliehanie ošetrujúceho lekára a spoluväzňa Antona Neuwirtha veliteľstvo väznice chorého nepovolilo preložiť do väzenskej nemocnice. Jediným ústupkom bolo, že ho preložili do samotky s drevenou podlahou a slamníkom a deku mu nechali po celý deň, čo však už nezabránilo tomu, aby choroba nemala smrteľné následky. Odpustil všetkým, ktorí mu spôsobili utrpenie a 23. marca 1959 o 19.45 hod. zomrel v leopoldovskej väznici.

Ako príčina smrti sa uvádza zlyhanie srdca. Jeho smrť sa stala príkladom nespravodlivosti a násilia väzenských zariadení a ich dozorcov. Faktom zostane, že mnohí väzni si ho pamätajú práve z tejto situácie, pretože ho poznali alebo počuli o ňom hovoriť ako o mučeníkovi, ktorý bol potrestaný korekciou, pretože ako kňaz spieval náboženskú pieseň. Jeho príkladný život a nebojácne svedectvo viery v Boha sa stalo žiarivým príkladom toho, že Boh dáva kresťanom silu napredovať, a - ak je to Jeho vôľa - aj prijať na seba mučenícku smrť.

Redemptoristom sa až v októbri 1969 podarilo previezť jeho telo do Topolian, kde po pohrebe bol pochovaný na mestskom cintoríne v Michalovciach. Tam odpočívalo až do 17. septembra 2001, keď bolo znova exhumované a neskôr prenesené a uložené do sarkofágu bočného oltára v Chráme Zoslania Sv. Ducha v Michalovciach.

Pápež Ján Pavol II. ho 4. novembra 2001 na Svätopeterskom námestí v Ríme vyhlásil za blahoslaveného mučeníka. Liturgický sviatok bol ustanovený na 25. augusta. Počas slávnosti blahorečenia pápež prítomným pútnikom kládol na srdce, aby nasledovali príklad života tohto novodobého mučeníka.

Okrem tradičných odpustových slávností (Zoslanie Sv. Ducha a Ružencový odpust), rôznych stretnutí spolkov a bratstiev je v chráme 25. augusta slávený aj sviatok blahoslaveného protoihumena a mučeníka Metoda Dominika Trčku. Každého 25. v mesiaci je slávená sv. liturgia v intencii poďakovaní a prosieb adresovaných prostredníctvom blahoslaveného mučeníka Bohu. Po sv. liturgii je moleben ku bl. mučeníkovi s čítaním poďakovaní a prosieb a potom uctievanie relikvií. Týmto sa Chrám Sv.

Pozrite si video o živote a diele blahoslaveného Metoda Dominika Trčku: 1864. Zo smrti do života - Dominika Kopšová, 2022, SK

Monastier Krásny Brod

Monastier Krásny Brod

Pri obci Krásny Brod sa nachádza jeden z najstarších a najvýznamnejších kláštorov Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku - Monastier Zostúpenia Svätého Ducha. Monastyr Krásny Brod, jeden z najstarších monastierov a odpustových miest na Slovensku, označovaný aj ako „rusnácky Devín”, bol postavený v 14. storočí na mieste, kde sa zázračne uzdravil slepý žobrák.

Aktuálne informácie o chráme

• Nedeľa: 7.00 hod. utiereň, 8.00 hod., 9.30 hod. (staroslovienska), 11.00 hod., 18.00 hod. sv.
• Sviatky v týždni: 8.00 hod., 9.30 hod.
• Pred každým cirkevným sviatkom po večernej sv.
• Každú stredu pred sv. liturgiou je o 17.30 hod.
• Každého 25. v mesiaci po večernej sv. - večer o 18.00 hod. - prvý týždeň pôstu večer po sv. - ostatné týždne Veľkého pôstu po večerných sv. - v piatok pred sv. liturgiou o 17.20 hod.
• Sviatosť zmierenia - svätá spoveď: každý deň pred aj počas sv. liturgie.

V chráme sa nachádzajú relikvie blahoslaveného...

tags: #chram #zasvateny #sv #duchu