Otázka, či by deti mali spať s rodičmi v jednej posteli, je predmetom mnohých diskusií. Každá rodina má svoju vlastnú dynamiku. Niektorí rodičia bez problémov zaspávajú so svojimi deťmi v obrovských posteliach a iní držia dvere svojej spálne pevne uzamknuté. To, ako kto spí, sa stáva jednou z horúcich tém, v rámci ktorej si obe strany hája svoje pozície, podobne ako dojčenie.
Dokonca aj tí rodičia, ktorí si povedali, že dieťa do svojej postele nikdy neuložia, zmenili svoj názor pod tlakom okolností, ako je napríklad choroba či strach dieťaťa alebo spomínané dojčenie, ktoré je pohodlnejšie vo vlastnej posteli ako v druhej izbe.
Človek je sociálny tvor, a ako chcú mať v posteli vedľa seba niekoho dospelí, tak aj bábätká a rovnako i staršie deti. To, že má spať s rodičmi v jednej posteli bábätko, sa v posledných rokoch už dostáva do povedomia verejnosti. O starších deťoch sa už toľko nehovorí, skôr sa tak nejako potichu všeobecne predpokladá, že sa osamostatnia.
Dokonca je to neraz brané ako zrelosť rodičov, ktorí dokázali dieťa naučiť samostatnému spánku. Je to však omyl. Dieťa potrebuje blízkosť rodičov i v školskom veku. Hranica neexistuje. U každého je to rôzne. Rodičia by však určite nemali tlačiť na dieťa, ani ho nijako presviedčať na spanie vo vlastnej posteli, pokiaľ samé nechce.
Naopak, spoločná posteľ má výhody. Napríklad čas uspávania môže byť výnimočnou chvíľou, kedy sa dieťa a rodič nerušene a otvorene porozprávajú, čo cez deň zažili, ako sa cítia, môžu si čítať, spievať... Prítomnosť rodiča môže výrazne uľahčiť zaspávanie. Aj deti v školskom veku sa môžu pri zaspávaní či v tme cítiť neisté a uspávanie je spôsob, ako posilniť ich dôveru a stráviť spolu čas,“ vysvetľuje MUDr. Kantorová.
Veľa rodičov so svojimi staršími deťmi dodnes spí v posteli, no nie všetci sa k tomu odvážia aj priznať. Lucia Kantorová pripomína, že takto spáva 50 percent rodičov. „Ale je to tichá polovica - boja sa to priznať, lebo tlak spoločnosti je obrovský opačným smerom - už v tehotenstve sa očakáva kúpa samostatnej postieľky pre bábätko, rodičov od narodenia prenasleduje otázka: Ako spinká? Prespí už celú noc? A neskôr: Už má vlastnú izbičku?“
Prečo deti vyhľadávajú spoločnosť rodičov pri spánku? Na túžbe dieťaťa spať spolu s rodičmi nemusí byť nič patologické, napríklad nenaplnená túžba z raného detstva. „Môže to byť jednoducho to, že dieťa sa s rodičom cíti dobre, je mu príjemne, teší sa, že sa môžu rozprávať, chce počuť rozprávku či príbeh, ktorý mu mama či otec číta svojím hlasom, alebo cíti, že ho prítomnosť dospelého upokojuje. Zaspávanie je „sladké“ a nie strašidelné,“ hovorí MUDr.
„Potreba dostať dieťa z postele, dokonca mať samostatnú postieľku od narodenia, je výsledkom psychologických smerov v 20. storočí, pre ktoré bola na piedestáli samostatná existencia dieťaťa bez rodiča. Nepočítala s tým, že ľudské mláďa patrí medzi tvory, ktoré potrebujú starostlivosť rodičov počas veľmi dlhej doby, a že táto potreba je daná biologicky,“ vysvetľuje MUDr. Lucia Kantorová, predsedníčka združenia Mamila, ktoré pomáha matkám s dojčením po narodení bábätka.
Rodičia často predpokladajú, že zo strachu počas noci deti vyrastú, preto im dovolia spať vo vlastnej spálni, ale nie vždy je to tak. Výsledok spoločného spania do vyššieho veku je, že dieťa sa nedokáže spoľahnúť na seba. Nezažíva tiché chvíľky, kedy je len samé so sebou a môže sa sústrediť na svoje vnútorné pochody. Učí sa, že sú to vonkajšie mechanizmy, ktoré mu pomôžu zvládnuť úzkosť a stres.
Spoločné spanie navyše neprináša len sekundárne negatívne dôsledky pre dieťa, ako napríklad neschopnosť prespať u kamarátov, v tábore či škole v prírode, ale je to problém aj pre rodičov. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že psychológovia sa zhodnú v tom, že nie je nič zlé na tom, pomaznať sa so svojim 8-ročným dieťaťom v posteli, prípadne spať s ním, keď je v strese alebo choré. Spanie s dieťaťom nevnímajú ako zásadný problém, upozorňujú však, že je dôležité uvedomiť si, o koho potreby ide.
Spánok dieťaťa s rodičmi môže byť pre dieťa prospešný.
Vedecké názory na spanie detí s rodičmi
Sú štúdie, ktoré dokazujú, že aj deti staršie ako bábätká, ktoré spia so svojimi rodičmi netrpia žiadnymi vývojovými abnormalitami. Dokazuje to napríklad výskum na takmer tisícke nízko príjmových pároch, ktorý sa začal, keď dieťa malo 1 rok. Vedci sledovali deti a ich spánkové zvyklosti aj ďalej, vo veku 2 a 3 rokoch. Následné hodnotenie ich správania, sociálne a kognitívneho rozvoja realizovali u nich ako u päťročných.
Ukázalo sa, že niektoré negatívne výsledky spojené so spánkom v rodičovskej posteli, ako napríklad horšie sociálne a kognitívne výsledky, vymizli, keď vedci vzali do úvahy socioekonomický status, vzdelanie matky, rodičovský štýl a etnickú príslušnosť. Vedci uzavreli, že spoločné spanie nemá za následok žiadne vývinové problémy.
Z antropologického pohľadu nezmyselne vyznieva, že by spanie v bezpečí rodičovskej prítomnosti, mohlo ublížiť batoľaťu alebo mať negatívny dopad na jeho správanie či sociálny vývoj. Spánkové problémy skôr vznikajú kvôli nepochopeniu inštinktívnych potrieb batoliat a rodičovskou snahou vtesnať sa do noriem a očakávaní spoločnosti 21. storočia.
Iný výskum zase poukázal na to, že je zaujímavé, i keď by to nemalo nikoho prekvapiť, že ak rodičia naplnia prirodzenú ľudskú potrebu kontaktu a blízkosti počas raného detstva, neurobí to z dieťaťa „závisláka“ na ich prítomnosti. Práve naopak, skorá závislosť vedie k skorej nezávislosti a vyššiemu sebavedomiu. Niektorí ľudia mylne spájajú ochotu batoľaťa samo sa uspať s jeho nezávislosťou.
Odporcovia spoločného spania sa zase môžu oprieť o štúdiu 4000 detí vo veku od 3 mesiacov do 6 rokov. Jej výsledky preukázali, že zdieľanie spoločnej postele medzi rodičmi a deťmi je bežná prax a výsledkom je, že deťom to vo veku 6 rokov negatívne ovplyvňuje ich mentálne zdravie. Vedci rozdelili deti do štyroch kategórií, tých, ktorí nikdy s rodičmi nespali, tých, ktorí s nimi spali len v skorom detstve, tých, ktorí spali s rodičmi dlhšiu dobu a napokon tých, ktorí s nimi spali stále.
Ukázalo sa, že deti posledných menovaných a tých, ktorí spali s rodičmi v ranom detstve, vo veku 6 rokov museli čeliť rôznym problémom. Sledovali najmä výskyt ADHD, problémov v správaní, úzkostí a depresií. Štúdia však nebrala do úvahy niekoľko faktorov, na základe ktorých došlo k jej úpravám, napríklad socioekonomický status, mentálne zdravie matky, nadmerný plač bábätiek.
Ako riešiť situáciu, keď dieťa nechce spať samo?
Tento problém je u detí veľmi bežný, nezávisle od toho, či majú 7, 9 alebo 12 rokov. Ako deti rastú, spolu s nimi rastie aj ich predstavivosť, vrátane schopnosti predstaviť si rôzne potenciálne nebezpečenstvá. Takéto predstavy môžu vyústiť do uvedomenia si skutočnosti, ako veľmi sú vo svete zraniteľné. A práve v spánku si vôbec nie sú vedomé toho, čo sa okolo nich deje. Racionálna diskusia v takých chvíľach nepomáha a prirodzeným detským riešením problémov je vždy hľadať ochranu rodičov.
Psychológovia Susan a David O´Grady však upozorňujú, že schopnosť upokojiť sa samostatne nutne potrebujeme všetci. A tá sa nedá získať len tak, ale učíme sa ju práve skúsenosťami. Dokázať sa spoľahnúť sám na seba je niečo, čo deti potrebujú trénovať. Stres v škole, hádky doma, obavy zo zlyhania, strach z filmov a správ, to všetko je to, čo dnes vyvoláva u detí úzkosť a môže podporovať závislosť na rodičoch.
Odporúčania pre rodičov:
- Nepodceňujte večernú rutinu: Relaxačný záver dňa, ktorý by mal trvať 20 až 30 minút.
- Dajte deťom pravidlá: Jasne odkomunikujte, čo od dieťaťa očakávate, čo je dovolené a čo nie.
- Kontrola každých 10 minút: Uistite dieťa, že ste tam stále, až pokým nezaspí.
- Využite systém odmien, vyhnite sa trestom: Odmena vám pomôže dieťa motivovať, trest docieli pravý opak.
- Rebrík strachu: Postupne čeliť strachu.
Ak ide o veľmi úzkostné dieťa, psychológovia odporúčajú, že strachu treba začať čeliť postupne. Znamená to, že rodič zostane v miestnosti, kde dieťa zaspáva. Ak sa dieťa bojí, porozprávajte sa s ním o tom, čoho sa vlastne bojí. Snažte sa s dieťaťom sympatizovať a presunúť jeho pozornosť na niečo pozitívnejšie. Nesnažte sa problému vyhýbať a zľahčovať ho, naopak ho akceptujte. Využite humor a meditáciu.
ako zvládať STRACH 03 z tmy do svetla
Možné príčiny úzkosti a nočných desov
Počas toho, ako sa dieťa bude učiť spať samé, môžu sa vyskytnúť viaceré problémy. Kričia, plačú, kopú, no nič si nepamätajú. „Na prvú dcéru to prišlo, keď mala asi dva a pol roka. Uprostred noci si v posteli sadla a plakala. Na nič nereagovala, nič nevravela, nedala sa utíšiť. Tak ako mnoho rodičov ani ona netušila, čo presne nočný des je a dcérin krik pripisovala zlému snu.
Nočný des alebo nočný úľak (lat. pavor nocturnus) je spánková porucha, ktorá sa najčastejšie objavuje u detí v predškolskom veku. Prípady, keď sa objaví u školákov alebo dospelých, sú veľmi ojedinelé. Záchvat nočného desu zvyčajne trvá od 5 do 20 minút, no výnimočné nie sú ani dlhšie epizódy. Rodič sa môže dieťaťu prihovárať pokojným hlasom, opakovať tíšiacu vetu, prípadne sa dieťaťa jemne dotýkať.
Podľa Mereššovej je dôležité, aby rodič zostal pokojný a vedomý si toho, že des odoznie. „Dôležité však je uvedomiť si, že jeho dieťa má bohatý citový život a možno ho nevie úplne vyjadriť a potrebuje rodičovskú podporu.
Nočný des je spánková porucha, ktorá sa najčastejšie objavuje u detí v predškolskom veku.
Freud a Oidipov komplex
Sigmund Freud, rakúsky zakladateľ psychoanalýzy (prvého odvetvia psychológie zameraného na osobné prežívanie a komunikáciu s pacientom) rozdelil psychosexuálny vývoj dieťaťa do stupňov orálneho, análneho, falického a genitálneho štádia. Ak však chcete poznať svojho malého Oidipa mali by ste spozornieť, ak je vek vášho dieťaťa medzi 3 a 5 rokov. Ak máte syna, bude sa snažiť za každú cenu prevziať dominantné postavenie a vylúči svojho otca tak povediac z hry. V boji o lásku k matke bude prejavovať žiarlivosť a možno mu bude priať aj detskú smrť.
Freud tieto teórie čerpal z mytologických príbehov pre jeho záujem o históriu. Oidipus je starogrécky mytický tebský kráľ. Bol synom kráľa Théb, Laia. Nevedomky sa stal vrahom svojho otca a neskôr aj mužom svojej matky Iokasté.
Ak máte teda doma malého Odipa nezúfajte, každý si prešiel týmto sexuálnym vývojom napriek tomu, že dospelí túto spomienku v dospelosti potláčajú.