Otázka, či je človek skutočne zotročený hriechom, bola predmetom riešenia ešte aj v začiatkoch kresťanstva. Dôležitým faktom je dedičnosť hriechu. Človek teda pri všetkej svojej snahe nie je schopný vrátiť sa k Bohu. Na tomto mieste je potrebné spomenúť, že človek nedokáže žiť bez hriechu nie len kvôli svojej slabej vôli, ale aj kvôli stavu, v ktorom sa po hriechu ocitol.
Adam a Eva: Pôvodný hriech
Podľa Biblie prvý ľudský pár, prarodičia ľudského pokolenia. Podľa knihy Genesis prvého človeka, Adama, stvoril Boh z prachu zeme, neskôr Evu. Obaja žili v dokonalom šťastí a dostatku v raji. Žili v rajskej záhrade (Eden), kde Eva podľahla zvodu pokušiteľa (hada), porušila zákaz jesť z plodov stromu poznania dobra a zla a ponúkla aj Adamovi. Tým sa prarodičia dopustili prvotného hriechu (dedičného hriechu). Boli potrestaní vyhnaním z raja, aby s námahou žili z plodov zeme. Adamov trest spočíval v namáhavom obrábaní pôdy, Evin v bolestnom pôrode.
Nový zákon nazýva Ježiša Krista druhým Adamom, niektorí stredovekí autori ho tiež pokladali za druhého Adama a Máriu za druhú Evu.
Pelagianizmus a jeho odmietanie dedičného hriechu
Britský mních Pelagius prišiel začiatkom 5. storočia do Ríma. Nepripojil sa k žiadnej kláštornej komunite, ale sám viedol prísny mníšsky život. Stal sa známym a začal požívať veľkú úctu medzi ľuďmi. K Pelagiovi sa pridružil jeho žiak Celestius, ktorý býval advokátom, a biskup z Eklana menom Julián. Pelagius bol pobúrený laxným životom mnohých kresťanov, a preto začal vo svojich kázňach zdôrazňovať, že človek sa musí snažiť všetkými svojimi silami zbaviť sa svojich hriechov, aby sa z nich vyslobodil.
Pri rozvíjaní svojej teológie sa však dostal k otázke, či je vôbec človek schopný zbaviť sa svojich hriechov, alebo či je natoľko pokazený, že takú schopnosť nemá. A táto otázka ho zasa doviedla k problému dedičného hriechu. Spôsobil Adamov hriech v ľuďoch nejakú zmenu? Pri komentovaní Rim 5,12 Pelagius zdôrazňoval, že hriech a smrť prešli na všetkých ľudí, kvôli Adamovmu hriechu a smrti, pretože Adam sa stal pre ostatných ľudí zlým príkladom. Z týchto vyjadrení je zrejmé, že Pelagius pripúšťal určitý vplyv Adamovho hriechu na jeho potomkov, no nie v zmysle všeobecnej dedičnosti Adamovho padnutého stavu, ale v zmysle zlého príkladu, ktorý Adam svojim potomkom dal. Z týchto Pelagiových tvrdení vyplývajú ešte ďalšie dôsledky.
Ak Adamov hriech spôsobuje výlučne len zlý príklad pre potomkov a nijako dedične na nich neprechádza, potom človek, ktorý sa rodí na tento svet a ešte žiadnym hriechom Adama nenasledoval, nenesie na sebe ani Adamov hriech, ani jeho následky. Keďže človek sa rodí na tento svet neporušený Adamovým hriechom, má všetky schopnosti k tomu, aby Boží zákon zachoval. Má všetky tie schopnosti, ktoré mal aj Adam pred hriechom. Pelagius síce nepopieral potrebu Spasiteľa, ale jeho význam videl v tom, že tak ako Adam dal ľuďom zlý príklad a navádza ich tým na zlé, Ježiš svojim bezhriešnym životom dal ľuďom zas dobrý príklad, ktorý majú svojimi silami nasledovať. Preto keď človek príde na tento svet, má všetky schopnosti na to, aby sa nedopustil hriechu.
Pelagius odišiel z Ríma roku 410 a uchýlil sa do severnej Afriky. Čoskoro sa tu jeho učenie rozpracované jeho žiakom Celestiom stalo známym a zaoberala sa ním Synoda v Kartágu roku 411, ktorá ho odsúdila ako bludné. Keď Pelagia v Kartágu neprijali, odišiel do Palestíny, kde sa jeho učením zaoberali dve synody, ktoré vyhlásili Pelagia za pravoverného. Dokumentmi týchto synod sa však zaoberal sv. Augustín, ktorý tieto synody rozobral a dokázal, že Pelagius dosiahol potvrdenie svojej pravovernosti len preto, že sa vedel nejasne vyjadrovať.
Dôležité je všimnúť si problém Božej milosti, ktorý si povšimol Augustín v Pelagiovom vysvetľovaní. Pelagius odsudzoval tých, ktorí tvrdia, že možno žiť bez hriechu bez Božej milosti. Takéto vyjadrenie sa samozrejme biskupom na palestínskej synode páčilo. Augustín sa však týmto Pelagiovým tvrdením zaoberal hlbšie a v súvislosti s jeho inými vyjadreniami a dokázal, že Pelagius za Božiu milosť, teda Boží dar pre človeka, považuje ľudskú prirodzenosť, slobodnú vôľu človeka, prípadne Božie prikázania. Z toho vyplýva, že človek nepotrebuje nič viac na to, aby dokázal žiť bez hriechu. Augustín však dokazuje, že Cirkev učí o milosti, ktorá je potrebná v boji proti hriechu ako o zvláštnej milosti, ktorú dostávame ešte k uvedeným skutočnostiam a o ktorú musíme prosiť (porov. Mt 6,13).
Tento konflikt medzi Augustínom a Pelagiom poukazuje na dôsledky, ktoré sa týkajú dedičného hriechu. Podľa Pelagia človeku stačí na život bez hriechu to s čím sa rodí: ľudská prirodzenosť, slobodná vôľa a poznanie zákona. Naproti tomu podľa Augustína to musí byť ešte niečo viac, s čím sa človek nerodí. Podľa Pelagia sa teda človek rodí bez následkov Adamovho hriechu, lebo rovnako ako Adam má moc nezhrešiť. Naproti tomu Augustín dosvedčuje, že Adam a súčasný človek nie sú v boji proti hriechu v rovnakej pozícii.
Po tomto Augustínovom vyvrátení Pelagiovho učenia zasadala v Kartágu v roku 416 ďalšia synoda, ktorá opäť Pelagia odsúdila a svoje závery poslala pápežovi Inocentovi I., ktorý ich na synode v Ríme roku 417 schválil. Pápež Inocent I. však ešte toho roku zomrel, a tak Pelagius hľadal pochopenie u jeho nástupcu Zosima, pred ktorým dokázal predstaviť svoju náuku podobne prijateľným spôsobom, ako sa mu to podarilo v Palestíne. Keď africkí biskupi spozorovali, že sa Pelagius pokúša nového pápeža získať na svoju stranu, zvolali roku 418 ďalšiu synodu do Kartága, kde čo najjasnejšie sformulovali popretie Pelagiovej náuky.
Indiculus o Božej milosti
Za pozornosť stojí dokument Indiculus o Božej milosti z 5. storočia, ktorý síce nie je oficiálnym dokumentom magistéria, no predsa má veľkú vážnosť, keďže je zbierkou dôležitých rozhodnutí Cirkvi. Dokument často čerpá z vyjadrení sv. Augustína a všeobecne sa radí medzi spisy, ktoré svedčia o tradičnej katolíckej náuke, pretože býva často citovaný, a to aj pápežmi. „Pre Adamov pád všetci ľudia stratili „prirodzenú možnosť“ a nevinnosť a nikto prostredníctvom slobodnej vôle sa nemôže pozdvihnúť z hĺbky tohto pádu, ak ho nepozdvihne milosť milosrdného Boha (…) (Adam) vtedy vyskúšal svoju slobodnú vôľu, keď nerozvážne použil svoje dobrá; upadnúc sa pohrúžil do hĺbky svojho hriechu a nič v sebe nenašiel, s pomocou čoho by mohol potom povstať.
Výraz „prirodzená možnosť“ je pelagiánsky termín a znamená stav človeka, ktorý je schopný bez akéhokoľvek ďalšieho Božieho zásahu vyplniť Božiu vôľu. Dokument dosvedčuje, že takýto stav Adam svojim pádom stratil a po páde ho už nedokázal sám nadobudnúť, nenašiel v sebe nič, pomocou čoho by mohol povstať. Dôležitým faktom je dedičnosť hriechu. Človek teda pri všetkej svojej snahe nie je schopný vrátiť sa k Bohu. V tomto hriešnom svete žiť spravodlivo totiž znamená vystaviť sa rôznym nepriaznivým okolnostiam.
Dedičný hriech a jeho dôsledky
Spojeniu peccatum originale zodpovedá preklad prvotný hriech, u nás sa však častejšie používa spojenie dedičný hriech. Tridentský koncil opisuje prvotný hriech nielen ako smrť duše. Svätý Tomáš definuje dedičný hriech ako „stratu milosti“. O to všetko hriechom prišli. Vyššie sme uviedli, že argument z rozumu pre dedičný hriech nie je ľahké zostrojiť. Je však možné zostrojiť argument zo skúsenosti.
V pravidelných intervaloch majú reformátori ľudských životov sklon vyniesť na svetlo Božie nápad, vybudovať na základe nejakej ideológie raj na zemi. A hoci ideové pozadie býva rôzne, humanistické, socialistické, anarchistické, ateistické či iné, všetky tieto pokusy dôsledne spája, že alebo neuvažujú alebo rovno odmietajú dedičný hriech a koncept poškodenej ľudskej prirodzenosti. A či uvažujú človeka ako ušľachtilého divocha, à la Rousseau, či ako úplne skazeného otroka, à la Kalvín, či ho majú len za evolúciou vyšľachteného paviána à la Darwin, absencia konceptu dedičného hriechu odsudzuje ich slnečné štáty k rýchlemu koncu v krvi a násilí.
Triezvy katolícky názor tak umožňuje vypracovať pedagogický a výchovný systém, ktorý človeka chráni pred pýchou, ktorá bola príčinou Adamovho pádu, ale zároveň mu dá nádej a ukáže cestu, ako spoluprácou s Božou milosťou dosiahnuť posledný cieľ svojej existencie. Tento názor však bol odsúdený na zabudnutie. Nahradili ho liberálne ideológie hypertrofovaných práv a nárokov, ktoré však neberú na zreteľ spomínané zatemnenie rozumu, oslabenie vôle konať dobro a sklon podľahnúť pokušeniu k zlému. A tie, neskrotené a nekultivované prostriedkami milosti už prinášajú svoje trpké ovocie.
Praktický pohľad na dedičný hriech
Dôkaz existencie tejto náuky je prax Cirkvi krstiť deti. Spochybňuje sa prax krstu malých detí. Dedičný hriech argumentmi len z rozumu sa nedá. Zjavenie, ktoré nasledovalo po prvom hriechu. Podľa knihy Genesis prvého človeka, Adama, stvoril Boh z prachu zeme, neskôr Evu. Žili v rajskej záhrade (Eden), kde Eva podľahla zvodu pokušiteľa (hada), porušila zákaz jesť z plodov stromu poznania dobra a zla a ponúkla aj Adamovi. Tým sa prarodičia dopustili prvotného hriechu (dedičného hriechu). Boli potrestaní vyhnaním z raja, aby s námahou žili z plodov zeme. Adamov trest spočíval v namáhavom obrábaní pôdy, Evin v bolestnom pôrode.
Dokument dosvedčuje, že takýto stav Adam svojim pádom stratil a po páde ho už nedokázal sám nadobudnúť, nenašiel v sebe nič, pomocou čoho by mohol povstať. Človek teda pri všetkej svojej snahe nie je schopný vrátiť sa k Bohu. V tomto hriešnom svete žiť spravodlivo totiž znamená vystaviť sa rôznym nepriaznivým okolnostiam.
Hriechom prišli o vlastnú spravodlivosť, tak teraz po páde trpí jej stratou. Počiatkom, podmetom a cieľom všetkých spoločenských inštitúcií je a musí byť človek. Dôstojnosť každej ľudskej osoby si žiada, aby sa ohraničili príliš veľké spoločenské a hospodárske rozdiely.
Sviatosti a odpustenie hriechov
Na sväté prijímanie a svätú spoveď môžu pristúpiť len pokrstené deti. Základnú prípravu absolvujú deti v škole počas vyučovania náboženskej výchovy. Všetky dôležité informácie o stretnutiach prvoprijímajúcich sú vždy vyhlásené pri nedeľných oznamoch po sv. omši. Prvoprijímajúci by mali byť každú nedeľu na sv. omši a navštevovať náboženskú výchovu v škole, do ktorej chodia. Vrelo odporúčame aj účasť na piatkových sv. omšiach, kde sa deti zapájajú do spievania pesničkami a tančekom.
Ospravedlnenie bolo získané zmierením Ježiša Krista a udeľuje sa nám v krste. Formuje nás podľa Božej spravodlivosti, ktorá nás robí spravodlivými. Má za cieľ slávu Boha a Krista, ako aj dar večného života.
Ten, kto spáchal smrteľný hriech, môže získať hneď odpustenie, keď vzbudí v sebe ľútosť spojenú so silným predsavzatím vykonať si čím skôr sviatosť zmierenia. Nemôže však prijímať Eucharistiu, kým sa neočistí z hriechu.
Otázky pre deti na 1. sväté prijímanie
Čo sú to sviatosti? Sú viditeľné znaky, ktoré prinášajú neviditeľnú Božiu milosť do našich duší. Čo je to Božia milosť? Božia milosť je dar od Boha, ktorý nám pomáha sa dostať do neba. Vymenuj 7 sviatostí: Krst, Birmovanie, Sviatosť oltárna, Sviatosť zmierenia, Pomazanie chorých, Kňazstvo, Manželstvo.
Čo robíš pri krstnom sľube? Krstným sľubom vyznávam vieru v Boha, zriekam sa hriechu a sľubujem nasledovať Krista. Čo si obnovíš v deň 1.sv. prijímania? Krstné sľuby.
Čo prijímame pri svätom prijímaní? Pri sv. Prijímaní prijímame Pána Ježiša pod spôsobom chleba a vína.
Čo je svätá omša? Svätá omša je nekrvavá obeta Pána Ježiša! Aké časti má sv. Omša? Úvodné obrady, Bohoslužba slova, Bohoslužba obety, Záverečné obrady.
Čo robíme v bohoslužbe slova? V bohoslužbe slova počúvame Božie slovo cez čítania, žalmya evanjelium.
Čo je sviatosť zmierenia? Je to sviatosť v ktorej sa nám odpúšťajú hriechy spáchané po krste. Odkiaľ má kňaz moc odpúšťať hriechy? Kňaz dostáva moc odpúšťať hriechy rpi kňazskej vysviacke od biskupov, ktorý to dostali do apoštolov a apoštoli od Pána Ježiša.
Aké časti má sviatosť zmierenia? Spytovanie svedomia, Ľútosť, Predsavzatie, Vyznanie hriechov, Zadosťučinenie.
Komu Boh odpúšťa? Boh odpúšťa každému hriešnikovi, kto svoj hriech úprimne ľutuje, vyzná a chce začať nový život. Kde nám Pán Ježiš odpúšťa hriechy? Vo sviatosti krstu a vo sviatosti zmierenia.
Čo je hriech ? Hriech je zlý skutok, vedomé a slobodné prestúpenie Božieho príkazu v malej alebo veľkej veci. Kedy človek hreší ? Človek hreší vtedy, keď vie, že uráža Boha. Ako hrešíme ? Hrešíme myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. Ako delíme hriechy ? Hriechy delíme na: dedičný hriech a osobné hriechy. Osobné hriechy delíme na ľahké hriechy a ťažké hriechy. Čo je dedičný hriech ? Dedičný hriech je trvalá náklonnosť človeka na hriech. Je to hriech, v ktorom prichádza každý človek na svet. Čo je ťažký hriech? Keď vedome a dobrovoľne prestúpim desatoro alebo pätoro vo vážnej veci. Čo stráca človek ťažkým hriechom?