Často sa stretávame s fenoménom vkladania rúk, ktorý je na jednej strane uplatňovaný ako spôsob chvály Boha počas rôznych duchovných aktivít. Na strane druhej býva však označovaný za sektársku aktivitu a zásah do niečoho, čo presahuje kompetencie zúčastnených. Nasledujúce riadky majú poukázať na výskyt, zmysel a využívanie vkladania rúk vo Svätom písme.
Vkladanie rúk v Starom zákone
V Starom zákone je vkladanie rúk chápané nielen ako znak identifikácie medzi tým, kto vkladá ruky, a tým, na koho sú vkladané, ale prítomné sú aj ríty odovzdania, transferu od darcu k obdarovanému. Starozákonné vkladanie rúk sa spája s pokojom, hriechom alebo obetami (porov. Ex 29, 10. 15. 19; Lv 1, 4; 3, 2. 8. 13; 4, 4. 15. 24. 29. 33; 8, 14.18.22; Nm 8, 12; 2 Krn 29, 23), s obradom vyháňania capa (porov. Lv 16, 21), s ustanovením levitov do ich služby (porov. Nm 8, 10), s nominovaním Jozueho ako Mojžišovho nástupcu (porov. Nm 27, 18. 23; Dt 34, 9).
Boh prikazuje Mojžišovi položiť ruky na Jozueho, aby sa mohol stať vodcom celého zhromaždeného ľudu (porov. Nm 27, 18 - 23). Udalosť opisovaná v Dt 34, 9 spomína, že po tom, čo Mojžiš položil ruky na Jozueho, ten sa stal vodcom ľudu podľa prísľubu v Dt 31, 7.
Vkladanie rúk nachádzame aj v spojitosti s uväznením, provokáciou a obvinením (porov. Ex 24, 11; Lv 24, 14; 2 Kr 11, 16; 2 Krn 23, 15), čo potom pozorujeme aj v evanjeliách (porov. Mt 21, 46 a Lk 20, 19; Mt 26, 50 a Mk 14, 46; Lk 21, 12; Jn 7, 30. 44; 8, 20), v Skutkoch apoštolov (porov.
Zhrnutie správ o doktríne vkladania rúk || Apoštol Michael Orokpo
Vkladanie rúk v Novom zákone
Je to slávnostná a spoločenská udalosť a stretávame sa s ňou na rôznych miestach v Novom zákone (porov. Sk 8, 18; 2 Tim 1, 6; Hebr 6, 2). V širšom kontexte Biblie sa spája s uzdravením (v zmysle prosby o Boží zásah; porov. Mk 6, 5; Lk 13, 13; Sk 28, 8), s požehnaním (porov. Gn 48, 14; Mk 10, 16), s osobitným darom alebo s kvalifikáciou (porov. Sk 8, 17; 19, 6; 2 Tim 1, 6), s rôznymi formami autorizovania alebo nominovania do úradu (porov. Najmä na posledných citovaných biblických miestach sa vkladanie rúk explicitne viaže na úlohu vodcu, verejne manifestovanú pred zhromaždeným ľudom.
Aj v Novom zákone môžeme pozorovať rozdiel vo vkladaní rúk: silno vtlačiť a jemne položiť. Termín „jemne položiť“ býva spojený s uzdraveniami a udalosťami, kde sa pozoruje aktivita Ducha Svätého (porov. Sk 8, 17 - 19; 9, 12. 17; 19, 6; Hebr 6, 2), zatiaľ čo termín „silno vtlačiť“ sa spomína pri ustanovení siedmich diakonov (Sk 6, 6) alebo pri vyslaní Pavla a Barnabáša (porov. Sk 13, 3).
Spojenie „vkladanie rúk“, ktoré je jedinečné v gréckej tradícii (epitheseōs tōn cheirōn), pochádza z výrazov, ktoré hebrejčina jasne rozlišuje: sāmach (silno vtlačiť) a šāt alebo sām (jemne položiť). Prvý termín (sāmach) sa používa v súvislosti s celopalnými obetami, s ustanovením levitov či s ustanovením Jozueho a naznačuje „odovzdanie“ od jednej osoby k druhej či menovanie delegáta.
V prvom rade treba povedať, že ide o permanentný dar, ktorý Timotej môže buď zanedbávať, alebo roznecovať (porov. 2 Tim 1, 6), no Pavol ho vyzýva, aby nezanedbával tento dar (grécky charisma). Nie je to teda niečo darované človekom, zhromaždením starších, ba ani kúpené. Tento dar je v Timotejovi a je mu daný Pánom. Na inom mieste hovorí: „Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy“ (2 Tim 1, 7). Charizma nie je daná Timotejovi inými ľuďmi, je mu len odovzdaná ľuďmi. A to v dvoch momentoch: „skrze proroctvo“ a „vkladaním rúk starších“.
Vkladanie rúk na Timoteja je jeho ratifikáciou. Starší komunity, ktorí na neho kladú ruky, poukazujú a zviditeľňujú dar, ktorý mu Boh dal, a Timotej sa tak zároveň stáva reprezentantom komunity. Byť určený komunitou (predstavenými komunity) je pečaťou vierohodnosti.
Pri opisovanej udalosti v Prvom liste Timotejovi sa spomína vkladanie rúk starších (porov. 1 Tim 4, 14). Grécky text nehovorí ani tak o „starších“ (presbyteroi), ako skôr o presnejšom termíne „kolégium starších“ (presbyterion). Tento výraz sa nachádza len trikrát v Novom zákone - v pašiách: „Keď sa rozodnilo, zišli sa starší ľudu, veľkňazi a zákonníci, predviedli ho pred svoju radu“ (Lk 22, 66); a počas Pavlovej obrannej reči pred Židmi v Jeruzaleme: „Túto Cestu som prenasledoval až na smrť: spútaval som mužov i ženy a dával som ich do väzenia, ako mi dosvedčí aj veľkňaz a celá veľrada.
Vkladanie rúk, ktoré sa viaže na odovzdanie moci, tak ako ho poznáme v Biblii, sa deje pod autoritou Cirkvi. V Starom zákone kňaz Áron kládol ruky na hlavu býčka (porov. Ex 29, 10; Lv 4, 15), pri obrade zmierenia zase položil obe ruky na hlavu capa a vyznal nad ním všetky previnenia Izraelitov a všetky priestupky, ktorých sa dopustili (porov. Lv 16, 21 - 22). V Skutkoch apoštolov sú to apoštoli, ktorí vkladajú ruky na diakonov (porov. Sk 6, 6). Neskôr Peter a Ján odchádzajú do Samárie, aby tam vkladaním rúk odovzdali Ducha Svätého veriacim (porov. Sk 8, 17). Pavol vkladá ruky na učeníkov v Efeze a Duch Svätý na nich zostúpil; hovorili jazykmi a prorokovali (porov. Preto aj Cirkev múdro rozlišuje medzi pohladením, držaním či iným prejavom zdravej ľudskej nehy a spolupatričnosti a vkladaním rúk, ktoré má za cieľ niečo odovzdať.
Pavol píše svojmu spolupracovníkovi Timotejovi silné slová: „Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, vkladaním rúk starších“ (1 Tim 4, 14).
Môžeme ešte spomenúť aj počet rúk. V Starom zákone sú totiž prípady, kde sa vkladala len jedna ruka (pri celopalných obetách) a kde sa vkladali obe (napríklad v obrade vyháňania capa). V Novom zákone sa vkladanie jednej ruky pravdepodobne vzťahovalo na ustanovenie siedmich diakonov (porov. Sk 6, 6), čo ich v istom zmysle kreovalo ako reprezentantov komunity. Vloženie oboch rúk, naopak, nachádzame v udalostiach, ktoré sú spojené s prítomnosťou Ducha Svätého (porov.
Služobné dary a budovanie Božieho kráľovstva
Cieľom Novej zmluvy je nastolenie, respektíve vybudovanie Božieho kráľovstva v živote jednotlivcov, komunít, ba až národov. Spôsob a model zrealizovania tejto neobyčajnej úlohy musíme hľadať v spisoch Nového zákona, kde raná cirkev bezprostredne po nanebovstúpení Ježiša Krista úspešne napĺňala túto výzvu z neba. Základom nám budú List Efežanom, Skutky apoštolov a aj predobrazy Starej zmluvy.
Služobné dary nie sú totožné s tzv. duchovnými darmi z Prvého listu Korinťanom 12, ktoré sú dar múdrosti, dar známosti, dar jazykov, výkladu jazykov, proroctvá, dar činenia divov, dar viery, uzdravovanie a rozlišovanie duchov. Tých je deväť a sú spontánnou prácou Svätého Ducha na budovanie tela Kristovho. Aj služobné dary majú za úlohu budovať telo Kristovo, ale v zastúpení konkrétnych ľudí, stojacich v niektorej z piatich služobností: apoštol, prorok, evanjelista, pastor, učiteľ. Do týchto úradov sa nedá nikoho vymenovať alebo odhlasovať, základným parametrom je ovocie. Apoštol bude človek, ktorý založí desiatky fungujúcich zborov. Prorok bude človek tlmočiaci Boží odkaz, ktorý žije život vo svetle a prináša potešenie, povzbudenie, korekciu. Evanjelista celý život vo veľkom privádza ľudí k Pánovi.
Na to, aby sa tieto ciele mohli napĺňať, je potrebné vybudovať sieť podporných služobníkov. V Skutkoch apoštolov 6 je opísaný príbeh, keď sa cirkev dostala do napätia, nedorozumenia, nespokojnosti. Aj v takej fantastickej cirkvi s dvanástimi apoštolmi mohlo vzniknúť vážne napätie. Existuje ilúzia o tom, že niekde je dokonalé spoločenstvo bez problémov. V našom prípade išlo o pocit diskriminácie helenistov (pogréčtení židia, sekulárni) zo strany tých kresťanov, čo mali ortodoxný pôvod. Pokiaľ by apoštoli s múdrosťou daný problém nevyriešili, nastala by komická situácia, že tí služobníci, ktorí sa majú venovať kázaniu, modlitbám, vyučovaniu, by obsluhovali ako čašníci helenistické vdovy.
Ak sme spomenuli, že pre správne fungovanie služobných darov musí byť vybudovaná sieť podporných služobníkov, tak práve osud Jozuu a Elizea nám pomáha to lepšie uchopiť. O Jozuovi je v 1. Mojžišovej 33 napísané, že posluhoval Mojžišovi. Nosil veci, rozkladal stan, jednoducho pomáhal, podporoval Mojžiša v úlohách, ktoré mu zveril Boh. Ale Jozua nebol človek bez osobnosti. Práve to irituje moderných ľudí, že by mali niekomu slúžiť, veď majú vlastnú hrdosť a pod. Je v poriadku mať zdravé sebavedomie, ale dnes nevieme, či ide o sebavedomie alebo rozmaznané ego.
Aj o Elizeovi môžeme vysloviť obdobné tvrdenie ako o Jozuovi. Elizeus bol veľmi schopný človek, pochádzajúci z majetnej rodiny. Napriek kariére a dobrej budúcnosti ide a nasleduje Eliáša. V Druhej knihe Kráľov 3 je príbeh izraelského kráľa Jehoráma, ako ide s Jozafatom, judským kráľom, a edomským kráľom proti Moábanom. Po siedmich dňoch im došla voda a zneisteli, či v ťažení pokračovať. Vtedy sa pýtal Jozafat, či nie je v okolí nejaký Boží prorok. Dostal takúto odpoveď: „Je tu Elizeus, syn Šafatov, ktorý lieval vodu na ruky Eliášove.“ Takto ohodnotili Elizea. Na toto Jozafat povedal, že u neho je slovo Hospodinovo. Liať vodu na ruky znamenalo učenícky stav. Aj vďaka tomuto postoju služobníka Elizeus vykonal dvojnásobok zázrakov. Pre Elizea bolo rozhodnutie nasledovať Eliáša osudové.