Obec Nižné Nemecké leží vo východnej časti Východoslovenskej nížiny, pri južnom podhorí Popričného, pri hranici s Ukrajinou. Priemerná nadmorská výška je 110 m n. m. V súčasnej dobe patrí obec územnosprávne do okresu Sobrance a do Košického kraja. Zo severu obec susedí s katastrami obcí Krčava a Vyšné Nemecké, zo západu sú to katastre obcí Sejkov a Jenkovce a z juhu kataster obce Záhor. Z východu susedí z časti s katastrom obce Vyšné Nemecké a časť tvorí hranica s Ukrajinou. Katastrom obce preteká potok Olšava. Celý chotár obce je odlesnený.
V obci sa nachádza minerálny prameň Kyselka a kúria z obdobia klasicizmu, zo začiatku 19. storočia. Najstarší písomný doklad o obci je z roku 1353, keď obec niesla názov Nemety. Neskôr v roku 1356 sa obec volala Nematy. Od roku 1405 bol názov obce Kuzepnempty. Súčasný názov obce sa datuje od roku 1920. Zmeny názvov obce svedčia o častých zmenách majiteľov a ich národností, väčšinou to boli maďari a nemci. Podľa zachovalých písomností bola obec založená na zákupnom práve. Po roku 1918 sa obyvatelia obce zaoberali väčšinou poľnohospodárstvom a povozníctvom.
Najznámejším rodákom bol RNDr. Ján Michalko CSc (1921-1999), významný slovenský botanik. Narodil sa 4. júna 1921. Základnú školu navštevoval v rodnej obci. Gymnázium študoval v Užhorode a v Michalovciach. V rokoch 1945-1949 vyštudoval PrF UK v Bratislave. Po získaní titulu RNDr. pracoval na katedre botaniky PrF V Bratislave. Od roku 1953 pracoval ako vedúci pracovník v SAV.
Poloha Slovenska v Európe
História kostola sv. Trojice
Kostol postavili v dedine v polovici 14. storočia. Doklad o ňom máme z roku 1355 a zasvätený bol Panne Márii. V súpise pápežského desiatku z prvej polovice 30. rokov 14. storočia sa však kostol v Jenkovciach a ani jeho prípadný farár nespomína. Na základe tejto skutočnosti môžeme povedať, že kostol v tom čase nebol farským chrámom s vlastným duchovným. Katolícki kňazi tu účinkovali do druhej polovice 16. storočia.
Obdobie 1711 - 1848
Pohľad do života rímskokatolíckych veriacich v obci ponúka biskupská vizitácia zo 7. júla 1832, ktorá sa uskutočnila v rímskokatolíckej farnosti Jenkovce a jej 12 filiálkach - Vyšné a Nižné Nemecké, Bežovce - Buchanec, Gáborháza, Krčava, Kristy, Lekárovce, Pinkovce, Sejkov, Svätuš, Tašuľa a Záhor. V tom čase stál drevený kostol sv. Štefana v Jenkovciach postavený v 90. rokoch 18. storočia za pomoci kaplána Cypriána Kubičku z rádu františkánov. Kostol bol umiestnený na močaristom mieste v strede obce (aj preto bol nedlho po výstavbe v zlom stave). Kostol mal drevenú vežu, v ktorej boli zavesené dva zvony. Obec mala na pochovávanie všetkých obyvateľov k dispozícii dva spoločné cintoríny (starý a nový), ktoré sa nachádzali v jej blízkosti.
Farár Jozef Spiegel obýval faru postavenú z dreva. V obci bývalo 139 rímskokatolíkov, z ktorých bolo 112 schopných sv. spovede (54 mužov a 58 žien) a 27 neschopných sv. spovede (15 chlapcov a 12 dievčat). S výstavbou nového kostola sa v Jenkovciach začalo až v roku 1843. Farnosť Jenkovce existovala už pred reformáciou, no v čase reformácie zanikla. Na žiadosť katolíckych veriacich bolo v obci v roku 1789 zriadené kaplánstvo, ktoré v roku 1810 povýšil satmársky biskup, a tak znova bola obnovená farnosť. Ako farári a správcovia farnosti tu v rokoch 1804 - 1848 pôsobili Cyprián Kubicska (františkán), Štefan Varga, Samuel Szepessy a Jozef Spiegel.
Vo farnosti sa viedli aj rímskokatolícke matriky. Najstaršia zachovaná matrika pre Jenkovčanov sa začala viesť od roku 1789 (resp. 1790) - matrika narodených; matrika sobášených a zomrelých sa začala viesť od roku 1877. V roku 1804 bolo povýšené jágerské biskupstvo na arcibiskupstvo. Následne došlo k jeho rozdeleniu na satmárske a košické biskupstvo, pričom obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania z jenkovskej farnosti pripadli do satmárskeho biskupstva.
Obdobie 1843 - 1918
V roku 1843 povolil patrón výstavbu nového rímskokatolíckeho kostola v obci, ktorý bol dokončený v roku 1853. Zasvätený bol sv. Štefanovi. Veža kostola bola dokončená v roku 1871 a fara v roku 1868. No a pre potreby farnosti jej patrón vyčlenil aj urbársky pozemok. Na poste jenkovského rímskokatolíckeho farára a správcu farnosti sa postupne vystriedali Jozef Spiegel (? - 1851), Karol Gondolovics (1851 - 1880), Jozef Benkö (1881 - 1900) a Pavol Horatius (1900 - ?).
Obdobie 1918 - 1939
V rokoch 1923 - 1925 si rímskokatolíci obnovili svoj farský kostol. Dlhoročného správcu jenkovskej rímskokatolíckej farnosti Františka Svobodu v roku 1935 nahradil Zoltán Kravjanský. Práve František Svoboda patril k významným osobnostiam rímskokatolíckej cirkvi. Bol pápežským kanonikom, arcidekanom a od roku 1934 užhorodským apoštolským administrátorom.
Náboženské pomery v obci v rokoch 1945 - 1989
Po nástupe KSS k moci štátna politika spočiatku nevystupovala voči cirkvi otvorene, avšak už po prevrate začala pritvrdzovať svoj postup i metódy s cieľom postupnej ateizácie spoločnosti. Počas prechodu frontu bola poškodená veža kostola, ktorá si vyžiadala najnevyhnutnejšie opravy. Miestni rímskokatolícki veriaci aj po vojne navštevovali Kostol sv. Štefana Uhorského z roku 1853. V roku 1959 bola okolo kostola postavená nová kovová ohrada s betónovým múrikom, ktorá nahradila starú (drôtenú sieť na drevenej kostre). V nasledujúcom roku pribudla ohrada aj okolo farskej budovy. V roku 1966 bol miestny kostol kompletne obnovený.
Po dlhej dobe sa 18. júna 1967 uskutočnila primičná svätá liturgia Ľudovíta Šlepeckého, ktorý bol v tomto roku vysvätení v Bratislave za kňaza. Na liturgii sa zúčastnilo okolo 3 000 veriacich z celého okolia. Na liturgii boli aj veriaci zo Senice, kde novovysvätený kňaz absolvoval základnú vojenskú službu. Počas celého tohto obdobia orgány štátnej moci vyvíjali tlak na vybrané skupiny obyvateľstva, najmä učiteľov, ale i veriacich členov vládnucej strany, aby sa nezúčastňovali na náboženských obradoch. Ich aktivity pravidelne sledovali a z toho vyvodzovali príslušné dôsledky.
Správcom jenkovskej fary bol do roku 1949 Michal Szilvasi. V roku 1950 nastúpil Valentín Pavlík, ktorý tu pôsobil do roku 1958. V čase neprítomnosti farára v roku 1958 tu zastupovali farári z Remetských Hámrov a z Tibavy. Následne v rokoch 1958 - 1984 tu bol Jozef Ilavský a po ňom do roku 1989 Ján Biroš. Pod jenkovskú farnosť spatrili filiálky Bežovce, Husák, Nižné Nemecké, Sejkov, Krčava, Vyšné Nemecké, Kristy, Svätuš a Záhor.
Obec Záhor: Stručný prehľad histórie
Obec Záhor leží vo východnej časti Východoslovenskej nížiny na pravobrežnom agradačnom vale Uhu. Obec vznikla v roku 1326. V roku 1427 mala viac ako 12 port. Patrila Komoróciovcom, neskôr Barkóciovcom, Beréniovcom. V 18. storočí sa útekmi poddaných značne vyľudnila. V roku 1715 mala 9 domácností, v roku 1928 bolo v obci 69 domov a 642 obyvateľov. V roku 1832 bol v obci cukrovar. Do 20. storočia vlastnili tunajšie majetky Aponiovci.
Erb obce Záhor
Obdobie 14. až 17. storočia
O najstaršom osídlení Záhora neexistujú zatiaľ relevantné dôkazy - v chotári totiž neboli zaznamenané žiadne praveké archeologické nálezy. Problematickým sa javí tiež vznik obce a výklad jej názvu. Vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku Bratislava 1978) je uvedené, že obec Záhor sa po prvýkrát spomína už v roku 1326 pod názvom „Mongath“. Významný slovenský historik, univerzitný profesor Ferdinand Uličný, ktorý sa výskumu stredovekého osídlenia najvýchodnejších častí Slovenska venuje už niekoľko desiatok rokov, však vo svojej odbornej publikácii s názvom Dejiny osídlenia Užskej župy (Prešov 1995)píše: „Leleský konvent v roku 1414 potvrdil vymedzenie hranice medzi chotárom Jenkoviec a Záhora. Vtedy vznikla prvá známa správa o tejto dedine, ktorá, ako vyplýva z obsahu listiny, jestvovala aj pred rokom 1414.“ Záhor sa v tejto latinskej listine z roku 1414 spomína ako „... Mongath alio nomine Zahar“ - čiže „Mongath,iným názvom Záhor“.
Profesor Uličný prvú písomnú správu o sídlisku „Mongath“, ktoré ležalo pri Záhore,datuje do roku 1358 - neskôr, v XV. storočí, toto sídlisko buď zaniklo, alebo splynulo so Záhorom. V písomnostiach z XV. - XVII. storočia sa názov dediny najčastejšie objavuje v podobe „Zahar“, ojedinele aj v tvare „Zahor“. V uvedenom období boli majiteľmi obce Dobóovci z Ruskej (patrili medzi významné uhorské šľachtické rody). Centrum ich panstva, do ktorého - okrem Záhora - patrilo aj niekoľko ďalších dedín, bolo v Pavlovciach(dnes Pavlovce nad Uhom). V roku 1427 tu bolo zdanených minimálne 5 obývaných sedliackých domov - od tejto kráľovskej dane bol oslobodený len záhorský richtár.
Richtár - predstaviteľ obecnej samosprávy - musel dozerať aj na plynulé odvádzanie poddanských dávok, za výkon svojej funkcie bol zodpovedný vlastníkovi dediny, čiže zemepánovi. V roku 1567 v Záhore bývala rodina richtára, zaznamenaných bolo aj 12 sedliackých domácností (sedliaci tvorili najbohatšiu vrstvu poddaných) a 14 rodín želiarov a sluhov (tí patrili k chudobnejším poddaným). Predpokladajúc, že v jednej domácnosti žilo priemerne 6 členov rodiny, tak v obci v tom čase mohlo bývať okolo 160-180 poddaných. Koncom XVI. storočia v dedine žilo aj 11 rodín slobodníkov (išlo o bývalých poddaných, ktorých zemepán doživotne alebo dedične oslobodil od poddanských povinností) a stálo tu celkovo 44 obývaných poddanských domov - obec teda patrila k najväčším v celom okolí.
V XVII. storočí - v dôsledku nepriaznivého vývoja v Uhorsku - začal počet obyvateľov Záhora klesať (poddaní sa buď odsťahovali, zbehli na iné panstvá, alebo podľahli rôznym chorobám). Administratívne obec patrila do Užského komitátu - ten sa najneskôr v XIV. storočí premenil na Užskú stolicu (jej hornatá časť ležala prevažne na území dnešnej Ukrajiny, na teritóriu Slovenska pod stoličnú správu so sídlom na Užskom hrade, neskôr v Užhorode, patrili mestečká Veľké Kapušany a Sobrance s okolím). Stolica používala aj svoj vlastný erb - hlavnú erbovú figúru predstavovala postava mladého šľachtica, ktorý v pravej aj ľavej ruke drží po tri klasy obilia.
Významnú úlohu v živote obyvateľov zohrávalo náboženstvo. Záhor - ako fília - patril v stredoveku pravdepodobne do rozsiahlej rímskokatolíckej farnosti so sídlom v Jovre (dnes je súčasťou Ukrajiny). Najbližší kostol sa v tomto období nachádzal v Jenkovciach. V druhej polovici XVI. storočia - pod vplyvom zemepánov Dobóovcov, v zmysle hesla „Cuius regio, eius religio“ - „Čí je majetok, toho je náboženstvo“ - prešli poddaní v Záhore k reformovanej viere. Zákonný článok č. 7 z roku 1647 však túto zásadu zrušil - ak zemepán vyznával iné náboženstvo, sedliaci si mohli zvoliť vlastného farára. V platnosti ale zostalo tzv. patronátne právo - patrón mohol na faru dosadiť kňaza podľa svojej vôle, poddaní však už túto voľbu nemuseli akceptovať.
Reformovaní veriaci zo Záhora pôvodne prislúchali ku kalvínskej farnosti so sídlom v Rebríne (dnes miestna časť obce Zemplínska Široká) - samostatná záhorská kalvínska farnosť (s fíliou Pinkovce) vznikla najneskôr začiatkom XVII. storočia (farnosť - až do polovice XVII. storočia - spravovali slovenskí kazatelia). V XVI. storočí v obci stál kostol - nie je známe, či bol drevený alebo kamenný.
Obec v rokoch 1700 - 1848
Začiatkom XVIII. storočia (konkr. v r. 1715) bývali v dedine členovia deviatich poddanských domácností - „hlavami“ týchto rodín boli: Ján Tót, Pavol Tót, Štefan Nagy, Juraj Kašar, Baltazár Kováč, Štefan Kováč, Lukáš Iško, Ján Kostrubani a Ján Török (podľa národnosti boli piati Maďari a štyria Slováci, resp. „Ruthéni“). O pomeroch v obci v prvej tretine XVIII. storočia informujú dva rukopisy, týkajúce sa Užskej stolice. Autorom prvého - staršieho - diela je Adam Horvát (Horváth) - šľachtic a učený muž, rodák z Pavloviec. Vo svojom Opise Užskej stolice o dedine Záhor píše: „Záhor leží smerom na východ, nad obcou Tašuľa, neďaleko rieky Uh. Jeho chotár leží v susedstve obce Bežovce a jeho poloha je trochu lepšia. Polia sú úrodné. Vlastníkmi sú Rákociovci - dedičia po matke, ale teraz patrí grófovi Aspermontovi z titulu zálohu. Tiež tu má majetkový podiel vdova po grófovi Barkócim st., a tiež aj časť patrí osvietenému grófovi Tomášovi Berénimu z Káranč a Beréňu.“ Matej Bel, ktorý napísal druhý rukopis, obec charakterizoval takto: „...susedí s Tašuľou, Bežovcami a Pinkovcami, nachádza sa neďaleko západného brehu brehu Uhu. Má veľmi dobré polia, podľa práva patria Tomášovi Berénimu.“
V súpise Užskej stolice, ktorý bol zhotovený počas zimných mesiacov na prelome rokov 1735-1736, sú tiež zaznačené zaujímavé údaje; v tomto období napr. zo Záhora (v tom čase bol súčasťou Pavlovského slúžnovského obvodu) utieklo 10 poddaných, bývať tu zostalo 9 poddaných, resp. poddanských rodín. V r. 1772 - v čase tereziánskej urbárskej regulácie - v obci žili členovia 32 sedliackých rodín (priezviská „hláv“ týchto rodín boli: Bali, Senko, Posypanka, Molnár, Sabo, Husár, Tóth, Košanič, Čermák, Kostruba, Kočanič, Bánovský, Šimko, Rokita, Vasiľ, Gábor, Rusnák, Kováč, Selepec, Huklinc, Šohajda, Labanc, Lukáč, Denči a Kendereš), 8 želiarských rodín (priezviská: Dudáš, Horňák, Fedor, Šohajda, Hrico, Šinko, Horňák, Fišári) a 3 podželiarských rodín (s priezviskami: Hamara, Barna a Semko). Výsledkom procesu urbárskej regulácie bolo vydanie obecného urbára, ktorý obsahoval súpis pozemkového majetku a rozsah povinností poddaných voči zemepánovi Tomášovi Berénimu (Berényimu).
V roku 1785 panovník Jozef II. (syn Márie Terézie) zrušil v Uhorsku nevoľníctvo - obnovením osobných slobôd poddaných v krajine skončilo ich bezprávne postavenie (mohli sa slobodne sťahovať, zakladať si rodiny, vykonávať pracovné činnosti, dávať deti do škôl, disponovať vlastným majetkom, zemepán ich už nemohol z pôdy vyhnať ani usadiť v inej oblasti). K vrchnosti však poddaní zostali pripútaní aj naďalej - ekonomicky (prostredníctvom prenájmu pôdy). Povinnosti poddaných zo Záhora voči zemepánovi vymedzoval urbár - ďalšie služby už od nich šľachtic nesmel vyžadovať (ak prácu navyše potreboval, bol povinný s poddanými uzavrieť zmluvu a riadne im za to zaplatiť).
V XVIII. storočí sa na území habsburskej monarchie uskutočnilo prvé vojenské mapovanie (tzv. jozefínske) - išlo tiež o prvé podrobné zmapovanie Slovenska v strednej mierke 1:28800. V Užskej stolici vojenskí kartografi pracovali v r. 1782 - 1784. V mape z tohto obdobia je Záhor označený ako „Zahor“ - bola to dlhá dedina s domami, ktoré sa tiahli po oboch stranách jednej ulice, resp. cesty. Z obce (alebo popri nej) viedlo niekoľko cestných komunikácií - smerom na Pinkovce, Bežovce a Jenkovce. V chotári Záhora, ani v blízkom okolí sa nenachádzali takmer žiadne lesné porasty - drevo však bolo potrebné, preto jedna z ciest viedla aj do hustého lesa pri Užhorode. Blízko obce (medzi Záhorom a Pinkovcami) bola nejaká osada - do nej tiež smerovala jedna z ciest.
Presné záznamy o počte obyvateľov a domov v dedine pochádzajú zo začiatku XIX. storočia - v r. 1828 napr. v Záhore žilo 642 ľudí a stálo 69 príbytkov (približne rovnaký počet dedinčanov aj domov sa udržal aj v nasledujúcom období). Spisy z r. 1832 obsahujú tiež zmienku o cukrovare - ten však (podobne ako veľká časť dediny) zhorel pri rozsiahlom požiari. Záhorčanov v tom čase trápili aj časté povodne. O 5 rokov neskôr bol jediným zemepánom v obci Krištof Stárai (Sztáray). Základy konfesionálnej štruktúry dediny sa vytvorili v XVIII. storočí - popri sebe tu bývali rímskokatolíci, protestanti, veriaci východného obradu aj židia. V r. 1789 zriadil jágerský biskup (sídlil v meste Eger v dnešnom Maďarsku) kaplánstvo v Jenkovciach - veriaci si tu postavili aj drevený kostol, do ktorého pravidelne dochádzali aj rímskokatolíci zo Záhora. V r. 1810 - šesť rokov po vzniku nového Satmárskeho biskupstva (s centrom v meste Satu Mare na území Rumunska) - boli Jenkovce povýšené na farnosť (Záhor tvoril jej fíliu).
V polovici XVIII. storočia vizitoval gréckokatolícke farnosti v Užskej stolici mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský. Z jeho zápisov je známe, že záhorskí gréckokatolíci patrili do farnosti so sídlom v Bežovciach (tu stál aj drevený kostol so šindľovou strechou) a každá z tunajších 8 gréckokatolíckych rodín odvádzala bežovskému kňazovi po dve viká (cca 50 kg) obilia. V rovnakom čase záhorskí kalvíni prislúchali k rôznym farnostiam - sídla mali v dedinách Tarnovci (dnešná Ukrajina) a Bežovce. Neskôr boli reformovaní veriaci začlenení do bežovskej farnosti - od r. 1875 však boli pre Záhor vedené samostatné cirkevné matriky.
Medzi staré kalvínske rodiny v obci patrili Kováčovci, Balyiovci, Sabovci, Korpovci, Tóthovci, Balážovci, Molnárovci, Denciovci, Kenderešovci, Horňákovci, Hudákovci, Kolibášovci a Laškodiovci - členovia týchto rodín sa v r. 1822 zaslúžili o výstavbu nového, resp.o prestavbu starého kamenného kostola. V miestnej kalvínskej ľudovej škole, kde napr. v r. 1804 vyučoval Juraj Kalán, si deti osvojovali základy čítania, písania, počítania a náboženstva. Presné počty veriacich jednotlivých cirkví sa zachovali z roku 1837 - v Záhore v tom čase bývalo 305 kalvínov, 211 gréckokatolíkov, 85 rímskokatolíkov a 15 židov.
Obec v rokoch 1848 - 1918
Uhorský snem v r. 1848 zrušil v krajine poddanstvo - oficiálne tým zanikli poddanské roboty a iné urbariálne povinnosti. Bývalí urbariálni poddaní dostali do spoločného vlastníctva tzv. urbársky majetok, po r. 1853 pôvodne urbársku pôdu získali jednotliví roľníci. Za ornú pôdu, lesy a pasienky však museli dedinčania aj naďalej odvádzať robotu - táto ich povinnosť skončila v r. 1896, po prijatí zákona o výkupe zmluvných poddaných a želiarov. Šľachta si - aj napriek všetkému - udržala vlastníctvo pozemkov (pôdu obhospodarovala vo vlastnej réžii). Veľké panské majere postupne nahradili panské veľkostatky. Všetci obyvatelia krajiny sa v tomto období stali osobne aj majetkovo slobodnými. Pomery v Užskej župe sa - v porovnaní s inými časťami krajiny - menili len veľmi pomaly. Väčšiu časť pôdy užívalo množstvo samostatne hospodáriacich zemanov (každý z nich vlastnil iba neveľkú výmeru), miestni sedliaci si mohli odkúpiť pozemky, na ktorých po celé generácie pracovali. Chudobnejší dedinčania - bývalí želiari a podželiari - začali pracovať ako robotníci na statkoch bohatších gazdov, resp. na poľnohospodárskych veľkostatkoch v okolí.
Na katastrálnej mape Záhora z druhej polovice XIX. storočia (konkr. z r. 1864) sú zaznamenané tieto názvy: „Bocska tov“, „Buygyogos“, „Csikó láz“, „Csonkás“, „Fevenyes“, „Forráš“, „Galová“, „Gerdeny“, „Huscsava“, „Kertalyka“, „Kiš erde“, „Konopianky“, „Križne zeme“, „Na bežovských“, „Nagy rét“, „Nyires“, „Patroka“, „Piszke“, „Silaš“, „Ungh“ (rieka), „Zahumenki“ a „Žsarov“. V r. 1900 žilo v obci 901 obyvateľov - najviac bolo Slovákov, niekoľko desiatok ľudí sa hlásilo k maďarskej a nemeckej národnosti, pár dedinčanov uviedlo aj inú národnostnú príslušnosť. V konfesionálnej štruktúre dominovali reformovaní, po nich nasledovali gréckokatolíci, rímskokatolíci, bývalo tu tiež zopár desiatok židov, niekoľko veriacich sa prihlásilo k iným náboženstvám. Najviac Záhorčanov sa živilo poľnohospodárstvom, niekoľkí sa venovali aj remeslu, obchodu alebo mali iné zamestnanie. Vzdelanostná úroveň bola nízka - plynule čítať a písať vedelo iba necelých 300 obyvateľov. Dedinské príbytky boli postavené väčšinou z dreva, ich strechu pokrývala slama (župa) - len veľmi málo domov malo strechu, zhotovenú z drevených šindľov, resp. z pálenej škridle.
V r. 1895 obec prislúchala do obvodu notárskeho úradu so sídlom v Bežovciach (na notariáte sa začali viesť aj štátne matriky). Notár mal významné postavenie - ako riadny člen sa zúčastňoval zasadnutí obecného zastupiteľstva jednotlivých obcí obvodu, spolu s richtárom a prísažníkmi patrili aj do užšieho vedenia dediny, jeho úrad viedol agendu všetkých obcí v obvode. Zasadnutia obecného zastupiteľstva, kde mali prevahu bohatší roľníci, zvolával a viedol richtár (maďarsky „biró“, v zemplínskom dialekte „birov“) - riadne schôdze sa konali dvakrát do roka (v jari a jeseni), mimoriadne podľa potreby. Obecné predstavenstvo - ďalší orgán obecnej samosprávy - zasadalo raz štvrťročne (aj jeho schôdze zvolával a predsedal im richtár). Náboženské pomery nezasiahli podstatnejšie zmeny. V roku 1914 vypukla 1. svetová vojna (boje trvali až do r. 1918) - úrady vyhlásili mobilizáciu, cez územie Slovenska začali prechádzať železničné transporty s proviantom, vojakmi a pod.
Obec v rokoch 1918 - 1939
Československú republiku (ČSR) oficiálne vyhlásili dňa 28. októbra 1918 v Prahe. Situácia vo východnej časti Slovenska (na západe Užskej, Užhorodskej župy) však bola komplikovaná - dané územie totiž do polovice januára 1919 spravovali dožívajúce uhorské, resp. nové maďarské úrady. Pomery sa stabilizovali až v druhej polovici roku 1919. Po roku 1918 obec Záhor tvorila súčasť okresu Užhorod. Od začiatku r. 1923 bolo územie Slovenska rozdelené do šiestich žúp - Záhor (už v rámci okresu Sobran...