Msgr. Jozef Tiso: Život Kresťanského Sudcu

Msgr. Jozef Tiso, kňaz a politik, sa stal jednou z najvýraznejších a zároveň najkontroverznejších postáv slovenských dejín. Jeho životná dráha, od kňazského povolania až po politické funkcie, bola úzko spätá s osudom slovenského národa. Vzhľadom na to, že sa stal aj politikom, jeho osoba sa nevyhnutne stala „kontroverziálnou“.

„Chystal som sa za kňaza a nie za politika. Sem smerovalo moje štúdium a moja sebavýchova. Ako kňaz chcel som slúžiť Bohu, Cirkvi a národu, z ktorého som sa zrodil a medzi ktorým mám uplatňovať svoje kňazské povolanie. Zásady: za Boha, za národ, s ľudom a pre ľud, neboli teda len heslom, neskoršie nadobudnutým, odpočúvaným, osvojeným, ale vždy a všade platným pravidlom.

Rodinné zázemie a detstvo

Dr. Jozef Tiso pochádzal zo starej slovenskej rodiny v trenčianskej stolici. Jeho otec, Gašpar Tiso, bol roľníkom, ale vyučil sa aj mäsiarskemu remeslu. Matka sa volala Terézia, rodená Budíšková. V rodine bolo sedem detí: traja chlapci a štyri dievčatá. Otcovu prísnosť vo výchove detí vyvažovala matka svojou láskavosťou. Tisová rodina bola solídna a nábožná. Svoju životnú filozofiu čerpala z čítania životopisov svätých, z Radlinského Nábožných výlevov a zo spoločných modlitieb.

Raz sa ho ktosi spýtal, či pochádza z bohatej rodiny. „No pravdaže pochádzam z bohatej rodiny. Bolo nás sedem. Viete, miera bohatstva na Slovensku je veľmi zaujímavá. Raz, keď som bol ešte kaplánom, prišla ku mne istá žena s plačom, že tí a tí jej čosi vykonali. Vraj, taký boháč, a mne chudobnej žene urobil takú škodu! Ale - hovoril som - veď on nie je boháč, veď má len dve kozy. No, hej - odpovedala žena - ale ja ich nemám! Mali sme slušnú strechu nad hlavou, mali sme čistý, pekný dedinský domček a peceň chleba vždy na stole, prikrytom obrusom. Mali sme to, čo človek k slušnému životu potreboval. To bolo naše bohatstvo. „U nás niet rozdielu medzi remeselníkom a roľníkom a robotníkom.

Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Vyrastal pod opaterou starého otca po matke. Dedko Budíšek bol kostolníkom. To je povolanie, ktoré veľmi imponuje svojou autoritou dedinským chlapcom.

Ľudovú školu vychodil v miestnej trojrečovej slovensko-maďarsko-nemeckej rímskokatolíckej škole. Jeho učiteľmi boli povedomí Slováci, odchovaní na modranskom učiteľskom ústave, Pavol Trusina a Alojz Brunner. Malý Jožko stále sedával v prvej lavici. Býval najlepším žiakom v triede a bol známy tým, že rád pomáhal susedom „šuškaním“.

Štúdium a kňazské pôsobenie

Po skončení 6. triedy odišiel na stredoškolské štúdiá do Žiliny s úmyslom, že bude študovať za kňaza. Neskoršie prešiel do nitrianskeho seminára. Tam na piaristickom gymnáziu dokončil vyššie triedy s výborným prospechom. Na Slovensku bolo zvykom, že biskupi posielali nadaných študentov do viedenského seminára Pazmaneum. Tam študovali viacerí národne uvedomelí slovenskí kňazi.

V lete r. 1910 biskup Fischer-Colbie vysvätil Tisu vo Viedni za kňaza. Primície mal vo svojom rodisku za účasti veriacich z celého okolia. Náš ľud hovorieval, že za novokňazské požehnanie sa vyplatí hoci aj čižmy zodrať, alebo prísť poň na kolenách. Môže sa zdať divným, že mladého doktora teológie poslal biskup za kaplána do chudobnej dedinky Oščadnice. „To bola moja druhá univerzita“ - povedal Tiso neskoršie.

S dekanom Krautnerom kaplán Tiso založil svojpomocný hospodársky spolok, ktorý dvíhal životnú úroveň i sebavedomie dedinčanov. Po roku sa Tiso dostal do Rajca. Tu usilovne zbieral životné skúsenosti. Tam nazrel po prvý raz do najchudobnejších chalúp a zoznamoval sa s potrebami robotníkov rajeckého okolia. Založil filiálku Slovenskej banky a remeselnícky krúžok, v ktorom učil mládež slovenský pravopis, lebo v škole ich učili len po maďarsky.

Po dvoch rokoch ho biskup preložil do Bánoviec nad Bebravou, ktoré sa stali „Tisovým mestom“, lebo v ňom pôsobil dlhé roky. Ešte aj ako prezident Slovenskej republiky nevzdal sa svojej fary, ale prichádzal do nej skoro každú nedeľu. Komunista Dominik Tatarka, ktorý neskoršie vytriezvel zo svojich náhľadov, napísal román Farská republika, v ktorej zosmiešňoval Slovenskú republiku a jej prezidenta.

V kapitole „Nedeľa na bánovskej fare“ opisuje Tisu, ktorý ako prezident slúžieval omšu, kázal veriacim a našiel si čas porozprávať sa s jednoduchými dedinčanmi, ktorí prichádzali k nemu s rozličnými problémami. Táto jednoduchosť nebola Tisovi na hanbu, ako to myslel Tatarka.

Počas prvej svetovej vojny sa Tiso stal vojenským kaplánom trenčianskeho pluku. Po roku na bojisku dostal zápal obličiek a odišiel domov na liečenie. Biskup ho potom poslal do Nitry za špirituála bohoslovcov. V Nitre bolo usadených veľa Maďarov, ktorí ju pokladali za maďarské mesto. Po prevrate začali v nej vyrastať rady Slovákov, ktorí potrebovali vodcov. Prozreteľnosť im poslala dvoch kňazov a profesorov: Dr. Jozefa Tisu a Dr. Eugena Filkorna. Títo vzdelaní Slováci s vodcovským nadaním vycítili, že nitrianski Slováci potrebovali solídny časopis, ktorý by im pomáhal v meste s takou bohatou slovenskou tradíciou položiť základy slovenského života.

„Slováci, plesajme!“ - napísal Tiso v 2. Tiso ako spirituál preložil do slovenčiny Avanciniho dielo „Život a učenie Ježiša Krista“ pre kňazov a bohoslovcov.

13. februára 1921 boli v Nitre vysvätení prví traja slovenskí biskupi: Dr. Karol Kmeťko pre Nitru, Marián Blaha pre Banskú Bystricu a Ján Vojtaššák pre Spiš. V tejto udalosti slovenskí katolíci právom videli oživenie cyrilometodejskej tradície. Ženičky z Gífera a Vajnor vyšili biskupom mitry s nápisom: „Slovenským biskupom - národ slovenský“.

Tiso sa stal tajomníkom biskupa Kmeťka. Hoci mali rozdielne povahy i politické zmýšľanie, predsa príkladne spolupracovali. V politike sa Kmeťko viac klonil k Msgr. Šrámkovi, Tiso zasa k Hlinkovi.

„Keď ako spirituál prišiel ku mne a žiadal založiť literárno-slovenský spolok pre kňazov, a to už za biskupa Battányiho, z toho vysvitá, že musel byť tichým, nie otvoreným Slovákom... Prijal som ho za sekretára. On túto funkciu svedomito vykonával ako muž vzdelaný, a čo sa týka slovenčiny, usiloval sa podporovať slovenských kňazov.

Politická činnosť

Tiso hneď na začiatku svojej politickej činnosti bol odsúdený na 6 týždňov za svoju reč. Dva týždne si odsedel v Trenčíne, na zvyšok dostal amnestiu. Roku 1924 sa vzdal miesta biskupského tajomníka a šiel za farára do Bánoviec. Tam začal naplno svoju politickú činnosť. Ale už 29. júna toho istého roku na orolskej slávnosti v reči spomenul, že bol odsúdený preto, že hovoril proti Čechom.

„Nie je pravda, že nám Česi berú chlieb, ale je pravda, že nám ho prinášajú... Česi sú naši najlepší bratia, oni uprednostňujú Slovákov v úradoch, na Slovensku sa úraduje len po slovensky, českého slova na univerzite, v školách a úradoch nikdy ani nepočujete.

Tiso nepatril do skupiny radikálnych politikov, ale do skupiny najumiernenejších. „Musíme sa brániť dvoch krajností,“ povedal na adresu mladých v Žiline: „Sú ľudia, ktorí milujú svoj národ. Zabarikádujú sa za heslá, za kulisy zásad a nevyjdú von, aby videli, čo sa tam robí. Práve preto život ide vedľa nich a oni do neho nezasahujú. Sú dobrí, upevňujú úzadie a zásady nielen zdôrazňujú, ale ich aj milujú. Proti nim stoja ľudia samého pohybu. Stále pohotoví vyraziť, neoddýchnu si, ale preto si aj veci dostatočne nedomyslia. Žijú len z toho, čo sa deje pred nimi, neopierajú sa o minulosť. Treba nám spojiť oba druhy ľudí.

V jeseni roku 1922 boli druhé voľby na Slovensku, po ktorých sa dostalo 23 poslancov z ľudovej strany do pražského parlamentu. 18. decembra Dr. „Týmito voľbami slovenský národ chce dať výraz svojmu želaniu, že v republike Česko-Slovenskej má svoj vlastný domov, má svoju krajinu, ktorú si ako svojrázny národ chce sám spravovať. Žiaľ, musíme konštatovať pred verejnosťou celej republiky, ale aj celého kultúrneho sveta, že tento hlas slovenského národa bol nielen nepovšimnutý, ale že sa ním úplne pohŕda.

Dr. Tiso po druhý raz prehovoril v parlamente 19. „Dejiny kňažstva a charakter jeho sú nám zárukou, že zbraň túto vám vyrazí z ruky povedomé a majestátne vystupovanie kňažstva. Vrstva, ktorá sa môže vo svojich radoch honosiť martýrmi a prenasledovaniami, vrstva, ktorá vie trpieť, biedu znášať, a to nielen za seba, ale aj za druhých a zvlášť za Cirkev a za národ, tá vrstva sa zotročiť nedá. Volí radšej ujmu trpieť ako sa zriecť samostatnosti.

24. novembra 1926 Dr. „Program autonómie, to nie je volebné heslo, to je naša duša a srdce, a preto za žiadne osobné ani stavovské výhody ho nesmieme zradiť.

15. januára 1927 prezident Masaryk menoval Dr.

Z príležitosti 10. výročia ústavy Dr. „Môžete nás nevyslyšať,“ povedal v parlamente: „...môžete hlas svedomia umelými dôvodmi potlačiť, jedno však nám nemôžete vziať: právo hlásiť sa o splnenie daného sľubu! Veríme, že Prozreteľnosť bdie nad osudmi národov.

Dr. Tiso bol veľký optimista, ktorý sa nedal znechutiť nijakými ťažkosťami a prekážkami. „Mám zázračnú knihu, breviár. Keď sa cez ňu človek hodinku porozpráva s Bohom, nuž si uvedomí, že život je utrpenie, že prináša kríž a že ho treba trpezlivo niesť.

Keď išlo o tzv. „katolícky blok“, t. j. o spoluprácu s českým katolíckym kňazom Msgr. Šrámkom r. 1936 Dr. „Sme za katolícky blok, ale pod rúškom katolíckeho bloku národnej jednote československej slúžiť nebudeme. Pokladali by sme to za zradu národa i katolicizmu. Chcieť katolícky blok, robiť ho a pritom Slovákov utláčať, to nie je katolícka politika...

Dr. Tiso bol vytrvalým v rokovaniach až do úmoru. Jeho celá politická činnosť bola poznačená úsilím o dohodu, pravda nie dohodu za každú cenu. Keď sa roku 1935 85-ročný Masaryk vzdal prezidentskej funkcie, Beneš, ako hlavný uchádzač o prezidentstvo, sľúbil Tisovi, ktorý vyjednával v mene ľudovej strany, že Slovensko dostane za rok autonómiu, ak ľudová strana bude hlasovať za neho v prezidentských voľbách. Beneš sa stal prezidentom len preto, že za neho ľudová strana hlasovala.

V jeseni roku 1937 Dr. Tiso, ako člen delegácie Spolku sv. Vojtecha, navštívil amerických Slovákov. Pred odchodom do Ameriky povedal, že svojho národa sa nezriekne „ani za cenu republiky“. Tieto jeho slová vyvolali veľké polemiky. Tisovi však boli príležitosťou vyjasniť pochopy, čo je národ a štát. 29. marca 1938, kedy bolo v Európe napäté ovzdušie, Dr. „Popieranie existencie slovenského národa a zaznávanie reči uráža národné presvedčenie Slovákov a vyvoláva nutné spory, ktoré znemožňujú bratské spolunažívanie Čechov a Slovákov. To, že slovenský národ je nútený vo svojom štáte už 20 rokov bojovať za uznanie svojej národnej individuality, za výlučné právo reči slovenskej na území Slovenska a za existenčné zaistenie Slovákov, je najvyššou obžalobou u nás panujúceho režimu... Je to skutočnosť, ktorá nás v 20.

16. augusta 1938 umrel Andrej Hlinka. Stalo sa to uprostred veľkej politickej krízy, vyvolanej sudetskými Nemcami. Tiso, ako Hlinkov nástupca v ľudovej strane, navštívil Beneša 8. septembra a upozorňoval ho na vážnosť situácie. Vrátil sa na Slovensko sklamaný.

Manifest Predsedníctva ľudovej strany, vydaný 18. „Ako kresťanský národ odsudzujeme všetky pokusy násilného a krvavého riešenia problému národností v štáte. Vyjadrujeme hlboké presvedčenie, že sa konečne dosiahne uspokojivý vzťah medzi Čechmi a Slovákmi a s ním aj posilnenie česko-slovenského štátu doma i za hranicami. Túžime po slobodnej a pokojnej Česko-Slovenskej republike.

Spád udalostí bol veľmi rýchly. Ľudová strana zvolala svoj výkonný výbor na 5. a 6. októbra 1938 do Žiliny. Na schôdzu boli povolaní aj zástupcovia iných politických strán okrem komunistov. Osem politických strán, pôsobiacich na Slovensku, sa dohodlo na spoločnom postupe dosiahnuť autonómiu Slovenska. Utvorila sa slovenská autonomistická vláda s piatimi ministrami a s Dr. Tisom ako ministerským predsedom. Centrálnej vláde v Prahe nič iné neostávalo ako schváliť žilinské rozhodnutie. Po 20-tich rokoch ťažkých bojov slovenská autonómia sa stala skutočnosťou a republika bola zachránená.

Keď sa iní tešili a oslavovali, Dr. „Čo sa dnes deje,“ povedal: „...je vlastne revolúcia. Prichádzame z revolúcie, ale nevyhodili nás na povrch sily revolučné. 6. október je ovocím historického vývoja, ovocím snáh všetkých slovenských národných buditeľov... Toto skvelé ovocie nesmie byť zneuctené a znesvätené nijakými známkami anarchie a rozkladu. Svoju slovenskú revolúciu sme uskutočnili nie prelievaním krvi, ale so spevom na perách. Tým sme sa zaradili medzi najvyspelejšie národy... Naša pravda zvíťazila, naše právo je už v našich rukách, nedajme si ho vyrvať nepremysleným počínaním, čo by iste nastalo, keby sme sa svetu predstavili ako rušitelia občianskeho poriadku a znášanlivosti.

...Náš nacionalizmus nikdy neznamenal nenávisť proti iným, a preto i v budúcnosti si budeme brániť svoje, cudzie nechceme a každému dožičíme, čo je jeho. Ale ako malému národu tým viac nám záleží na každej slovenskej duši a na každej piadi slovenskej zeme... Malý národ, ako je náš, môže svetu imponovať len mravnou silou, kultúrou a charakterom... Kresťanského režimu sa nikto nemusí báť. Nebude siahať k retorziám, bude milosrdný, nebude sa opičiť po cudzích teóriách a vzoroch, ale keby sa mu prihodilo brániť, bude vedieť aj útočiť a vyženie zo skrýš všelijakých potuteľníkov. Kresťanstvo je láska k blížnemu, ale kresťanský režim bude vedieť aj zahnať všetko, čo pre národnú vospolnosť znamená nebezpečenstvo.

Udalosti okolo vyhlásenia samostatnosti 14. marca 1939 sú každému známe... O 11. hodine Dr. Tiso bol na historickej schôdzke snemu Slovenskej krajiny, na ktorej sa zúčastnilo 57 poslancov a všetci členovia vlády. Tiso podrobne referoval o svojej návšteve v Berlíne. O 12. hodine, 7. minúte a 30 sekundách Dr.

Dr. Tiso sa stal predsedom slovenskej vlády, ktorú za krátky čas uznalo 27 štátov. 26. októbra 1939 bol jednohlasne zvolený za prezidenta Slovenskej republiky. „Prisahám na Boha všemohúceho a vševedúceho, že ako prezident Slovenskej republiky budem verným strážcom ústavy a zákonov, že budem mať vždy pred očami mravné a hmotné povznesenie ľudu a povediem štát tak, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti.

Jozef Tiso

„Môžem povedať, že Slovensko a Slováci v tom čase na 90% s tým súhlasili, keď oznámili, že máme samostatný štát. Ja myslím, že málo takých Slovákov bolo, ktorí by boli povedali: Nám sa neľúbi ten samostatný štát... Záruku sme videli v osobe Tisovej, že je skutočne charakterný muž a že z cirkevných ohľadov nemusíme sa obávať hroziaceho nebezpečenstva zo strany nemeckého nacizmu... On svojím kňazským poslaním, svojou učenosťou a rečníckym talentom bol považovaný za prvého rečníka Slovenskej republiky. Môžeme povedať, že u nás mu mnohí závideli. My sme vedeli, čo na neho čaká...

Pred koncom vojny Rusi nadviazali styk s Dr. Tisom pomocou agentov ruskej armády a navrhovali mu, aby vyhlásil „slovenskú sovietsku republiku“. V tom prípade by mohol ďalej ostať prezidentom. Poukazovali na rumunský prípad: Michal zostal na tróne, hoci krajina bola okupovaná Červenou armádou. Dr. „Môžu nás okupovať, obsadiť, môžu tu robiť čo chcú, ale to bude násilie, súhlas k tomu dať nesmieme.

Cez Veľký týždeň dr. Tiso so svojou vládou odišiel z Bratislavy do Rakúska. Ubytoval sa v benediktínskom kláštore v Kremsmúnsteri. Plánovali odísť do Mníchova a tam cez kardinála Faulhabera dostať sa do styku s americkými úradmi, ale už bolo neskor...

tags: #hlinka #krestansky #sudca