Deň Vykúpenia od Úžerníka: Zamyslenie nad Svätou Omšou a Príkladmi Svätých

V celom roku niet smutnejšieho, ale i vážnejšieho týždňa, ako je Veľký týždeň. Veď v celom týždni sv. cirkev deň po deň nám predstavuje obrazy z dejov, z hrozne bolestnej svetovej trúchlohry nášho vykúpenia. Sprisahali sa kňazi židovskí; hľa už sa navštevujú bezbožnici, už sa radia zlostníci, ako by mohli čim ľahším a ľudu čim menej nápadným spôsobom chytiť a pozbaviť sa toho, ktorý len dobre robil, nebeské učenie sdeloval im.

Na ktorom nemohli dokázať zhola nič, čoho by sa bol dopustil, či proti P. Bohu, či proti panovníkovi zeme, či snáď proti láske k blížnym, alebo ustanovizniam zákona, daného Mojžišovi. No ale kedy že zlosť nenašla spôsob zničiť nevinnosť?! Poprezerajte dejiny sveta, a iste naleznete zrejme dôkazy toho, že na hriešnej tejto zemi nepočalo sa nikdy niečo dobrého bez toho, že by sa už v počatí svojom, už v svojom zárodku nemuselo triasť pred nastavajúcim nepriateľom svojho jestvovania.

Sprisahali sa proti nevinnému Baránkovi títo pohlavári ľudu židovského, a len pomyslite, ako ďaleko schytralosť dorástla týchto bohomordarov! Žasli až do samého súkromného kruhu drahého Spasiteľa, medzi samých apoštolov Kristových. Vybrali si jedného z nich. No museli ho poznať už z predošlého života. To bude dobrý, to je ten, ktorý nám je potrebný, tento sa nám hodí. Vybrali si penazobaživca, skovražníka, závistníka, lakomca Judáša. A tento nešťastník podľahol pokušeniu; „Čo mi dáte? ja vám ho zradím.“ No - pravda - nazdali by ste sa, že nebude spokojný s bárs akým bagateľom, že bude pýtať cenu nevídanú, akú nie sám sebou, lez snáď záprahom by zavliekol domov? Ach, horký že! Nuž či nepoznáte skývražníka, úžerníka? Neviete, že nad halierom viacej sa teší, raduje, než dieťa nad chrupkavou čerešňou? I tento tak.

Sprisahali sa proti Nemu, totiž proti nevinnému Baránkovi ti ľudia, ktorí deň čo deň, chvíľu čo chvíľu obdržiavali od Neho dobrodenia, ktorým ústa otvorene, údy zmeravene, oči stĺpkom ostali stať, keď videli Nim tvorene zázraky, aké nikdy pred tým svet ani len v možnosti nemyslel. A teraz? Teraz ľahko dajú sa láskavými slovami upútať, premôcť, a chystajú sa s radosťou odpraviť toho, Na Veľký týždeň, ktorému len včera volali: „Hosanna!“ Odnes už volajú: „Ukrižuj ho!“ O vrtkavý ľudu! Ako na krátko trvá u teba pocit vďaky a uznania! A tieto hľa obrazy cely týždeň nám v svojich obradoch predkladá drahá naša mať sv. Sprisahalo sa proti drahému Vykupiteľovi ešte i to drevo: hľa drevená, šípová koruna bolestne venčí Jeho hlavu, hľa trstina na posmech pohybuje sa v ruke Jeho; hľa ťažký kríž drie plecia Jeho, a konečne ponúkne sa mu za posteľ smrteľnú.

Oh, cela príroda sa sprisahala proti Nemu! - Tam mate nádobu z hliny, a v nej čo? Ocot so žlčou zmiešaný k posmešnému uhaseniu Jeho hrozného smädu. Keď som bol malým, asi 5-6 ročným chlapcom, nebožká drahá matka moja mi ukazovala v modlitebnej knižke obrázky krížovej cesty, a pri každom mi ukázala; „Vidíš, toto je P. Kresťanské rodiny! toto som len tak pomimo zadelil s vami, ako keby som vám prstom chcel poukázať na vašu povinnosť. Vezmite knižku do ruky, k tomu tento týždeň mate prístup, zavolajte k sebe drahé plemeno vášho života, detičky vase, vysvetľujte im, čo drahý Spasiteľ za nás trpel, aby nás vykúpil, aby nám stratene nebo poznove získal, a nepovedám, aby tie vaše detičky to iste robili, čo ja, lez aby vaša rodičovská zdravá náuka utkvela v srdciach nežného citu vašich dietok, aby tak už v mladistvom ich veku zrodila sa v nich ta povinná úcta, akú behom celého svojho života preukazovať majú svojmu drahému božskému Vykupiteľovi. Zúčastnite sa i s nimi zvlášť v posledne tri dni veľkého týždňa na službách božích, aby ony i očima videli to, čo umčekom svojim dostali od Vás. Rodiny kresťanské!

Tento predmet, o ktorom chcem napísať krátky článok, je neobyčajne rozsiahly. Že vraj najväčší poklad na zemi! Čo je to, čo to len môže byť, zvedavo čakáš odpoveď m. čitateľu, na túto otázku? Najväčší poklad na zemi je svätá omša. Ktorá svätá omša? Drahocennosť tohoto pokladu, svätej to omše, rozum ľudský nepochopí a ani jazyk ľudský, akýkoľvek výrečný, ju dostatočne nevychváli. Keby sv. A prečo je svätá omša tým najdrahocennejším pokladom? Preto, lebo každá svätá omša je nič iného, ako skutočne sprítomnená, ohnovená, opakovaná krížová smrť Ježiša Krista. V každej sv. omši tajuplným a nepochopiteľným spôsobom zase umiera Ježiš Kristus, náš láskavý Spasiteľ, opravdivý Boh a spolu aj opravdivý človek. Lenže jedna čiastka ľudí neverí, čo píšem o svätej omši a druhá čiastka zase zabúda na to, čo nás cirkev katolícka o drahocennosti omše svätej učí.

Ľudia nemyslia na to: „že s jedinkou omšou svätou býva Pánu Bohu omnoho príjemnejšia služba preukázaná, ako keby voľakto všetky čnosti vykonal a všetky možné bolesti a múky pretrpiac ku cti a sláve Božej ich obetoval." Tak je to napísané v omšovej knihe v roku 1634 vydanej. Ty môžeš, m. Jak dojímavý je Veľký Piatok! Ešte i ľahostajní kresťania idú v ten deň do chrámu Božieho, aby sa tam rozpamätali na smrť Ježišovu a za ňu sa Mu poďakovali. Pod dojmom rozpomienky ukrutnej smrti Ježišovej ľudia sú vtedy všeobecne dojatí, pohnutí, smutní, ba mnohí i plačú.

Veril to sv. Ludvik, kráľ francúzsky a preto každý boží deň bol prítomnrý na svätej omši. Veril to sv. Izidor, paholok, a preto len pod tou podmienkou slúžil, keď mu gazda povolil, že každý deň mohol byť aspoň na jednej svätej omši prítomný. Verila to sv. Hedviga a preto každý deň bola prítomná na všetkých sv. Najkrajší príklad v tejto veci nám dala Bolestná Matka Ježišova, preblahoslavená Panna Mária. Ako vieme, žila u sv. Ja žijem v tom presvedčení, že na druhom svete, vo večnosti, tak v očistci ako i v pekle, duše najviac preto nariekajú, že ten najväčší poklad zeme, sväté omše zanedbali a že i v robotné dni - keď mohli - neboli na nich prítomné.

Svätý Ruženec. Nemôžem v sebe potlačiť pohnutie, kedykoľvek naskytne sa mi príležitosť niečo nového čítať o najnovších mučeníkoch našej sv. Cirkvi, našej sv. viery, o katolíkoch v Mexiku, ktorí za našich časov krv svoju vylievajú, životy obetujú za Krista Pána, Boha svojho, za vieru svoju. Nebožiatka, oni umierajú, lež z duše želajú život Ježišovi Kráľovi, za ktorého všetko i samý život svoj obetujú. O šťastní kresťania, o blažení mučeníci Kristovi!

Keď nešťastní židia priviedli Pána Ježiša pred Piláta, medzi vymyslenými žalobami i túto vyriekli proti nemu: „vydáva sa za Kráľa." A keď sa ho Pilát opýtal: „Teda kráľ si ty?" odpovedal mu Pán Ježiš: „Ty sám hovoríš, že som ja Kráľ. Ale moje kráľovstvo nieje z tohoto sveta. Keby kráľovstvo moje bolo z tohoto sveta, moji slúžobníci iste by bojovali, aby som nebol vydaný židom." (Ján 18,36-37.) Židia žalujú na Pána Ježiša Krista, že sa robí Kráľom, teda je skutočne kráľ. On sám o sebe zdôrazňuje, že je kráľom, len nie takým, akými sa honosí tento svet. Jeho kráľovstvo nenie z tohoto sveta. Máme Kráľa a akého kráľa! Sv. Ján vo svojom videní opisuje nášho Kráľa, ktorého videl uprostred siedmych zlatých svietnikov podobného Synovi človeka, odetého dlhým rúchom a na prsiach prepásaného zlatým pásom"... a potom pokračuje : „A keď som ho uzrel, padol som mu k nohám ako mŕtvy. Tu položil svoju pravicu na mňa a povedal: Neboj sa, ja som prvý a posledný a živý; bol som mŕtvy, a hľa, živý som na veky vekov, a mám kľúče od smrti a od pekla." Toto píše sv. Ján v 1. hlave svojho Zjavenia a v 19.

Tento láskavý a najjasnejší náš Kráľ vydal najmilostivejší úkaz svojim apoštolom a ich nástupcom: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčínca, i tie mám priviesť, a budú počúvať môj hlas; a bude jeden ovčínec a jeden pastier." (Ján 10, 16.) A keďže „daná mi je všetka moc na nebi i na zemi, iďte, učte vsetké národy a krstite ich: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého; učte ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal." (Matúš 28, 18 - 20.)

Kráľ vydal rozkaz, a ten rozkaz zachovali a plnili na vlas jeho ministri a ich nástupcovia až po dnes plnia a zachovávajú ho. Sami apoštoli hneď po zoslaní Ducha Svätého podelili medzi sebou celý vtedy známy svet, hlásali sv. Evanjelium všade, kde sa len obrátili, krstili a zakladali cirkev v Európe, Azii, Afrike. „Po celej zemi rozlieha sa ich zvuk, a až do končín okršleku zeme ich slová." (Žalm. 18, 5.) Títo zachovali a vyplnili rozkaz Kráľov do poslednej litierky a pravdu čistého Evanjelia spečatili svojou smrťou. Odsťahovali sa do kráľovstva, ktoré svetu hlásali, avšak ich dielo neutrpelo prietrž, to bolo pokračované ďalej a stále až do dnešného dňa. Cirkev svätá vždy vychovala nástupcov a Kráľ posielal a posiela ich stále po svete. Dnes už niet krajiny na tejto zemi, kde by Evanjelium nebolo hlásané. Niet krajiny, kde by neboli ľudia, ktorí poznajú Najjasnejšieho Kráľa Ježiša.

Missionári pracujú so všetkým úsilím na rozšírení kráľovstva božieho; keď to záujem kráľovstva vyžaduje, obetujú i svoj život. Ale dielo missionárske volá i po našej pomoci. Hľa, keď Šimon-Peter, na rozkaz Majstra svojho, Pána Ježiša, rozostrel sieť, zahrnul také množstvo rýb, že nútený bol zakývať i súdruhom s druhej lode, aby mu prišli na pomoc. Takto aj naši horliví missionári kývajú, volajú na nás, aby sme im pomáhali. Čítajte missionárske časopisy, Posla Božského Srdca a dočítate sa, ako úpenlivo prosia so všetkých strán o našu pomoc. Už to i sv. stolica rímska požaduje od nás, keď nám nakladá pri každej pobožnosti pamätať na sv. missie a okrem modlitby, dľa možnosti i halierom podporovať ich. Niet na zemi kráľovstva, kde by obyvatelia neskladali svoje groše na oltár vlasti v podobe dane. Kráľovstvo Ježiša Krista tiež pýta od nás, svojich to poddaných, takúto daň a blažený ten katolík, ktorý dľa možnosti obetuje na kráľovstvo Krista svoj halier, ako jedno slepé dievča, ktoré 36 korún prinieslo istému kňazovi na sväté missie. Kňaz vidiac chudobu dievčaťa, ktorá bola ešte zväčšená slepotou, uvažoval, že táto obeta prevyšuje jej primeranosť s chudobou i povedal dievčaťu: „Ale, dieťa moje, veď ty si chudobné dievča, nemôžeš sa natoľko ukrátiť." Ale slepá ostávala na svojom, odôvodňujúc svoju štedrosť takto: Sám uznáte, dôstojný pane, že je to nie mnoho. Ja košíky pletiem a keďže som slepá, jedno mi je, či vo dne pri svetle, či v noci vo tme. Ja teda nepotrebujem svetla ani v noci, nuž čo iní vydajú na svetlo, ja som usporila a oddávam to na sv. missie. Aký je toto oduševňujúci príklad! Koľko sa v našich katolíckych rodinách minie na celkom zbytočné veci! Koľko len tá nešťastná nádhera zhltne! Ako mnoho je tých bohatých, ktorí pri svojom dobrobyte a šťastí nepamätajú na Kristove kráľovstvo. Buďte milosrdní a milosrdenstva dôjdete; dajte a bude vám dané a pritom vrúcne sa modlievajte Otče náš a v ňom: príď kráľovstvo tvoje!

Jeden pyšný egyptský faraón (tojest panovník) išiel poobzerať svoje stavby. Práve vtedy stavali jednu ohromne veľkú pyramídu, tojest jedno štvoruholné, ozrutné stavisko, ktoré v rohu vrcholilo a pod ktorým sa egyptskí panovníci dali pochovávať. Naraz jeden bolestný výkrik zaznel. Jeden pri stavbe pracujúci otrok padnul pod ťarchou jedného veľkého kameňa, ktorý sa naň zrútil. „Pokračujte v práci! O jedného otroka viac alebo menej! Veľké množstvo otrokov začalo mrmlať. „Naskutku dám zahlušiť toho, kto sa ho dotkne! Nik sa neopovážil. Avšak, hľa, predsa. Skutočne. Faraón zblednul ako stena. A v nasledujúcej minúte krv malého syna faraóna už dovedna stiekala s krvou otroka. Tisíce rokov sa minulo. Tá pyramída sa už dávno zrútila. Jej kamene sa rozpadali, roztratili a rozmrvili. Iba jeden kameň stojí ešte celý, neporušiteľný a hrdo sa vypína zo zeme. Hľa, pyramída nehlása meno ukrutného faraóna, ako vtedy úfal, keď ju stavať kázal. Avšak hlása meno toho nevinného dieťaťa, ktoré aj ku otrokovi malo dobré, citlivé srdce. Pred láskou, ktorú nič nezničí, sa i večné veky hlboko klaňajú.

Mária je Matkou Božou a tým je všetko povedané. Plné úctivosti musia byť všetky tvory, svätá hrôza sa ich má zmocniť, kedykoľvek obracajú svoj zreteľ na nesmiernu dôstojnosť Matky Božej. P. Mária už v živote svojej matky všetkých Svätých a anjelov, svätosťou prevyšovala. Dieťatko Mária je nesená prvý raz do chrámu. Po pôrode sv. Anny nastal čas jej očisťovania. Ačpráve pôrod prešťastnej Anny bol čistý, ako sa to pre jej nebeskú dcéru slušilo, ktorej čistota prešla na matku, a preto žiadneho očisťovania nepotrebovala, - predsa zadosť učinila zákonu, aby pred ľudmi ukázala, že sa podrobuje poriadku. Sv. Anna išla do chrámu a hlásila sa u veľkňaza. Týmto bol sv. Simeon. Bola mu daná milosť, že dieťa Mária na jeho rukách bola obetovaná. On síce hodnosť jej nepoznal, ale bolo mu vnuknuté, že dieťa toto je veľké v očiach Božích. „Čo je to za neobyčajné pohnutie, ktoré cítim", hovoril, „azda sú tieto ženské príbuzné budúceho Messiáša?" V pocite tohoto radostného podivu bol voči obidvom veľmi láskavý.

Keď spatrilo milé dieťatko svojimi telesnými očami veľkosť a vznešenosť službám Božím zasväteného chrámu, rada by sa bola hodila a zem jeho pobozkala, aby tak poklonu vzdala Pánovi. Kráľovná všehomíru obetovala sa teda pokorne ako poddaná Pánovi. Na dôkaz, že Boh jej obetu prijíma, jasné svetlo prišlo z neba, ktoré sa rozlialo po dcére a matke a naplnilo ich novou jasnosťou a milosťami. Svätí anjeli strážcovia Márie a nepočetní iní pri tom úkone prítomní, spievali Pôvodcovi tohoto zázraku najsladšie chválospevy. Starý Had všetky tieto udalosti sledoval s tou najnapnutejšou pozornosťou.

S nebeskou dcéruškou v domácnosti sa zachádzalo tak, ako s inými deťmi v tom veku. Ona nebola nikomu na obtiaž. Z roztopašnosti neplakávala, bola vždy láskavá a milá. Z ohľadu na hriechy sveta v prosení o vykúpenie často plakávala, ale vždy s vážnosťou a slušnosťou jednej kráľovnej a panej, nakoľko jej veku sa to slušilo. Jej chovanie sa nebolo nikdy detské, čo aj niekedy milkovanie si dovolila, ale len od matky; cudzích vedela vždy od seba na istú vzdialenosť zvláštnou silou zadržiavať. Užívala pokrm a spánok mierne. Uspokojila sa s tým, čo k udržaniu života a zdravia, ako aj ku vzrastu bol potrebné. Že jej telesná ústrojnosť bola dokonalá a útla, cítila bôľnejšie hlad a smäd ako iné deti. Keď však jedlo nedostala vo svojom čase, alebo nie dostatočne, ostala pokojná a trpezlivá, kým neprišla vhodná príležitosť slušným spôsobom si o to prosiť. Postrádanie spánku naproti tomu cítila menej: lebo vtedy, keď bola sama, mohla anjelov vidieť a s nimi o Božských tajomstvách sa zabávať.

Keď bola v plienkach zabalená a stiahnutá, nielen že jej to nepríjemné nebolo, ale mala z toho veľkú radosť; lebo vedela, že Slovo telom učinené najohavnejšiu smrť podstúpi a potupne bude stiahnuté. Už v tom veku sa modlievala, keď bola sama, v podobe kríža; lebo vedela, že jej Miláčik na kríži zomrie, ačpráve vtedy jej ešte nebolo známe, že Ukrižovaný bude jej Synom. Jaknáhle Mária svetlo sveta uzrela, poznala pôsobenie prvkov, vliv planét a hviezd, - zem, ktorá ju prijala, - potravu, ktorá jej život udržiavala a všetky ostatné ku životu potrebné veci. Bola povďačná Stvoriteľovi za všetky tieto veci, ako za Jeho dobrodenia, ktoré jej On darom dal. Pre tú príčinu spoznala aj to, keď jej niečo potrebného chybovalo, že sa jej nedeje krivda, nakoľko všetko bez zásluhy z milosti prijíma a za spravodlivé držala, ba radovala sa pozbavenou byť niečoho. Mária túto pravdu spoznala, a táto pravda ľudskému rozumu nemôže byť neznáma. Kde je potom ľudský pochop, že pri nedostatku túžobne želaných a ani nie tak osožných vecí ľudia smutnými ostanú, jeden proti druhému sa zlobia, áno, na samého Boha sa opovážia hnevať, ako keby im krivdu činil? Oni by sa mohli sami seba spýtať, aké bohatstvá mali prv, než by boli život obdržali? Aké služby preukázali Stvoriteľovi, aby im život dal? Keď však človek svoje jestvovanie nemohol si zaslúžiť, vtedy ako má byť povinný Stvoriteľ na základe spravodlivosti niekomu život udržať, ktorý On z milosti udelil? Keď Boh jedno stvorenie do života dovedie, to je len dobrodením pre toho tvora. Vzal však na seba človek už so životom povinnosť, dlžobu, ktorú on nikdy nemôže zaplatiť. Nuž akým právom si on chce uplatniť to, aby mu bol nezaslúžene darovaný život udržaný, keď sa ho tak často nehodným stal? Kde on má právne, písomné ubezpečenie, že mu nesmie nič chybovať? Keď pritom všetkom Boh, vo svojej najväčšej dobrote, človeka s potrebným láskavo zaopatrí, prečo sa tento jeduje, že nemá zbytok?

Damokles bol jeden z pochlebníkov syrakuského kráľa - tyrana Dionysia. Raz Damokles zvláštne lichotil kráľovi, jak je šťastný v kráľovskej hojnosti a vznešenosti svojej. Damokles si prial, aby bol na jeho mieste. Kráľ vedel dobre, ako je nenávidený pre svoju úkrutnosť a koľkým úkladom je život jeho vystavený. Preto kázal, aby Damokles odený bol do rúcha kráľovského a sa posadil k stolu kráľovskému. Tu mu boli predložené na samom zlate a striebre tie najchutnejšie jedlá a najlahodnejšie nápoje. Kto bol šťastnejší a blaženejší nad Damoklesa? Ale keď si najviac všetko ochutnával a pochvaľoval, pozdvihol znenazdajky zrak svoj nahor. A čo videl? Nad hlavou svojou zavesený meč na nitke. Meč mohol každú chvíľu spadnúť a preťať mu hlavu. Damoklesovi odišla hneď všetka chuť k jedeniu a k pitiu. Avšak také je i šťastie hriešnika nekajúceho. Pre hriešnika môže náhle prísť smrť. Náhle môže byť odvolaný pred súd Boží a odsúdený k večným trestom pekelným. Či nevypadá to tak, ako keby nad jeho hlavou bol na nitke zavesený meč spravodlivosti Božej? Meč zavesený nad Damoklesom hrozil len smrťou časnou, ale meč spravedlnosti Božej, visiaci nad hriešnikom, hrozí smrťou večnou. Preto nemali by sme, my hriešnici, odkladať s pokáním, lebo nevieme, kedy a jak nás Pán Boh k sebe povolá. „Nehovor: zhrešil som a čo sa mi za to smutného prihodilo?... Ani nepridávaj hriech ku hriechu." (Sirach 5, 4. 5.)

Buďte milosrdní a milosrdenstva dôjdete; dajte a bude vám dané a pritom vrúcne sa modlievajte Otče náš a v ňom: príď kráľovstvo tvoje! Kráľovstvo Ježiša Krista tiež pýta od nás, svojich to poddaných, takúto daň a blažený ten katolík, ktorý dľa možnosti obetuje na kráľovstvo Krista svoj halier, ako jedno slepé dievča, ktoré 36 korún prinieslo istému kňazovi na sväté missie. Niet na zemi kráľovstva, kde by obyvatelia neskladali svoje groše na oltár vlasti v podobe dane. Už to i sv. stolica rímska požaduje od nás, keď nám nakladá pri každej pobožnosti pamätať na sv. missie a okrem modlitby, dľa možnosti i halierom podporovať ich.

Tabuľka: Príklady Svätých a ich Vzťah k Sv. Omši

Na záver, buďme si vedomí dôležitosti svätej omše a snažme sa o hlbšie pochopenie jej významu v našom živote. Nech nám príklady svätých slúžia ako inšpirácia k tomu, aby sme si vážili tento najväčší poklad na zemi a žili v súlade s učením Krista.

tags: #dan #za #vykupenie #od #uzernika